„Boli sme pripravené na reakcie ako: Prečo by sme sa mali baviť o emóciách? Veď my tu máme učiť matematiku. No je to inak. Za dva a pol týždňa o našu metodiku požiadalo 270 škôl a organizácií,“ hovorí pre Forbes Anna Viľchová, spoluautorka Emocionálneho kompasu – programu na rozvoj emocionálnych a sociálnych zručností na školách.
Anna Viľchová študovala rozvojový manažment v Londýne a po návrate na Slovensko sa zapojila do programu Teach for Slovakia. Na dva roky sa tak stala učiteľkou základnej školy v Rokycanoch na východnom Slovensku.
„Boli tam iba deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Vedela som, že sa nepotrebujú vzdelávať len akademicky,“ hovorí. Ale na sebarozvojové a výchovné aktivity nebolo dosť času.
„Viem, že za dva roky som s mojimi deťmi prešla veľký kus cesty, ale ak by sme pracovali systematicky, mohli sme byť oveľa ďalej,“ dodáva Anna.
Potrebné pre všetky deti
Keď sa po absolvovaní programu Teach for Slovakia stala mamou, sama si prešla psychicky náročným obdobím. „Bojovala som s vyhorením a úzkosťami. Vtedy som pochopila, že aj deti z ‚bežného‘ prostredia majú so zvládaním emócií problém a potrebujú pomoc. Dokonca aj tie z elitného prostredia, na ktoré okolie často vyvíja obrovský tlak.“
A tak sa zrodil nápad vytvoriť pre deti Emocionálny kompas, ktorý má rozvíjať ich sociálne a emocionálne zručnosti.
Aktivity v metodike k Emocionálnemu kompasu sú vybrané na mieru pre slovenský vzdelávací systém. Foto: archív Emocionálmeho kompasu„Je to program pre učiteľov a učiteľky o tom, ako u detí zlepšiť duševné zdravie, prácu s emóciami a budovanie vzťahov,“ vysvetľuje Lenka Svoradová, s ktorou sa Anna pri tvorbe projektu spojila.
„Zjednodušene povedané, je to súbor ľahko použiteľných aktivít, cez ktoré deti spoznávajú svoje emócie, učia sa ich zvládať. Taktiež sa vďaka rozoznávaniu emócií u iných učia budovať zdravé a láskavé vzťahy,“ dodáva Lenka.
Na mieru pre Slovákov
Za menej ako dva roky v spolupráci s didaktikmi, psychológmi a učiteľmi z rôznych prostredí vytvorili dve metodiky pre druhý, tretí a štvrtý ročník základných škôl.
„Spojili sme sa a skúmali sme, čo už v tejto oblasti existuje, či niečo zo zahraničnej praxe môžeme prebrať. Ale zistili sme, že žiadny zahraničný program nie je vhodné len tak priniesť na Slovensko, lebo majú úplne odlišné vzdelávacie systémy,“ hovorí Anna.
Anna Viľchová. Foto: archív Emocionálneho kompasuNa základe praxe v zahraničí a výskumov psychológie a neurovedy vytvorili program šitý na mieru pre slovenské školy.
Aby bol naozaj dobre aplikovateľný, jeho časti pilotovali už počas vývoja. „Niektoré aktivity sme aj zbierali od učiteľov, ktorí ich dávno využívajú. Dôležité však bolo, že sme ich adaptovali a zoradili tak, aby mali dlhodobý vplyv,“ vysvetľuje Lenka Svoradová.
Chceli sme, aby to naozaj fungovalo v slovenskom prostredí, na slovenské deti a slovenských učiteľov.
Lenka Svoradová
Pomoc, nie príťaž
Kompas pozostáva z 15-minútových ranných kruhov pred vyučovaním a tiež z triednych komunít počas triednickej hodiny. Aj keď sa autorky projektu občas stretávajú s reakciami, , že učiteľom pridávajú prácu, vysvetľujú, že ich skúsenosť je opačná.
„Učitelia majú veľmi ťažkú prácu a často zápasia s časom. Naším cieľom nie je im ju komplikovať, ale dať im niečo ľahko použiteľné. Sú tam prílohy, pracovné listy, videá a všetko potrebné,“ hovorí Anna Viľchová a dodáva, že už teraz majú dosť záujemcov na budúci akademický rok.
Ľudia sa nás často pýtajú, ako robíme nábor učiteľov. Pravda je taká, že ho nerobíme. Učitelia nás sami oslovujú, že by sa chceli zapojiť na základe odporúčaní od kolegov.
Anna Viľchová
Tri úrovne fungovania
Emocionálny Kompas je zatiaľ ročný bezplatný program. Cieľom autoriek je, aby ho raz kontinuálne absolvovali deti od materskej až po stredné školy. Pracujú preto stále na nových metodikách.
„Aj keď je škola výchovno-vzdelávacou inštitúciou, sme už tradične viac nastavení na tú vzdelávaciu časť. Ale z dnešných neurologických poznatkov vieme, že mozog takto nefunguje,“ hovorí Anna.
Program pozostáva z ranných kruhov a triednych komunít. Foto: archív Emocionálneho kompasu„Jeho fungovanie má tri úrovne – najprv sa pýta, či je človek fyzicky v bezpečí, potom sa pýta, či sa cíti prijatý okolím, a až potom, či sa môže učiť. V školách učitelia často začínajú až od tej tretej úrovne. Kompas im má pomôcť s tými základnými dvomi, bez ktorých sa deti nedokážu efektívne učiť,“ vysvetľuje ďalej.
Aj pre učiteľov, ktorí zabúdajú na seba
Autorky zdôrazňujú, že práca učiteľov je náročná aj preto, že potreby detí musia často stavať pred vlastné. „Mnohí aktívni učitelia chcú hneď vedieť, ako môžu pomôcť deťom. Pýtajú sa, čo s nimi môžu robiť, aby im bolo lepšie, ale veľmi málo myslia na seba. Na to, ako sa cítia a ako oni spracovávajú svoje emócie,“ zdôrazňujú autorky.
Na začiatku programu preto učitelia absolvujú dvojdňový tréning, na ktorom sa sami naučia, ako lepšie porozumieť svojmu prežívaniu .
Pri problémoch sa podľa autoriek príliš sústredíme na negatívne emócie, no tie pozitívne sú rovnako dôležité. Foto: archív Emocionálneho kompasu.
„Nechceme učiteľov stavať do úlohy expertov na emócie. Všetci sa to učíme spoločne. Pred každým ranným kruhom je časť, v ktorej si má učiteľ uvedomiť, ako sa má, s čím ide do triedy, čo potrebuje, aby ten ranný kruh zvládol. Niekedy, keď je vo veľmi vypätej situácii, je v poriadku, ak si uvedomí, že to v ten deň nezvládne a ranný kruh skrátka vynechá.“
Aj dobrí rodičia robia chyby
V každej kapitole ročného programu je navyše pracovný list na doma, ktorý má dieťa vyplniť spolu s rodičmi.
„Pracovať s emóciami zdravo veľa z nás nevie, lebo nemá odkiaľ. Neučí sa to. Aj ten najúžasnejší rodič robí chyby. Základná vec je vedieť prijať a priznať si emóciu. Ale my od detstva robíme presný opak. Často aj nevedome.“ hovorí Lenka a vysvetľuje, prečo je dôležité v Kompase pracovať aj s rodičmi.
„Napríklad nás ako rodičov trápi, keď sú naše deti smutné, plačú a máme tendenciu ich problémy zľahčovať. Hovoriť im, aby smutné neboli. No, keď dieťa plače a my mu povieme, že sa nič nestalo, naštrbíme tým jeho identitu. Ono je pre niečo smutné a plače. A keď mu zrazu povieme, že nemá prečo plakať a že to nie je správne, možno prestane. No vyvodí si z toho: To, kým v tejto chvíli som, je nesprávne.“
Lenka Svoradová. Foto: archív Emocionálneho kompasuSpoluautorka Kompasu zároveň upozorňuje, že prijatie emócií neznamená, aby sme deti povzbudzovali v smútku či plači. „Áno, deti často plačú aj z pre nás neopodstatnených dôvodov, mali by sme sa snažiť pomôcť im ich emócie pomenovať, prijať a bezpečne zvládnuť. Byť tam pre nich,“ zdôrazňuje Lenka.
Doteraz sme ho ignorovali
Aj keď má Kompas deťom pomôcť vyhroteným situáciám predchádzať, v reakcií na vojnu na Ukrajine a tragédie v Novákoch či na Zámockej v Bratislave vydali dve verzie intervenčnej príručky.
Tú pre kolektívy s deťmi z Ukrajiny už používa viac ako 400 škôl a organizácií, zvládať náročné situácie sa pomocou päťtýždňovej príručky učia deti na 270 školách. Aj v dôsledku sérií tragédií už rodičia a učitelia pripisujú takémuto vzdelávaniu väčší význam.
O psychických problémoch mladých ľudí sa v kontexte aktuálnych udalostí začalo veľa hovoriť. To je dobre, ale je tiež dôležité povedať, že nejde o nový problém.
Lenka Svoradová
„Niečo, čo tu bolo už veľmi dlho a čo sme ignorovali, sa zrazu stalo naozaj vypuklým. Pandémia, vojna a celková spoločenská situácia to vyeskalovali. No tie problémy tu boli dávno predtým. Podľa štúdie HBSC mala problémy s emóciami a správaním viac ako polovica 15-ročných Slovákov ešte pred pandémiou,“ opisuje Lenka.
Zakladateľky Emocionálneho Kompasu však upozorňujú aj na potrebu podpory príjemných emócií, nielen zvládanie tých nepríjemných.
„Teraz sa veľa hovorí, že deti nedokážu spracovávať hnev a smútok. Ale na to, aby sme to vedeli, potrebujeme vedieť aj to, čo nám robí radosť. Emócie sú prepojené, Nie je to len o tých negatívnych,“ uzatvárajú.
