Rok čo rok zomiera vo svete na komplikácie súvisiace s cukrovkou jeden a pol milióna ľudí. O diabete sa preto hovorí aj ako o tichej pandémii. Laureát ocenenia Eset Science Award, chemik Igor Lacík, sa už tri desaťročia snaží nájsť riešenie pre tých pacientov s cukrovkou, ktorým nedokážu pomôcť ani najnovšie medicínske a technologické pomôcky.
Mali ste vždy vedecký sen pôsobiť v oblasti prepojenej s medicínou, alebo ste sa k téme cukrovky dostali náhodou?
Bola to náhoda. Asi budem musieť začať viac zoširoka. Ešte pred rokom 1989 som sa zúčastnil jednej vedeckej konferencie v Smoleniciach. Aj dnes svojim študentom hovorím, že na konferencii nestačí múdrych ľudí len počúvať počas ich prednášky a potom ísť na pivo, že je oveľa lepšie sa s nimi aj priamo porozprávať. Ja som sa vtedy dal do reči s jedným austrálskym profesorom, vtedy s jednou z najväčších svetových kapacít v polymérnej chémii. Náš rozhovor viedol až k ponuke, aby som strávil časť doktorandúry u neho na Univerzite v Sydney.
Nebol s tým pred rokom 1989 problém?
Začalo sa to reálne vybavovať, ale medzitým prišiel november 1989, čo celú situáciu uľahčilo z pohľadu môjho vycestovania aj s rodinou. Dodnes to vnímam ako zlom v kariére. V Sydney som naozaj pochopil, čo je to veda, dostal som sa tu do kontaktu s absolútnymi vedeckými špičkami vo svete. S doktorandským titulom som potom dostal ponuku ísť do Štrasburgu, kde som sa ešte viac ponoril do témy syntézy vodorozpustných polymérov. Tie sa môžu využívať aj pri liečbe cukrovky, no to som vtedy ešte nevedel.
Kedy ste sa o tejto možnosti dozvedeli?
Spolu s ďalšou pracovnou ponukou, tentoraz do Spojených štátov. Šéfom projektu, ku ktorému ma prizvali, bol Taylor Wang, inak prvý astronaut pôvodom z Číny. Do vesmíru letel v rámci misie raketoplánu Challenger v roku 1985. Aj vďaka prepojeniu na NASA mal k dispozícii financie na výskum enkapsulácie pankreatických ostrovčekov, čo priamo súviselo s liečbou cukrovky. To hovoríme o roku 1994. V časopise Lancet vtedy práve vyšiel článok o prvej enkapsulácii a budúci kolegovia mi vtedy hovorili: „Príď, potrebujeme len iné typy polymérov a za pár mesiacov to vyriešime.“ Na budúci rok to už budú tri dekády, čo sa téme venujem, pričom konečné riešenie, aj keď je určite bližšie, stále neexistuje.
O akom type liečby je reč a pre koho je určená?
Ľudstvo momentálne naozaj čelí epidémii cukrovky. Odhaduje sa, že o dvadsať rokov bude s diabetom žiť viac ako 800 miliónov ľudí, pričom už teraz sa zďaleka nedarí skontrolovať všetkých pacientov. Dobrou správou je, že liečba sa v posledných rokoch vďaka technológiám posúva vpred.
Čo konkrétne máte na mysli?
Dnes napríklad ľudia s diabetom môžu využívať prístroj, ktorý sa skladá z kontinuálnej inzulínovej pumpy a glukózového senzoru. Ten vďaka pomoci prístroja s umelou inteligenciou predikuje, ako sa bude meniť hladina glukózy v krvi a podľa toho dávkuje inzulín. Toto riešenie však u časti pacientov nefunguje a v dôsledku toho im hrozí hypoglykémia (pokles glukózy v krvi pod normálne hodnoty), čo je život ohrozujúci stav.
Foto: Linda Kisková-Bohušová
Transplantácia pankreatických ostrovčekov prináša celý rad problémov, potrebné je zlepšiť najmä biokompatibilitu v živom organizme, vraví Igor Lacík. Foto: Linda Kisková-Bohušová
Prečo technologické senzory zlyhávajú?
Do hry tu vstupuje veľa premenných, okrem príjmu potravy a fyzickej aktivity napríklad aj stres. Už len pomyslenie cukrovkára na to, aký má stav inzulínu, spôsobuje výkyv. Občas na vedeckých konferenciách prednášajú aj kolegovia, ktorí sú zároveň diabetici. Minule mal jeden prednášku, v ktorej nám ukazoval grafy hladiny glukózy v krvi počas dvoch na pohľad totožných dní – a boli to dva úplne odlišné diagramy. Hoci sa umelá inteligencia snaží predvídať, porovnáva vaše minulé stavy s tými súčasnými, nie je to náhrada za senzor, ktorý nám vymyslela matka príroda.
Čo je náhradou za senzor matky prírody?
K riešeniam patrí bunková terapia, teda transplantácia funkčných pankreatických ostrovčekov od darcov do pečene prijímateľa. V niektorých svetových centrách výsledky z transplantácie ostrovčekov vedú k tomu, že až u 60 percent pacientov v piatich rokoch po transplantácii ostrovčeky spoľahlivo plnia úlohu senzora a dávkujú inzulín ako u zdravého človeka. Tento postup je určený hlavne pre pacientov, ktorým je potrebné z akéhokoľvek zdravotného dôvodu vyoperovať pankreas, alebo pre pacientov, ktorí si nedokážu uvedomiť nastupujúci stav hypoglykémie.
Takže im hrozí, že z ničoho nič upadnú do kómy?
Áno, len aby ste si vedeli lepšie predstaviť, ako to ovplyvňuje ich život, poviem vám o rutine, ktorú musia podstupovať. Viacerí diabetici s takýmto problémom sa mi zverili, že si nastavujú v noci budík na každé dve až tri hodiny, aby si skontrolovali hladinu glukózy v krvi. Rodičia malých detí takéto obdobie nočného prebúdzania poznajú a hoci ho zažívajú len po istý čas, je to veľmi náročné. Predstavte si však, že máte takto žiť natrvalo. To predstavuje zníženú kvalitu života so všetkými dôsledkami.
Igor Lacík
Jeho tímu sa darí nachádzať využitie polymérnych materiálov v liečbe cukrovky. Okrem pomoci pacientom sa vedci pod vedením Igora Lacíka zameriavajú aj na syntézu špeciálnej skupiny vodorozpustných polymérov. Tá bola donedávna pre svet veľkou neznámou, až kým sa jej nezačal venovať tím slovenských vedcov. Na Ústave polymérov SAV vybudoval pre riešenie týchto tém kvalitné podmienky. Zaslúžil sa, aby sa slovenský vedecký tím stal členom prestížneho konzorcia Juvenile Diabetes Research Foundation. V minulosti si vyskúšal dlhodobé zahraničné pracovné pobyty v Austrálii, USA, Nemecku a vo Francúzsku. Tento rok sa stal laureátom ocenenia Eset Science Award v hlavnej kategórii Výnimočná osobnosť vedy na Slovensku.
Pri transplantácii ostrovčekov musia pacienti užívať imunosupresíva, aby nový element od darcu nezlikvidoval ich vlastný imunitný systém, však?
Áno. Riešením však môžu byť polyméry, na ktorých pracujeme. Tie sa využívajú na obalenie ostrovčekov. Obal má za úlohu ochrániť transplantované pankreatické ostrovčeky pred imunitným systémom a zabezpečuje aj ich dlhodobé prežívanie. Potom už závisí od veľkosti obalu, či takéto ostrovčeky aplikujeme podkožne alebo do brušnej dutiny.
V akom štádiu sa teda nachádzate?
Princíp, ktorý vyvíjame, funguje na zvieratách, čiastočne aj u ľudí. Je to skutočne veľmi ťažký problém. Sleduje sa nielen to, aby boli ostrovčeky ochránené a funkčné, aby ich napríklad imunitný systém nerozpoznal a neoddelil od organizmu jazvovým tkanivom, ale musí to byť pre príjemcu v prvom rade bezpečné. V nedávnej fáze výskumu sme mali sľubné výsledky pri testoch na myšiach, ktoré sa však nezopakovali v predklinických testoch na primátoch. Aktuálne musíme zlepšiť stabilitu a biokompatibilitu v živom organizme, pre ďalšiu fázu zvažujeme testy na primátoch alebo prasatách.
Foto: Linda Kisková-Bohušová
Ľudstvo čelí epidémii cukrovky. Odhaduje sa, že o 20 rokov bude s diabetom žiť viac ako 800 miliónov ľudí, vraví Igor Lacík. Foto: Linda Kisková-Bohušová
Výskum už trvá v podstate celú jednu generáciu. Musíte sa neustále uchádzať o obnovenie financovania?
Áno, už sa nám v jednom momente stalo, že napriek nádejnému napredovaniu sme pre nižší tok financií museli výskum utlmiť. Finančne je to nesmierne náročné, predklinické testy stoja rádovo stovky tisíc dolárov, takže sme závislí od toho, aké granty sa nám podarí získať. Pomáha, že spolupracujeme aj so špičkovými svetovými pracoviskami, ako sú UIC Chicago, MIT, Harvard a ďalšie, čo nám tiež dokáže pokryť časť nákladov. Domáca filantropia je u nás však na úplne inej úrovni ako v krajinách západnej Európy a predovšetkým v USA, takže z tohto zdroja nejaké veľké peniaze ani nečakáme.
Ako to funguje v zahraničí?
Napríklad iniciatíva The Chicago Diabetes Project, ktorej sme tiež súčasťou, vznikla na základe darov od filantropov. Po získaní prvého milióna dolárov sa začala suma ešte viac nabaľovať. Sám som bol súčasťou tímu, ktorý filantropom ukazoval, prečo je dôležité takúto iniciatívu podporiť. V Spojených štátoch som bol aj svedkom toho, že do nemocnice v Chicagu prišiel jeden bohatý pán, ktorý mal v rodine cukrovkára. Keď videl tamojšie laboratóriá, na mieste vypísal šek na 300-tisíc dolárov a pri mojej ďalšej návšteve o rok to tam vyzeralo už úplne inak. V takéto situácie u nás nedúfam, o to viac som vďačný každému, kto finančne podporuje vedu, ako to robí napríklad Nadácia Eset.
Ako vnímate ich nedávne ocenenie v rámci Eset Science Award?
Som vďačný, že porota rozpoznala, že náš výskum na Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied dal Slovensko na mapu Európy a sveta – čo sa týka kvalitnej vedeckej práce. Zároveň musím dodať, že všetci finalisti robia slovenskej vede v zahraničí skvelé meno, sám neviem, čo rozhodlo, že porota vybrala práve mňa.
Keď hovoríme o svetovej vede, čo dobré z vašich zahraničných pôsobísk by ste preniesli na Slovensko?
Určite by bolo skvelé, keby sa na Slovensku viac etabloval princíp filantropie. Zároveň by som chcel vidieť lepšie prepojenie vedeckých pracovísk s priemyselným sektorom. Vo svete doktorandi často pracujú na témach, ktoré sú financované firmami. My máme dlhodobé spolupráce s firmami z Japonska, Nemecka… Snažím sa nadviazať spolupráce aj na Slovensku, ale je to v oveľa nižších objemoch. Keby sa firmy s reálnymi problémami viac obracali na vedecké pracoviská, bolo by to povzbudivé aj pre mladú generáciu vedcov. Úprimne, v súčasnosti pre mladých kolegov nemám veľa argumentov, prečo majú zostať robiť vedu na Slovensku. V mojom okolí a aj na iných pracoviskách, ktoré poznám, sa o to snažíme, ale sú potrebné zásadné systémové zmeny. Vedcom – a nielen tým mladým – treba ukázať jasnejšiu kariérnu perspektívu. Ono sa to stane, otázka je kedy.
