Jeho ilustrácie v knihách, grafiky, plagáty, objekty či veľkorozmerné obrazy a grafické reliéfy ste už určite videli. Sú ironické, pichľavé a súčasne vtipné. Čo téma, to kostlivec v skrini. Pointa na hrane.
Matúš Maťátko má jedinečný a na prvý pohľad rozpoznateľný rukopis. Vďaka nemu ho vnímajú malé deti i najstarší dospelí. Patrí medzi najviditeľnejších umelcov a zároveň komentátorov súčasného diania.
Zvieracia farma, Prešporské legendy ožívajú, Príbehy 20. storočia, Kocúr, ktorý chcel byť drakom… Už ilustrátorský záber je široký. Štyridsaťročný Bratislavčan však vytvoril aj objekt zložený z desiatich trojmetrových drevených rúk s názvom „Revolucionár III.“, ktoré precestovali takmer všetky slovenské hudobné festivaly.
Pri výročí nežnej revolúcie sa ľudia v uliciach zase zamýšľali nad jeho dielom zobrazujúcim odťaté prsty, ktorými ukazujeme symbol víťazstva.
Najviac ho však baví murál, alebo nástenná maľba – monumentálna maľba vo verejnom priestore, najčastejšie na fasádach budov. V hlavnom meste majú na Mariánskej ulici anjelov vysokých sedemnásť metrov; Ruka mieru vo svätom meste Jeruzalem má výšku iba päť metrov, ale dobre ju vidno z najrušnejšej tržnice metropoly.
Matúš Maťátko. Foto Juraj Fifik
Matúš Maťátko. Foto Juraj Fifik
Na strednom Slovensku sa zasa každému, kto prichádza do Banskej Štiavnice, zjaví na horizonte vševediace Oko a dedinu Dúbravica nad Banskou Bystricou donedávna zdobil štyri metre vysoký a deväť metrov široký modrý medveď s červenými srdiečkami v očiach a paragrafom v ruke.
Autor sa bál, že jeho „maca“ niekto zničí, ale miestni pochopili, že nejde o provokáciu, lež o zámer vyvolať diskusiu a vypočuť si ich názory. Podarilo sa a milú šelmu ceriacu zúbky všetci prijali za svoju.
Maťátko sa venuje aj dizajnu, navrhol fľaše pre spoločnosť Absolut, sériu obrazov pre McDonald’s či vybrané edície ponožiek Fusakle. Okrem Slovenska a Česka vystavoval v Izraeli, Spojenom kráľovstve, Belgicku, vo Francúzsku, ale aj v Japonsku, Číne a Indonézii.
Je ťažké pre mladého výtvarníka presadiť sa?
A ešte ako! Navyše výtvarné umenie je tvorivá činnosť, nie je to fabrika. Raz sa darí viac, inokedy menej. Najdôležitejšie je preto stále a veľa pracovať. Rovnako dôležité je, aby sa o vás vedelo, lenže dostať sa do médií je z roka na rok ťažšie, články o výstavách a výtvarníkoch sú čoraz vzácnejšie.
Máte nejakú výhodu oproti iným výtvarníkom?
Azda to, že som multižánrový. Venujem sa voľnému umeniu, grafike, ilustráciám, objektom, dizajnu. Robím aj plagáty, zapájam sa do tvorby reklamy a reklamných predmetov, dokonca do budovania vizuálnej identity rôznych spoločností. Baví ma mať široký záber, lebo skúsenosti z jednej disciplíny ma posúvajú v inej, obohacujú ma.
Čo je najdôležitejšie?
Zostať sám sebou. Stále to musím byť ja: Matúš Maťátko.
Váš rukopis je dobre rozpoznateľný: hrubé línie, zväčša farby trikolóry, burcujúce témy, expresívna skratka k drsnej pointe… Budujete si svoju značku cielene?
To vyplýva z môjho štýlu, ten ju určuje. Vznikol dosť skoro a vidno z neho, že som srdcom grafik. Inšpiroval ma linoryt, komiks a street art, ale vyvinulo sa to prirodzene, postupne. Nelistoval som v knihách, aby som našiel prvky, ktoré budem používať. Veľkú zásluhu na mojom smerovaní majú učitelia. Na strednej škole to bol Miloš Kopták, na VŠVU profesor Dušan Kállay. Ukázali mi silu línie, šráf i písma; krásu farieb, tajomstvo ich miešania a kontrastu, čaro kresby, grafiky, ilustrácie… Neštítil som sa však robiť aj iné veci, ako sú plagáty, logá či dizajn. V mojom štýle sa to odzrkadlilo a postupne z tohto mixu vnikol môj osobitý výtvarný jazyk.
Receptom na úspech sú teda univerzálnosť, pracovitosť a originalita?
Nepovedal by som, že receptom. Poznám mnoho umelcov, ktorí „nekafrú“ do všetkého, a pritom sú vynikajúci a úspešní, hoci len v jedinej disciplíne. Je veľmi dobré, keď sa môžete sústrediť iba na jednu polohu a rozvíjať ju, lenže mňa to nebaví. Nedokážem robiť povedzme iba objekty, len maľovať či výhradne ilustrovať. Mňa zaujíma všetko! Nuž, a tiež som zistil, že to asi inak ani neviem.
Matúš Maťátko. Foto Juraj Fifik
Foto Juraj Fifik
Znie to ako tvorivý relax. Posúvanie sa vpred zmenou – som unavený z ilustrovania? Vrhnem sa hoci na produktový dizajn či drobné logá. Potom zase na murál pre päťposchodový dom…
Môžeme povedať, že to obmieňam a skúmam, čo tá-ktorá disciplína ponúka. Isteže, mnohé veci vznikajú súčasne a dlhodobo. Napokon kniha ani výstava nevzniknú lusknutím prstov. Do svojich vecí dávam kus seba a ony ma formujú spätne. Keď sa pozriem napríklad na obraz, presne si pamätám, čo som vtedy prežíval. Nechtiac tak vytváram svoj denník, v ktorom viem čítať iba ja sám.
Využívate v tvorbe nástroje umelej inteligencie?
Nie. Je fascinujúce, čo AI dokáže, ako rýchlo sa vyvíja a koľko pracovných pozícií by mohla nahradiť, zároveň ma však mrazí z toho, že nevieme, kam to smeruje. Verím však, že jedinečný autorský prístup a štýl sú nenahraditeľné a AI bude len pomocník.
Čo je úspech?
Poctivá práca. Ak robíte čokoľvek poriadne, skôr či neskôr by mal úspech prísť. Ba aj u nás na Slovensku. Iste, je to aj o šťastí: koho a kedy stretnete, o čom sa dozviete, kto vám pomôže a otvorí niekam dvere… Nestačí byť zavretý v ateliéri. Hviezdy vám musia byť naklonené najmä tam, no musíte byť pripravený sám sa prezentovať a predať, využiť každú šancu. Na plné „pecky“!
Žijeme však v perfektnej dobe. Dnešok je skvelá platforma, aby bol človek úspešný. Na sociálnych sieťach sú vlastne „úspešní“ všetci. Nik sa tam nemôže prezentovať ako „lúzer“. Koho by to zaujímalo? Nikoho. Realita však môže byť iná.
V čom? Stotisíc srdiečok či lajkov ešte neznamená predaný obraz?
Áno, aj to. A naopak, malý počet sledovateľov neznamená, že ste slabý a neúspešný umelec. Pozor, s vekom to vôbec nesúvisí. Sú ľudia, ktorí sa sociálnym sieťam nevenujú zámerne alebo len v minimálnom, nutnom rozsahu.
Pomáhajú vám sociálne siete?
Áno – v komunikácii a prezentácii. Nie som však nijaký „eňo-ňuňo“ profesionálny influencer. Neživím sa tým a ani nechcem. Siete sú tu, treba ich využiť; ukázať svetu, čo robíte, a dozvedieť sa, čo robia iní. Je to dobrý nástroj a pomocník, rovnako však žrút času.
O sociálne siete sa staráte sám. Neuvažovali ste o tom, že oslovíte profesionálov?
Určite je táto otázka vo vzduchu. Výtvarník v našich končinách musí byť sám sebe manažérom i agentom a často to býva na úkor tvorby. Pomoc s administratívou by iste pomohla každému. Pre kreatívne povolania všelijaké vybavovačky predstavujú najmä mentálnu záťaž a odčerpávanie energie.
Foto Juraj Fifik
Foto Juraj Fifik
Akú rolu hrá vo vašej kariére šťastie?
Veľkú. Ako u každého. V kariére, rovnako aj v živote šťastie predstavujú míľniky či osudové križovatky. Napríklad príležitosť ilustrovať prvú knihu som dosal veľmi neskoro, roky po vysokej škole, hoci som vyštudoval práve ilustráciu. Moje ilustrácie inšpirované street artom a komiksom totiž neboli nijaké princezničky a mackovia.
Vydavatelia sa ich báli. Tvrdli, že sú drsné. Zlom prišiel až s detskou knihou Lapinovci z letiska, ktorú mi ponúkla ilustrovať pani Magdaléna Fazekašová z Trio Publishing. Svoj štýl som síce musel trochu upraviť a zjemniť, ale stále som to bol ja. Kniha bola iná, zaujala, oslovila publikum a mala úspech, dokonca získala jednu z cien v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska.
Ľady sa prelomili, knihy pribúdali a darilo sa. Nominácie v tejto súťaži odvtedy získali všetky nasledujúce knihy, ktoré som ilustroval.
Lapinovci z letiska však nebola vaša prvotina. Predtým ste ilustrovali knihu Daniela Rušara Jaro kriplů. Do drsného príbehu o telesne postihnutých deťoch na zážitkovom kurze, kde ide o život, vaše kresby zapasovali prirodzene, akoby sa tam pýtali…
To však bola kniha pre tínedžerov a dospelých, navyše na vážnu tému. Je o dospievajúcich deťoch, ktoré majú nielen zmrzačené telá, ale aj utrápené duše. Hlavný hrdina má postihnutú ruku a sníva o kariére tenistu. Je to skvelý príbeh o tom, aké dôležité je zmierňovať napätie, vylepšovať vzájomné vzťahy a posilňovať sebadôveru, hoci by vám išlo o život.
Zapojili ste sa aj do projektu Krajina komiksu Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana.
Áno, to bol ďalší z prelomových okamihov. Spracovali sme tému klasickej slovenskej rozprávky Plavčík a Vratko. Dve miestnosti boli plné scén, nielen obrázkov, ktoré mali deti a ich rodičov vtiahnuť do deja. Bola to ďalšia nová skúsenosť. Šťastie je to, čo ma posúva ďalej – využitie každej príležitosti.
Vydavatelia sa mojich ilustrácií báli. Tvrdili, že sú drsné.
Matúš Maťátko
Ilustrovali ste aj kultovú knihu Georgea Orwella Zvieracia farma. Pre výtvarníka je oveľa ťažšie ilustrovať veľmi známu a legendárnu knihu, ktorá už vyšla nespočetnekrát, ako prvé vydanie, však?
Bola to výzva i česť, zároveň splnený sen. Veľmi som si to užíval. Je to totiž téma, ktorá ma zaujíma. Ako to však uchopiť ináč? Po novom? Isteže, sám sebe som povedal: urob to super! Lenže tým som si postavil do cesty aj blok, najsilnejšiu prekážku, aká existuje.
Poďme teda postupne. Čo ste riešili ako prvé?
Výber farieb. Netlačilo sa klasicky cmykom, teda miešaním azúrovej, purpurovej, žltej a čiernej, ale zvolil som priame, sólové farby: červenú a modrú. Takéto farby sú žiarivejšie a na bielom papieri kontrastnejšie. Využitie trikolóry je jeden z rozpoznávacích znakov mojej tvorby, ale tu mi išlo aj o iné. Tieto farby sú nielen na slovenskej, ale aj na ruskej či americkej vlajke, čo v súčasnosti dáva ilustráciám nové súvislosti.
Je známe, že Zvieracia farma je paródia na politiku a totalitu, stalinizmus, ale prečítajte si ju dnes! Odporúčam to každému. Orwellov príbeh je stále živý, nielen smiešny a ironický, ale aj úprimný, aktuálny a mrazivý.
Spomenuli sme mená Kopták, Kállay, Fazekašová, Rušar… To sú len niektorí ľudia, ktorých vám osud prihral do životnej cesty. Koho by sme mali ešte pripomenúť?
Takých ľudí je veľmi veľa. Nik nie je génius, ktorý zvládne všetko sám, má na každého číslo či mail, nikoho nepotrebuje. Kto tvrdí, že sa vyformuje bez pomoci, klame. Som nesmierne vďačný za to, že sa môžem opakovane stretávať s mnohými vzácnymi ľuďmi a dvere k nim ostávajú otvorené aj v budúcnosti. Jedným z nich je sochár Laco Sabo, ktorý ma posunul práve v sochárstve a tvorbe priestorových objektov.
Spomeňme ešte Filipa Sabola…
Filip je skvelý parťák, spolupráca s ním ma baví, dopĺňame sa a inšpirujeme navzájom. Nedávno sme robili výstavu Cuprum Civitas: Lesk a bieda medeného mesta. Venovala sa fenoménom, ako sú bohatstvo, mamon, túžba po peniazoch, luxus a medená ruda, vďaka ktorej Banská Bystrica zažila v stredoveku neuveriteľný rozkvet.
Snažili sme sa nájsť kontrast s každodenným životom a dneškom. Minulosť a súčasnosť majú veľa spoločného. Stále je niekto, kto chce byť pánom ulice či mesta.
Boj o to, kto bude pánom mesta, vidno azda najviac na svete v Jeruzaleme. Tam ste spoločne s Filipom Sabolom zaujali hneď dvakrát.
Boli sme tam na stáži. Počas nej vznikla séria šiestich obrazov s názvom Sväté mesto, ktorú sme vystavili v Slovenskom inštitúte v Jeruzaleme. Pozitívna odozva na naše zobrazenie náboženstiev, kultúry, histórie a duchovného bohatstva metropoly nás posunula ďalej – dala konkrétne kontúry nášmu snu namaľovať v centre Jeruzalema nástennú maľbu.
Minulosť a súčasnosť majú veľa spoločného. Stále je niekto, kto chce byť pánom ulice či mesta.
Matúš Maťátko
Mesto a inštitút dokonca našli priestor vo výnimočnej lokalite, Mahane Yehudamarket je totiž najväčšie trhovisko v meste. Naša nástenná maľba je už tam, má názov Hand of Peace, Ruka mieru. Výšku má päť metrov.
Nedávno sa vám narodilo dieťa. Ako sa popri ňom tvorí?
Netvorí. (smiech) Snažím sa byť vzorný otec a maximálne pomáhať partnerke.
Tak inak: ako zasiahla dnes už šesťmesačná Marína do života otca výtvarníka?
Zásadne. Napríklad na poslednú cestu do Jeruzalema som už nemohol odletieť a finálne práce na nástennej maľbe musel Filip zvládnuť sám. Rodičovstvo ma ovplyvňuje aj obsahovo, nie je vylúčené, že sa v budúcnosti objaví i v mojej tvorbe. Marína mi upratala v hlave priority. Rodina, teda dcéra a partnerka, sú pre mňa na prvom mieste, takže k práci sa dostávam až večer.
Počas dňa toho doma veľa neurobím a uniknúť nemám kam, pretože starý ateliér som bol nútený opustiť pred dvoma rokmi a nový stále nemám dokončený.
Chýbajúci ateliér umelca limituje, však?
A ako! Nikdy som si neuvedomoval, aký je ateliér dôležitý. Hoci sa veľa venujem aj digitálnej tvorbe v počítači, mám rád najmä ručnú prácu a na tú potrebujem priestor. Veľkorozmerné obrazy v byte nenamaľujete. Ak nemáte ateliér, nemôžete sa venovať veľkým projektom. Ateliér je duša výtvarníka, formuje jeho identitu. Je to magické miesto pre autora i zákazníkov. Môžete tam robiť prezentácie, stretnutia… Atmosféra ateliéru je neopakovateľná a nenahraditeľná.
Poďme k obsahu vašich diel. Ste rázny, nekompromisný, drsný. Symbol Novembra ’89, víťazné prsty v tvare „V“, ste na obraze Sľúbili sme si lásku odsekli. Menora (obraz Memento), posvätný sedemramenný židovský svietnik, sa vo vašom podaní mení na komíny a v dyme možno rozoznať tváre splynovaných. Pandémiu Covid-19 ste zobrazili ako tanec smrti kostlivca s človekom v ochrannom odeve s respirátorom na tvári…
Prečo robím takto? A prečo nie?! Nerobím to však účelovo a programovo, aby som zaujal. Zo mňa to takto lezie prirodzene, ba dokonca sa často musím krotiť.
Dá sa ísť ešte ďalej? Český lev na obraze Vznik Československa hrdúsi rakúsku orlicu…
Ale humánne. Veď má dva krky… Teraz vážne: viete, je to moja výpoveď. Alebo ak chcete, tak moje zrkadlo doby. Najdôležitejší zo všetkého je však účinok a ten v ére pretlaku informácií nedosiahnete vôbec ľahko a zadarmo. Keď som vystavoval v Novej Cvernovke v Bratislave obraz Memento, na ktorom je spomínaná dymiaca menora, skupina extrémnych futbalových fanúšikov, ktorá tam vtedy bola kvôli debate o budúcnosti národného štadióna, to považovala za provokáciu.
Boli takí pobúrení, že strážna služba musela obraz pred ich hnevom chrániť.
Chcem, aby si ľudia všímali dianie okolo seba, slobodne diskutovali, zodpovedne konali, rúcali rôzne tabu.
Matúš Maťátko
Ak obraz vzbudí takúto reakciu, znamená to, že funguje, pravda?
Presne tak. Ja chcem vyvolávať diskusie, upozorňovať na veci a javy, o ktorých si myslím, že sa o nich má hovoriť. Rovnako treba pripomínať udalosti, ktoré nesmú byť zabudnuté. Chcem, aby si ľudia všímali dianie okolo seba, slobodne diskutovali, zodpovedne konali, rúcali rôzne tabu. Alebo si aspoň kládli otázky.
Aké napríklad?
Spomenuli ste tie odfaklené prsty nežnej revolúcie. Čo znamenajú? Víťazstvo? Prehru? Ak áno, pre koho? Ak nie, prečo? Kam sme sa ako spoločnosť od 17. novembra 1989 posunuli? Prečo si pád socializmu v Českej republike pripomenuli dôstojnými akciami a u nás oficiálne oslavy neboli? Je v poriadku, keď sa naši politici tvária, že sa nič nestalo a 35. výročie pádu totality sa ich netýka?
Niekto by mohol namietať, či sa to nedá jemnejšie.
Určite dá, ale ja to inak neviem. Na veľkú dieru patrí hrubá záplata. Navyše netvorím preto, aby boli moje obrazy a objekty niekde v tichosti ukryté. Naopak, ja najviac túžim po tom, aby komunikovali, aby sa prihovárali čo najväčšiemu množstvu ľudí, nie úzkej skupine, malej názorovej bubline. Chcem, aby o mojej práci hovorila široká verejnosť, aby aj obyčajní ľudia pochopili, o čo mi ide.
Preto vo vašich dielach vybadať nielen emóciu, túžbu po reakcii diváka, ale aj názor tvorcu?
Áno, robím angažované umenie, umenie s názorom. Nebolo to tak vždy, vyvinulo sa to. Dnes však cítim, že politika a občianska spoločnosť sa týkajú každého z nás, našich detí, rodičov, susedov, kamarátov… Tí, ktorí si myslia, že ich to minie, sa hlboko mýlia. Je dôležité pripomínať si históriu, totalitu, bezprávie, oživovať pamäť, brániť ľudské práva, demokraciu a slobodu.
Preto spolupracujem aj na česko-slovenských projektoch, ako sú napríklad Príbehy 20. storočia, ktoré zastrešuje slovenské občianske združenie Post Bellum; preto vznikla výstava s názvom Čas kostlivcov (Biela – Modrá – Červená epopej). Vyše päť mesiacov na prelome rokov 2020 až 2021 bola v Liptovskej galérii v Liptovskom Mikuláši a nedávno, dva mesiace na konci roka 2024, v Trnave. Kolekcia diel čerpá z našej nedávnej histórie a pripomína zlomové udalosti a krízové momenty českej a slovenskej štátnosti. Minulosť sa vracia, ľudia sú nepoučiteľní.
Teraz hovoríte ako vysokoškolský pedagóg. Preto učíte na Akadémii umení v Banskej Bystrici?
Ako učiteľ vidím, že mladší ľudia často netušia ani o najzásadnejších okamihoch dejín. Nevedia o chybách a tragédiách, ktorých sa treba vystríhať. Ak nemajú základné vedomosti a znalosti, ako môžu kriticky uvažovať a premýšľať? Baví ma ukazovať študentom tieto pre nich nové veci. Áno, toto je dôvod, prečo aj učím, a baví ma to.
Nepotrebujete si občas od vážnych tém oddýchnuť?
Priznám sa, že práve v týchto dňoch nad tým uvažujem. Keď vidím, čo sa deje u nás i vo svete, kam smeruje naša spoločnosť a ľudstvo, nechcem skončiť v depresiách. Aj novinár či chirurg musí mať odstup, relaxovať, aby sa nezbláznil či nestal cynikom, rezignoval na zodpovednosť. Mne by v rámci psychohygieny asi neuškodila klasická žánrová tvorba, povedzme zátišia, krajinky, včeličky a mačičky…
Zdá sa, že nežartujte. Veľmi dávno ste robili aj takéto veci…
Myslím to smrteľne vážne. Akurát včera, keď som sedel u rodičov, som si to pripomenul. Skoro na každej stene u nich visí nejaká vyrehotaná mačka.
Máte doma čerstvé batoľa, inšpiráciu. Drsná grafika a dizajn na výrobkoch pre neposedné deti by mohli byť cestou. Dojčenská fľaša s obrázkom upíra i dupačky s bezhlavým rytierom by iste zaujali.
Znie to dobre! Iste by bolo príjemné kedy-tedy robiť niečo iné ako len ťažké témy.
Viete predpovedať, že váš obraz, dizajn či ilustrácia budú mať úspech?
Keď sa mi podarí mimoriadne silná vec, ako napríklad dymiaca menora alebo odseknuté prsty víťazstva, cítim, že by to mohlo zarezonovať. Prácu sa snažíte urobiť kvalitne vždy, lenže trh je nevyspytateľný. Je tam mnoho premenných. Musíte trafiť dobu, mať šťastie… Preto by som klamal, keby som tvrdil, že úspech viem odhadnúť dopredu.
Vráťme sa na začiatok. Povedali sme, že patríte medzi najviditeľnejších výtvarníkov súčasnosti. Ako na tento fakt reagujú galérie?
Ak sa pýtate na kúpu mojich diel, situácia je zložitá. Myslím, že cez združenie Čierne diery sa dostali do zbierok Slovenskej národnej galérie moje grafiky Bratislavy – hlavnej železničnej stanice, Cvernovky a Domu obuvi Baťa. Bolo to ešte celkom na začiatku tohto projektu a teší ma, že je oň záujem. Navyše prvé z grafík zberatelia považujú za najvzácnejšie.
Slovenské galérie a múzeá by aj mali záujem rozšíriť svoje zbierky o nové diela, napokon je to aj jeden zo zmyslov ich existencie, čím by podporili slovenských umelcov a kultúru, lenže nemajú za čo nakupovať a dary nie sú riešením. Peniaze potrebuje každý, aj výtvarník. Nielen na materiál, ale aj na živobytie.
Našťastie sú tu osvietení súkromní zberatelia, ktorí úlohy a povinnosti štátu suplujú. Je pre mňa veľkou cťou, že sa zberatelia ku mne vracajú. Nielenže takto oceňujú, čo som vytvoril v minulosti, ale ma aj podporujú do budúcnosti. Ich záujem mi dáva ten najsilnejší dôvod pokračovať v ďalšej práci.
