Niekto by mohol povedať, že sa Jaromír Opatrný ďaleko neposunul. Začínal v New Yorku ako umývač riadu. A dnes umýva prepravky. Pravdou však je, že je v tom druhý najväčší na svete, má tržby 1,4 miliardy českých korún (približne 57,5 milióna eur) a 200 miliónov v EBITDA (asi 8 miliónov eur).
„Osobne si myslím, že sa na logistiku nehodím. Spadol som do nej zásluhou osudu,“ vraví Jaromír Opatrný, keď po vyše hodine uzatvára svoje rozprávanie v malebnom prostredí Vysočiny.
Tieto dve vety však vzápätí donútia k úsmevu nás oboch. Znejú totiž až príliš neuveriteľne, ak viete, že 47-ročný podnikateľ je jedným z troch spoločníkov úspešnej firmy Well Pack, ktorá je silným hráčom na európskom trhu práve v logistike.
Okrem toho je druhou najväčšou firmou na svete v oblasti umývania opakovane použiteľných obalov. Jej obrat je približne 57,5 milióna eur a EBITDA sa blíži k 8 miliónom eur. Ale pokiaľ ste o tejto spoločnosti so sídlom v Prahe a pobočkami v ôsmich krajinách nikdy nepočuli, po prečítaní nasledujúcich riadkov už ju z pamäti nevymažete.
Ako z hollywoodskeho filmu
Za Jaromírom Opatrným sme prišli do mestečka Ledeč nad Sázavou, do hotela Kouty, ktorý firma Well Pack pred niekoľkými rokmi kúpila a postupne ho opravuje. V lesoch stoja zrekonštruované chatky, z ktorých sa ponúka výhľad na rybník a uprostred neho sa nachádza sauna.
„Včera sme z nej skákali do ľadovej vody,“ poznamená podnikateľ. Je opálený a dobre naladený, nedávno sa vrátil z plavby loďou po Karibiku. Víta nás na terase v ležérnom oblečení a v šľapkách a s ospravedlnením odbieha na rýchlu pracovnú poradu. „Urobte si pohodlie, dajte si raňajky, kávu, čokoľvek. Hlavne žiadny stres,“ dodáva.
Jeho cesta za úspechom by mohla byť inšpiráciou pre hollywoodsky scenár o americkom sne. Už len preto, že v zámorí sa celý príbeh začal. Ale pekne postupne.
Ťažké tínedžerské roky
Píše sa rok 1990 a Jaromír Opatrný nastupuje na strednú drevársku priemyslovku vo Volyni. Po zhruba troch mesiacoch však zisťuje, že pre neho je štúdium zbytočné.
„Robil som vtedy skúšku z chémie, ktorú som nemal rád, ale naučil som sa to a dostal dvojku. Lenže po štrnástich dňoch som z tej látky nevedel skoro nič. Prišlo mi to celé zbytočné a svojim pätnásťročným rozumom som si vydedukoval, že pokiaľ sa chcem niekam posunúť, musím robiť niečo iné než chodiť na strednú školu,“ spomína.
Keď rodičom rezolútne oznámil, že do druhého ročníka už nenastúpi, niesli to ťažko. Zvlášť mama. Tá sa riadila heslom, že nádej zomiera posledná a svojmu synovi dohodla diaľkové štúdium na obchodnej akadémii v Prahe. Dochádzal do nej každý pondelok popoludní, ale jediným prínosom pre neho bolo, že sa naučil písať na stroji všetkými desiatimi.
Český podnikateľ Jaromír Opatrný. Foto: Michael Tomeš.
Vo voľnom čase, ktorého mal vďaka diaľkovej forme štúdia viac než jeho vrstovníci, sa venoval cudzím jazykom. A pretože si overil, že s inštitucionalizovným vzdelávaním si príliš nerozumie, začal sa učiť sám – angličtinu, francúzštinu, nemčinu. A intenzívne tiež chodil do krčmy, so staršími kamarátmi.
„To bol rok 1991, krátko po prevrate, keď sa otvorili hranice a začali k nám prichádzať cudzinci. Tak som chodil po Prahe a vždy sa k nejakej takej skupine primotal a začal sa s nimi rozprávať, ukázal im mesto, previedol ich. Oni boli radi, že majú turistického sprievodcu zadarmo a ja som si zdokonaľoval jazyk,“ vysvetľuje.
Začiatky v New Yorku
Vtedy sa tiež rozhodol, že poletí do New Yorku. Požiadal o vízum, kde si vymyslel, že ide do Ameriky za tetou. Deň pred odletom počúval cestou v autobuse mladý pár, kde muž po návrate z Ameriky svojej priateľke nadšene popisoval, ako si tam všetci skvelo žijú, že priemerný plat je tam 4-tisíc dolárov za mesiac.
„A s takou predstavou som tam letel. Že zarobím peniaze, potom sa presuniem na Jamajku do Karibiku a potom zase ďalej až postupne precestujem celý svet.“
Lenže človek mieni a osud mení a Amerika ho nakoniec nasmerovala na inú púť, než si vysníval. Keď vtedy v čerstvých sedemnástich vystúpil z lietadla so 600 dolármi vo vrecku, netušil, kde bude spať, čo bude jesť, kde bude pracovať.
„Musíte si uvedomiť, že v tej dobe nebol internet ani mobily, nemohli ste si informácie vygoogliť, vopred dohodnúť izbu, služby ako Airbnb alebo Booking neboli. Ja som vedel iba to, že sa musím dostať na Manhattan – a to čo najlacnejšie,“ rozpráva.
Namiesto hotela noc v taxíku
Odolal ponuke taxikárov nechať sa odviesť do srdca New Yorku za 70 dolárov, zvlášť keď zistil, že ho tam za 14 dolárov dovezie autobus.
Spomína si na moment, ako šiel po Manhattane, s dvomi kuframi v rukách a jednou cestovnou taškou zavesenou na krku a skupina dievčat, ktorá ho míňala, na neho veselo pokrikovala: Welcome to America! Na ulici si vzápätí stopol taxikára so žiadosťou, aby ho odviezol do čo najlacnejšej ubytovne.
Český podnikateľ Jaromír Opatrný. Foto: Michael Tomeš.
„A on mi zastavil pred vysvieteným hotelom. Vybehol lokaj a začal mi brať batožinu. To už mi prišlo trochu podozrivé. Tak idem na recepciu a pýtam sa, koľko stojí jedna noc. A recepčná hovorí: One fifty-five. Vravím si: Dolár päťdesiat päť? To sa mi nejako nezdá. A tak aj bolo, išlo o 155 dolárov. Vysvetlil som recepčnému, že došlo k nedorozumeniu a že na to nemám a on mi ochotne v zozname vyhľadal adresy dvoch lacných ubytovní,“ vraví s úsmevom.
Taxikár, ktorému adresy odovzdal, sa s ním dal po chvíle do reči, spomenul, že je z Poľska a že by mohol bývať v byte s jeho deťmi. Bola už polnoc, keď tam dorazili, ale dvere nikto neotvoril. Jaromír preto prespal u taxikára v aute pred jeho domom a na druhý deň skúsil šťastie znovu.
„Budova bola zvonku celkom pekná, ale keď sme otvorili dvere do bytu, tak ma ovalil príšerný smrad. Tie jeho deti totiž nemali peniaze, a tak mali vypnutú elektrinu, netiekla im teplá voda. To dievča ešte malo nemanželskú štvorročnú dcéru. Dohovorili sme sa, že dám ten svoj diel na nájom a oni za to zaktivujú elektrinu. Takto sme tam spolu potom celý čas žili,“ usmieva sa.
Umýval riady aj zametal
Svoju prácu našiel len pár stoviek krokov od bytu, v rodinnej talianskej reštaurácii, kde ho zamestnali ako umývača riadu za päť dolárov na hodinu. A hoci im 17-ročný Čech padol do oka, hrozilo mu prepustenie. Bol totiž príliš pomalý, nestíhal riad umývať a kuchári tak nemali na čom servírovať jedlo.
Ukázal im vtedy dve rýchlosti, ktorými by mohol riad umývať, ale obe sa im zdali stále pomalé. Následne vtedy urobil až prehnane zrýchlený pohyb, akože sa tomu všetci zasmejú, a oni len sucho, bez nadšenia povedali: Áno, tak to umývaj. Tak pochopil princíp produktivity práce.
Do reštaurácie však chodil len na pár hodín týždenne – pretože chcel zarobiť viac peňazí, hľadal ďalšie možnosti.
„Chodil som zametať do jednej logistickej firmy. A pretože už som bol poučený, začal som hneď zametať v rýchlom tempe. A tam to naopak nepotrebovali, sám majiteľ za mnou prišiel, aby som spomalil. Bol som mu sympatický, pripadal som mu totiž ako stelesnenie amerického sna, preto som to využil a požiadal ho, aby mi vysvetlil podstatu jeho podnikania. Chodil som za ním do kancelárie a sledoval ho pri práci s cieľom naučiť sa podnikať.“
Za jedlo utrácal iba dva doláre denne – jednak preto, aby našetril kapitál na budúce podnikanie, jednak si mohol kúpiť obleky a vyzerať dôveryhodne. Vo voľných chvíľach totiž chodil na rokovania do firiem, ktoré sa väčšinou venovali exportu, a ponúkal služby ako sprostredkovateľ pre tie, ktoré chceli svoje aktivity rozšíriť do Česka. A pretože chcel byť pripravený, kupoval si knihy o daných odboroch, napríklad o káve pred rokovaním s výrobcom kávy.
Napokon bolo jeho úsilie odmenené, keď narazil na firmu, ktorá chcela obnoviť dovoz topánok zo Zlína. „Dali sme sa dohromady a darilo sa nám. Keď bol čas, vozil sa tovar námornými kontajnermi, keď nebol, tak letecky.“
Návrat do Česka
S päťtisíc dolármi sa po takmer dvoch rokoch, vo svojich neskorých osemnástich, vrátil do Česka. Vízum mal pôvodne iba na rok, zvyšné mesiace pobýval v Amerike načierno. Vedel však, že zostať natrvalo tam nechce. Chýbalo mu české pivo a posedenie s kamarátmi v krčme. Založil si živnostenský list a doláre investoval do prvej firmy – špedičnej.
V tej dobe mal aj sklad, slúžil mu však iba ako doplnok. Keby vtedy celý biznis okolo skladovania lepšie pochopil, bol by z neho dnes vraj miliardár. „Mal som začať robiť sofistikované skladovacie služby a bol by som prvý na trhu. Ale žiaľ mi to vtedy nedošlo,“ priznáva.
Český podnikateľ Jaromír Opatrný. Foto: Michael Tomeš.
Ako sprostredkovateľ bol schopný zabezpečiť prepravu prakticky kdekoľvek. Na jednej strane obvolával podľa telefónneho zoznamu v Zlatých stránkach firmy a pýtal sa ich, či nepotrebujú leteckú, námornú alebo kamiónovú dopravu, na druhej strane zháňal vodičov a letecké spoločnosti, ktoré by prepravu zabezpečili. Jedna z prvých veľkých zákaziek bola letecká preprava kníh do Ameriky.
Kto nezažil pád, neskúsil nikdy lietať
Zarobil na nej čistých 15-tisíc korún, čo boli v roku 1994, keď bol priemerný plat okolo 7-tisíc mesačne, slušné peniaze. Potom prišiel nápad dovážať z USA značkové športové oblečenie. Lenže ako to v živote chodí, kto nezažil pád, neskúsil nikdy lietať, a tak Jaromíra postretol v dvadsiatke prvý krach.
„Firma šliapala dobre, lenže potom sme spravili sériu chýb,“ pokračuje v rozprávaní. „V dobrej viere sme nakúpili nekvalitné oblečenie, ktoré sa, samozrejme, nedalo predať. Lenže sme v tom mali mnoho peňazí, bolo treba zaplatiť leteckú dopravu. Napokon som prišiel dokopy o päť miliónov korún,“ priznáva.
Súbežne s tým, keď sa jeho prvé podnikanie blížilo ku koncu, sa mu naskytla príležitosť dovážať tovar na Ukrajinu.
Podnikanie na Ukrajine mu nevyšlo, ale našiel lásku
Tam síce zistil, že značkové oblečenie je pre miestnych ľudí príliš drahé, ale videl na trhu dieru v segmente potravín a drogérie. Bola to šanca a mladý podnikateľ sa jej chytil. Aj za cenu toho, že musel čeliť niekoľkým problémom.
Jedným bola ukrajinská mafia, ktorej členovia jedného dňa zaklopali na dvere jeho skladu. Našťastie tam vtedy nebol. Až neskôr sa dozvedel, že mu nechceli ublížiť, ale ponúknuť „spoluprácu“.
Na Ukrajine napokon vydržal rok. V podnikaní síce úspech neslávil, zato v láske áno. A práve to je moment, keď do jeho príbehu vstupuje Larisa.
„Poznala som ho v čase, keď bol zadlžený a ja som si myslela, že s ním budem tie dlhy splácať po zvyšok života,“ spomína. Napriek tomu si ho vzala a od svojho muža si za to aj po tých rokoch zasluhuje obdiv.
Ďalší osudový okamih a nové podnikanie
Po návrate domov sa Jaromír prvý raz zamestnal, aby mohol splácať dlhy. Než prišiel osudový okamih a on stretol Václava Málka, svojho súčasného partnera. Chcel prevziať v Maďarsku biznis pre firmu Time Life, vydavateľa hudobných sérií a dokumentov, a tak to Jaromírovi ponúkol.
Vtedy neboli na trhu stanice ako Discovery Channel, takže ľudia platili 500 korún za dokumenty na videokazetách. Zhruba pol roku prišla spoločnosť Time Life s tým, že činnosť ukončí.
„A tak sme začali sami hľadať dokumenty, dabovať ich a uvádzať na trh. Dohodli sme sa so spoločnosťami Warner Bros., Walt Disney, Buena Vista, že im budeme v Česku robiť sklad. Lenže v roku 2006 sa to s digitalizáciou skončilo a celý trh padol. Potom bola ešte chvílu vlna lacných DVD, ktoré sa predávali cez trafiky. To trvalo do roku 2009,“ približuje s tým, že od roku 2001 do roku 2009 mali zisky okolo 10 miliónov korún ročne.
Prvá zákazka na umývanie prepraviek
Koniec biznisu však Jaromíra neodradil, práve naopak. S partnermi Václavom Málkom a Milanom Peffkom začali už pod hlavičkou firmy Well Pack, založenej v roku 2008, skladovať tovar. Súbežne s tým rozvíjali logistické služby, až sa jedného dňa dostali k umývaniu plastových prepraviek.
„To bol rok 2010 a odvetvie pre nás celkom neznáme a nové. Dozvedeli sme sa, že existuje nemecká firma, ktorá v rámci Česka hľadá 2-tisíc štvorcových metrov voľnej plochy na umývanie prepraviek,“ spomína.
Český podnikateľ Jaromír Opatrný. Foto: Michael Tomeš.
„Rozbehli sa rokovania, ktoré trvali takmer rok. Až neskôr sme zistili, že prebiehal klasický tender a my sme ho len o pár halierov vyhrali.“ Spustili teda prvé umývanie v Česku, šlo však o malú aktivitu s obratom zhruba jeden a pol milióna korún mesačne.
A pretože nemeckým partnerom spolupráca vyhovovala, ponúkli majiteľom Well Packu po opakovanom nenásilnom naliehaní, či by nepomohli s prevádzkou vo Francúzsku.
A tam už to bola celkom iná liga. „Robili sme tam rýchlosťou päťtisíc prepraviek za hodinu, to bolo strašné tempo, mali sme na to síce tím ľudí, ale beztak som im chodil pomáhať. Postupne sme sa zrýchľovali až sme odrazu získali zaujímavé know-how a pochopili, kde tá prvá liga je,“ hovorí.
Dnes už je proces umývania dosť automatizovaný, v roku 2012 však bol závislý od manuálnej práce.
V ôsmich krajinách Európy
Vo Francúzsku napokon vydržali štyri roky. Medzitým prevzali aktivitu v Rakúsku a Nemecku. Postupne pridávali ďalšie krajiny ako Rumunsko, Poľsko, Rusko a Grécko. Dnes sú dokopy v ôsmich krajinách Európy a prepravky umývajú aj v Spojenom kráľovstve v partnerstve s miestnou firmou, v ktorej má Well Pack podiel.
„Tam teraz začíname robiť logistiku nábytku. Firmy, ktoré ho vyrábajú, si ho u nás skladujú a potom objednávajú, kam ho odviesť a kde zostaviť,“ približuje.
Well Pack však nie je len o umývaní prepraviek, firma ponúka aj skladovacie služby, prepravnú logistiku či balenie tovarov. „V Česku máme asi 50 prevádzok, ale z toho umývaciu len jednu.“
Prepravky, ktoré prejdú ich umývacou linkou, používajú v Česku supermarkety Penny a Billa, v rámci Európy potom celý rad reťazcov ako napríklad rakúsky Spar, francúzsky Carrefour alebo anglický Morrisons. Pre firmu pracuje okolo dva a pol tisíc ľudí a mimo Európy by Jaromír Opatrný rád expandoval do Južnej Ameriky, láka ho aj Afrika, Indonézia a Oceánia.
Banány z Ameriky
Najnovšie pôsobí Well Pack v oblasti strednej Ameriky, kde definuje cesty balenia banánov do plastových prepraviek pre európske a americké reťazce. Ide o pomerne zložitú aktivitu s cieľom nahradiť tradičné jednorazové kartóny. „Kvôli výrobe papiera sa každý rok spília štyri miliardy stromov. To je jedno percento amazonského pralesa každý rok,“ vysvetľuje.
Najtvrdším orieškom je vraj banány do debny správne poukladať, aby sa čo najlepšie využil priestor a zároveň k zákazníkovi dorazili v čo najlepšom stave. Firma spolupracuje s poprednými producentmi vrátane Chiquita, Dole alebo Delmonte.
„Dáte si pivo?“ preruší náhle otázkou rozprávanie. Sám sa po chvíli postaví za výčap. Netají sa tým, že pivo je jeho vášeň a na tom, aby bolo dobré, si dávajú v hotelovej reštaurácii zvlášť záležať.
„Ja si myslím, že na logistiku sa nehodím,“ opakuje mi podnikateľ. „Jediné, čomu by som sa rozumel, by bola gastronómia. Ale na to nemám čas.“
Život je v kruhu
Možno aj preto slúži firma Hotel Kouty ako platforma, kde sa stretávajú, pracujú, kde prebiehajú rôzne tematické schôdzky. Postupne dávajú areál dohromady a prináša im radosť. Napokon, mať prácu spojenú s príjemným pocitom, to je aj filozofia celej firmy.
„Už od dvadsiatich sa chystám do dôchodku – obdobie, keď prestanem pracovať a začnem si to užívať. Lenže nakoniec som si uvedomil, že to len odďaľujem a odchod nikdy nepríde. Tak som si povedal: Vymysli to tak, aby si si život užíval teraz. A preto hľadám spôsoby, ako kombinovať prácu s niečím príjemným, v prvom rade s pohybom,“ vraví s úsmevom.
Ešte viac by chcel prispieť k lepšiemu životnému prostrediu, hoci sčasti už s firmou nakročené má, pretože plastové prepravky chránia stromy pre spílením a spotrebou na kartóny.
Na všetkom dobrom je niečo zlé, rovnako ako na všetkom zlom niečo dobré.
Ešte kým naše rozprávanie ukončíme, nemôžem sa nespýtať, ako je možné, že napriek všetkým pádom vždy v sebe našiel odvahu zdvihnúť sa a ísť ďalej.
„Po tom veľkom krachu, keď som mal dvadsať rokov a prišiel o milióny, ma osvietila nejaká múdrosť, ktorá mi povedala, že si za to všetko môžem sám. Mohol by som, samozrejme, viniť iných, najmä svojich partnerov, ale uvedomil som si, že za to musím niesť zodpovednosť, pretože ja som si tých partnerov vybral na podnikanie a nepostrážil si to,“ vraví.
„Život je v kruhu ako jin a jang. Na všetkom dobrom je niečo zlé, rovnako ako na všetkom zlom niečo dobré. A asi som vtedy vedel, že sme ešte nepovedali posledné slovo,“ lúči sa Jaromír Opatrný.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorkou je Jana Pšeničková
