Heather Anderson sa v súčasnosti považuje za najúspešnejšiu „hikerku“ na svete. Zvládla treky, ktoré patria medzi najdlhšie na planéte. Ako jediná žena na svete zdolala trikrát takzvanú Triple Crown – Apalačský trail, Pacifickú hrebeňovku a tzv. Continental Divide Trail alebo Cestu kontinentálneho rozhrania.
A navyše ich všetky zvládla počas jediného roka – od marca do novembra.
Spolu pritom prešla takmer 13-tisíc kilometrov za 251 dní a 20 hodín. Denne kráčala v priemere 40 kilometrov a prešla pritom 22 štátmi. Pacifickú hrebeňovku s dĺžkou viac ako štyritisíc kilometrov zdolala v rekordnom čase.
Tento triumf dosiahla v roku 2018 a v nasledujúcom roku ju časopis National Geographic vyhlásil za Dobrodružku roka. V septembri tohto roka Anderson prijala spoločnú pozvánku Veľvyslanectva Spojených štátov amerických a iniciatívy Ženský biznis Alžbety Králové a navštívila Prahu.
Českému Forbesu pri tej príležitosti poskytla exkluzívny rozhovor. Čo ju ženie vpred a kedy bola v najväčšom nebezpečenstve?
Rekordérka v turistike
Keď ste sa pokúšali o rekord, vraj ste príliš nespali, aby ste nestrácali čas. Čo vás najviac motivuje v posúvaní vlastných hraníc?
Zvedavosť. Bola som vždy zvedavý typ človeka. Už ako dieťa som sa stále pýtala „a prečo?“. Stále ma fascinuje, čo všetko môžem dokázať a čo zvládne moje telo.
Rovnaké je to aj na treku, jednoducho idem a nezastavujem sa. Som zvedavá na to, čo ma čaká na ďalšej ceste. Čo je za tým kopcom alebo za týmto rohom. A tak jednoducho idem ďalej. To je tajomstvo môjho úspechu.
Počas Pacifickej hrebeňovky ste uviazli v miestach bez vody a takmer umreli od smädu. Na túto tému ste napísali aj knižku. Bolo to to najťažšie, čo ste zažili?
Bola to určite jedna z tých najnáročnejších situácií. Stalo sa mi to v oblasti, kde dostávajú ľudia informácie o zdroji vody od ľudí, ktorí sa tam vydajú väčšinou v marci alebo v apríli. A ja som tam bola v júni. Nemala som teda dobré informácie a všetko som musela len odhadnúť.
Na vrchole hory Sperry (1871 m.n.m.) v americkom štáte Washington (región Snohomish). Foto: Heather Anderson
Na vrchole hory Sperry (1871 m.n.m.) v americkom štáte Washington (región Snohomish). Foto: Heather Anderson
Ocitla som sa v situácii, keď som už skutočne trpela veľkým smädom a dehydratáciou a bol to pre mňa jeden z najdesivejších momentov. Bola som bez vody a vonku bolo štyridsať stupňov. V takejto situácii vám hrozí smrť.
Vo všeobecnosti – väčšina najťažších momentov, ktoré som zažila, nejako súviseli s vodou. Naučilo ma to nosiť si so sebou veľa vody navyše, aj napriek veľkej váhe.
Bez receptu na podchladenie
Akým výzvam ste počas ciest ešte čelili?
Bojovala som s podchladením, to sa ťažko kontroluje. Môžete si veľmi ublížiť a len ťažko si viete pomôcť. Ste mokrí, vonku prší, fúka vietor a je vám zima. Rýchlo strácate teplo, strácate schopnosť používať ruky, nekoordinujete pohyby. A môžete len čakať, dúfať a snažiť sa, aby ste sa zahriali. Navliecť si na seba niečo suché.
A čo zranenie, stretli ste sa s niečím?
Mala som niekoľko menších zranení. Väčšinou pľuzgiere alebo natiahnuté svaly, nič zásadné.
Vrchol Sacajawea (2999 m.n.m) v oregonskom pohorí Wallowa. Foto: Heather Anderson
Vrchol Sacajawea (2999 m.n.m) v oregonskom pohorí Wallowa. Foto: Heather Anderson
Máte nejaký tréningový plán?
Veľa behám, venujem sa joge a trénujem s činkami. Snažím sa mať mnohostranný tréning. Pokiaľ totiž robíte len jednu vec, zvyknete si na jednostranný pohyb a vaše telo je potom náchylnejšie na zranenia.
Nešportový typ
Vraj ste nikdy nemali športové zázemie. Ako vám napadlo začať s trekovaním?
Je to paradoxné, ale bola som nešportové dieťa. Bojovala som s nadváhou a športy ma nebavili. V detstve všetky dievčatá okolo mňa hrali basketbal či iné loptové hry. Nemám rada nič s loptou, nebaví ma to.
Trekovanie bolo prvou vecou, pri ktorej som zistila, že ma to baví. A prišlo to náhodou, jednoducho som po škole nemala plány a chcela som to skúsiť.
Rodičia vás vo vašom záujme o turistiku podporovali, alebo mali strach?
Podporovali ma, ale aj sa o mňa báli. Otec sa tiež obával toho, ako sa budem týmto spôsobom živiť. Mal strach o moju kariéru, asi skôr chcel, aby som mala deti, rodinu a normálnu prácu. Moja mamička má o mňa stále strach ako mama, ale rozumie mi a veľmi ma podporovala. Teraz sú na mňa, myslím, pyšní.
Heather Anderson v pohorí Zuby píly v americkom Idaho
Heather Anderson v pohorí Zuby píly v americkom Idaho
Keď ste túto tému otvorili – ako sa dá uživiť tým, čo robíte?
Mám za sebou veľa pracovných skúseností, ale nič ma nenapĺňalo. Teraz sa živím tým, čo ma baví. Peniaze zarábam prednáškami, na ktorých hovorím o svojich skúsenostiach.
Zo začiatku mi bolo hlúpe nechať si za to platiť, ale potom som si uvedomila, že je to môj čas, ktorý investujem, a že sa musím nejako živiť.
Napísala som tiež tri knižky, ktoré sa celkom dobre predávajú. Tým som si splnila ďalší zo svojich snov, pretože ma vždy lákalo stať sa spisovateľkou. Od roku 2014 sa takto živím a darí sa mi.
Musíte sa naučiť nebyť nahnevaní, neplytvať energiou na veci, ktoré nemôžete zmeniť.
Prešli ste tie najťažšie a najdlhšie svetové traily. Máte ešte nejaké ciele?
V Amerike sú tie najdlhšie traily, ktoré vedú celý čas prírodou. Tým sú unikátne. Ešte je niekoľko trailov, ktoré som zatiaľ neprešla. Ale žiadny konkrétny cieľ nemám.
Osobný rozvoj na ceste
Čo vás vlastne najviac baví na chodení – v ktorom ste najlepšia na svete?
Mentálny a emocionálny rast. Človek na treku totiž dokonale spozná sám seba.
Foto: Heather Anderson
Foto: Heather Anderson
Čo ste sa o sebe na cestách naučili?
Všetko, čo o sebe viem, je len vďaka trailom. Začala som s nimi ako mladá. Naučila som sa veľa napríklad o odvahe alebo o umení prijímať veci také, aké sú.
Keď ste v prírode, uprostred lesov a dôjde vám jedlo, nedá sa s tým nič robiť. Keď stále prší, tiež s tým nič neurobíte. Musíte to prijať. Musíte sa zmieriť s vecami a akceptovať ich také, aké sú. Naučiť sa nebyť nahnevaní, neplytvať energiou na veci, ktoré nemôžete zmeniť, a jednoducho sa prispôsobiť.
Celý náš život je o tom, vedieť akceptovať veci, ktoré nedokážeme zmeniť. Naučila som sa veci prijímať, adaptovať sa a zvyknúť si. Všetky tieto skúsenosti z trailov mi pomohli fungovať vo svete, ktorý nie je fér a je plný okamihov, ktoré nemôžeme ovplyvniť.
To je pre mňa najväčšia životná lekcia, ktorú som sa naučila a dokážem ju využívať v bežnom živote.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Veronika Jonášová.
