Gábor Bokros si vystaval kariéru na tom, že na otázku „Máš na to človeka?” zakaždým odpovedal pozitívne, a to aj v prípade, ak ešte celkom presne nevedel, kto ten človek bude.
Byť poštárom v deväťdesiatych rokoch znamenalo čosi celkom iné ako dnes. Kariérna cesta Gábora Bokrosa bola plná neočakávaných zvratov, no všetky skúsenosti, ktoré cestou pozbieral, ho viedli jediným smerom. Poštár, ktorý svoju prácu miloval, dnes už stojí na čele vlastnej firmy s obratom stoviek miliónov forintov.
„Spoločnosť sa na poštárov pozerá zvrchu. Je to tak dnes a bolo to tak stále. Nikto nechápal, prečo robím poštára. Prečo som si potom robil maturitu?” hovorí Gábor Bokros, ktorý sa ako poštár zamestnal v deväťdesiatych rokoch v budínskom dvanástom okruhu. Zaujímavosťou je, že aj iný poštár z tohto okrsku si prešiel kľukatou podnikateľskou kariérou a rovnako dnes vedie úspešnú firmu.
S pádom komunizmu do Maďarska nevstúpila len sloboda, ale aj kapitalizmus. Obchod si všade vytváral svoje zdroje a kanály, cez ktoré mohol efektívne prúdiť.
Zrod nového trhu a rozkvet súkromného podnikania priniesol pošte v Maďarsku veľa nových zásielok. Ešte neexistovali emaily, telefonické spojenie nebolo samozrejmosťou, a preto mali ľudia, ktorí sa vyznali v meste a denne zvonili na zvončeky stoviek kancelárií a bytov, veľkú cenu.
Začiatkom nového milénia maďarská pošta ročne doručila viac ako miliardu listov a vyše desať miliárd balíkov. Bolo to také množstvo, že v tom čase sa pracovalo aj v noci, aby sa všetko stihlo kategorizovať do rána.
Prichádzajúce listy sa delili podľa okrskov a ráno ich okamžite začali poštári roznášať. Do práce sa chodilo okolo šiestej a siedmej. Potom o dve hodiny neskôr prevzali poštári roztriedené peniaze, keďže v tom čase ešte dôchodky a rodičovské príspevky neprichádzali na účet, ale výhradne do vlastných rúk.
Pre Gábora sa stalo osudovým miesto, na ktoré bežne doručoval. V jeho rodine sa nepodnikalo a on sám v tom čase ešte nepremýšľal o biznise. Keď však vycítil príležitosť, neváhal. Lenže tých menších príležitostí muselo byť najprv mnoho, ak sa chcel nakoniec postaviť na vlastné nohy a založiť si firmu.
Vráťme sa trochu v čase. Píše sa rok 2004. Na ceste Istenhegyi číslo 18 sídli realitka. Poštár Bokros si všimol, že na recepcii sa kopia listy čakajúce na odoslanie. V tom čase bolo celkom bežné, že sa na pošte čakalo v rade aj niekoľko hodín.
Všetci do jedného neznášali chodenie na poštu a vo firmách si tento horúci zemiak každý len pohadzoval. Bokros však mal rád, že ako doručovateľ si vedel svoj harmonogram práce prispôsobovať podľa svojich preferencií.
Na ceste Istenhegyi sa napokon pri jednej príležitosti opýtal, či by nebolo pre firmu dobré, keby so sebou vzal listy čakajúce na odoslanie, pretože aj tak sa musí na poštu vrátiť. Okamžite súhlasili.
„Riaditeľ tej firmy mi vtedy povedal, že to odo mňa nemôže žiadať len tak, zadarmo. Dal mi nejaké prepitné. O mesiac sa mi ozvali zas. Povedal mi, že mu je to trápne, a preto mi zaplatí dvakrát viac. O mesiac sa to zopakovalo zase, no pláca bola už štvornásobná. Povedal mi, že moja služba veľmi napomáha organizovanosti vo firme, preto mi rád zaplatí toľko, koľko chcem. Vtedy sa do tej istej budovy prisťahovala jedna reklamná agentúra. Tam už som sebavedome vošiel so slovami: ,Dobrý deň, ja som tu doručovateľ!‘” Najprv mojej službe nerozumeli, ale napokon sa nechali presvedčiť. Vtedy už si Bokros účtoval fixnú sumu.
Za prvé doručovanie dostal päťtisíc forintov, no veľmi rýchlo sa dostal na cenu dvadsaťtisíc.
Z tringeltu plat
Bokrosov plat v roku 1998 predstavoval brutto 41 500 forintov, čo sa vďaka jeho maturite považovalo sa vysoký plat v tomto odvetví. Prepitné bolo významnou súčasťou práce poštára, preto sa za najlepšie považovali také okrsky, v ktorých bolo veľa kancelárií.
Tieto okrsky však neboli ani jednoduché na obsluhu, pretože bolo treba naozaj vláčiť veľa zásielok. Bokros spomína, že mal v okrsku jednu právnickú kanceláriu, ktorá denne prijímala sto listov. Samozrejme, chyby v poštárskom odvetví nikto nestrpel.
Keď v roku 1999 pokračoval v práci v tom istom bujnom okrsku, mnohí ho s dobrý úmyslom upozorňovali, že zlaté časy sa končia a nikto už nemá toľko peňazí ako predtým.
„V tom čase som si na prepitnom privyrobil rovnakú čiastku, ako bol môj plat. Iní mi vtedy spomínali, že v polovici deväťdesiatych dokázali na prepitnom vytočiť aj viacnásobok platu.”
V roku 2016 už zarábal dvestotisíc v čistom, čo sa tiež považovalo za vysoký plat. Bol spoľahlivým zamestnancom a dobrým doručovateľom. V tom čase sa však začal rozmáhať aj doručovateľský biznis mimo maďarskej pošty a on sa musel rozhodnúť, či urobí krok do neznáma.
Ulica Hős, na ktorej Bokros vyrastal, v osemdesiatych rokoch ešte nebola drogovým rajom, ako je to dnes. Ale nebola to ani pokojná štvrť. Táto ulica sa šinie kolmo na bulvár Hungária a tiahne sa smerom ku parku Kincsem.
Sídliská, ktoré tu za socializmu vybudovali, obkolesujú koľajnice a športové ihriská. Medzi blokmi sa nájdu aj medzivojnové, štvorposchodové tehlové budovy, ale aj desaťposchodové paneláky. V čase, keď tam vyrastal Bokros, sa po okolí každé popoludnie rozliehali hlasy detí robotníkov, policajtov, vojakov, intelektuálov a Rómov.
V tejto zvláštnej detskej komunite od začiatku panovalo huncútstvo, pokoj podplatený cigaretami. Čas si táto banda vypĺňala futbalovými zápasmi medzi panelákmi. Deti boli odkázané na seba navzájom.
Tento svet bol naraz problémový, ale aj bezpečný – mali svoje spôsoby a cesty, ako sa popasovať so spoločnosťou. Niektoré viedli smerom k vrcholu spoločnosti, iné až do väzenia. Bol to slobodný a divoký svet.
Od Bokrosa matka vyžadovala, aby domov chodil zakaždým včas. Tvrdí, že toto ho naučilo dochvíľnosti. Bývali na bulvári Hungária. V tom čase ešte dvory neboli uzamknuté, staré domy boli prístupné a vďaka tomu sa sídlisko pre deti stalo akýmsi nadrozmerným ihriskom.
Bokrosov otec bol armádnym kuchárom, matka zas sekretárkou. Usilovní ľudia, ktorí postupovali po kariérnom rebríku pomaly, ale isto, vďaka obetavej práci. Bokros sa tomuto procesu prizeral a bolo to pre neho inšpirujúce. Takisto ako futbal. A to nielen preto, že jeho otec a starý otec boli oddanými fanúšikmi tímu Újpest. Fascinovala ho samotná hra.
Bolo to práve na futbalovom ihrisku, kde prvýkrát zacítil, že obetavá práca prináša ovocie.
Futbal, hudba a pošta
„Veľká presvetlená kupola, z horných poschodí prevísali liany obrovských izboviek. Boli tam aj palmy. A veľa, veľa dievčat.” Toto boli jeho prvé zážitky z Odbornej školy poštárskej v budapeštianskom Rákoskeresztúri. Vtedy tam bol na návšteve počas dňa otvorených dverí, sčasti aj preto, lebo blicoval. Chcel sa vyhnúť písomke z matematiky. Bol priemerný žiak, lebo ho učenie až tak nezaujímalo, ale pálilo mu to a o veciach premýšľal prakticky.
„Vtedy nám povedali, že pošta tu bude navždy. Že je to jedna veľká istota. Samozrejme, vtedy sa ešte nikto neodvážil predvídať, že by sa to niekedy mohlo zmeniť.” Zdalo sa to ako jasná, bezpečná kariéra. Bez problémov ho na odbornú školu prijali a roky štúdia mu ubehli veľmi rýchlo.
Okrem futbalu sa zaujímal aj o hudbu, čo len dokazuje, aká je neúnavná a flexibilná osobnosť. A že ulica vychováva svojských polyhistorov. V tom čase ešte chodil na zápasy Újpestu a dodnes je členom tamojších ultras.
„Bol by som farizej, keby som tvrdil, že sme nikdy nevyviedli nejaké beťárstvo. Veď to boli deväťdesiatky,” povie a usmeje sa. Dodnes na každom zápase sedí na tribúne so svojou skupinou. Na tomto si dáva záležať, a to napriek tomu, že ako úspešný podnikateľ by si pokojne mohol prenajať aj súkromný box.
Po maturite okamžite začal doručovať na pošte 1, ktorá sídli v Budíne. Náplňou práce bolo doručovanie balíkov súkromným osobám, ale aj úradom. A triedenie. V procese triedenia zbierali podané listy a posielali ich ďalej na logistiku.
Na základe poštového smerovacieho čísla triedili zásielky na takzvané „uzly”. Listy potom v obrovských vreciach putovali ďalej na ostatné poštové úrady, kde ich opäť rozobrali a roztriedili na ešte menšie okrsky. Trvalo rok, kým Bokrosovi navrhli, že by mohol pokojne aj roznášať v teréne.
Doručovanie je v poštovej hierarchii nižšie než administratívna a úradná práca, ale má jednu veľkú výhodu – prepitné. Keď sa ho spýtali, čo je jeho zamestnaním, odpovedal zakaždým s hrdosťou. Možno je to dedičstvo vyrastania vo štvrti v okolí ulice Hős, že má jednu výraznú vlastnosť – dokáže s kýmkoľvek nájsť spoločnú reč.
Predávajúci poštár
Ako poštára ho mali všetci veľmi radi. Jeho okrsok bol sprvu ten v okolí ulice Istvánhegyi v Budíne, no po konflikte na pracovisku ho preradili do piateho okruhu, okolo ulice Alkotmány. Ešte v Budíne spôsobil roztržku, keď sa pustil do jedného kolegu. Nie je na to hrdý a aj to oľutoval, no potrestali ho len zmenou okrsku a to všetko preto, že v jednej sfére bol sakramentsky dobrý. V predajoch.
Známky, cestovné poistenie, spotrebné úvery, sporiace účty – to boli všetko služby a položky, ktoré v tom čase predávali aj poštári. Vďaka tomu, že doručovali obrovské množstvo listov, mali v tom čase poštári aj obrovský dosah na potenciálnych kupujúcich klientov. Bokros takmer dvadsať rokov doručoval v dvoch najbohatších okrskoch Maďarska.
Otvorilo sa mu okno do sveta, ktorý dovtedy nepoznal. Ten svet pozostával z podnikateľov, riaditeľov veľkých firiem či celebrít. Títo ľudia tvorili gro jeho známych. Rozumel si azda s každým.
Na prelome tisícročí sa v Maďarsku zrodil niche trh – pošta ako inštitúcia sa nezaoberala menšími objednávkami firiem, ale zamestnanci pošty do týchto firiem denne prichádzali. Mala pošta oficiálnu ponuku? Mala. Tú však využívali ministerstvá a veľké firmy.
Pre menších hráčov boli tieto služby veľmi drahé a pošte sa zas neoplatilo zaoberať malými firmami. Kapitál prúdil z iného smeru. Preto pošta ako inštitúcia v tom čase prižmúrila oči nad tým, ak do tohto vzťahu ponuky a dopytu vstupovali jej vlastní doručovatelia. Zo služieb, ktoré poštári firmám ponúkali, mala napokon zisk aj pošta, pretože listy na konci dňa zamestnanci aj tak podávali práve u nej.
Takto sa z obyčajného poštára stal kuriér, ktorý na vlastnú päsť nosil listy a balíky od firiem na poštu, odkiaľ ich za nich podával.
Prví klienti a vlastný biznis
Prvým klientom Bokrosa bola firma Contactual Property, ktorá sídlila na spomínanej adrese Istenhegyi 18. Dnes už s riaditeľom firmy sídlia na rovnakej adrese a obaja pôsobia na rovnakej vedúcej pozícii, ibaže v iných firmách. Občas sa stane, že sa porozprávajú, najčastejšie o futbale. Táto firma bola jedna z prvých developerských kancelárií v Maďarsku.
Prevádzkovala aj niekoľko kancelárskych budov. Bokrosova kariéra zas ukázala, že poštár je pozícia, ktorú firmy a kancelárie potrebujú ako soľ. „Mojím hlavným zamestnaním bola pošta, ale v roku 2009 som si už založil aj firmu. Predpoludním som bol poštár, popoludní kuriér.”
Z doručovania na ruku sa mu od roku 2004 zozbieral dosť veľký obnos peňazí, ktorý mal Bokros poctivo odložený. Bol poštárom a denne tri až štyri hodiny kuriérom. Počas víkendov čapoval pivo v krčme, ak práve nebol na zápase alebo nemal koncert s niektorou zo svojich kapiel. Nešetril nijako vedome, no spätne hovorí, že napriek vtedajšiemu pohodlnému životu chcel mať nejakú poistku, pretože vedel, že ak bude chcieť postúpiť ďalej, potrebuje záchrannú sieť.
Založenie vlastnej firmy bol veľmi dobrý krok, vďaka ktorému zistil, že všetky vlastnosti, ktoré z neho robili populárneho poštára, sa dajú speňažiť. Rozhodnutie stať sa podnikateľom sa pravdepodobne zrodilo ešte skôr, než sa to odvážil sám pred sebou vysloviť. Bolo by to, samozrejme, príliš jednoduché, keby len tak podal výpoveď a rovno by sa začal zaoberať budovaním vlastnej firmy.
V roku 2016 padlo definitívne rozhodnutie. S poštou sa chcel rozlúčiť. V tom čase jedna kancelária hľadala predajcov na projekt, ktorý sa práve rozbiehal a na ktorý získala ročnú dotáciu. „S agrárnym sektorom som mal spoločné akurát toľko, že som vedel, že mlieko je od kravy.” Veľa skúseností nemal, no vo firme poznali jeho charakter, takže si na to podali ruky. Bokros po dvadsiatich dvoch rokoch odišiel z pošty.
Pošta je dosť zaseknutá inštitúcia a ja som nechcel byť zaseknutý. Cítil som, že mám väčší potenciál a táto spolupráca by mohla byť tým správnym odrazovým mostíkom.
Je pravda, že v tom čase už existovala aj jeho vlastná firma, no chýbal mu vzor, ktorý by mu ukázal, aký je správny manažment. Hľadal možnosť, ako si zabezpečiť zásoby, plán B, istotu, preto sa rozhodol spolupracovať s firmou, ktorá sa špecializovala na dotácie.
„Cítil som, že sa musím stoj čo stoj udržať pri koryte.” Takto pekne pokračoval v zhromažďovaní imania. To, čo zarobil, investoval do svojej firmy. Mal však aj ďalšiu motiváciu, pre ktorú pracoval naraz aj na viacerých pozíciách.
„Všetci mi tvrdili, že predstava, že sa dá našetriť na vlastný byt, je hlúposť. Pre mňa to však bol dôležitý cieľ.”
Onedlho už vlastnil svojich 46 metrov štvorcových v budapeštianskej štvrti Zugló. Dodnes si pamätá presný dátum podpísania kúpnej zmluvy aj ten moment, keď prevzal byt. Poštár si kúpil byt bez hypotéky!
Lenže jeho vlastná firma narastala a začala si vyžadovať to, čo si vyžaduje každá úspešná záležitosť – plný pracovný úväzok. V roku 2017 sa ho v jednej právnickej firme, pre ktorú pôsobil ako kuriér, opýtali, či nepozná niekoho, kto by mohol upratovať kancelárie. Ihneď odpovedal, že sa tým zaoberá a vybaví to.
„Takých ponúk, o ktorých vopred vieme, že ich nedokážeme splniť, sa vzdávame. Ak však vidíme čo i len percento šance, že to vieme zabezpečiť, ideme do toho plnou parou. Je to tak dodnes.”
Ukázalo sa, že obchodný model Bokrosovej firmy Exclusive Group sa bude krásne budovať na ľudskom kapitáli, ktorý si Bokros za tie roky zhromaždil. Budoval na tom, že ho ľudia majú radi.
Ten, ktorý vždy nájde správnych ľudí
Dalo by sa donekonečna menovať, čím všetkým sa vo firme zaoberajú, ale najjednoduchšie to zhrnieme takto – ich práca je na otázku „Nepoznáš človeka, čo by to vedel?” zakaždým odpovedať kladne.
Aj medzi mužmi v oblekoch a medzi agrárnymi inžiniermi sa cítil celkom dobre. Poznal schému dotácie od A do Z, ale nikdy nepredstieral, že sa v agrárnom svete vyzná. Ak niečomu nerozumie, aj dnes radšej požiada o vysvetlenie. Ak niečo nevie, vypýta si čas. Vraví, že z toho nemá komplexy.
„Keby som sa zahanbil vo chvíľach, keď niečo neviem, pravdepodobne by som nikdy ani nerobil poštára. Ja som však svoju prácu miloval, za nič by som tie roky nevymenil.”
Keď sa mu podarilo podpísať kontrakt s firmou Adidas, uvedomil si, že už nepotrebuje žiadne plány B a fušky. Zmluva s Adidasom nebola vyslovene veľkým a výnosným biznisom, ale už mal čo ukázať svojim budúcim klientom. Táto spolupráca sa mu preto niekoľkonásobne oplatila. Vtedy mu kuriérstvo vynášalo čoraz menej a upratovacie služby naberali na obrátkach.
Rok 2017 uzavrela firma s obratom 3 až 4 miliónov forintov, no už o šesť rokov neskôr – po kontinuálnom raste – padol rekord, mali profit 60,6 milióna forintov pri obrate 405,8 milióna. Mesačne zamestnáva približne 100 ľudí, z ktorých 90 percent tvoria stáli interní zamestnanci. Až 85 percent zárobku pochádza z upratovania, počas kovidu sa pustili aj do dezinfekcie interiérov ozónom.
Horúcich situácií zažil v tejto sfére mnoho. Viackrát sa stalo, že ešte tesne pred začiatkom fušky nevedel, či sa mu podarí zostaviť dostatočný tím upratovačov. Nikdy sa však neštítil práce, a ak chýbal človek, bez problémov priestory upratoval sám. Dnes už práve Bokrosova firma upratuje Decathlon, viacero pobočiek Starbucksu, ale poskytujú aj chyžné pre hotel Corinthia Budapešť. Taktiež prevádzkujú reklamačný systém firmy Vileda.
Four Seasons Hotel Gresham Palace Budapest
Hoci dnes je už Bokros úspešný podnikateľ, vďaka svojmu detstvu a výchove sa nedokáže vzdať fyzickej práce. Aj na náš rozhovor dorazil po upratovacej šichte. „Už pred mnohými rokmi sme prijali ponuku upratovať podzemnú garáž pod jednou bytovkou. Tak som tam šiel a urobil som to. Dobre mi to padlo,” hovorí s úsmevom.
Zrnko k zrnku
Firma Exclusive je prakticky správcovská firma, no nenazývajú sa tak, pretože technické služby v portfóliu oficiálne nemajú. Poskytujú komfortné, no flexibilné služby. Súčasťou biznis modelu je aj to, že sa hlásia aj na také práce, kde od nich chcú len jednu službu a iné firmy by možno povedali, že sa im to neoplatí.
Vedia, že je treba ukladať zrnko k zrnku, aby nakoniec prišiel úspech. Ich expertízou sú kancelárie s rozlohou 1 000 – 2 500 metrov štvorcových, ktorých je v Budapešti dosť. Niektoré administratívne budovy poskytujú firmám takéto služby samy, Exclusive však ponúka rôznorodejšie a cielené riešenia vo viacerých oblastiach súčasne. Bokros hovorí, že najväčším rizikom v tomto biznise je strata pozornosti a prehľadu, pretože riešia naraz veľa záležitostí. Spätná väzba zo strany zákazníkov je však jasná.
„Ak dokážeme uspokojiť tri objednávky jedného zákazníka, to je úžasná situácia a z nášho pohľadu ideálna.”
Dosť často sa dostane do takého víru objednávok, že ho potom práca celkom vyčerpá. Hovorí však, že chce ísť na istotu. Inštinktívne svoju firmu vybudoval na princípe, že ak by zajtra napríklad každý odvolal objednávku služieb, aj tak by dokázal ďalší mesiac a pol zaplatiť všetkých svojich ľudí.
Keď udrel kovid, za dve hodiny prišli o sedemdesiat percent zisku, pretože zrazu kancelárie nefungovali a neboli priestory, ktoré treba upratovať. Nikoho však neprepustil. Prišiel o dvadsaťpäť miliónov, platy financoval z vlastného vrecka a medzitým sa snažil nájsť nový spôsob fungovania. Počas pandémie upratovanie a dezinfekcia neboli dobrý biznis. Všetky ich cieľovky boli zrazu zatvorené – kancelárie, kaviarne, reštaurácie.
Po troch mesiacoch sa im podarilo navrátiť k pôvodnému mesačnému zisku. V tom čase Bokros zamestnával šesťdesiat ľudí. Bol trpezlivý aj vo vzťahu k objednávateľom, dával im dlhšie lehoty na vyplatenie služieb, pretože vedel, že všetci sa ocitli v novej situácii. Tento empatický prístup stál za to, pretože keď sa všetko relatívne vrátilo do normálneho stavu, mohli začať tam, kde pred pandémiou skončili. Neprišli o žiadnych klientov.
„Toto obdobie sme museli pretrpieť, nebolo to ľahké, ale dalo mi to veľa poznania a upevnilo to vzťahy medzi mnou a zamestnancami.”
Keď je čas odísť a ísť ďalej
Firma počas minulého roka čelila dvom veľkým výzvam. Na jednej strane vzrástla fluktuácia. Každý v upratovacom biznise čelí problému nedostatku ľudí, no Bokros sa usiloval udržiavať si stabilný tím. A to celkom úspešne. Občas zamestnáva aj pracovníkov zo zahraničia, no zatiaľ spolupracuje len so zahraničnými Maďarmi, pretože podľa neho je komunikácia v tomto biznise najpodstatnejšia.
Ďalšou výzvou je reštrukturalizácia, do ktorej sa Bokros pustil začiatkom minulého roka. Motiváciou bolo, že sa chcel zrieknuť časti zodpovednosti. V súčasnosti majú asi 150 stálych zákazníkov, preto je pre neho takmer fyzicky nemožné, aby mal o všetkom absolútny prehľad.
„Vyrástli sme. Už sme skutočnou firmou, máme referencie, spoľahlivých klientov, dobrý tím – najprv som musel urobiť krok v hlave. Musel som pochopiť, že ak má manažment fungovať dobre, nemôžem ho mať v ruke iba ja.” Podarilo sa mu nájsť a zamestnať takého manažéra, ktorý zdieľa firemné hodnoty.
„Cítil som, že potrebujem manažéra, ktorý sa nezľakne hneď prvej krízy.”
Našli sa aj investori, ktorí chceli do Bokrosovej firmy vstúpiť finančnou injekciou. Samozrejme, nebolo by to zlé a Bokros priznáva, že v tom čase by sa im to aj hodilo, no nechcel byť zamestnancom vo vlastnej firme. Dodnes ostáva slobodnou dušou, no ako otec dvoch detí je už umiernený. V minulosti stála za množstvom jeho rozhodnutí existenciálna kríza. „Tento typ úzkosti sa nevytratil, ale naučil som sa s ňou pracovať inak.”
Jeho firma už má celoštátny rádius, ale Bokros sa začína rozhliadať aj v zahraničí. Jeden z jeho dávnych priateľov sa pokúsil vybudovať vo Švédsku to isté, čo Bokros v Maďarsku. Napokon sa mu to nepodarilo samému, preto požiadal Bokrosa o pomoc. Ešte sa musí rozhodnúť, koľko energie do tohto projektu vleje, ale má to preňho potenciál. Dokonca premýšľa aj o biznise vo Viedni.
Čoraz väčšie percento strategických a obchodných otázok rieši racionálne, no tvrdí, že dodnes prináša veľa emocionálnych rozhodnutí. „Ako príklad spomeniem, že ešte stále ponúkame aj doručovateľské služby. Je to niečo, čoho sme sa mali vzdať už veľmi dávno, lebo to nezarába, ale nepustíme to, kým budeme mať čo i len jedného klienta. Nedokážem sa toho vzdať.”
Článok vyšiel na Forbes.hu, autorom je Zsiborás Gergő.
