Slovenka Ester Wiesnerová prerazila v Spojených štátoch ako džezová hudobníčka. Žije v New Yorku a bola členkou poroty aktuálneho ročníka lukratívnych hudobných ocenení Grammy.
Z Partizánskeho cez Boston a New York až do poroty Grammy. Ester Wiesnerová vyštudovala prestížnu americkú hudobnú školu Berklee a patrí medzi najznámejšie slovenské džezové hudobníčky. Pôsobila v Číne či Indii a so svojím albumom Blue Journal sa dostala do užšieho výberu nominácií na cenu Grammy. Práve prebojovanie sa do užších kruhov prestížnej ceny súvisí aj s ďalším kariérnym úspechom – stala sa členkou poroty aktuálneho ročníka Grammy. Odovzdávanie cien sa uskutočnilo Los Angeles z druhého na tretieho februára a Wiesnerová pre Forbes prezradila viac o zákulisí ocenení, lobingu, ale aj o tom, čo si myslí o podujatí, ktoré sa uskutočnilo v tieni masívnych požiarov.
Ste členkou poroty v rámci dvoch kategórií ocenenia Grammy Jazz a Kompozícia a aranžmán. Ako ste reagovali na túto správu?
Trochu som tušila, že by to mohlo prísť, no potešilo ma to. Nie je to totiž len o hlasovaní za víťaza, ale ide aj o celú hudobnú komunitu či vzdelávanie a ďalšie možnosti, ktoré táto príležitosť ponúkla.
Čo nasledovalo po tom, ako ste sa dozvedeli o svojej účasti v porote?
Prvá akcia, ktorá ma čakala, bol tzv. „orientation week“. V praxi to znamenalo, že nám vysvetlili, ako funguje samotné hlasovanie, a okrem toho sme sa stretli s ďalšími novými porotcami cez Zoom. Už to bolo výnimočné, pretože som stretla naozaj množstvo zaujímavých ľudí. Poroty sú rozdelené podľa miest a naša skupinka sa pravidelne stretávala v rámci New Yorku. Okrem toho sme ako členovia poroty mali k dispozícii napríklad rôzne mentoringové programy, online kurzy aj prístup k hudobným grantom či k právnikom v prípade potreby. Mali sme naozaj veľkú podporu.
Akým spôsobom vás vybrali do poroty? Kto za vás hlasoval?
Hlasovali za mňa ľudia, ktorí už sú porotcami. Každý z nich môže nominovať a odporučiť dvoch ďalších, ktorí už nejakým spôsobom pracujú v hudobnom priemysle. Samotná Recording academy sa na nominácie do poroty pozrie bližšie, ozve sa im a vypýtajú si od nich ich prácu.
Zavážil fakt, že ste sa so svojím albumom Blue Journal z roku 2022 dostali do užšieho výberu nominovaných na ocenenie?
Myslím si, že práve vďaka tomu došlo k nomináciám. To, že niekto z porotcov vôbec vedel o mojej existencii, bolo práve vďaka tomu, že počúvali môj album v rámci poroty.
Dozvedeli ste sa spätne, kto vás nominoval?
O jednej porotkyni tuším, ale nezvykne sa o tom príliš verejne rozprávať.
Po úvodnom informačnom týždni došlo už k samotnému hlasovaniu. Ako funguje tento proces?
Každý z porotcov môže hlasovať v dvoch kategóriách jeho expertízy a v hlavných kategóriách, ako sú objav roka, album roka a podobne. Takýto proces je v prvom aj druhom kole hlasovania. Prvé je neverejné a v každej kategórii je asi sto až dvesto albumov. Druhé kolo je, naopak, verejné. V ňom už verejnosť pozná päticu nominovaných. Z nich opäť vyberieme svojho favorita a z tých, ktorí mali najviac hlasov, sa vyberie víťaz.
Koľko albumov ste si museli vypočuť?
Vyše tisícku albumov.
To je obrovské číslo.
Nemala som šancu vypočuť si to kompletne všetko. Je možné postupovať systémom, že pri umelcoch, ktorých nepoznáte, si vypočujete všetko. Druhou možnosťou je, že idete po menách, ktoré poznáte, alebo nejakým náhodným spôsobom.
Ako ste postupovali vy?
Keď človek žije v New Yorku, denne strávi v metre približne tri hodiny. Keď som ním cestovala, počúvanie albumov bola moja hlavná pracovná náplň. Denne som si plánovala, koľko albumov si vypočujem. Otvorene hovorím, že som ich nepočúvala úplne celé. Z niektorých som si napríklad vypočula dvadsať sekúnd, skočila na ďalšiu skladbu a vytvorila som si určitú predstavu. Spočiatku som si robila poznámky, čo mám vypočuté a čo nie. Postupne toho bolo tak veľa, že neskôr už to bolo viac pocitové. Musela som si stanoviť, čo vlastne hľadám.
archív Ester Wiesnerovej
Na čo ste sa sústredili?
Dôležitá bola pre mňa predovšetkým inovatívnosť. Najmä v džezových kategóriách môže hudba občas zostať v minulom storočí. Ja som chcela nájsť ľudí, ktorí dokážu priniesť niečo nové. V džeze je stále málo žien, chcela som ich podporiť a snažila som sa o to, aby aspoň polovica diel, ktoré som vybrala, bola vytvorená ženami. V hudbe som hľadala aj určitú kultúrnu, spoločenskú alebo osobnú hĺbku. Skrátka bol pre mňa dôležitý obsah, ktorý umelec odovzdáva ďalej.
Prekvapilo vás niečo ako porotkyňu počas celého udeľovania hlasov?
Celý proces majú naozaj dobre vymyslený. Asi by ma to nemalo prekvapiť, pretože ceny sa odovzdávajú už dlho, ale všetci vieme, ako podobné procesy fungujú na Slovensku. Všetko je pod jednou aplikáciou, či už lístky na Grammy, ale aj samotné hlasovanie. Bola som príjemne prekvapená.
Aká bola úroveň kvality albumov?
Určite ma potešila ich hudobná úroveň. Nedalo sa úplne povedať, čo je lepšie, čo horšie, pretože tu už účinkovali aj určité subjektívne preferencie.
archív Ester Wiesnerovej
V roku 2015 ste sa zaradili do rebríčka magazínu Forbes 30 pod 30. Odvtedy ste vydali vlastný album Blue Journal a dostali ste sa do užšieho výberu nominovaných na ceny Grammy. Aké dôležité kariérne míľniky ste za tie roky ešte zažili?
Intenzívne sa pohybujem v segmente vzdelávania a na Slovensku som založila neziskovku Za hranice s hudbou. Založila som ju spolu s dvomi Slovenkami žijúcimi v zahraničí a snažíme sa preniesť na Slovensko vzdelanie, ktoré sme my dostali za hranicami. Ide o projekt, z ktorého sa veľmi teším a veľmi ma posunul vpred. Ročne tu je 650 študentov a nejde len o hudbu, ale učíme ich, že k hudbe nemusia pristupovať takpovediac „ruským štýlom“ – sadneš za noty a hráš. Dá sa improvizovať, tvoriť a dávať do hudby kus seba, čo je pre veľa ľudí stále nové. Ďalším kľúčovým momentom pre mňa bolo, že som dokončila magisterské štúdium a presťahovala sa do New Yorku. Určitý čas som žila v Indii, kde som učila spev a kompozíciu indických tradičných hudobníkov. Podobne to bolo aj v Číne, kde som zase robila workshopy pre čínske operné speváčky, ktoré chceli vedieť viac o západnej hudbe.
Ako hovoríte, najdlhšie žijete v Spojených štátoch. V čom je americký ekosystém špecifický pre profesionálnych hudobníkov aj z hľadiska hudby ako biznisplánu?
Amerika je zaujímavá tým, že tu až tak nefunguje grantový systém, respektíve grantov je výrazne menej v prepočte na umelca a dostať ich je naozaj náročné. Umelci majú tendenciu akoby viac rozmýšľať komerčnejšie. Pomáha však aj donorská kultúra, ktorá je v Amerike výraznejšie rozšírená ako na Slovensku. Súčasťou „mindsetu“ hudobníkov v Amerike je určite snaha si hudbou zarobiť.
Ak chcete v Spojených štátoch zarábať, je teda hlavným kľúčom nájsť si donora či investora?
Keď na ten kľúč prídem, tak vám o ňom poviem. (smiech) Každý z umelcov to robí trochu inak. Donorstvo tu je však určite veľmi veľká vec.
Umelci, ktorých poznám, majú väčšinou tri až štyri zdroje príjmu. Všetky súvisia s hudbou, ale jeden zdroj môže byť napríklad tvorba hudby do videohry, koncert, predaj alebo učenie. Z toho sa to dá nejak vyskladať. Oproti Európe to nie je zásadne iné, ale tam do toho ešte vstupujú práve spomínané granty.
František Petko
Vy osobne máte donora, ktorý vás finančne podporuje?
Nemám jedného stabilného, ale mám viacero ľudí, o ktorých viem, že keď budem potrebovať pomoc, tak budú ochotní pomôcť.
Ide väčšinou o ľudí z biznisu či hudobného priemyslu?
Je to kombinácia. Hlavne ide o podnikateľov zo slovenskej komunity v Amerike. Sú to ľudia, ktorí v minulosti podporovali školu, na ktorej som študovala – Berklee. Práve vďaka nej sme sa spojili a teraz podporujú aj mňa. Nie je to niečo, na čom vyslovene staviam. Keď vydávam album, robím určitý crowdfunding, ale nemám niekoho, kto mi pravidelne posiela financie.
Zaujímavosťou je, že keď ste sa rozhodli ísť na Berklee, potrebovali ste zaplatiť školné na prvý semester a zvolili ste vcelku originálny prístup. Pozreli ste si vtedajší rebríček Forbesu Najbohatší Slováci a kontaktovali slovenských podnikateľov so žiadosťou o financovanie vášho štúdia. Aká bola nakoniec úspešnosť?
Samozrejme, nízka. (smiech)
Nejakí podnikatelia z rebríčka aj zareagovali?
S niektorými som sa dokonca stretla a niečo z toho napokon aj bolo.
archív Ester Wiesnerovej
Môžete konkretizovať?
Nemôžem, vtedy hralo veľkú rolu samotné načasovanie. Bolo to ešte predtým, ako prišli do módy crowdfundingové kampane. Podľa mňa to bol jediný podobný mail, ktorý v tom čase títo ľudia dostali. Neviem, či im ešte iná osemnásťročná Slovenka písala s tým, že sa dostala na Berklee a chcela by na Slovensku založiť hudobnú školu a či chcú tieto aktivity podporiť. (smiech)
Koľko ste vtedy potrebovali zohnať financií na zaplatenie prvého semestra?
Spolu 15-tisíc dolárov.
Aj sa podarilo niečo zohnať?
Dokonca sa podarilo zohnať o niečo viac. S ubytovaním a ďalšími nákladmi to bolo okolo 23-tisíc dolárov. Nebolo to však len vďaka týmto e-mailom, v tom čase som písala asi každému, kto mal nohy. Išlo o financie na prvý semester, druhý semester mi zaplatila jedna veľká donorka a na tretí som už dostala štipendium.
