Ak naša doba fandí osobnostiam s presahom a čoraz viac sa otvára témam starostlivosti o seba a udržateľnosti, tak sa Radek Laci nemohol narodiť v lepšom čase. Jeho tréningom prešla aj modelka Tereza Maxová či herečky Aňa Geislerová a Hana Vagnerová.
Aj jeho vlastný mediálny hlas je čoraz silnejší. Niektorí ho označujú za trénera celebrít a deti z detských domovov, kam pravidelne chodieva s organizáciou Vteřina poté, v ňom často vidia superstar.
On sám sa tak však necíti. Podľa jeho slov je skôr sprievodcom rečí tela alebo „jednoducho Radek“. Človek, ktorý zažil rasovú diskrimináciu aj šikanovanie, ale mal aj šťastie na ľudí okolo seba a žije život podľa vlastných pravidiel.
Radek Laci pomáha ľuďom nájsť kontakt s vlastným telom pomocou individuálnych aj skupinových lekcií. A najnovšie aj online na webe vo forme tridsaťdňovej výzvy či vzdelávacej videoknižnice.
Web vznikol len nedávno a dozviete sa na ňom, že Radek sa počas lekcií „snaží vytvoriť priateľskú atmosféru“. Verím tomu – naše stretnutie malo atmosféru natoľko príjemnú, že sa z pôvodne plánovanej „schôdzky na hodinu a doladenia detailov“ pretiahlo na dvojnásobok. Stihli sme si potykať a prebrať veľa tém, ako je starostlivosť o telo, work-life balance, cvičenie v kancelárii alebo detské domovy v Česku.
Foto: Radeklaci.cz, Lucie Robinson
Zmena tela i mysle
Ako si sa dostal k trénovaniu? A ako sa tvoj prístup za tých sedem rokov, počas ktorých sa mu venuješ, zmenil?
Presne si pamätám ten okamih, keď som si povedal, že chcem trénovať. Bol som na workoutovom ihrisku, cvičil som asi dve hodiny a ďalšie dve hodiny som ľuďom okolo seba svoje cviky vysvetľoval. Vedel som vtedy veci, ktoré sa tu ešte veľmi nerobili, hlavne poloakrobatické pozície na hrazde.
Pochopil som, že toto by ma mohlo napĺňať. Začal som trénovať – zo začiatku som ľuďom pomáhal meniť iba ich telá, teraz ich vediem k zmene tela i mysle. Tá premena je pomalšia, ale udržateľnejšia.
Vtedy aj dnes k tréningu pristupujem hravou formou. Nebaví ma nuda. Odmalička som sa hral, bavili ma premety, kotúle, pohyb. Už v detstve som si stále niečo vymýšľal a stále niečo vymýšľam dodnes.
Nechcem byť klasický tréner, ktorý ťa posadí na stroj a povie: „Tu bež na páse, desať minút si zacvič a potom za mnou príď a začneme plankom.“ To je nuda. Napríklad plank dávam až ku koncu, pretože to je pre mňa ľahká cesta a ja nechcem robiť veci jednoducho, ale správne a udržateľne. Tak, aby jednoduchosť potom bola v dlhodobom celku.
Ľudia, ktorí za mnou prichádzajú, už dnes nechcú meniť iba telo. To je potom úplne iný štýl cvičenia. Vlastne sa necítim ako tréner, skôr ako sprievodca. Tréner ti hovorí, čo máš robiť. To ja nechcem. Jedna z mojich filozofií je, nech si ľudia robia, čo chcú, ale nech to robia bezpečne. Nechcem ich obmedzovať, chcem im dať priestor. Chcem im ukázať, že na mne ako trénerovi nemusia byť závislí.
Sám so sebou som musel veľa pracovať a mať veľkú sebareflexiu, aby som do ostatných nevkladal svoje staré programy, s ktorými som bol nespokojný alebo sklamávaný v decáku. Inak by to vyzeralo asi takto: musel som si všetko oddrieť, ty si to tu tiež oddrieš a dáš si 200 klikov.
Len dva cviky pre lepší deň
V tréningu využívaš prvky z kalisteniky, fitness, jogy, metódy DNS. Zabudla som na niečo?
Ešte animal movement. To sú jedny zo základných pohybov tela. Keď pes vidí zajaca v lese, tak sa nepretiahne predtým, než za ním vyrazí. Už je dávno pretiahnutý, pretože keď sa ráno zobudí, urobí dva základné cviky – psa hlavou dole a kobru. Keby sme robili len tieto dva cviky každý deň napríklad päťkrát denne, hneď by nám bolo lepšie.
Úplné základy pohybu sú v metóde DNS. Tá vychádza z pohybu dieťaťa, ktoré, kým sa postaví na vlastné nohy, urobí sériu niekoľkých veľmi precíznych cvikov. Z nich vychádza joga, gymnastika, animal movement, vzpieranie, všetko. Preto niektorým ľuďom DNS pripomína jogu, niekomu tenis, niekomu hokej.
Všetko je to rovnaké. Jadro je vždy v pohybe malého dieťaťa, ktorý sme pôvodne vedeli všetci a v dospelosti si na to musíme len spomenúť. Tieto pohyby nás zároveň dostávajú do prítomnosti, do flow, náš mozog odpočíva. DNS je pre mňa to najzákladnejšie, čo v práci s telom existuje. Zatiaľ som nič hlbšie neobjavil.
Aká bola najčastejšia téma tvojich tréningov pred siedmimi rokmi, keď si začínal?
Schudnúť.
Telesné napätie a uvoľnenie úzkosti
A s čím za tebou najčastejšie ľudia prichádzajú dnes?
Najčastejšie s úzkosťami. So stavmi telesného napätia vyvolanými často len neinformovanosťou. Keď totiž máš svoje telo počas dňa v napätí a potom ho ideš uvoľniť napríklad do fitka, tak napätie v tele musíš zdvojnásobiť, aby si mala pocit, že si sa uvoľnila. Pocit uvoľnenia tela je potom jedna veľká ilúzia, takto to nefunguje. Naopak sa tým dostávaš ešte do väčšieho rozkolu s vlastným telom.
Ale aj stavy úzkosti vyvolané spoločnosťou, ktorá je v celkovom napätí – vojna, covid, médiá, do toho politika. Ľudia sú v úzkosti už len z toho, že nevedia, čomu veriť.
Okrem úzkosti ma ľudia najčastejšie vyhľadávajú pre bolesti bedrových kĺbov a brucha. Brucho je večná téma, to by som mohol robiť stále dookola. Často tiež nevedia, ako sa spojiť so svojím telom, nevedia, ako mu rozumieť. Skúšali rôzne detoxy, ďalšie metódy a nič im nefunguje. Niekedy mi píšu, že sú úplne stratení, nevedia, ako ďalej.
Čo im radíš?
Otvorím im moju online knižnicu na webe napríklad na mesiac, nech si preštudujú cviky. Vysvetlím im moju filozofiu pohybu a tela, ktorá nie je v drile. Naopak, musíme spomaliť, pozorovať sa, vnímať sa, mať sebareflexiu.
Spomaľte a dovoľte si byť ako malé deti, tie majú úplne všetko. Jediné, čo nemajú, je sebareflexia. Ale tú zas má tá dospelá časť v nás, tak to prepojme.
Prečo je potrebné spomaliť
Potrebu spomaliť spomínaš často, naposledy pred pár dňami v príspevku na Instagrame – „Spomaľ is the new sexy“. Čo nám to hovorí?
Aby sme pochopili sami seba, svoje telo, myslenie, prečo nás bolí chrbát alebo hlava, tak musíme spomaliť. Keď spomalíš, vidíš veci, ktoré si nevidela.
Foto: Radeklaci.cz, Lucie Robinson
Chodia k tebe aj biznismeni alebo manažéri? Ľudia, ktorí sú zvyknutí na výkon, dril a výsledky?
Chodia. Výkon sám o sebe nie je zlý. Je však dôležité mať správny kontext. Napríklad biznismenom sa snažím vysvetliť, že výkon nemusí byť len o tom, aby urobili 200 klikov. Výkon je aj o udržateľnosti.
O tom, že možno chrbát už nebude bolieť, ak sa bude správne starať o svoje telo. A to je predsa výkon. Výsledok, vďaka ktorému zvládne všetky porady, vyjednávania, pracovný tlak. Keď toto pochopí, tak ho to chytí, začne ho to baviť a mám mu čo dať.
Ľuďom zameraným na výkon sa navyše snažím vysvetliť, že chápem ich spôsob myslenia a nemám problém im tam dať ich výkon, ale je pre mňa dôležité pridať zložku harmónie. Takže pre nich vytvorím napríklad 70 percent brutálneho výkonu a tridsať percent harmónie. Pre niekoho, kto výkon nepotrebuje, dám pomer obrátene.
Bezpečné prostredie
Všetka práca s telom sa teda odvíja od každého jedného človeka.
Určite. Základ pre mňa je, aby som si každého človeka veľmi načítal. Poznám ťa len z toho, že ťa vidím, a potom si už potvrdzujem alebo vyvraciam svoj názor. No je pre mňa dôležité spoznať človeka do hĺbky, aby som s ním mohol lepšie pracovať. Volím rôzny štýl rozprávania, tón hlasu.
Napríklad biznismeni si často držia odstup. Ja im to rozbijem a oni sa úplne roztopia. Až potom nastane chvíľa, keď im môžem niečo odovzdávať. Keby som na nich nastúpil hneď, zavrú sa a budú v napätí. Preto potrebujem pre človeka vytvoriť bezpečné prostredie tak, aby si mohol dovoliť vypustiť svoje pocity von.
Vytvorenie bezpečného prostredia pre človeka. Naladiť sa na neho. To je skoro až terapeutický prístup.
V podstate áno. Určite sa však nepovažujem za terapeuta ani psychológa. Len je pre mňa dôležitá kvalita prístupu, komunikácia s jedným človekom a zistenie, čo mu pomôže. Až potom mu môžem presne pomôcť a naviesť ho.
Pre širší dosah
Máš úplne nový web. Nápad vytvoriť online výučbu si dostal v súvislosti s pandémiou?
Ten nápad vznikol pred pandémiou. Pandémia mi len dala priestor na tom pracovať naozaj vážne. Web je vytvorený preto, že je to najlepšia forma, ako pomôcť pomerne veľkému množstvu ľudí.
Na začiatku som si robil rešerš nášho trhu a zistil som, že všetci hopsajú, skáču a agresívne robia angličáky, ktoré sú úplne nezmyselné. Práve angličák je cvik, pri ktorom si ublížiš hneď po treťom opakovaní.
Preto som premýšľal, ako to urobiť, aby mi to celé dávalo zmysel a bola v tom moja autenticita, ľahkosť a pohoda. To bolo na celom webe to najťažšie.
Cviky šité podľa tejto doby
Na prvý pohľad je v online knižnici na webe veľa cvikov na brucho, bedrá, členky. Tiež veľa cvikov na úzkosti. Na základe čoho si cviky vyberal? Sú to veci, ktoré považuješ za dôležité alebo s ktorými ľudia najčastejšie prichádzajú?
Vychádzam z doby, spoločnosti a z nátlaku. Či už z pohľadu médií alebo z nátlaku všeobecne, napríklad na internete – „päť tipov, ako si spevniť bruško“ alebo „desať tipov, ako mať sixpack na leto“. To je úplná blbosť. Týmto ľuďom len prehĺbiš nespokojnosť a úzkosť.
Ale áno, vychádzam aj z toho, že za mnou mnoho ľudí chodí s úzkosťami, s nefunkčným a nafúknutým bruchom a so zlými bedrami – to beriem ako základné kotvy, z ktorých potom vychádzam ďalej.
Čo si na človeku všímaš najviac?
Vnímam všetko, celok aj každý detail. Reč tela. Najviac si však všímam brucho. Všetky cesty vedú do brucha a človeka podľa neho poznáš. To je základ.
Problém je hlbšie než len v tele
Máš nejakú vlastnú filozofiu, ktorú uplatňuješ počas tréningu? Na ktoré aspekty cvičenia sa zameriavaš?
Svoj prístup som postupne transformoval. Z trénera s vlastnou váhou sa zo mňa stal skôr taký sprievodca myslenia telom. Jedna z mojich filozofií je pomôcť človeku tak, aby si nabudúce dokázal pomôcť sám.
Ďalším bodom je potreba ísť hlbšie, pretože aj problém je oveľa hlbšie než v tele. To je práve to často spomínané prepojenie hlavy, tela a myslenia. Keď niekoho bolí rameno alebo ho páli na hrudníku, môžem, samozrejme, poradiť, čo posilniť. A je super to posilniť, ale musím ísť ďalej.
Na to potrebujem mať „background“ v kineziológii, v reči tela, v koučingu. Takže áno, poradím, že je dobré posilniť prsné svaly, lopatky, ale potom je potrebné aj zistiť, v akých situáciách človeku napríklad rýchlejšie búši srdce, v akých situáciách ho bolia ramená. A pozorovať to.
Okrem toho chcem, aby sa ľudia naučili cvičiť udržateľne. Udržateľný pohyb je pre mňa napríklad to, že keď ideš a zakopneš, tak si nerozbiješ nos, ale jednoducho to vyberieš. Nespadneš. Nie je to o tom, že v 70 rokoch zvládneš udržať 200 kíl. To pre mňa nie je udržateľné ani zmysluplné.
A potom je tu pružnosť. Myseľ a telo musí byť fluidné a pružné. Človek nemôže byť iba v napätí a ani sval nemôže byť stále v napätí. Musí dôjsť k povoleniu. Na to pomáhajú cviky, ktoré telo uvoľnia a posilnia alebo cviky na mobilitu.
Mobilita je o tom, že sa dostaneš do takých pozícií, ktoré ťa donútia byť pružnou a pevnou. Stráviš v tom cviku celkom krátku dobu, ale je to oveľa náročnejšie ako robiť cviky na spevnenie a na uvoľnenie.
Foto: Radeklaci.cz, Lucie Robinson
Využívaš kratšie, zdanlivo jednoduchšie, ale efektívnejšie cviky aj v programe na webe? Skúšam práve tridsaťdňovú online výzvu, som skoro na začiatku, a hoci tie videá majú napríklad len štyri minúty a použijem v nich maximálne násadu od metly, niekedy dajú celkom zabrať.
Áno, je to presne tak.
Traumy sa odrážajú vo fyzickej bolesti
V jednom rozhovore si povedal, že priamo nadväzuješ na to, čo si zažil v detskom domove, v ktorom si vyrastal. Že svoju minulosť neodrezávaš. Zabúdanie a odsúvanie je však častý spôsob, ako ľudia riešia svoju traumu. Stretávaš sa vo svojej praxi s prípadmi, keď sa ľuďom ich nedoriešené traumy prejavia bolesťou v tele?
To je de facto 90 percent prípadov. Nechcem znieť nejako abstraktne, ale každého človeka, ktorý za mnou príde, najskôr veľmi spomalím. Keď vidím, že má napríklad nafúknuté brucho alebo niečo iné nie je v poriadku, snažím sa ho pýtať.
Vnímam ho. Pýtam sa, či sa mu nestalo niečo v detstve. Alebo či nemal problémy s močovým mechúrom — to brucho má potom totiž taký zvláštny tvar. Samozrejme, chce to veľmi vytrénované oko a vedieť dobre používať moje OCD (obsedantne kompulzívna porucha, pozn. red.) v praxi, kde je pre mňa dôležitý detail. A každý detail navyše chápať v kontexte.
Väčšinou potom ten človek pustí emócie, rozplače sa, pretože je v bezpečnom priestore a môže si to dovoliť. Snažím sa im vysvetliť, že je to v poriadku a ako príklad niekedy dávam svoj príbeh. Nemôžem odrezať, že som z decáku. Je to, ako keby si zjedla pokazené jedlo, ktoré potom v tele niekde máš, a predstierala by si, že ho tam nemáš. V každom prípade tam však je, stále ťa to trápi, aj keď máš skvelé probiotiká, prebiotiká, super kvasenú kapustu.
Nie som terapeut ani psychológ, ale reč tela je reč tela. Často píšem, že keď ťa nespomalí bolesť, spomalí ťa zranenie. Musíš mať rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Čím viac pracujeme, tým viac by sme to mali vyvažovať.
Rovnováha v živote
Darí sa ti takýto work-life balance udržiavať?
Dnes áno. Ale nebolo to tak vždy. Keď som pred siedmimi rokmi začínal, tak som pracoval deväťdesiat percent času a desať percent času som mal voľno. Pracoval som od pondelka do soboty, všedné dni desať hodín denne a v sobotu „len“ od desiatej do jednej.
Ale to je len výsledok toho, čo nám v detskom domove hovorili: „Musíš počúvať, musíš pracovať, aby si mal peniaze, nikoho nezaujímaš a musíš zarábať. Si tu sám.“
Ja som tam vyrastal v čase, keď tam bol veľmi zakorenený postkomunizmus. Musel som s tým zo začiatku veľmi pracovať. Síce som mal pred siedmimi rokmi oveľa väčšiu fyzickú formu, mal som však oveľa slabšiu myseľ. Teraz menej cvičím, ale o to mám silnejšiu hlavu.
Detstvo… a potom prišiel zlom
Detstvo si nemal práve jednoduché. Z dojčenského ústavu si sa dostal do detského domova, zažil si šikanovanie, predsudky aj rasovú diskrimináciu. Hovoríš otvorene o téme sebapoškodzovania. Ako sa ti podarilo zvládnuť najťažšie životné situácie? Muselo sa niečo zmeniť v tvojom vnímaní života?
Muselo. Zlom nastal vo chvíli, keď som pochopil, že na tú istú vec môžeš mať úplne iný uhol pohľadu. Situácia, ktorá je pre teba hrozná, môže byť totiž ešte horšia. Z decáku, ktorý som vnímal ako najhoršie miesto na svete, som sa dostal do pestúnskej rodiny, čo pre mňa malo byť vykúpením. Ale ono to tam bolo ešte horšie.
V čase, keď som bol v detskom domove, nám vtĺkali do hlavy, že musíš byť vďačný, musíš byť dobrý, nesmieš odvrávať, nesmieš hnevať, ľudia o tebe nesmú veľmi vedieť. A s týmto som išiel do pestúnskej rodiny. Moje pocity, moje vnímanie, perspektíva, sny, to vôbec neexistovalo. Mal som byť len vďačný, že som dostal divokú kartu a mohol ísť preč.
Všetci si mysleli, že „Radok to dal“. Nikto však nevedel, čo sa tam dialo. Videl som to iba ja. Niekto sa ťa potom trošku spýtal, aké to tam bolo, a ty si musel povedať, áno, že super, krásne to bolo. Aj keď som spal na chodbe medzi izbami, aj keď mi pani, ktorá si ma vtedy vzala, nadávala do ušmudlanca, cigáňa a podobne.
Chápem, že ich zámer vziať si ma, bol dobrý. Ale neboli pripravení na to, že dieťa v trinástich rokoch má svoje traumy, rebéliu a že sa s ním musí pracovať inak. Ja som len potreboval trochu pochopenia.
Ísť späť do decáku pre mňa vtedy bolo najväčšie šťastie. A tiež najväčší životný „gamechanger“. Zistenie, že je to len o tom, ako sa na svoju realitu pozeráš a že môže byť naozaj ešte horšie, bolo pre mňa zásadné.
Čo sa dialo potom?
Naspäť v decáku som už nedokázal byť pasívna ryba, ktorá plynie s prúdom. Začneš sa pýtať prečo – a tam som brutálne narážal na vychovávateľov. Keď som odchádzal z decáku, vypočul som si, že som nafúkaný, rozmaznaný, že v Prahe mi teraz ukážu a že skončím na dlažbe.
Na to nikdy nezabudnem – to boli posledné slová vychovávateľov. Skoro ma to vtedy zlomilo. Úplne super vec do batohu, ktorý si nesieš do samostatného života. Ja vychovávateľov chápem, klobúk dole pred ich náročnou prácou, nemajú žiadne ocenenie, plat je mizerný, sú vyhorení. Riaditeľ na nich vytvára tlak, ktorý musia pustiť ďalej zo seba do detí.
Našťastie sa to nedeje vo všetkých detských domovoch. A celkovo to chápem. Lenže vychovávateľom ide o prácu, tým deťom ide o život. To je pre mňa dôležitá téma, preto som potom spoluzaložil neziskovú organizáciu Vteřina poté. V médiách som začal vystupovať so svojím príbehom.
Vnímal som, že je to nevyhnutné, pretože nikto iný to za mňa neurobí. A že keď mám možnosť povedať pravdu, musím to urobiť aj napriek tomu, že ma to bude stáť moje súkromie.
Tabu detských domovov
Aká je v detských domovoch v Česku situácia dnes? A čo by sa muselo stať, aby sa zlepšila?
Niektoré tabu decákov tu stále sú. Šikana, občas aj drogy, ale to je asi rovnaké ako v spoločnosti. A aj ten základný problém je rovnaký ako v spoločnosti – ryba smrdí od hlavy. Problém je systémový, nie je vo vychovávateľoch.
Vtedy nás bolo 15 detí na jedného vychovávateľa, klobúk dole pred každým z nich, ktorý bol schopný tam vydržať a zvládať všetky nezmysly. Potom je jasné, že pre teba nie je priestor, nikoho nezaujímaš. Si osamelá, si sama.
Systémový problém je v tom, že ústavná starostlivosť, teda zariadenie pre deti vyžadujúce okamžitú pomoc, dojčenské ústavy i detské domovy, je roztrieštená do troch ministerstiev – ministerstva školstva, sociálnych vecí a zdravotníctva. Každé ministerstvo sa o ústavnú starostlivosť stará okrajovo, ani jedno sa toho zároveň nechce vzdať.
Majú deti v detských domovoch možnosť obrátiť sa napríklad na psychológa?
Psychológovia väčšinou v domovoch nie sú, a keď už sú, tak sú spravidla súčasťou detského domova. To znamená, že dieťa sa im zverí, informácie idú potom ďalej priamo k vychovávateľom a tí zase idú za dieťaťom. Žiadna dôvera, žiadny bezpečný priestor. Takúto situáciu som zažil aj osobne.
S nástupom digitálnych médií vrátane sociálnych sietí sa situácia trochu zlepšuje, aj keď veľmi pomaly. Deti sa majú kam obrátiť, píšu mi napríklad na Instagram alebo do poradne na webe Vteřina poté, ktorá je spojená s Ligou ľudských práv.
Foto: Radeklaci.cz, Lucie Robinson
Cvičenie v kancelárii
Vrátim sa k cvičeniu. Máš nejakú radu, ako sa pretiahnuť a zbaviť nahromadeného stresu a únavy priamo v kancelárii počas dňa?
Najefektívnejšie, najjednoduchšie a najlepšie je namontovať do kancelárie hrazdu. Stačí, keď sa zavesíš. V kancelárii sedíš, telo je v napätí, skrátené a ty ho potrebuješ natiahnuť. Keď sa každú polhodinu len natiahneš, telo sa nabudí, mozog sa prekrví, máš lepšiu náladu, lepšie pracuješ, dokážeš lepšie komunikovať. Môžeš pokračovať. To je taká moja ideálna predstava – hrazdu do každej firmy.
Rád by som napríklad v spolupráci s nejakou firmou vytvoril hrazdu, ktorá by sa zmestila kamkoľvek a bola by ľahko zmontovateľná. To by ma bavilo.
A keď hrazda nie je?
Super je dych. Najlepšie je sadnúť si, dať si desať až pätnásť nádychov a výdychov. Výdych by mal byť dlhší ako nádych, takže nádych dajme tomu na tri sekundy, výdych na päť sekúnd. Keď sa naučíš dýchať, vráti ťa to do flow. A je to dobré, aj keď je ti zle, máš stres alebo úzkosť.
Rád by som v budúcnosti vo firmách ukazoval, ako pracovať s telom. Keď pracuješ s telom, automaticky pracuješ aj s mysľou. Keď pretiahneš telo, prekrví sa aj mozog, podporí sa kreativita, myslenie, udržuje ti to striedmu myseľ a nepotrebuješ to vyvažovať po práci.
Často hovorím, že keď ľudia musia chodiť do fitka, aby sa hýbali, je niečo zle. Keď sa naučíš hýbať v práci alebo počas dňa, tak nepotrebuješ celý svoj deň kompenzovať neskôr.
Harmonizácia a emočné zajedanie
Máš nejaké ďalšie plány do budúcnosti?
Budem rozširovať web ešte o jednu sekciu nazvanú harmonizácia. Ide o priestor, kde so svojou kamarátkou, psychologičkou a terapeutkou, budeme odpovedať z pohľadu tela i mysle na otázky kladené ľuďmi napríklad na mojich sociálnych sieťach, na témy, ktoré ich budú zaujímať. S inou kamarátkou plánujem do tejto sekcie vniesť ďalšiu veľkú tému – emočné zajedanie.
Robím workshopy aj pre firmy a bavilo by ma ďalej a viac vzdelávať práve aj vo firmách. Nedávno som robil workshop pre 50 ľudí zo Spojených štátov amerických, Singapuru a Česka pre veľkú korporáciu, kde som im ukazoval cviky s tyčou. Tyče, ktoré som doniesol, sa všetky rozdali. Vzal si každý, aj ľudia z vedúcich pozícií, CEO.
Boli nadšení a ja v tom vidím zmysel. Nechcem ľuďom ukazovať, ako správne sedieť počas dňa v super správnej pozícii, v ktorej nakoniec vydržíš maximálne minútu a potom sa zase hrbíš. Radšej učím ľudí pracovať s telom celkovo, pravidelne ho naťahovať a hlavne vnímať. V tom chcem pokračovať a to chcem rozvíjať.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Adéla Kovářová.
