Ťažšie pre ňu bolo presadiť sa v slovenskom šoubiznise z pozície dcéry Andyho Hryca ako z pozície ženy. Dokázala uspieť na Novej scéne a etablovala sa aj ako producentka populárnych filmov. Najnovšie žne úspechy film Vlny, ktorý divácky atraktívnym spôsobom spracoval udalosti vedúce k invázii sovietskych vojsk do Československa v auguste 1968.
Na iných ako rozhlasových, avšak veľmi búrlivých vlnách je aj slovenská kultúra a ochota slovenských biznismenov finančne podporovať filmovú produkciu. Wanda Adamík Hrycová ani jeden boj nevzdáva a pracuje na tom, aby si splnila aj hollywoodsky sen.
(smiech) Áno, teším sa z toho, ako veľmi dobre Vlny fungujú. Niekoľkonásobne sme prekonali pôvodný odhad distribútora, ktorý im vzhľadom na to, ako tieto česko-slovenské spolupráce fungujú v kinách, nedával veľké šance, a to aj preto, že nejde o ľahký príbeh alebo komédiu. O to väčšiu radosť mám, že Vlny takto prekvapili. Ich. Mňa veľmi nie. Vedela som, že je to dobrý film a že ho slovenský divák ocení.
Pred štyrmi rokmi ma oslovila producentka Monika Kristl, ktorá spolupracuje s Jirkom a robila s ním na filme Na streche. Jirko na Vlnách začal pracovať pred desiatimi rokmi, keď začal robiť rešerše a stretol sa aj s priamymi účastníkmi udalostí, o ktorých je film. Za ten čas to prešlo viacerými rukami dramaturgov, skript doktorov, ale Jirko si to „odmakal“ najviac, keďže je scenárista aj režisér a urobil fantastické dielo.
Áno. Každému, kto ten film vidí, je jasné, že Jirko profesijne vyrástol. Netreba zabúdať, že to je film, ktorý mal premiéru pred dvadsiatimi rokmi a z neho sa medzičasom stal etablovaný herec, ktorý hrá v mnohých projektoch v Čechách, na Slovensku aj v zahraničí. Len v tomto roku má tri veľké herecké roly. Okrem hrania píše, režíruje a má za sebou niekoľko úspešných kníh. Vlny sú tretí film, ktorý aj režíroval, no určite sú pomyselnou špičkou ľadovca, kde skĺbil svoju rolu scenáristu aj režiséra. Chvíľu sa pohrával aj s myšlienkou, že by si tam zahral, ale napokon od tohto plánu ustúpil a bolo to dobre, keďže to bol režisérsky náročný film. Takže to zhrniem: určite narástol. A od posledného filmu tak o „čtyři patra“.
Veľmi rada robím s profesionálmi a on je vždy pripravený, či už ako herec alebo ako režisér. Jirko mal vždy predstavu, čo chce robiť a ako to chce robiť. Najväčšie peklo je, keď niekto začne počas nakrúcania rozmýšľať, čo sa ide robiť a ako. Nakrúcanie je veľmi drahé a prestoje na „pľaci“ sú pre producenta nočnou morou. Jemu sa to nestáva. Na pľac ide s absolútne jasnou predstavou, čo sa ide robiť a ako – kde stojí kamera, ako má vyzerať záber, aká je mizanscéna… Jeho inštrukcie hercom sú úplne presné. Tento zodpovedný prístup inšpiruje všetkých naokolo.
Jirko veľmi dbal na to, aby týmto filmom oslovil aj mladú generáciu. Písal s touto víziou scenár, mladý divák bol pre neho od úplného začiatku veľmi dôležitý. Aj preto sú hlavnými hrdinami Vĺn práve mladí ľudia – bratia majú dvadsaťtri a sedemnásť rokov. Ďalším dôležitým kolektívnym hrdinom filmu sú študenti, ktorí tam hrajú mimoriadne dôležitú úlohu. Tak ako vždy hrali študenti dôležitú úlohu pri dejinných udalostiach, pretože sú to mladí ľudia plní ideálov, možno trošku naivní, ešte neobrúsení realitou. Práve vďaka tomu sú schopní veriť v zmenu a prinášať zmeny, robiť revolúcie.
Áno. Do kina sa nám okrem mladých podarilo dostať aj ľudí, ktorí doň bežne nechodia. Je to generácia 60+. Prilákala ich nostalgia, spomienky na mladosť. Osobne mám obrovskú radosť z toho, že je to film, ktorý vyvoláva multigeneračné rozhovory v rodinách. Mladí sa pýtajú starých rodičov, aké to bolo naozaj, čo robili oni v roku 1968. Aj ja som na premiéru zobrala 12-ročného syna, ktorý doteraz pozeral hlavne marvelovky. Možno nepochopil každý detail filmu, ale vzbudilo to v ňom veľa otázok a spätne sa k Vlnám vracal. Boli to zaujímavé debaty.
Vo Vlnách si zahrali aj slovenskí herci Táňa Pauhofová a Tomáš Maštalír. Bol to váš nápad alebo Jirkov?
Táňu oslovil priamo on, pretože ju videl v postave Věry Šťovíčkovej už keď to písal. Keď sme sa dohodli, že to bude česko-slovenská koprodukcia, tak mojou podmienkou bolo, aby sme do filmu dostali slovenských hercov. Pre divákov je dôležité vidieť vo filme slovenských hercov, časy spoločnej verejnoprávnej televízie sú už preč. Slováci už veľmi nepoznajú mladšiu generáciu českých hercov. Pre nás rozpoznateľní českí herci končia presne generáciou Snowborďákov – Vojtom Kotkom a Jirkom Mádlom. Som rada, že vo filme je aj Tomáš, pretože je to fantastický herec.
Stretli sa aj herci s niektorými ľuďmi, ktorí zažili august 1968 a je o nich film?
Obávam sa, že herci to už nestihli. Jirko sa s nimi veľmi intenzívne rozprával a s Věrou Šťovíčkovou konzultoval aj scenár.
Marek Velček
Spomínali ste, že Jirko na filme pracoval desať rokov. Ako dlho trvá intenzívna fáza na takomto filme?
Je otázne, čo je intenzívna fáza. Základ vždy tvorí scenár. Musíte mať dobrý príbeh a ten musí byť dobre napísaný. Zo zlého scenára nikdy dobrý film nevznikne. Autor napíše prvú verziu scenára, tú potom čítajú producent, režisér, dramaturg, pripomienkujú ho, autor pripomienky zapracuje, napíše ďalšiu verziu a tak to ide ďalej, kým nevznikne finálna verzia, s ktorou sú už všetci spokojní. To môže trvať roky. Vlnám prospelo, že to trvalo dlhšie. Viacero vecí sa prehodnocovalo a to potrebovalo čas.
Vlny finančné
Ako dlho trvá financovanie a získavanie peňazí na film typu Vlny?
Dva až tri roky. Rozpočet je okolo päť miliónov eur, čo sa v našich končinách nedá zafinancovať bez filmových fondov a silných koproducentov. Dĺžka financovania projektu sa predlžuje priamo úmerne s počtom týchto koproducentov participujúcich na filme. Každý má nejaké podmienky, lehoty, špeciálnou kategóriou sú fondy a ich grantové výzvy, ktoré sú len dvakrát v roku. To všetko trvá. Samotné nakrúcanie je zo všetkých fáz výroby filmu najkratšie. Bežný slovenský film zo súčasnosti natočíte za dvadsať dní. Vlny sa točili päťdesiatpäť filmovacích dní, keďže je to film dobový, nakrúcaný na množstve lokácií, čo výrobu predražuje. Postprodukcia potom trvá šesť až dvanásť mesiacov v závislosti od náročnosti projektu.
Čo bolo pri Vlnách pre vás najťažšie?
Nič na tomto filme nebolo jednoduché. Mne sa projekt dostal na stôl, keď bol scenár takmer hotový a česká producentka Monika Kristl mala zhruba päťdesiat percent rozpočtu. Chvíľu mi trvalo presvedčiť náš fond, aby film podporil. Na Slovensku máme takú špecialitku, že sa neradi pozeráme do našej histórie. Práve to, čo je dôležité a malo by sa robiť, trvá najdlhšie zafinancovať. Na fonde mi opakovali absurdný argument, že keďže sa príbeh odohráva v Prahe, nie je dostatočne slovenský.
Dobrú prípravu vidno aj na zachytení doby a napríklad na kvalite kostýmov. Pomáhali vám historici alebo „factcheckeri“?
Je to výsledok kvalitného tímu, ktorý na filme spolupracoval. Katka Štrbová Bieliková, ktorá robila kostýmy, je veľká profesionálka a predtým, ako začne robiť na historickom filme kostýmovú výpravu, najprv si celé obdobie detailne naštuduje, zrešeršuje, skonzultuje s režisérom, s architektom filmu aj s kameramanom. Kumšt je však v tom, že nemôže len skopírovať historické modely, strihy a materiály jedna k jednej. To by ste hercov museli navliecť do umelých tesilových tkanín, v ktorých by nevydržali hrať dvanásť hodín. Katarína pri svojej práci využívala fundusy (sklady kostýmov) Českej televízie a Barrandova, ale veľa vecí dáva aj šiť a navrhne ich tak, aby to vyzeralo autenticky, ale zároveň esteticky a aby sa v tom herci príjemne cítili.
Na vznik filmu prispeli aj českí podnikatelia. Významnou sumou napríklad Dalibor Dědek z Jablotronu alebo spolumajiteľ humpoleckého pivovaru Stanislav Bernard. Máte podobnú skúsenosť aj so slovenskými podnikateľmi?
Ak sa rozprávame o finančnej podpore filmu napríklad kvôli spoločensky dôležitej téme, to je filantropia, ktorá sa u nás zatiaľ nenosí. Moja skúsenosť s našimi podnikateľmi a ich odhodlaním financovať umenie ako službu spoločnosti je nulová. Existuje pár podnikateľov, ktorí testujú filmový priemysel ako investičnú príležitosť. Vo filmovom prostredí sa veľmi neorientujú, nevedia odhadnúť potenciál jednotlivých projektov, a teda aj návratnosť, prípadne ziskovosť. Vyhodnotia to ako rizikovú investíciu a čiastky, o ktorých sa zhovárame, nie sú vysoké. Ja osobne mám však so svojimi investormi veľmi dobrú skúsenosť. Tí, ktorí zainvestovali do mojich filmov Známi neznámi alebo Čiara, neprerobili a niečo aj zarobili. Výhoda je, že na svoje výnosy nemusíte čakať roky, investícia, ak je viazaná na správny projekt, sa vám vie vrátiť po pár mesiacoch.
Je to rozdiel medzi nami a Čechmi, ktorý je zjavný napríklad aj v prípade vojny na Ukrajine? Českí podnikatelia argumentovali aj týmto konfliktom pri podpore Vĺn, ktoré sú o invázii vojsk do Československa. Sú Česi uvedomelejší ako Slováci?
Asi to tak bude. Naša spoločnosť tam ešte nedospela. Rozprávala som sa s viacerými podnikateľmi, ktorí na to majú peniaze, ale asi sa dostávame k tomu, aká je ich afinita k Slovensku a našej spoločnosti. Väčšinou sú to ľudia, ktorí majú deti v amerických školách, plánujú ich život a svoj dôchodok mimo Slovenska, trvalé pobyty a zdravotné poistenia majú v Dubaji a podobných krajinách. Vlastne je im jedno, čo bude s touto krajinou. Odráža sa to vo všetkom okolo nás aj v politike. Ako keby nám nezáležalo na tom, ako bude Slovensko vyzerať o dvadsať rokov. V Česku je to iné. Majú svoju krajinu radi, sú pyšní na svoju históriu, na ktorej spoločne budujú svoju budúcnosť. Je mi ľúto, keď vidím, ako veľmi sa aj v tomto líšime, no stále dúfam, že sa to zmení. Veľa signálov o blížiacej sa zmene však zatiaľ nevidím.
Nezávidím ľuďom, ktorí bojovali proti mečiarizmu, mali pocit, že tento boj vyhrali, no dnes, na sklonku svojho života, sú svedkami tohto rozkladu demokracie.
Aké možnosti ponúka filmový biznis našim podnikateľom?
Ako som spomínala, ak si správne vyberiete projekt, investícia sa vám vie nielen vrátiť, ale aj pekne zúročiť, a to v pomerne krátkej dobe. Všetko záleží na projekte a na ľuďoch, s ktorými do biznisu idete, ako v každom odvetví. Dobrá správa je, že náš biznis po pandémii znova ožil, ľudia sa vrátili do kín a aj na poli online streamerov dochádza k veľkým zmenám, ktoré nás nezávislých producentov tešia. Dopyt po novom domácom obsahu stále narastá a s ním aj investičné príležitosti pre potenciálnych záujemcov o dobrodružstvo v tomto našom mimoriadne vzrušujúcom a sexy odvetví.
Akú návštevnosť potrebuje film, aby bol komerčne úspešný, a koľko stojí jeho produkcia?
To je veľmi individuálne. Film môže stáť od 700-tisíc až do 5 miliónov eur. Päťmiliónový film sa nedá zafinancovať inak ako s podporou filmových fondov, ktorých dotácie, takzvané „soft money“, sú nevratné dotácie. Je to bežný nástroj fungujúci v každej európskej krajine a jeho účelom je podpora a rozvoj audiovizuálnej kultúry a priemyslu v Európe.
Špeciálne malé trhy, ako je Slovensko, by nevedeli bez filmového fondu vyrobiť taký veľký film, akým sú Vlny, ale ani väčšinu tých lacnejších. Vo financovaní nám tiež pomáhajú filmové „vratky“, čo je podpora filmového priemyslu. Tento nástroj funguje takmer všade na svete tak, že štát z každého investovaného eura do filmu vráti producentovi nejakú časť jeho investície. Jednotlivé krajiny sa pretekajú v tom, kto poskytne filmárom lepšie podmienky, lebo vedia, že filmári so sebou nosia pracovné príležitosti pre ľudí.
Filmové štáby sú obvykle početné, nezriedka sto až tristo ľudí, ktorí musia mesiace niekde bývať, niečo jesť, nejako sa po krajine presúvať a napokon sa musia aj zabávať. Pri tom všetkom míňajú svoje peniaze a to prospieva regiónom, kde sa filmári zdržiavajú. Česi preto filmovým producentom ponúkajú podporu vo výške 20 percent z investovaných peňazí, Maďari 30 percent, Slovensko 33 percent, no napríklad Taliani dávajú 40 percent a v istých prípadoch až 60 percent. Podľa štúdie, ktorú robili kolegovia v Slovinsku, sa z každého investovaného eura vráti 3,80 eura.
Marek Velček
Ktorá téma by si na Slovensku podľa vás zaslúžila podobné spracovanie ako Vlny?
Och, viete, koľko takých tém mám? Veľa projektov mám „zarezaných“, pretože nikomu na Slovensku sa nechce financovať témy, ktoré reflektujú našu minulosť. Šesť rokov mám na stole projekt o československých hokejistoch z päťdesiatych rokov, ktorí skončili v uránových baniach v Jáchymove, pretože boli nepohodlní pre komunistický režim. Náš fond ma opakovane zrušil s argumentom, že to nie je slovenský príbeh, takže to nakoniec idem robiť s Českou televíziou ako mini sériu. V šuplíku mam napríklad aj scenár k filmu o kauze Gorila.
Vlny spoločenské
Vlny sú pre vás špecifické aj tým, že váš otec Andy Hryc založil Rádio Twist, ktoré bojovalo proti mečiarizmu. Vy sama ste tam pôsobili ako brigádnička. Rezonovalo to vo vás?
Sú to silné spomienky. Vyrastala som v prostredí tej redakcie. Bola to liaheň kvalitných novinárov a mimoriadne ma to ovplyvnilo. Má to však aj svoje negatívne stránky. V dnešnej dobe zažívam silné déjà vu. Mám pocit, že po tridsiatich rokoch sa mi všetko vrátilo a že sme sa ako spoločnosť zacyklili. O to viac ma teší, že som mala možnosť pracovať na Vlnách. Slobodní novinári a nezávislá žurnalistika sú základným pilierom demokracie. Ak ich umlčíme, je to koniec slobodnej spoločnosti a vydláždená cesta do pekla autoritárskeho režimu. Všetci by sme mali novinárov podporiť a ja to robím cez tento film.
Prečo sa toto deje so žurnalistikou a diskurzom?
Odstránenie slobodnej a nezávislej žurnalistiky je základným predpokladom pre vznik autoritárskeho režimu. To, čoho sme svedkami v poslednej dobe, je dôsledkom intenzívnej hybridnej vojny, ktorá sa usiluje o rozklad demokracie a voči ktorej sa vôbec nebránime. Hoaxy a polopravdy z dezinformačných stránok sa, na rozdiel od tých kvalitných relevantných online médií, šíria zadarmo, bez poplatku. To, čo sa masovo šíri, sú hlúposti a ak nezačneme regulovať internet rovnako, ako sú regulované printové a elektronické médiá, neporadíme si s tým. Ale to, že sa útočí na novinárov, nie je náhoda. Robia to elity a robia to cielene.
Celý rozhovor si môžete prečítať v špeciálnom vydaní Forbes Woman.
