Tenisti majú tento rok jedinečnú šancu, keďže Paríž okrem grandslamového turnaja hostí aj olympijské hry. Čaká ich ešte väčšia sláva, pozornosť, peniaze… Nebolo by to bez ich predchodcov, ktorí k tomuto športu pritiahli davy. Budge Patty bojoval doslova, najprv
v uniforme americkej armády, potom ako šampión s tenisovou raketou.
Boulonský lesík je zelenou oázou Paríža, ale miestne srdce bije oranžovo. Práve tu sa nachádza súbor antukových tenisových kurtov pomenovaných na pamiatku pilota Rolanda Garrosa.
V júni sa najlepší z najlepších zúčastnia na druhom Grand Slame roka a začiatkom augusta pridajú súboje o olympijské zlato. Opäť sa bude hovoriť a písať o bitkách, víťazstvách i športových vojnách.
Vojnová generácia
Budge Patty musel najprv prežiť skutočnú vojnu, aby sa zapísal do histórie ako veľký tenisový šampión. Túto nedeľu uplynie presne sto rokov od narodenia tohto jedinečného športovca, ktorého osud sformovalo 20. storočie.
„Ako 18-ročný chlapec som sníval o štúdiu na univerzite, ale pár dní po nástupe som musel narukovať. Tak ako celá moja generácia, aj ja som stratil niekoľko rokov života. Bolo čo doháňať,“ spomínal už ako starý pán.
Federer, Djokovič, Nadal, ale aj Borg, McEnroe a Sampras. Všetkým moderným tenisovým hviezdam vyšliapali cestu iní, ktorí z tenisu urobili šou a vytvorili kult veľkých hráčov.
Patril k nim aj Patty, vlastným menom Edward John. Jeho celoživotnú prezývku Budge mu vymyslel jeho brat, ktorý ho ironicky pomenoval podľa jeho značnej neochoty urobiť pri športe krok navyše (budge znamená v angličtine hýbať sa).
A aj taký sa môže stať šampiónom. Patty kedysi vyhrával juniorské majstrovstvá USA v tenise, ale vojna zmenila jeho osud. Vstúpil do letectva a v uniforme piatej armády slúžil pri oslobodzovaní Talianska a Francúzska. Zahynulo vtedy takmer dvadsaťtisíc jeho krajanov a 110-tisíc z nich utrpelo vážne zranenia. História neodpustila ani športovcom.
Napríklad jeho ešte slávnejší tenisový krajan Don Budge (zhoda s Pattyho prezývkou je čisto náhodná) si počas druhej svetovej vojny pri cvičení poranil rameno tak vážne, že sa po návrate na kurty už nikdy nedostalo do pôvodnej formy.
Elegán a bohém…
Budge Patty bol iný typ. Elegán a bohém. Hnala ho iná radosť ako väčšinu jeho konkurentov – radosť zo života ako takého.
„Veľa vecí sme riešili na kolene. Boli sme radi, že sme po vojne mohli nosiť vojenské šortky, iné oblečenie sme nemali,“ spomína. „Keď sme pochodovali z Talianska, zažil som oslobodenie Paríža. V roku 1946 som sa vrátil do Ameriky, aby som o päť mesiacov neskôr opäť zamieril do Paríža.“
Šport bol v povojnovej Európe jedným z mála spôsobov, ktorým sa dalo aspoň na chvíľu zahojiť jazvy po nepredstaviteľných hrôzach. Nie nadarmo Pattyho volali Parížan z Arkansasu. Potomok rakúskeho dedka a francúzskej babičky si zamiloval lenivé bohémske chvíle, prechádzky popri Seine, život, ktorý mal len málo spoločného so životným štýlom dnešných hviezd.
„Bol to patricijský typ, ktorý si vychutnával koktaily v tenisovom klube, leto trávil na plážach
a zimu na svahoch,“ napísal o ňom uznávaný tenisový novinár Christopher Clarey. Jeho povojnový kolega zasa hodnotil Pattyho ako „takého vysokého a takého pekného, až je to nespravodlivé“.
… ale aj šampión
To by, samozrejme, samo o sebe nestačilo na to, aby sa zapísal do histórie svojho športu. V roku 1950 sa Pattymu podaril jedinečný kúsok, ktorý dodnes vzbudzuje obdiv. Najprv vyhral antukový Grand Slam v Paríži a potom triumfoval na trávnatých dvoroch vo Wimbledone. Iné povrchy si vyžadujú úplne iný štýl, iný prístup.
Áno, volali ho „glamour boy“ a existuje karikatúra, na ktorej má polovicu tela v športovom oblečení a jednou rukou drží raketu, zatiaľ čo zvyšok tela mu zakrýva smoking a v prstoch druhej ruky drží cigaretu.
„Zároveň som nepoznal nikoho, kto by dokázal vniesť do tenisu toľko myšlienok,“ pochválil ho slávny Austrálčan Harry Hopman.
V roku 1950 urobil Patty osudové rozhodnutie. Dočasne prestal fajčiť a zmenil aj svoju prípravu, čo však neznamená, že sa z neho stal druhý Zátopek. Jeho maximom bolo zabehnúť ráno nejakých päť kilometrov a viac si strážiť spánok – na júnový turnaj v Paríži sa takto začal pripravovať až v máji…
V kombinácii s mimoriadnym talentom to však stačilo. Patty vyhral. A v Londýne znova.
Československý rival
Z domáceho hľadiska je to o to zaujímavejšie, že v roku 1950 v Paríži porazil vo veľkolepej päťsetovej bitke československého emigranta Jaroslava Drobného, svojho osudového rivala. Neskôr na Wimbledone 1953 bojovali na kurte ako novodobí gladiátori viac ako štyri hodiny, čo bol v tom čase absolútny rekord.
Drobný si ho vážil, aj keď sám občas podľahol jeho trikom, ktoré Patty predvádzal s hereckou zručnosťou. Neskôr v 50. rokoch dokonca občas dostal malú úlohu na obrazovke.
„Často sa tváril tak unavene, že mi ho bolo niekedy ľúto a poľavil som v koncentrácii,“ priznal po rokoch Drobný. „On však bol nielen tenisovým umelcom, ale aj veľmi dobre vedel, ktorou cestou sa má vydať, aby vyhral. Vycítil, na ktorých loptičkách naozaj záleží a ktoré naopak riešiť nemusí.“
Víťazstvo na dvoch grandslamových turnajoch za sebou už bolo zárukou športovej nesmrteľnosti. V All England Club mu ako šampiónovi patrí strieborné puzdro na cigary – skutočne symbolický darček pre niekoho, kto sa v honbe za tenisovými úspechmi vzdal cigariet len na krátky čas.
Zábavná Európa
Pattymu nešlo len o trofeje. Keď sa v Paríži prechádzate po jednej z miestnych uličiek smerom ku komplexu Roland Garros, stále cítiť francúzske savoire vivre, umenie žiť. Môže mať podobu rýchleho espressa v kaviarni, vína, elegantného oblečenia okoloidúcich.
Po vojne to bolo vo vzduchu cítiť ešte intenzívnejšie. Takto USA v 50. rokoch 20. storočia určite nevyzerali. Vládol tam umiernenejší prístup k veciam a mccarthizmus.
„Európa bola zábavnejšia,“ zhodnotil Patty vo svojich spomienkach.
Pragmatický rozmer tohto rozhodnutia spočíval v tom, že americké turnaje si tak veľmi nepredchádzali najlepších dobových tenistov. Tie európske však o nich kvôli väčšej konkurencii viac súťažili. Na starom kontinente sa osobnosti ako Patty tešili väčšiemu rešpektu a mohli zarobiť viac peňazí.
Život podľa predstáv
Svoj posledný veľký turnaj odohral v roku 1960 vo Wimbledone, ale do vlasti sa už nevrátil. Európa mu vyhovovala viac, strávil tu sedem desaťročí po boku svojej manželky Marie Marciny, dcéry brazílskeho magnáta.
Mohol vyhrať viac? Mohol svoju kariéru predĺžiť? Mohol urobiť tých pár krokov navyše, ktoré mu kedysi vyčítal jeho brat a navždy tak zmeniť svoje meno?
„Nikdy som nepočítal s tým, že s vrcholovým tenisom vydržím až do štyridsiatky. Športovci, ktorí to dokázali, nefajčili, nepili a nechodili spať neskôr ako po desiatej hodine večer. Ja som si radšej užíval život,“ povedal.
A podarilo sa mu to, keď v roku 2021 pokojne zomrel v Lausanne vo Švajčiarsku v požehnanom veku 97 rokov – ako šampión, ktorý navyše žil podľa svojich predstáv.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je redaktor Miroslav Němý.
