Už dvadsať rokov je najúspešnejšia česká popová speváčka. Okrem toho je manželka a matka dvoch malých detí. Zároveň aj žena, ktorá intenzívne podporuje ďalšie ženy – v ich sebavedomí, sebadôvere i sebaúcte nielen vo vzťahu k vlastnému telu. Svoj biznis si riadi sama.
Na Instagrame ju sleduje takmer 700-tisíc ľudí, na YouTube majú jej klipy dohromady stovky miliónov pozretí, odspievala vyše 1700 živých koncertov. Často skladá vlastnú hudbu, píše si texty, produkuje videoklipy, ale tiež zastáva úlohu promotérky či režisérky. Keď ju stretnete osobne, rýchlo zistíte pár základných vecí.
Táto mladá žena má skutočne až odzbrojujúcu charizmu. Nikdy nestráca úsmev, skvelú energiu a sympatický nadhľad. Vie sama seba zhodiť. A má ohromnú vášeň pre to, čo robí. Zároveň o svojej práci aj kariére osobitne premýšľa a premýšľa tiež nad každou otázkou, ktorú jej kladiem pri rozhovore v elegantnom prostredí hotela na pražskej Malej Strane.
Poľka s českým občianstvom sa narodila v horúcom auguste, v znamení leva. Svojou dravou energiou a smiechom, sympatickým sebavedomím, gurážou, osobnou charizmou a originálnym zmyslom pre humor svoje znamenie nezaprie. S bohatou hrivou hustých vlasov a uhrančivými očami navyše naozaj pripomína levicu a pôsobí veľmi spokojne. „Som šťastná levica,“ smeje sa Ewa Farna.
Začínala som v dvanástich rokoch, nemala som o ničom potuchy, a keď prišiel producent Lešek Wronka, videl vo mne nejaký potenciál. Videl, že spievam, nemám trému, baví ma to, mám energiu, páčilo sa mu to. Dosť mi pomohol. On bol človek, ktorý bol v biznise, vedel, komu sa ozvať, keď chcete v štúdiu natočiť pesničku alebo ju vydať, ako stavať repertoár. Ako sa to robí. Ja som nemala najmenšiu predstavu, moji rodičia tiež nie. Nikdy sme si nevedeli predstaviť, že by som sa týmto živila. Mňa to iba obrovsky bavilo. Ďalej som, samozrejme, chodila aj do školy.
S vekom. Keď som bola tínedžerka, mala som vedenie, aké som vtedy potrebovala. Po desiatich rokoch som sa rozhodla, že by som sa postavila na vlastné nohy. Nejako som sa rozhliadla a mala som trochu inú predstavu o ďalšom smerovaní. O tom, ako by som chcela svoju kariéru rozvíjať.
Išla som po strednej študovať právo a skutočne som na právnickej fakulte na Varšavskej univerzite absolvovala dva semestre. Po tom prvom roku som si však uvedomila, že nezvládam spájať túto neľahkú školu s kariérou v oboch krajinách. Vtedy som si povedala, že sa chcem profesionálne venovať hudbe a založila som si agentúru. Bolo to v roku 2016.
Chcela som sa tomu všetkému venovať viac komplexne a osobne. Ako písať pesničky, ako tie veci vydávať, ako funguje distribúcia, ako sa vlastne dnes vydávajú a promujú albumy, čo obnáša natáčanie klipov. Chcela som tomu rozumieť do hĺbky. Produkcia, vizuály, stage dizajn, light dizajn, to všetko za vás, samozrejme, ďalej robí niekto ďalší, ale aby ste mohli delegovať a mať predstavu, musíte vedieť, čo chcete.
Mám manažéra, ktorý mi rieši také veci, ako sú napríklad bookingy koncertov, mám tím v Poľsku, mám tím v Česku. Ale čo sa týka smerovania, veľkých rozhodnutí, to si nechávam na svojich pleciach. Ak urobíme O2 arénu, či ju urobíme druhýkrát a pôjdeme do toho rizika, kedy, kde a aký vydáme album, ako bude znieť, ako bude vyzerať, ako budú znieť a vyzerať naše koncerty koncepčne, kto na nich bude pracovať, koho oslovíme, aký na to bude nadväzovať merch.
Je to fakt kopec práce, niekedy mám pocit, že to nezvládam alebo už potom nemám energiu na iné veci. Musím sa učiť opustiť svoje control freak premýšľanie a viac dôverovať a delegovať. Rozhodne však mám pocit, že to za to zatiaľ stojí. Dúfam, že vo výsledku sa dá moja práca spoznať a ja si za ňou môžem stáť. Práve v mojej brandži je totiž extrémne dôležitá autentickosť. Nepredávam produkt, ale v podstate svoje emócie, hudbu, teda cítenie, vnútro a tvár.
Jednoducho sa to nedá zrušiť ako eseročka, nemôžete ju predať niekomu inému a začať znova od nuly. Ste k tomu celoživotne prikovaný, tvár, rozhodnutia ani vyrieknuté tvrdenia vám už nikto neodoberie. Preto si to všetko strážim. Vo finále za tým všetkým stojí moje meno. V hudbe alebo v umení ako takom má z každého projektu číhať ten konkrétny človek. Taký, aký je. Aby som to jednoducho naozaj bola ja, a nie niekto iný a jeho predstavy o mne.
Predtým sa hovorilo, že človek nemôže odísť od gramofirmy, pretože tá mu zaručuje, že bude vystupovať, že ho budú hrať v rádiu, že bude vydávať albumy a bude sa o ňom vedieť. Toto strašne zmenili siete, streaming hudby a všeobecne internet. Dnes už nepotrebujete obrovský tím ľudí, aby ste dali všetkým fanúšikom vedieť, že bude ďalší koncert. Niekedy stačí instagramový post a hneď môžu tú informáciu vidieť stovky tisíc ľudí, ktorí ma sledujú, medzi nimi aj novinári, ľudia z biznisu, promotéri aj potenciálni partneri a klienti. Digitálna doba je strašne zložitá a náročná, ale v tejto priamej komunikácii umelca a fanúšika veci zjednodušila.
Ja potrebujem v tíme hlavne ľudí s nasadením. Nadšení srdciari, ktorí svoju prácu robia radi a s pochopením, ako to máme nastavené. U nás sa pracuje hlavne cez víkendy, cez sviatky, jednoducho vtedy, keď sa ľudia chodia baviť, to je pre nás čas práce. Tiež sú dni v týždni, keď som naopak úplne na nezastihnutie, pretože som plne s deťmi. Ľudí potrebujeme veľa, často sú to však externé práce na projektoch. Najužší tím má asi 30 ľudí. V širšom meradle je to však oveľa viac, niekedy je až neuveriteľné, koľko profesií to obnáša.
Skúste nám to osvetliť.
Kľúčových 20 ľudí so mnou jazdí na každý koncert. Potom spolupracujeme so širším tímom, kde máme grafikov, právnikov, účtovníkov, ľudí v značke, technikov, odborníkov na reklamu, produkciu na natáčanie, fotenie, hudobných producentov, songwriterov, textárov, stylistov, môj beauty tím – a to všetko v dvoch krajinách. Zvlášť v Česku a zvlášť v Poľsku.
Čo alebo kto vás pri práci inšpiruje?
Tých ľudí je veľa, no každého obdivuje kvôli niečomu inému. Rada pozerám, čo robia iní. Sama som ovplyvnená tým, čo niekde počujem, ale skôr podvedome. Hudbu počúvam vlastne dosť málo. Skôr podcasty.
Ako to?
Vonkajších vnemov je strašne veľa, musím priznať, že som niekedy príliš zahltená a učím sa hľadať skôr sama v sebe. Keď píšem, zatvorím sa na miesto, kde mám pokoj. Spolupracujem s ľuďmi, ktorí mi rozumejú a vedia, čo chcem a ako veci cítim. Vy pozorujete svet a chcete vyspievať svoj pohľad na svet – ja to tak mám, a tak musím najskôr sama v sebe zistiť, čo si o tom svete vlastne myslím. Musím veci zažívať a niekde si ich uchovávať.
Kde si ich uchovávate?
Pozerajte (vytiahne smartfón a v ňom textovú aplikáciu s nekonečným zoznamom slov, viet, postrehov, pozn. red.). Mám v telefóne nekonečné poznámky. Veta, fragment. Nápad. Myšlienka. Z toho čerpám.
Ako sa z myšlienky stane hit?
Keď potom sedím na writing session, poviem, čo mi padlo do oka, čo by som chcela rozvinúť. A pracujeme na tom spoločne.
Tvorivé dielne
Čo je writing session?
Songwriting session je zaujímavý tvorivý proces. Stretnete sa v miestnosti s ľuďmi, ktorých buď poznáte, alebo aj nie. Traja či štyria ľudia, s ktorými sa zatvoríte na osem hodín a píšete pesničku. Občas ste na songwriting campe a ste dokonca priradení k niekomu z inej krajiny. Aj na albume Umami mám nejaké pesničky z takej session. Každý deň ste s inými ľuďmi. Jeden deň je to chlapík zo Švédska, ďalší hudobník z Anglicka, ja som tam za Česko a Poľsko, potom je tam ešte človek, ktorý napríklad píše texty. Ja tam prídem, poviem, že som speváčka, chystám album, spýtam sa, či sú všetci v pohode s tým, že by napísali pesničku priamo pre môj album. Pretože niekedy sa píše napríklad do hudobných bánk.
Kto týchto ľudí spojí?
Sú to ľudia, ktorí spolupracujú s OSA, čo je ochranný zväz autorský, ktorý je rád, že vznikajú nové veci. Sú to také tvorivé dielne, dá sa povedať. V Česku ich organizuje Jan Vávra, ktorý mi pomáhal dávať dohromady repertoár na album Umami.
Viem, že niečo také funguje aj pri filmových alebo televíznych scenáristov, píšu sa tak aj niektoré seriály.
Je to skvelý, superzaujímavý tvorivý proces. Všetci trochu potlačíme ego, pracujeme ako tím, je to perfektná liaheň nápadov.
Takže si poviete, že sa ide pre vás niečo zložiť. Čo sa deje ďalej?
Zhodneme sa napríklad na tom, že napíšeme pesničku, ja poviem, že mám náladu na nejakú pomalú vec, navyše taká mi na albume chýba, mám myšlienku, o čom by som chcela spievať, tu mám v telefóne tri vety, ktoré ma priviedli k tejto téme. Čo vy na to? A ideme pracovať, rozvíjať, vymýšľať textový aj hudobný smer. Niekedy vznikne nápad nanič, pesnička sa nikdy nepoužije a len precvičujete zručnosti. Niekedy vzniknú fakt super veci, na ktorých sa potom ďalej pracuje. Otvára vám to hlavu.
Vy to od nich potom kúpite?
Oni majú potom tantiémy ako autori z hranosti skladby. Sú uvedení ako autori na mojom albume, vedia, že som speváčka, ktorá má taký a taký dosah, že jazdíme na veľké koncerty, že na Spotify mám toľko poslucháčov, že mám občas niečo v rádiu. Obvykle píšete v takomto tíme veci len tak a neviete, čo sa s nimi stane. Tu rovno píšete niekomu na telo. To je vždy lepšie. Vidia, že to niekam smerujem a niekde to vyjde.
Foto: Anna Kovačič
Hovoríte často ľuďom nie?
Často hovorím nie. Predtým by som si napríklad netrúfla povedať niektorým ľuďom nie v súvislosti s mojou prácou a kariérou, pretože som si hovorila – rozumejú tomu lepšie. Dnes už hovorím nie bežne. Ale pozor, nejde o to byť nepríjemná alebo všetko zhadzovať zo stola. Len mám trochu viac odvahy postaviť sa za niečo, čomu verím. Občas odmietnutím niečoho alebo niekoho naopak hovoríte áno sebe. Svojmu zdraviu, svojej rodine, svojim hodnotám. Mám o tom pesničku No ne. Verím, že to, čo odmietnete, vás mnohokrát definuje viac.
Máte prehľad, koľko ste už vlastne predali albumov?
Fyzicky? Ono sa to ťažko počíta. Tie fyzické už sa dnes veľmi nepredávajú. Aj keď ja mám šťastie a veľa mojich fanúšikov, hlavne tých zo staršej generácie, si moje albumy fyzicky kupuje stále. Asi majú niečo, na čom sa to dá prehrať. Dnes je to ale hlavne Spotify, čo meria úspech. Alebo inak, záleží, čo je pre vás meradlo úspechu.
A pre vás? Čo je vaším meradlom úspechu?
Pre mňa je to balans, ktorý myslím, že viac-menej mám.
V akom zmysle?
Nie som najpočúvanejší interpret na Spotify, nie som najhranejší interpret v rádiu. Mám však šťastie relatívne úspešnej kombinácie všetkých odvetví, či už ide o spôsob distribúcie hudby, fungovania na sieťach, pre mňa hlavne živých vystúpení, prípadne fungovania v televíznych či rádiových programoch, alebo spolupráce so značkami. Navyše mám šťastie, že sa to deje v dvoch krajinách. Považujem to za úspech a som za to veľmi vďačná.
Ako to funguje u iných?
Ľudia, ktorí sú brutálne úspešní na Spotify, napríklad nefungujú v rádiu či televízii, neposkytujú veľa rozhovorov, nemusia byť plošne rozpoznateľní. Pozor, to nie je vôbec zle. Len je to inak ako kedysi. Tým, že ľudia majú viac zdrojov, každá subkultúra má svoje hviezdy. U nás na koncertoch vidím prierez generáciami, čo ma teší, pretože tie koncerty sú pre mňa najlepšou reklamou. Aj taká tá následná šuškanda, aké to bolo.
Foto: Anna Kovačič
Sú koncerty dnes hlavnou súčasťou príjmov hudobníka?
Nepochybne. Koncerty sú to, čo to ťahá. Živé vystupovanie je kľúčové. Je to tak aj finančne. Koncert je to, z čoho potom zaplatíte nahrávanie nových pesničiek, klipov, z čoho natočíte album. Niekto to zvládne za menšie náklady, ale v pope, keď to chcete robiť poctivo, sú náklady na hudobnú a klipovú produkciu vysoké.
Ako často koncertujete v súčasnosti?
Predtým sme jazdili štyrikrát týždenne, dnes jedenkrát až dvakrát týždenne. Tak som si to nastavila kvôli deťom a času s nimi. Našťastie koncertov je dosť, je to to, čo ma na mojej práci baví zo všetkého najviac.
Deti a kariéra
Jazdia s vami na koncerty aj deti?
Už veľmi nie. Keď som dojčila, tak áno, ale teraz už nie. Sú malé, je lepšie, keď sú v pokoji vo svojom, než aby som ich ťahala z miesta na miesto ako mačiatka. Určite príde doba, že už zase budú chcieť chodiť na koncerty budú schopné to vydržať. Ale je fakt, že môj štvorročný syn teraz videl celý môj koncert v O2 aréne, on to celé dal. Bola som fakt dojatá. On je totiž dosť energické dieťa, tak som bola rada, že ho to zaujímalo a že to obsedel.
Podporuje vás rodina vo vašej kariére?
Áno! Viem, že keď som na koncerte, deti bezo mňa nestrádajú, že si vytvárajú vzťah s ďalšími blízkymi ľuďmi, a to je pre mňa dôležité. Je to pre mňa veľká opora, bez toho by to nešlo.
Premýšľali ste v čase, keď ste čakali prvé dieťa, že na chvíľu zavesíte kariéru na klinec?
Dúfala som, že to zvládneme skĺbiť. Spievanie milujem a teraz chodím na pódium skôr odpočívať, je to môj čas pre seba a pre moju sebarealizáciu. Dúfam, že je to aj pekný príklad pre deti, keď vidia, že vás môže vaša práca baviť a napĺňať. Koncert nie je problém, to je hodina a pol. Predtým som dojčila pred koncertom, potom bábätko spinkalo, ani nezaznamenalo, že tam v tej chvíli nie som. Potom už to dieťa ale vníma a vy riešite veci ako fotenie, pracovné schôdzky. Tak si to teraz delím. Sú dni pracovné a nabité, nech to vyťažím, a potom som zase plne doma s deťmi.
To sa ľahko povie, ale nie je to ľahké.
Je to náročné, čo si budeme hovoriť. Musela som sa veľa naučiť nepripúšťať si tlaky.
Tie tlaky stále sú?
No iste. Už by si mala vydať ďalšiu pesničku. V Poľsku tá speváčka vydala ďalšie tri pesničky a ty stále žiadnu. Chceme hit do rádia, teraz ešte tento rozhovor a chcelo by to niekam sa zase posunúť a zorganizovať tour. Tak rýchlo, rýchlo, Ewa.
A čo vy na to?
Tak to už nie. Jednoducho na to nepristúpim. Na to jednoducho poviem: „Pozri, to sa nedá. Neporovnávaj ma s dievčaťom, ktoré má sotva 20 a nemá deti.“ To však nehovorím iba ľuďom okolo, hovorím to hlavne sebe. Ja mám často v zadku vrtuľu, ako sa hovorí, ale nie je možné mať na seba nároky byť vo všetkom najlepšia a byť všade. Priority sú dané a ja som chcela mať deti, tak teraz, keď sú malé, nemôžem od seba chcieť obsiahnuť to isté, čo som zvládala, kým sa narodili. To človek akurát spadne do kolotoča výčitiek a frustrácie.
Jedna z vecí, ktoré na vás vaši fanúšikovia najviac oceňujú, je aj váš prístup k sebe samej. Prístup k body positivity, k vlastnému prijatiu. Aj toto prišlo s vekom?
Samozrejme. Musela som na to dlho dozrieť. Že toto som ja, toto je moje telo, ktoré odnosilo dve deti, som naň pyšná. Nie sme každá rovnaká a nikdy nebudeme. Píšem o tom, spievam o tom. Tie vlny hejtov sa vám ale určite prepisujú do podvedomia.
V čom najviac?
Potrebovala som svoje telo prijať znova, po tom, čo sa z dievčatka zmenilo na ženu. Začala som ako tínedžerka, malé dievča. Zrazu zo mňa bolo veľké dievča. A čo teraz s tým? Každý to má inak. Niekto zajedá stres, niekto je vystresovaný tak, že zase vôbec neje, k tomu nepravidelný životný štýl, hormóny. A tlak médií.
Presne to, pred čím rôzni výživoví poradcovia varujú.
Najviac pracujem v noci a potom mi niekto povie: „Jedzte hlavne ľahko, večer si dajte len nejaký šalát, ľahšiu večeru o siedmej.“ Lenže ja idem na pódium o desiatej večer a vtedy potrebujem najviac energie.
Čo oni na to?
Žiadny problém. Tak sa to presunie na večer, to vám rozplánujeme. Pre niekoho to možno funguje, toto plánovanie, kedy čo jesť, ale keď máte nepravidelný režim, navyše ste často na inom mieste, tak je to šialenosť. Ja potrebujem energiu večer, ale potrebujem ju aj ráno, keď sa vraciam k deťom. Ráno to dospíte, hovorili, a vynecháte raňajky. Lenže ja to nedospím. Idem síce o desiatej večer na stage, ale deti mi vstávajú ráno o šiestej.
Ako z toho von?
Chce to čas. Až teraz som sa konečne dostala do fázy, keď to všetko funguje. Dostala som výsledky, že som predtým jedla naopak málo, že som dostala do hlavy, že jedlo je zlo. Ako mi to stále písali hejteri: „Nežer, tučná krava.“ Povedali mi: „Vy máte taký výdaj, že potrebujete jesť, inak si to málo, čo zjete, bude telo stále šetriť na horšie časy. Ono sa o vás bojí a odkladá si zásoby, pretože vy mu zase potom nedáte nič.“ Tak si nachádzam svoju cestu.
Foto: Anna Kovačič
Keď sa pozriete na uplynulých bezmála 20 rokov svojej kariéry – zmenili by ste niečo?
Napísala som o tom nedávno list sama sebe, svojmu mladšiemu ja. Je to moja pesnička Verze 02. Je to o tom, že by som nechcela vedieť, čo bude, spievam tam, že nechcem mať pri nohe krištáľovú guľu, že všetky veci, dobré aj zlé, čo sa stali, sú skladačkou k tomu, kým som teraz. A že dúfam, že by sa moje mladšie ja kamarátilo s tou verziou, ktorá sa zo mňa stala počas tých rokov.
