Škótska dátová vedkyňa napísala knihu o tom, že máme reálnu šancu stať sa prvou generáciou, ktorá bude žiť udržateľne.
Strach z budúcnosti. Viera, že ľudstvo je stratené. Obavy hraničiace s presvedčením, že sa už nič nedá robiť a náš osud na tejto planéte je spečatený. Zdá sa vám to povedomé? Mnohí ľudia, najmä z mladšej generácie, trpia klimatickou úzkosťou a ich obavy o budúcnosť planéty sú také veľké, že na tento svet nechcú priviesť deti.
Nielen im môže kniha škótskej dátovej vedkyne Hannah Ritchie otvoriť oči a pomôcť pozrieť sa na to, čo sa okolo nás deje, s novou perspektívou plnou nádeje. Ako sama hovorí, ešte nie je všetko stratené a nie je koniec. Ak vytrváme v odhodlaní meniť veci k lepšiemu, môžeme byť prvou generáciou, ktorá bude žiť udržateľne.
Zozbierala obrovské množstvo údajov a pre lepšie pochopenie a zjednodušenie komplikovaných vedeckých ukazovateľov a trendov ich zasadila do kontextu a „preložila“ do zrozumiteľnej reči.
Vo svojej knihe poukazuje na to, že aj napriek obrovským problémom a výzvam, ktorým čelíme, mnohé nasvedčuje tomu, že zmena k lepšiemu už začala.
Our World in Data je kolaborácia medzi výskumníkmi z Oxfordu, kde tiež pôsobím, a mimovládnou organizáciou The Global Change Data Lab. Snažíme sa o prepojenie výskumu a dát s verejnosťou, novinármi či politickými aktérmi. Naša snaha vychádza z toho, že už dnes máme výskum a dáta z mnohých oblastí, no akademici ich niekedy nedokážu komunikovať tak, aby to politickí aktéri či bežní ľudia dokázali pochopiť. My sa tieto témy snažíme spracovať a priniesť ich širokej verejnosti vo forme, ktorá je zrozumiteľná. Nezameriavame sa len na environmentálne problémy, ale aj na oblasti, ako sú verejné zdravie, poľnohospodárstvo, energetika, chudoba, kvalita života a ďalšie. Náš záber je široký.
Kniha sa opiera o výskum a dáta, ktoré som dlhodobo zbierala, študovala a snažila sa im porozumieť. Odvíja sa od environmentálnych problémov, ale venuje sa aj ďalším témam, ktoré s tým súvisia. K napísaniu knihy ma podnietilo zistenie, že ľudia týmto problémom veľmi nerozumejú, čo chápem, keďže ide o naozaj komplikované témy.
Problém môže byť v tom, že pre ľudí je vo všeobecnosti ťažké pochopiť, čo sa vlastne deje – napríklad z pohľadu klimatickej zmeny. Je pravdou, že situácia je naozaj taká vážna, že zajtra môžeme všetci umrieť? Alebo je pravdou, že klimatická kríza nie je v skutočnosti problémom?
Ako to už býva, je niekde uprostred. Chcem, aby ľudia pochopili, aký naliehavý je tento problém, ako sa dá riešiť a čo by mali pre to robiť. Pre klimatických vedcov a ďalších odborníkov boli len nedávno najväčším problémom popierači klimatickej zmeny. Dnes vidíme dramatický nárast v skupine ľudí, ktorá je presvedčená, že už je neskoro na hľadanie riešení a podľa ich názoru je teda zbytočné čokoľvek robiť. Obe extrémne pozície sú rovnako nebezpečné.
Faktom je, že naozaj čelíme veľkým výzvam, ale nie je príliš neskoro, aby sme s tým niečo urobili. K napísaniu knihy ma motivovalo aj to, že poznám veľa ľudí, ktorí chcú niečo robiť, chcú prispieť k zmene a snažia sa najlepšie, ako vedia. Často sa však zamerajú na veci, ktoré nie sú až také dôležité a v konečnom dôsledku ani efektívne. Dôvodom je, že nemajú správne informácie a mrhajú energiu na veci, ktoré veľa nezmenia.
Myslím si, že keď ľudia premýšľajú o udržateľnosti, automaticky myslia na environmentálne dopady. Domnievame sa, že udržateľnosť znamená, že ak chceme urobiť niečo pre budúce generácie a zachovať prírodu v čo najlepšom možnom stave, musíme sa snažiť o to, aby naše environmentálne dopady boli čo najmenšie. To je pravda, ale je podstatné, aby sme videli aj druhú polovicu rovnice. Rovnako dôležité je snažiť sa zabezpečiť dobrý život všetkým ľuďom na Zemi. V dejinách ľudstva sa nám obidve časti spomínanej rovnice ešte nikdy nepodarilo dosiahnuť.
Možno áno, na Zem mali oveľa menší environmentálny dopad ako my, ale mnoho ľudí v tých časoch žilo vo veľkej chudobe a detská úmrtnosť bola vysoká. Dospelosti sa nedožilo až päťdesiat percent narodených detí.
V posledných pár storočiach sme v tejto oblasti dosiahli výrazné zlepšenie…
To je pravda, no na druhej strane sme sa zhoršili v environmentálnej oblasti, keďže ľudský pokrok si vyžiadal svoju cenu. Dnes sme v situácii, keď verím, že obe časti rovnice sú dosiahnuteľné. Môžeme zlepšovať kvalitu života ľudí a zároveň nedegradovať životné prostredie.
Kto je Hannah Ritchie
Hannah Ritchie je vedúcou výskumnou pracovníčkou na Oxfordskej univerzite a zástupkyňou šéfredaktora dátovej platformy Our World in Data, ktorá sa snaží vedecké dáta komunikovať širokej verejnosti v ľahšie zrozumiteľnej podobe. Zároveň vedie vedecké osvetové oddelenie tejto platformy.
Ako dátová vedkyňa sa zameriava na dlhodobý vývoj v oblasti zásobovania potravinami, poľnohospodárstva, energetiky a životného prostredia a tiež na ich súlad s globálnym rozvojom. Publikuje aj o globálnom energetickom systéme, zmene klímy, biodiverzite a globálnom zdraví.
Bakalársky titul získala v oblasti environmentálnych geovied, magisterský titul v oblasti riadenia emisií uhlíka a doktorát v oblasti geovied na škótskej University of Edinburgh.
Stále však platí, že pesimisti majú do veľkej miery pravdu, pretože stav životného prostredia nie je dobrý a klimatická zmena je vážna hrozba. Aké je teda vaše posolstvo?
Kľúčové posolstvo je také, že problémy sú tu a niektoré z nich sú naozaj vážne a urgentné. Hovorím však, že ešte nie je neskoro na to, aby sme zabojovali alebo zabránili časti z hroziacich škôd.
Môžete uviesť nejaký príklad?
Ak sa pozrieme na klimatickú zmenu, súčasná trajektória, na ktorej sa nachádzame, určite nie je dobrá. Smerujeme k zvýšeniu priemernej teploty do konca tohto storočia o dva a pol až tri stupne Celzia, čo je viac, ako bol stanovený cieľ. Nie je to práve dôvod na to, aby sme prekypovali optimizmom. Ja som však chcela upriamiť pozornosť na to, že ešte pred desiatimi rokmi bol náš cieľ niekde medzi tromi a štyrmi stupňami Celzia, takže nejaká zmena tu je a naša trajektória sa mierne zlepšuje. Faktom však zostáva, že tú zmenu by sme sa mali snažiť akcelerovať.
V knihe sa venujete problematike produkcie potravín a s tým spojenou uhlíkovou stopou. Spýtam sa veľmi zjednodušene: pomohlo by, keby sme sa všetci stali vegetariánmi?
Environmentálny dopad produkcie potravín veľa ľudí podceňuje. Keď premýšľajú o klimatickej zmene a životnom prostredí, zvyčajne myslia skôr na fosílne palivá a energetiku, ktoré sú významnou časťou tohto problému. Potravinové systémy výrazne prispievajú k poškodzovaniu životného prostredia. Keď sa bližšie pozrieme na vplyv produkcie rôznych druhov potravín, vidíme, že najmä hovädzie mäso, jahňacie mäso a mliečne produkty majú oveľa väčšiu uhlíkovú stopu ako rastlinné produkty. Automatická reakcia je taká, že by sme asi všetci mali byť vegánmi. Ja sama som sa stala vegánkou, lebo som chcela znížiť svoju uhlíkovú stopu.
Plastový problém. Do vodných tokov a následne do morí uniká stále veľké množstvo plastového odpadu. Riešenie tohto problému je v skvalitnení skládok najmä v chudobnejších krajinách sveta.
Variant, že by sme sa všetci stali vegánmi, nie je veľmi realistický.
Súhlasím. Keď sa pozrieme na súčasné stravovacie trendy vo svete, konzumácia mäsa neklesá, prípadne klesá len v malom počte krajín a aj to veľmi pomalým tempom. Realistickým cieľom by bolo snažiť sa podporovať postupné, hoc mierne znižovanie konzumácie mäsa. Zároveň musíme akceptovať, že produkcia mäsa tu bude aj v budúcnosti, no mali by sme sa snažiť, aby bola udržateľnejšou.
V knihe spomínate, že zmena by nastala už aj vtedy, ak by dostatočne veľa ľudí nahradilo hovädzie mäso napríklad kuracím.
Áno, je to tak. Dokonca zmena správania ľudí, ktorí v súčasnosti jedia veľa hovädzieho mäsa a prešli by na kuracie, by mala pozitívnejší dopad ako zmena stravovacích návykov u človeka, ktorý jedáva veľa kuracieho mäsa a rozhodol by sa stať vegánom. Už aj zníženie – nie úplné odstránenie – konzumácie červeného mäsa by malo veľký vplyv na uhlíkovú stopu vášho spôsobu stravovania.
Spomenuli ste aj to, že jesť lokálne potraviny nemusí byť vždy najlepším riešením a podľa toho, o aké potraviny ide, niekedy je lepšie jesť tie, ktoré sú dovezené. Môžete to vysvetliť?
Ak sa ľudí spýtate na uhlíkovú stopu ich stravy, často si myslia, že riešením je jesť iba lokálne potraviny. Veria, že počas dovozu potravín z ďalekých krajín sa predsa tvorí veľká uhlíková stopa. Ak sa však pozriete na reálne dáta a rozdelíte si to na drobné, zistíte, že transport tvorí len päť percent z celkových emisií, ktoré produkuje globálny potravinový systém. Väčšina emisií totiž pochádza z využívania pôdy a procesov na farmách.
Čo presne to znamená?
Že samotný výber potravín je oveľa dôležitejší ako to, akú dlhú vzdialenosť musela daná potravina prekonať, aby sa dostala na váš stôl. Napríklad konzumácia lokálneho hovädzieho mäsa má oveľa väčšiu uhlíkovú stopu ako sója dovezená z Južnej Ameriky. Je to preto, že väčšina emisií pri chove dobytka pochádza z toho, ako sa mäso na farme dochová. Asi najjednoduchšie sa to celé dá vyjadriť tak, že ideálne je kupovať si potraviny z miest, kde najprirodzenejšie a najefektívnejšie rastú alebo vznikajú.
Foto Angela Catlin
Uvediete nejaký konkrétny príklad?
V Spojenom kráľovstve by napríklad platilo, že je lepšie konzumovať paradajky dovezené zo Španielska, ako jesť paradajky, ktoré si dopestujeme u nás v krajine. Naše počasie nie je na ich pestovanie ideálne. Nie je tu dosť slnečno ani teplo, musíme ich pestovať v skleníkoch a spotrebúvame pri tom veľa energie. Oveľa lepšou voľbou je dovážať k nám španielske paradajky, lebo tam sa pestujú efektívnejšie.
Ďalším vážnym problémom je znečistenie ovzdušia. Čo nám ukazujú súčasné dáta?
Znečistenie ovzdušia je veľmi podceňovaným problémom a mali by sme mu venovať oveľa viac pozornosti. Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že znečistenie vzduchu prispieva k siedmim miliónom predčasných úmrtí ročne, čo je, mimochodom, viac ako počet úmrtí spôsobených klimatickou zmenou.
Čo sa s tým dá urobiť?
Zmena sa už začala. Ak sa pozriete na bohaté krajiny, znečistenie ovzdušia sa za posledných päťdesiat rokov znižuje celkom rýchlym tempom. Bolo to spôsobené kombináciou postupného odklonu od fosílnych palív, prijímania rôznych vládnych opatrení a prísnych štandardov na emisie z automobilov aj z produkcie energií. Nové politiky boli hnacím motorom inovácií v oblasti čistejšej energie. Ďalším veľkým krokom, kde sú ako prvé na ťahu najmä bohatšie krajiny sveta, je prechod od benzínových automobilov na elektromobily, intenzívnejšie využívanie verejnej dopravy a používanie bicyklov na presun v rámci miest.
O elektromobiloch sa veľa diskutuje aj na Slovensku a mnohí ľudia aj politici sú voči nim kritickí. Sú stále dosť drahé a pre mnoho ľudí finančne nedostupné. Krajiny navyše nemajú dostatočne vybudované siete nabíjacích staníc a aj batérie sú pomerne nákladné na výrobu. Ako to zmeniť?
Súhlasím, cena elektromobilov je stále najväčšou prekážkou ich širokej akceptácie verejnosťou. Dobrou správou však je, že ich cena veľmi rýchlo klesá a tento pokles poháňajú najmä vylepšenia technológie batérií. Cena batérií za posledných desať rokov klesla o osemdesiat až deväťdesiat percent. Odhady hovoria, že v najbližších pár rokoch bude cena nového elektromobilu porovnateľná s cenou nových benzínových či dieslových áut. V Číne už dnes dokážu vyrobiť kvalitné elektrické autá veľmi lacno, niekedy už okolo 10-tisíc dolárov. V Európe alebo USA by sa za takú cenu nepredávali, pretože sme na produkty z Číny uvalili vysoké clá. Podstatné je vidieť, že je možné vyrobiť elektromobily v prijateľnej cene. Teraz ide o politické rozhodnutia – je pre nás dôležitejšie, aby si ľudia mohli kupovať lacné elektromobily, alebo chceme ochraňovať naše domáce automobilové odvetvia?
Prejdime k problému odlesňovania, ktorý do veľkej miery súvisí s potrebou poľnohospodárskej pôdy na produkciu potravín. Čo sa s tým dá robiť?
Produkcia potravín je hnacím motorom odlesňovania. Lesy historicky vyrubujeme aj preto, aby sme mali viac poľnohospodárskej pôdy, no obraz globálneho odlesňovania je taký, že v oblastiach mierneho pásma v Európe, Severnej Amerike, ale aj v Číne postupne obnovujeme lesy, ktoré sme si pred stáročiami vyrúbali. Väčšina odlesňovania dnes prebieha v tropických oblastiach.
Ako tomu zabrániť?
V prvom rade sa musíme pozrieť na príčiny. Najväčším problémom je chov dobytka, takže sa znova vraciame k snahe o znižovanie konzumácie mäsa alebo aspoň o jeho efektívnejšiu produkciu. Ďalším dôležitým nástrojom je zvyšovanie výnosov plodín.
To dosiahneme ako?
Ak chcete nasýtiť viac ľudí, môžete spraviť dve veci – buď rozšírite plochu poľnohospodárskej pôdy, alebo zvýšite výnosy, takže z rovnakej výmery získate viac plodín. Globálne zažívame pokrok v oblasti plodinových výnosov. Za posledných päťdesiat rokov sa priemerný výnos strojnásobil, ale v niektorých regiónoch, najmä v subsaharskej Afrike, výnosy stále značne zaostávajú za zvyškom sveta. Pomohli by teda dobre cielené investície do poľnohospodárskej produktivity práve do spomínaných oblastí.
Môžu si poľnohospodári v chudobných krajinách dovoliť investovať do nástrojov na zvýšenie výnosov, do lepších hnojív, strojov, kvalitnejších odrôd plodín a podobne?
Kľúčové je, aby mali najlepšie možné odrody semien, no pri zvyšovaní výnosov je dôležitý aj prístup k hnojivám, pesticídom a zavlažovaniu. Ale máte pravdu, mnohí z týchto farmárov majú naozaj príliš nízke príjmy na to, aby mohli investovať do kvalitného osiva či technológií. Potrebujú pomoc.
V knihe sa venujete aj plastovému odpadu a spomínate, že bohaté krajiny ho často vyvážajú do chudobných krajín. Keďže tam neexistujú efektívne metódy nakladania s odpadom, globálny problém sa tak iba zhoršuje. Ako sa to dá zmeniť?
Obchod s plastovým odpadom je stále rozšírený, ale mnohé krajiny už postupne import plastového odpadu zakazujú. Globálny objem obchodu s odpadovými plastmi je dnes oveľa menší, ako bol pred desiatimi rokmi. Moja frustrácia pramení skôr z toho, že mnohé západné krajiny sa v minulosti chválili projektmi, ako je napríklad zákaz plastových slamiek, ktoré v tomto ohľade naozaj nie sú rozhodujúce. Zo strany vlád ide o istý greenwashing.
Riešením sa zdá byť jednoducho plasty nepoužívať alebo ich používanie aspoň zredukovať.
Súhlasím, že plasty používame viac, ako je potrebné, ale to náš problém nevyrieši. Dôležité je, čo sa deje na konci reťazca, či plastový odpad uniká do riek a odtiaľ do oceánu. Najdôležitejšie je preto investovať do správneho nakladania s odpadom. Väčšina plastového odpadu uniká riekami do oceánov z chudobných krajín alebo krajín so strednými príjmami, kde ešte nemajú dobre zvládnuté nakladanie s odpadom. Ten jednoducho niekde vyhodia alebo uložia na otvorené skládky. Vlády by preto mali investovať do týchto technológií a chudobnejším krajinám môžu pomôcť aj bohatšie štáty, ak im na tomto probléme naozaj záleží.
Ako môžeme k zlepšeniu stavu vecí prispieť ako jednotlivci?
Jednotlivci problém udržateľnosti nevyriešia, je to skôr vecou veľkých politických rozhodnutí, ktoré sa musia udiať na vyššej úrovni. To, samozrejme, neznamená, že by sme nemali robiť vôbec nič. Čo teda môžeme robiť? Jedna zmena sa týka stravy – jesť menej mäsa, najmä toho červeného, a mliečnych produktov. Neplytvajme jedlom. Z pohľadu energií pochádza väčšina našej uhlíkovej stopy z prepravy, teda z používania áut. Ak môžete, zmeňte benzínové alebo dieslové auto za elektrické, používajte verejnú dopravu, jazdite na bicykli a ak je to reálne, choďte pešo. Obmedzujte lietanie lietadlom. Doma sa sústreďte na vykurovanie alebo chladenie. Neprekurujte. Ak sa dá, nainštalujte si elektrické tepelné čerpadlo. A napokon premýšľajte o tom, koľko vecí si kupujete. Všeobecne platí, že nakupujeme príliš veľa, bez rozmýšľania a často aj to, čo vôbec nepotrebujeme.
Margaret Atwood o vašej knihe povedala, že čitateľom prináša nielen usmernenie, čo by mali robiť, ak chcú žiť udržateľnejšie, ale tiež nádej.
Myslím si, že je dôležité rozlišovať medzi slepou nádejou alebo slepým optimizmom a optimizmom založenom na faktoch. Slepá nádej či optimizmus sú zbytočné, dokonca môžu byť nebezpečné. Keď iba veríte, že budúcnosť bude lepšia, prináša vám to falošné uspokojenie. Ja som chcela touto knihou povedať to, že budúcnosť naozaj môže byť lepšia, ale čelíme obrovským výzvam a nesmieme ich podceňovať. Chcela som aj priniesť víziu toho, aká by budúcnosť mohla byť a podporiť to dátami, ktoré nám ukazujú, že zmeny k lepšiemu sa už v mnohých oblastiach dejú. Nesmieme sa však prestať snažiť.
