Karibské pobrežie Južnej Ameriky objavil Krištof Kolumbus pred viac ako päťsto rokmi. Kolonizátori, ktorí kopírovali jeho plavby do Nového sveta, však tieto miesta obchádzali ešte storočia. Európskych osadníkov odrádzali pobrežné močiare, husté dažďové pralesy, tropické choroby či nebezpečná fauna.
Na území sa napokon v malých osadách usídlili Holanďania, Briti, Francúzi, Španieli aj Portugalčania, ktorí tu vytvorili päť „Guyan“. Dnes sú všetky, až na Francúzsku Guyanu, samostatné alebo súčasťou suverénnych krajín – Venezuely, Brazílie či Guyany. „Je zaujímavé, že Surinam, bývalú Holandskú Guyanu, získali zhruba pred 350 rokmi Holanďania od Britov výmenou za Nový Amsterdam, teda dnešný New York,“ hovorí Michal Hertlík.
Slovenský cestovateľ a fotograf si ako tínedžer zaumienil, že precestuje všetky krajiny Latinskej Ameriky a svoj sen postupne premieňa na skutočnosť. Surinam bol však pre neho zvlášť náročný oriešok. „Celá krajina má toľko obyvateľov ako Bratislava a v Európe nežijú takmer žiadne komunity Surinamčanov, teda až na Holandsko. Nadviazať kontakt s miestnymi je preto veľmi náročné, na rozdiel od ostatných krajín Latinskej Ameriky,“ vysvetľuje Hertlík.
Mladík si známosťami v cieľovej krajine pomáha pri cestovaní – presunoch, ubytovaní či spoznávaní miestnych zvykov a zaujímavých miest. „Keby som išiel na dva týždne do hotelového rezortu, nezáležalo by na tom, ale môj štýl cestovania je iný. V každej krajine strávim niekoľko mesiacov, aby som ju dôkladne spoznal, takže si musím strážiť výdaje a hľadať miestnych, ktorí mi ukážu krajinu ich očami. Bez priateľov by som tam bol stratený,“ dodáva.
Michalovi sa to napokon podarilo, ba a dokonca prešiel všetky mestá Surinamu. „Napokon, sú len tri – metropola Paramaribo a dve malé mestá Albina a Nieuw Nickerie na hraniciach so susednými štátmi,“ dodáva s dávkou irónie. Bývalú Holandskú, Francúzsku a Britskú Guyanu nespájajú žiadne mosty, takže mestečká slúžia ako hraničné a prepravné uzly – kompou sa tu dá prepraviť na druhú stranu rieky, do susednej krajiny.
Na východe susedí Surinam s Francúzskou Guyanou, ktorá má doposiaľ štatút francúzskeho departementu a vďaka tomu sa Európska únia oficiálne rozprestiera aj na juhoamerickom kontinente. Na západe je zase bývalá Britská Guyana, dnes samostatná Guyana, ktorá ostala členom zoskupenia bývalých britských kolónií Commonwealthu v Karibiku.
„S oboma krajinami má Surinam územné spory a surinamské mapy majú hranice výrazne posunuté v neprospech susedov. Presne naopak je to u susedov,“ hovorí Hertlík. Ide pritom o neprístupné zalesnené územia, kde prakticky nikto nežije a žiadny zo štátov územné nároky nerieši.
Na kilometer štvorcový pripadajú v Suriname v priemere traja ľudia. Väčšina populácie žije na pobreží Karibiku, vnútrozemie je kráľovstvom prírody. „Nie je tu žiadna železnica a v podstate ani cestná sieť, ľudia sa po krajine prepravujú buď člnmi po rozvetvených riekach, alebo malými lietadlami,“ vysvetľuje Hertlík. Juhoamerická krajina je držiteľom svetového rekordu v pokrytí krajiny lesom – dažďový prales tvorí až 93 percent jej územia.
Michal Hertlík
Ako spoznať podľa chuti mäso krokodíla? Na pohľad vyzerá ako ryba a chutí ako kura. V jedálničku miestnych sú populárne aj karí omáčka a zelené fazuľky.
„Surinam je prvá krajina, ktorú som nemohol precestovať sám, ako som zvyknutý,“ tvrdí. Po mesiaci na viac-menej civilizovanom pobreží si napokon cesty do vnútrozemia kúpil – od lokálnych cestovných kancelárií. „Táto časť Surinamu je natoľko ľudoprázdna a bez infraštruktúry, že bez lokálneho sprievodcu, lietadla a lodí by som sa nikam nedostal. Ak by som sa aj dostal, tak by som asi dlho neprežil,“ hovorí cestovateľ o nekonečnom pralese pretkanom krivolakými riekami, jedovatých hadoch či hmyze a dažďoch, ktoré dokážu rýchlo premeniť pár stoviek kilometrov ciest na husté blato.
Kruté kapitoly histórie
Drobné osídlenia sú najmä na brehoch riek. Okrem pôvodných indiánskych kmeňov tu žijú aj tzv. „hnedí černosi“ alebo „Maróni“. Ide o potomkov afrických otrokov, ktorým sa v koloniálnych dobách podarilo ujsť z plantáží na pobreží. Surinam má totiž v histórii vpísané veľmi kruté kapitoly. Holanďania sem doviezli loďami tisícky ľudí zo západnej Afriky, aby tu vypestovali kávu, kakao, cukrovú trstinu či bavlnu určenú na európsky trh.
Pracovné podmienky boli neľudské – práca žien vo vysokom štádiu tehotenstva, každodenné bičovanie za chyby či neposlušnosť. Od útekov odrádzali plantážnici otrokov exemplárnymi trestami, ako boli vešanie za rebro na železný hák či prerezávanie achiloviek.
Napriek tomu Afričania pravidelne utekali do vnútrozemia a v džungli hľadali druhú šancu na život. „Pozdĺž rieky Surinam dodnes žijú komunity potomkov týchto ľudí, spája ich farba pleti, jazyk, tradície či pestrofarebné oblečenie. Keď ich navštívite, zrazu máte pocit, že ste sa presunuli niekam do Ghany,“ hovorí Hertlík.
Michal Hertlík
Na juh krajiny sa dá cestovať len loďami po rieke alebo lietadlami, ktoré pristávajú na miniatúrnych letiskách vyklčovaných v džungli.
Po zrušení otroctva v Suriname v roku 1863 (pre kontext: na Slovensku v tom čase bolo nevoľníctvo zrušené už pätnásť rokov, v USA otroctvo fungovalo ešte ďalšie dva roky, pozn. red.) začali plantážnici dovážať lacných pracovníkov z Indie a Indonézie, kde malo Holandsko kolónie. „Na malom kúsku zeme sa tak zrazu zišlo päť odlišných rás – pôvodní Indiáni, bieli kolonizátori, Afričania zo západnej Afriky a Aziati,“ vykresľuje Hertlík.
Dnes sú z nich Surinamčania a z krajiny sa stal podobný „vriaci kotol“ rás a národností ako americké veľkomesto, za ktoré bola krajina vymenená. „Žiadne prejavy rasizmu som nezaznamenal, ľudia tu žijú veľmi pokojne a mierumilovne, ale zdá sa, že každá z komunít si chce primárne žiť svoj vlastný život, zachovávajú si obyčaje a kultúru a veľmi sa medzi sebou nemiešajú. Najmä potomkovia prisťahovalcov z Indie a Indonézie sú veľmi konzervatívni, no mladé generácie chcú žiť inak a sporia sa s rodičmi,“ hovorí cestovateľ.
Hlavné mesto Paramaribo je veľmi malé, bez výškových budov. Návštevníci sú zvedaví najmä na historickú holandskú architektúru z dreva pripomínajúcu starý Utrecht či Rotterdam. „Je nádherná a hoci je táto lokalita zapísaná do svetového dedičstva UNESCO, mnohé budovy schátrali,“ hovorí Michal Hertlík. V celej krajine sa doposiaľ hovorí holandsky, je to oficiálny jazyk krajiny, no miestni hovoria dobre po anglicky a používajú tiež skreslené jazyky z pôvodných vlastí či kreolský jazyk „Sranan Tongo“, v preklade „hovorím surinamsky“.
A je tu draho. Vzhľadom na malú populáciu sa množstvo tovaru musí dovážať z veľkej diaľky. Konkurencia je nízka, ekonomika je jednostranne zameraná na ťažbu zlata, bauxitu či dreva a cítiť to. Aj turistov z vyspelých krajín sveta často zaskočia vyššie ceny, než majú doma. Platí sa surinamským dolárom, ktorý v roku 2004 nahradil holandský gulden. „Veľmi dobre sa mi prepočítavali ceny, pretože ich dolár má takmer rovnakú hodnotu ako koruna v čase, keď Slovensko prešlo na euro,“ hovorí Hertlík.
Polstoročnica samostatnosti
Tradičným cieľom slovenského cestovateľa na cestách po Latinskej Amerike sú indiánske kmene. V Suriname ich žije asi šesť, najpočetnejší z nich sú Arawakovia, Karibovia či ľudia z kmeňov Wayana a Trio. Spolu ich je sotva dvadsaťtisíc v celej krajine. „Snažím sa mapovať indiánsky folklór, ale tu som prišiel skrátka, pretože sa adaptovali na globálnu kultúru. Nosia bežné oblečenie značiek Adidas či Nike, chlapci najčastejšie tričko s menami Ronalda a Messiho. Žijú si pokojný, stereotypný život, ktorého centrom je rieka, zdroj obživy,“ hovorí.
Každoročne sa v Paramaribe koná slávnosť, ktorej sa zúčastňujú zástupcovia všetkých surinamských kmeňov v tradičných odevoch.
Okrem rýb sú hlavnou súčasťou jedálnička domorodcov maniok, ryža, fazuľa či koreňová zelenina. „Prvýkrát som tu ochutnal tapíra a populárne je tiež mäso leguánov a krokodílov,“ spomína Hertlík. Akurát jedno mu v osade Palumeu, kde strávil takmer týždeň, chýbalo – vzhľadom na neexistujúcu telekomunikačnú infraštruktúru nemal signál pre mobilný telefón.
Budúci rok Surinam oslávi polstoročnicu svojej samostatnosti. Rozlúčka s Holandskom krajinu ešte dlho bolela, pretože po vyhlásení suverenity ju opustila tretina obyvateľov. „Presťahovali sa do Európy, pretože nedôverovali tomu, že nová miestna vláda dokáže spravovať krajinu,“ hovorí Hertlík. Dnes sa situácia v niečom otočila – mnohí Holanďania odchádzajú na dôchodok do Surinamu, aby tu v pokoji a teple rovníkovej krajiny strávili zvyšok života. Naopak, do Holandska naďalej smerujú najlepší miestni futbalisti, aktuálne je v reprezentačnom tíme „Oranjes“ desať hráčov, ktorí majú okrem holandského aj svoje pôvodné občianstvo – surinamské.
