Ich mená sa stali značkou a uznania zbierajú aj za hranicami Slovenska. Výtvarník Andrej Dúbravský a filmový režisér Peter Bebjak sú životnými partnermi viac než dekádu a vo svojom letnom sídle, ako nazývajú chalupu v Rastislaviciach, zohrato vykresľujú aj biznisové zákulisie umeleckých projektov.
Na ich vidieckom dvore sa neustále niečo hmýri, každý detail je akoby fragmentom z ich tvorby. Zatúlaná sliepka z Dúbravského série obrazov zobe po dvore, obedňajšie slnko dediny na južnom Slovensku sa zase zrkadlí v Bebjakovom filme Marhuľový ostrov.
V sympatickom kontraste sú aj ich povahové črty, spoznáte to podľa odpovedí. Sedíme v izbe ich chalupy, zapratanej desiatkami kníh či obrazov, v ktorej približujú, ako si napĺňajú pracovné sny, čo ich v živote teší, aj ako náročné je dnes patriť na Slovensku do komunity LGBTI+.
Všimli sme si, že tu na polici máte aj knihu Moderný marketing a ďalšie podobné tituly. Asi to nebude len dekorácia…
Andrej: Mal som obdobie, keď som také knihy čítal, chytilo ma to ešte na vysokej škole. Nájdete tam aj Nápad za milión či knihu o brand manažmente.
Peter: Jeho veľké hobby.
Aj ste to nejako zúročili v praxi?
Andrej: Look at me now. (smeje sa) Mňa to vždy fascinovalo. Nemyslím si, že je možné robiť umenie bez marketingu. Pomáha mi myslieť na diváka. Nie keď maľujem, vtedy mám svoj koncept, ale pri výstave sa snažím zvoliť prístup, cez ktorý čo najlepšie odkomunikujem divákovi svoj príbeh. Neskôr ma viac zaujímali knihy o psychológii a hlavne sociológii, tie mám v Bratislave.
Peter: Spomeň ešte knihu Čierna labuť…
Andrej: … áno, tú od Nassima Nicholasa Taleba. No, cestovali sme spolu do Chorvátska a ja som ju šesť hodín čítal a vyberal Bebovi zaujímavé pasáže.
Peter: Ešte mi napadá aj Osho (duchovný učiteľ a guru z Indie, pozn. red.).
Andrej: To bolo zo „srandy“, tú knihu som dostal a nevedel, čo v nej je.
Peter: Podsúval si citáty, ktoré sa ti hodili. (smeje sa) „Láska nie je o vlastníctve, láska je o vďačnosti.“ Z tých tvojich biznisových knižiek si však pamätám na myšlienku, že ak budem mať v hlave len dobrú vec, tak sa nedostanem k tej najlepšej.
Andrej: Dlho sme sa tiež rozprávali o takzvanej „ježkovej koncepcii“, že máš robiť len jednu vec a dobre. Tak ako ježko. Neotváraj reštaurácie a autoumyvárne, keď ti ide točenie filmov. (smeje sa) Zaujímavý je však obrat, ktorý v tejto biznisovej literatúre nastal. Kedysi sa niesla v duchu „zoder sa“ či „dobré je zlé, musí to byť skvelé“. Teraz nastúpil well-being – dobré stačí, najdôležitejšia je pohodička.
Peter: Zmenila sa generácia. Nechcem kritizovať, len je to iný prístup. Keď dokončia jeden projekt, potrebujú oddych. Ja to mám v hlave nastavené inak, keďže som z generácie vorkoholikov.
Foto Lukáš Kimlička
Vy ročne zvládnete koľko projektov?
Peter: Boli extrémne obdobia, že som ročne natočil aj tri-štyri seriály plus jeden film.
Andrej, vy ste dokončovali výstavu v bratislavskej galérii White & Weiss, Peter, vy zase film Duchoň. Obaja ste teda v záverečnej fáze svojich aktuálnych projektov. Ako sa vtedy správate?
Andrej: Psychoticky. (smeje sa) Stresujem sa, čo všetko mi ešte chýba… A Bebo mi pomáha ako upokojujúci faktor.
Peter: Máme to rozdielne, čo je dané tým, že ja pracujem v kolektíve, ten proces tvorby trvá dlho a popritom vznikajú ďalšie, nové projekty. Tie treba plánovať aj dva-tri roky dopredu.
Andrej: Ja si musím odmaľovať všetko sám. Pred výstavou maľujem veľa a keď som v časovej tiesni, snažím sa zachovať si chladnú hlavu, aby som vybral to najlepšie – čo sa oplatí dokončovať, čo povedzme ešte rok počká alebo sa aj môže zničiť. Samozrejme, dostávam rady od kurátora, kurátorky alebo od galeristu, galeristky, ale konečné rozhodnutia sú na mne. Ďalšia zložka je potom organizačná, napríklad ako zabezpečiť transport mojich diel do Ameriky.
Zmenila sa generácia. Nechcem kritizovať, len je to iný prístup. Keď dokončia jeden projekt, potrebujú oddych. Ja to mám v hlave nastavené inak, keďže som z generácie vorkoholikov.
Stále platí, že na pár mesiacov z roka odchádzate do New Yorku?
Andrej: Áno, prenajímam si tam ateliér. V minulosti aj na päť mesiacov, teraz asi len na dva.
Je ten pobyt viac o biznise či o tvorbe?
Andrej: Ťažko povedať. Moja najdôležitejšia galéria, ktorá ma vo svete zastupuje, je stále Dittrich & Schlechtriem z Berlína. V New Yorku mám tiež zastupujúcu galériu a koncom budúceho roka tam otváram svoju tretiu samostatnú výstavu v GAA Gallery.
Skôr tam však unikám pred povinnosťami, ktoré mám doma, a pri tom úniku môžem tvoriť nové veci. Tvorba sa tam líši v nečakaných veciach. Tu v Rastislaviciach nemám pohodlie, lebo maľujem vonku a prostredie mi kladie prekážky, ktoré obrazu môžu pomôcť. Rovnako však v New Yorku, kde sa napríklad málo kúri, plátno pomalšie schne, a keď ho pripnem na stenu, môžu sa doň otlačiť tehly.
Foto Lukáš Kimlička
Peter, zvyknete zájsť za Andrejom do New Yorku?
Peter: Myslím, že som tam bol dvakrát.
Andrej: Raz vtedy, keď si mal rande s Michaelom Douglasom.
O aké rande išlo?
Peter: To bolo dávno… Riešili sme film Správa a dávali sme mu čítať scenár.
Prečo práve jemu?
Peter: Mal jeden developerský biznis s jedným slovenským podnikateľom, ktorý je zase kamarát môjho spoločníka vo firme (DNA Production) Rasťa Šestáka. Pre nás bola dôležitá spätná väzba od niekoho, kto nie je z nášho slovenského prostredia. Navyše Michael Douglas má prehľad o Československu, aj o nás si všetko naštudoval a vedel presne pomenovať vtedajšie nedostatky scenára. Bolo to veľmi produktívne stretnutie. Uvažovalo sa aj o distribúcii filmu v Amerike, čo sa napokon aj uskutočnilo, ale nie cez jeho firmu.
Andrej, ktorý Petrov film je váš najobľúbenejší?
Andrej: Napríklad Čistič, jeho atmosféra… Ale, samozrejme, všetky sa mi páčia. (usmieva sa)
Peter: (so smiechom) To je lož!
Andrej: Smršť je tiež skvelý temný film. Nepozerám však filmy a seriály, ktoré robí pre televízie, len tie, ktoré idú do kín.
V Smršti sa objavujú vaše obrazy, vo filme Zlo ste si dokonca zahrali.
Andrej: Mňa by lákalo zahrať si aj v ďalších filmoch, ale nemám veľa času. Mám dosť vlastnej práce, no páčilo by sa mi, čisto zo zábavy, že povedzme v jednom zábere len mlčky niekomu prinesiem kávu… Ale aj na to tam musíte trčať celý deň a niekam cestovať.
V našej debate sa už objavilo slovo biznis. Knihy na poličke už niečo naznačili, ako sa však na túto časť vašej profesie pozeráte?
Andrej: Musím zaklopať na drevo, ja som v začiatkoch, keď som šiel na prijímačky na vysokú školu, ani nesníval, že by to raz mohlo byť takto ekonomicky zaujímavé. Vlastne som ani netušil, koľko stojí obraz súčasného maliara. Vedel som len to, že sa chcem vzdelávať, maľovať a vystavovať. Samozrejme, je to výborné, keď ľudia chodia na vaše výstavy a následne vám zatelefonujú z galérie, že takmer všetky diela sa predali. Alebo vám na účet príde nejaká pekná suma v nečakanom okamihu, napríklad keď ste práve na túre v Tatrách… (smeje sa)
Výstavy vám generujú najviac peňazí?
Andrej: Nepredávam obrazy z dvora, všetko mi predávajú galérie, s ktorými zvyčajne dlhodobo spolupracujem. Tie si berú polovicu sumy, čo býva pre ľudí šokujúce, ale podľa mňa si tie peniaze zaslúžia. Odbremeňujú ma od množstva starostí, komunikácie so zberateľmi, rokovaní o zľavách či od podobných otravných vecí. A samozrejme, ak by komerčné galérie neexistovali, umelci by nemali kde robiť výstavy.
Za koľko sa predal váš najdrahší obraz?
Andrej: V súčasnosti sa tie rozmerovo väčšie predávajú za 20-tisíc eur. Teraz práve s mojou nemeckou a americkou galériou riešim ich apely, aby sme zdvihli ceny. Ja však proti tomu bojujem. Zvýšili ich už na jar, chcú opäť, no ja mám obavu, že za toľko peňazí ich ľudia prestanú kupovať.
Jarné zdražovanie nejako ovplyvnilo vaše predaje?
Andrej: Nie, ani sa nikto nesťažoval. Lenže je pravidlo, že ceny musia byť rovnaké na celom svete a ja chcem, aby si moje obrazy mohli dovoliť kupovať aj ľudia na Slovensku. Vidím okolo seba príklady, že umelci vyhnali ceny svojich diel do nebies, všetci okolo ich potľapkávali, no dnes predávajú tri obrazy za rok. To je pre mňa odstrašujúci príklad.
Foto Lukáš Kimlička
Peter, vo vašej produkčnej firme rieši ekonomické otázky najmä váš spoločník?
Peter: Je to viac jeho parketa. V rámci firmy robíme aj televízne projekty, ktoré nás vo veľkej miere živia. Oblasť samotného filmu pre nás začala byť ekonomicky zaujímavá až po Čiare v roku 2017. Predchádzajúce snímky mali návštevnosť dvadsaťtisíc, desaťtisíc, sedemtisíc a odrazu prišla Čiara, ktorú videlo 360-tisíc divákov.
Z hľadiska biznisu išlo o zlomový film?
Peter: Určite. Najmä šlo o určité… nazvime to „uvedomenie si nových možností“, lebo producentkou filmu bola Wanda Adamík Hrycová a zisky z návštevnosti šli do jej spoločnosti. Ja som si však vtedy pre seba určil, že je úžasné robiť film, ktorý vidia ľudia. Film si svoju cestu k divákovi nájde, Marhuľový ostrov reprízovali v televízii hádam pätnásťkrát, Čistič sa nedávno objavil v ponuke Netlfixu, ale „zlatý grál“ je pre mňa namiešať film, ktorý má artovú hodnotu a zároveň vypredáva kiná.
Čo teda u vás nasledovalo po Čiare?
Peter: Potom prišla Trhlina (2019, podľa predlohy knihy Jozefa Kariku, pozn. red.), čo však bol skôr taký biznisový model, ktorý už bol produktom našej spoločnosti DNA. Najskôr vznikala miniséria pre TV Joj, ale keď sme videli to „haló“, ktoré vyrástlo okolo natáčania a premietlo sa aj do záujmu o rovnomennú knihu, tak sme sa rozhodli využiť potenciál a vytvorili aj kinoverziu. Pozrelo si ju okolo 260-tisíc divákov.
Andrej: Horor je pritom taký špecifický žáner, málo ľudí na to chce ísť do kina.
Peter: Aj sociálna dráma je pre filmára zaujímavý počin, ale nie je divácky zaujímavý. Je akoby dopredu odsúdený najmä na artové festivaly a v kinách veľmi neprerazí. Ak náhodou nevyjdú ani tie festivaly, je to potom frustrácia pre tvorcov, že niečo urobíte, ale nikto si to akoby ani nevšimne.
Vidím okolo seba príklady, že umelci vyhnali ceny svojich diel do nebies, všetci okolo ich potľapkávali, no dnes predávajú tri obrazy za rok. To je pre mňa odstrašujúci príklad.
V akej výške sa pri filme pohybujú zisky produkčnej spoločnosti?
Peter: Záleží, ako sa to podarí poskladať – koľko získate z Audiovizuálneho fondu, koľko vám prispeje televízia, koľko peňazí prinesú koproducenti alebo product placement. Z ceny vstupenky si polovicu necháva kino, 15 až 20 percent berie distribútor a len ten zvyšok zostáva producentovi – a ten z tých svojich 30 až 35 percent ešte vypláca koproducentov. Napríklad výhodou filmu Správa (2020) bolo, že práva na celosvetový predaj získala vplyvná spoločnosť Beta Cinema, predala ho aj do multiplexov mnohých krajín a každý rok z neho plynú zaujímavé peniaze. Aj film Učiteľka sa predal do mnohých krajín, ale príjem negeneruje, lebo sa premieta najmä v menších artových kinách.
Aké peniaze generujú streamovacie platformy?
Peter: Výhodou je, že vám nebránia, aby ste film predali aj viacerým platformám. Jednej patrí prvý mesiac, ale potom môžete film posunúť konkurencii, samozrejme, už za menšie peniaze. Vo výslednej čiastke zohráva rolu aj veľkosť trhu, takže český film je lepšie platený a honorár môže ovplyvniť aj fakt, nakoľko bol film divácky úspešný v kinách.
Ktoré filmové profesie berú najvyšší honorár? Režisér, kameraman, strihač?
Peter: Je to rôznorodé, záleží na tom, kto konkrétne je kameramanom, kto strihačom. Alebo ak vám povedzme hudbu robí muzikant svetového mena, tak mu platíte oveľa viac než všetkým ostatným.
Andrej: A režisér verzus herci? (usmeje sa) Sorry, že robím vašu prácu.
Peter: Sú herci, ktorí majú vyššie honoráre, a sú herci, ktorí majú normálne či nižšie honoráre. Závisí to aj od skúseností, čo ten herec dielu ponúka. Keď je známejší a je okolo neho väčší mediálny a komerčný výtlak, má, samozrejme, možnosť vypýtať si aj viac peňazí.
O akých sumách sa približne rozprávame v slovenských pomeroch? O desiatkach tisícov?
Peter: Za jeden natáčací deň? To určite nie. Tie desiatky tisíc sú u nás sadzba len pre zahraničných hercov, ako bol prípad Johna Hannaha, keď hral v našom filme Správa.
Ročné tržby vašej produkčnej spoločnosti prekračujú desať miliónov eur. Je to teda predovšetkým zásluha televízií?
Peter: Máme veľa televíznych projektov v Česku a televízia je kľúč, ako zarobiť. Pred rokmi sme napríklad natáčali seriál Špecialisti, urobili prvých osem epizód a mysleli si, že tým sa to končí. Nejako to však zafungovalo v televízii Nova a teraz sa robí, myslím, dvanásta séria. Pre nás to znamená stály prísun práce a financií. Úspech Špecialistov nám navyše priniesol aj ďalší kriminálny seriál Anděl. Z tých financií potom pomáhame uviesť do života filmové projekty, ako je napríklad pripravovaný film Duchoň, na ktorý sme nedostali peniaze z Audiovizuálneho fondu.
Keďže Andrej nám pomáhal s otázkami o výške filmárskych honorárov… Zvyknete sa doma širšie rozprávať o peniazoch?
Andrej: Rozprávame sa, ako ich môžeme investovať.
Čo ste vymysleli?
Andrej: Stále vymýšľame.
Peter: Čakáme na nejaké tipy.
Andrej: Máme problém, že stále pracujeme a akoby ani nemáme čas tie peniaze míňať. Obaja sme však založením umelci, najviac nás teší tvorba, určite viac než luxusné dovolenky či drahé oblečenie.
Kam ste zatiaľ investovali?
Andrej: Do nehnuteľností. Kiežby som mal fantáziu aj na niečo iné, ale nič lepšie mi nenapadlo. Aj môj nemecký galerista mi nehnuteľnosti odporúčal, že je to taká istota pre umelcov. Časť peňazí však suším v hotovosti, v bankách a čakám na nejaký úžasný nápad, ale zatiaľ neprichádza.
Peter: Ja som si kúpil byt v Prahe. Myslel som si, že sa tam presťahujem, čo by bolo šikovnejšie kvôli práci, ale prišli voľby a rozhodol som sa zostať na Slovensku. Paradoxne.
Andrej, je pravda, že rok 2023 bol pre vás v Nemecku prelomový?
Andrej: S berlínskou galériu Dittrich & Schlechtriem spolupracujem od roku 2014, vždy to bolo fajn aj z biznisového hľadiska, ale naozaj v roku 2023 nastal výraznejší posun. Z nejakého dôvodu sa zvýšil mediálny záujem o moju osobu a vďaka tomu sa zvýšil aj záujem zberateľov o moje diela. Znie to neromanticky, ale takto jednoducho to funguje.
Ktorý trh vám generuje najvyšší príjem? Andrej, vám nemecký, Peter, vám český?
Andrej: To sa takto nedá povedať. Z nemeckej aj americkej galérie totiž kupujú moje obrazy zberatelia z celého sveta.
Peter: U mňa je to jednoznačne Česko. Už dlhšiu dobu sme na Slovensku nič nevyrábali, presnejšie žiadny televízny seriál.
Andrej: Navyše ty robíš aj projekty mimo DNA Production.
Peter: Áno, napríklad že mi ako režisérovi dá prácu Česká televízia.
Nakoľko je pre vás dôležitý slovenský trh?
Peter: Pre mňa je teraz dôležitý v rámci kinodistribúcie. Ak máte totiž zahraničného koproducenta a je povedzme z Nemecka, tak on si berie zisky zo svojho domáceho trhu a nám zase patrí príjem zo Slovenska.
Andrej: Ja mám veľmi pozitívny vzťah k slovenským zberateľom. Mnohých z nich osobne poznám a aj oni mňa poznajú viac do hĺbky než tí zahraniční. Navyše väčšinou to nie sú zberatelia, ktorí majú stovky diel schovaných niekde v depozite, ale kupujú si obrazy do bytu ako darček pre manželku a potom mi posielajú fotky z obývačky. Je to veľmi milé a ľudské. Tiež ma veľmi potešilo, že moja súčasná výstava v bratislavskej galérii White & Weiss bola vypredaná už deň pred otvorením.
Približne aký počet zberateľov máte na Slovensku?
Andrej: Desiatky, ale s každou výstavou ich počet narastá. Keď som študoval na VŠVU v období po roku 2000, pedagógovia vraveli, že tu na Slovensku je týchto päť zberateľov, v nejakých periódach od teba niečo kúpia a hotovo, inde v podstate nepredávaš. Situácia sa však zlepšuje, pribúdajú rodiny, ktoré majú peniaze aj dobrý vkus.
Pravidelne sa mi tiež stáva, že na môj instagramový účet mi príde správa: „Dobrý deň, pán Dúbravský, pošlite mi, čo máte k dispozícii.“ Lenže ja nemám „bezodný šuplík“, z ktorého môžem donekonečna vyťahovať obrazy. Namaľujem tri výstavy do roka, obrazy sú tam a nič ďalšie na predaj ani nemám.
Pred časom ste spomínali, že nie každému by ste svoj obraz predali. Máte s tým aj reálnu skúsenosť?
Andrej: Mám, aj sa to, samozrejme, stalo. Niekedy to však neviete ovplyvniť, napríklad keď sa obraz kupuje cez tretiu osobu.
Peter, pre nejaký základný obraz si prebehnime rozpočty vašich filmov. Správa tri milióny eur, Smršť 2,6 milióna, Duchoň, ktorý má mať premiéru budúci rok, okolo 2,1 milióna. Sedí to?
Peter: Sedí. Výsledná suma filmu Duchoň a čo všetko si pri jeho tvorbe budeme môcť dovoliť ešte závisí od toho, či dostaneme peniaze od Audiovizuálneho fondu, o ktoré sme opätovne požiadali.
Pol milióna vám už zamietli. Aký silný je to zásah do vašich plánov?
Peter: Vždy je to škrt, samozrejme. Neočakávali sme to, lebo v prvej fáze sme už dostali tridsaťtisícový príspevok na vývoj scenára. Nevidím však do hláv komisie.
Fond prešiel zmenou legislatívy. Nemáte z toho obavy?
Peter: Neobával by som sa, keby som nevidel, ako po zmenách funguje Fond na podporu umenia. Ide o spolitizovanie inštitúcií. Je to vyhlásený boj istej časti spoločnosti a netýka sa len kultúry.
Prečo chcú politici ovládať kultúru?
Andrej: Je to pre mňa zaujímavá téma. Pokiaľ funguje liberálna demokracia, ovládanie kultúry nie je dôležité, to prichádza až s autokratickým režimom. Umelci totiž vždy dokázali zburcovať ľudí, inšpirovať k nejakej aktivite, preto sa ich snažia umlčať.
Peter: Súhlasím. Každé autokratické zriadenie si chce z kultúry spraviť svoju hlasnú trúbu, aby mu slúžila. A čo sa im nepáči a nepodporuje ich, to treba odstaviť. Druhá vec je, že oni nevedia, čo chcú vytvoriť, akurát vedia, čo chcú zakázať.
Vládna garnitúra si určila svojich nepriateľov, žiadnu „LGBTI+ ideológiu“ tu nechcú a tiež všetko, čo je liberálne a progresívne. A keďže umelci sú liberálni a progresívni, treba sa s nimi vysporiadať. Zvolili si na to maďarskú cestu, že im zoškrtajú peniaze a nechajú ich vyhladovať.
Andrej: Na jar som mal výstavu v Budapešti a bolo zaujímavé vidieť, ako v krajine funguje súkromný sektor. Sú galérie, ktoré nemajú absolútne žiadnu podporu od štátu a pri živote ich držia len peniaze súkromných zberateľov a súkromných firiem. Nie je to však ideálne, prežiť dokážu len niektoré galérie a len určité formy umenia… Ťažko budete držať pri živote galériu, ktorá vystavuje videoart alebo zvukové inštalácie a iné efemérnejšie druhy umenia, než je závesný obraz.
Peter: Ak fungujú fondy na podporu umenia, umelcom pomáhajú so živobytím a môžu bezstarostne tvoriť. Keď sa kohútiky zatvoria, musia hľadať pomoc u priateľov či inú prácu.
Andrej: Ja sám som nikdy o dotáciu z fondu nežiadal. Ak však odtiaľ umelec peniaze dostane, tak ozaj ide o peniaze na prežitie. Politici ohýbajú fakty, ako na tom umelci bohatnú, no často je to len minimálna mzda.
Peter: Povedia: „Aha, veď dostali desaťtisíc eur!“ Lenže to nebývajú len ich peniaze, v tom sú zahrnuté aj honoráre pre spolupracovníkov, účinkujúcich či financie na prenájom priestorov, výrobu scény, kostýmov, cestovné, ubytovanie, peniaze na právnikov, propagáciu…
Andrej: Pritom už za minulých vlád boli tieto inštitúcie extrémne poddimenzované a vyšťavené. Vyberte sa do múzeí niekde v regióne… Uvidíte zošúchané koberce, vypálené neóny, praskliny na stenách. Majú extrémne nízke rozpočty. A aspoň malý honorár za výstavu pre umelca? Neexistuje.
Z čoho máte najväčšie obavy?
Peter: To je skôr taký pocit, že nás šikanujú. Čo ma však asi najviac štve, že neviem pochopiť prečo. Prečo sa nesnažia niečo budovať, ale záleží im na tom, aby niečo zničili; aby ponížili a otrávili polovicu ľudí, ktorí nie sú ich voliči? Ide im o to situáciu ešte viac vyeskalovať. Našťastie občianska spoločnosť je zatiaľ u nás stále životaschopná, čo je hádam jediné pozitívne.
Andrej: Zatiaľ tu nemáme diktátorský režim, aby umenie slúžilo režimu, a verím, že sa tam ani nedostaneme. Slovensko sa však prepadá v mnohých ukazovateľoch. V ekonomike, vo vzdelaní, v zdravotníctve. Naozaj im je príjemné vládnuť upadajúcej krajine? Je to pre mňa nepochopiteľné. Nikdy som sa netúžil vyjadrovať k politike, lenže musel som, keď ministerku kultúry Šimkovičovú „vyrušil“ jeden z mojich obrazov, na ktorom sa objímajú dvaja muži. Následne ma prepierali aj Danko, Blaha…
Čo je vlastne dnes s tým obrazom?
Andrej: Nechcem ho predať. Bolo veľa záujemcov, ktorí ho chceli kúpiť a ponúkali aj veľa peňazí.
Peter: Je u mňa doma v Bratislave.
Andrej: Ale z biznisového hľadiska by som sa chcel ministerke poďakovať, lebo to bola obrovská reklama. Myslel som si, že na Slovensku mám medzi umelecky založenými ľuďmi celkom dobrú rozpoznateľnosť. Zásluhou tejto „kauzy“ som však zistil, že na Slovensku bolo veľa ľudí, ktorým sa páči moje umenie a nepoznali ma. Významne sa mi tým zvýšil počet followerov na Instagrame (má ich takmer 33-tisíc, pozn. red.), je aj väčší záujem zberateľov.
Ako mladý som si hovoril, že by som chcel byť kontroverzný umelec, ktorý sa vďaka tomu dopracuje k sláve. Maľoval som všeličo, kontroverzné obrazy, kde bolo vidno aj genitálie, a tie viseli napríklad niekoľko mesiacov v Galérii mesta Bratislavy. Žiadne vzrušenie to však neprinieslo, nikdy žiadna kontroverzia nenastala. Až teraz. Z tejto „kauzičky“ by sme sa mohli poučiť aj my, že ak niečo také spravíme ľuďom, ktorých si nevážime, môžeme im tým vlastne pomáhať.
Ako sa vám vlastne žije v krajine, kde si vláda vybrala za nepriateľa „LGBTI+ ideológiu“, teda komunitu, ktorej ste súčasťou?
Peter: Dvanásteho októbra uplynuli dva roky od teroristického útoku pred bratislavskou kaviarňou Tepláreň. Viete, čo je veľký problém? Že neprišlo zmierenie a otvorenie náruče, ale nastal pravý opak. Prišlo nemilé prekvapenie, keď aj vrcholoví politici z minulej vlády pokračovali v nenávistnej rétorike.
Andrej: Je im to úplne jedno, sme im totálne ukradnutí. Sme pre nich len nástroj na facebookové statusy. Umelo vytvorený nepriateľ, ale zrejme to na ľudí funguje, lebo inak by to nepoužívali. Nám sa však nechce sťahovať, tu sme doma.
Peter: Súhlasím. Len ešte doplním, že kedysi existovala maďarská karta. Vždy, keď sa vytiahla, tak zafungovala. Teraz predstavujú to najhoršie liberáli a LGBTI+, to je najväčšia hrozba, aká existuje.
Andrej: Keď bola tá „kauza“ s mojím obrazom najviac horúca, na Instagram mi ženy písali komentáre, že sme všetci diabli. Boli vskutku vystrašené, uverili, že som pre nich nejaká hrozba. Je mi ľúto, ako ich politici dokázali zmanipulovať.
Peter: Vedia, že strach funguje, zoberte si príklad „migračnej krízy“, pri ktorej sa ľuďom tvrdilo, že nás obsadia moslimovia a zničia našu históriu, kultúru, náboženstvo. Nič z toho sa nestalo. Kľúčové je však ukázať voličom, že „my sme tí, ktorí vás ochránia“, to je najdôležitejšie. A pritom nebolo pred čím chrániť. Rovnako je to teraz ohľadom LGBTI+. Ide len o nástroj na udržiavanie strachu.
Čo vás v ostatnom období potešilo?
Peter: Obdivujem všetky neziskovky a občianske združenia, ktoré vytvárajú a menia spoločnosť. Nedávno sme boli v Rožňave, kde je občianske združenie Kláštor. To nie je len nejaký jeden priestor, je to priestor, ktorý ovplyvňuje dianie v celom meste. Organizujú tam akcie, stretávajú sa, vysielajú pozitívny obraz, že niečo môže fungovať. Bola taká kampaň, že spravte coming out a pomôžete nielen sebe, ale aj celej komunite. Tým, že to urobíte, ovplyvníte svoje okolie, ľudí, medzi ktorými žijete, a tí odrazu homosexualitu vnímajú cez vás, cez toho človeka, ktorý im je blízky, koho majú radi.
Andrej: Našťastie reálny svet stále nie je ten, aký vidíme na sociálnych sieťach. Mne sa na Slovensku žije dobre, čo je dôvod, prečo tu stále som. Sú tu skvelí ľudia. Mám radosť, ako diváci prijali moju súčasnú výstavu v galérii White & Weiss „Protest of a Dead Bee“ v Bratislave. Potešili ma aj zberatelia, aj profesionalita, nasadenie a ľudskosť Zuzany Weiss, s ktorou sme výstavu spoločne pripravovali.
Peter: Mňa veľmi teší, že občianska spoločnosť dokáže nahradiť štát.
Andrej: A treba doplniť, že aj korporáty.
Napríklad?
Andrej: Vyzdvihol by som Tatra banku, ktorá má na podporu umenia niekoľko projektov. VÚB zase každoročne vyhlasuje súťaž Maľba roka. Plus je tu mnoho menších firiem ochotných pomôcť, trebárs tým, že vám pomôžu s tlačou.
Peter: Kedysi mal SPP fond na podporu umenia, no myslím, že dnes už nič podobné v podnikateľskom segmente neexistuje. Pribúdajú však snahy investorov, ktorí sa rozhodli investovať do filmu. Len treba úprimne povedať, že ide o veľmi vrtkavý trh. Nikdy neviete, ako to vo finále dopadne. Aj projekt, ktorý pôsobí, že je odsúdený na úspech, sa môže celkom zvrtnúť. Môžete mať všetko tip-top vymyslené, ale stačí, že prvý víkend po uvedení filmu do kín bude krásne počasie, alebo naopak, spustí sa lejak, a ten spláchne všetko vaše úsilie.
