Freddy Heineken bol jedným z najbohatších Európanov. Z rodinného pivovaru vybudoval impérium s miliardovým obratom. Deviateho novembra 1983 ho spoločne s vodičom uniesol gang ozbrojených mužov – priamo spred amsterdamskej centrály firmy. Žiadali jedenásť miliónov dolárov.
Výška požadovaného výkupného dodnes patrí k najväčším na svete. Vtedajších 11 miliónov zodpovedá dnešným zhruba tridsiatim miliónom a pivovarnícky gigant ich mal únoscom vyplatiť v štyroch rôznych menách, pričom celý balík vážil 90 kilogramov. Únos pritiahol celosvetovú pozornosť.
Alfred „Freddy“ Heineken, vnuk zakladateľa firmy, geniálny marketér a obchodník, odchádzal podvečer zo svojej kancelárie. Pred budovou sa mal stretnúť so šoférom Abem Dodererom. Narazil však na ozbrojených mužov, ktorí ho aj s Dodererom po krátkej potýčke násilím vtiahli do obďaleč stojacej dodávky.
Alfred „Freddy“ Heineken, vnuk zakladateľa firmy, geniálny marketér a obchodník. Foto: Forbes.com
Perfektne plánovaný únos
Vtedy nikto netušil, že je už pár mesiacov pod starostlivým dohľadom pätice mužov, ktorá mapovala každý jeho krok. Gang celú akciu perfektne naplánoval. Päticu tvorili Cor van Hout, Willem Holleeder, Frans Meijer, Jan Boellaard a Martin Erkamps. Poznali sa odmala: spoločne vyrastali v jednej z najchudobnejších štvrtí Amsterdamu.
Vodcom gangu bol van Hout. V rozhovore, ktorý dal neskôr holandskému novinárovi Petrovi R. de Vriesovi, opísal svoju úspešnú podnikateľskú mladosť. Začínal v stavebníctve a aj v realitách, a darilo sa mu vraj veľmi dobre. Čím ďalej, tým častejšie však pri podnikaní uplatňoval ostré lakte a dostával sa do konfliktu so zákonom.
Rýchlo si zvykol na život na vysokej nohe, ku ktorému patrili luxusné automobily, stávkovanie na kone a opulentné večierky. Keď prišla kríza, peniaze mu došli. Holandská polícia mala podozrenie, že jeho realitný biznis bol len kamufláž, ktorá mala kryť sériu nevyriešených ozbrojených prepadnutí.
„Najskôr sme si ujasnili, že musí ísť o skutočný balík, aby to vôbec stálo za to. Malo to znamenať, že o nás bude doživotne postarané, ale nie za mrežami,“ spomínal.
Freddy Heineken sa na zozname potenciálnych terčov objavil ako jeden z prvých. „Mal skrátka fúru peňazí,“ zhrnul van Hout s tým, že ho ešte ako chlapec vídaval prechádzať ulicami Amsterdamu v naleštenom mercedese. Otec jeho kamaráta Holleedera potom pre Heinekena dlhé roky pracoval – než dostal výpoveď pre výtržnosti.
„Boli sme pri výbere veľmi nároční. Obeťou mal byť skutočne veľký boháč, ale nemalo ísť o člena kráľovskej rodiny alebo o politika,“ vysvetľoval van Hout. „Naši kandidáti na tom mali byť dobre aj po zdravotnej stránke. Kde však nájdete takého supermana?“ vtipkoval.
Na únos si treba (vopred) pripiť
Na novoročnej oslave v roku 1982 sa gang konečne dohodol na únose. Rozhodnutie zapili pohárom šampanského Dom Pérignon a nasledovalo niekoľko mesiacov príprav, počas ktorých sa postupne vyzbrojili arzenálom zbraní, zohnali šesť kradnutých áut a nastražili návnady, ktoré mali zviesť políciu na falošnú stopu.
Heinekena s Dodererom po únose odviezli do skladiska na západe Amsterdamu, kde únoscovia vystavali falošnú stenu, za ktorú ukryli dve zvukotesné cely. Únos mal trvať len 48 hodín, nakoniec sa však natiahol na 21 dní.
Miliardára aj so šoférom vyzliekli, zobrali im veci a strčili do tesných ciel, úplne izolovaných od sveta. Heineken neskôr priznal obavu, že ho uniesli teroristi zo západonemeckej Frakcie Červenej armády. Strach mal aj z toho, že mu v cele dôjde vzduch, ktorý do nej privádzala len tenká rúrka.
Únoscovia medzitým oslavovali. A vrátili sa k svojim každodenným životom, aby nevzbudili podozrenie príbuzných a známych. Hoci sa zajatie naťahovalo, Heineken únoscom imponoval odvahou a humorom. „Ten chlap mal fakt tvrdú povahu. Bol dobrý psychológ,“ priznal van Hout.
Šesťdesiatročný miliardár si od únoscov vynucoval lepšie jedlo aj podmienky. Gang zaskočil tým, že žiadal vývar, consommé či ďalšie delikatesy. Potom sa pokúsil jedného z členov gangu podplatiť, aby ho pustil na slobodu. „Vždy som si schovával kúsok chleba na noc alebo na ráno, pretože nikdy neviete, či budete mať aj zajtra čo jesť,“ spomínal.
Doderer, ktorý pre Heinekena pracoval už 40 rokov, spomínal neskôr takto: „Aby som prežil, musel som niečo robiť. Čokoľvek. Po niekoľkých dňoch som si vymyslel program, ktorý ma udržiaval nažive. Pokúšal som sa aj cvičiť.“
Obaja unesení museli niekoľkokrát postáť kvôli fotkám, ktoré dokazovali, že sú nažive. Za celý čas však jediného z únoscov nevideli, ba ani nepočuli: ukazovali im len písané odkazy.
Lúka sa zelená pre zajaca
Prvý kontakt s políciou obstarala obálka, v ktorej boli Heinekenove hodinky, Dodererove doklady a požiadavka výkupného. Pristála v schránke menšej policajnej stanice. Až bude výkupné pripravené, mal sa v miestnych novinách objaviť inzerát: „Lúka sa zelená pre zajaca.“
Gang detailne preštudoval niekoľko najznámejších únosov: Johna Paula Gettyho a Charlesa Lindbergha. Aby políciu čo najviac zmiatli, nahrali na magnetofón odkaz od Heinekena a Doderera a prehrávali ho do telefónov v telefónnych búdkach po celej krajine. Auto s vysielačkou inštruovalo políciu, aby zhodila výkupné odvodňovacím kanálom z diaľničného mosta.
Únoscovia požadovali, aby výkupné dopravil z Heinekenovho domu v mestečku Noordwijk na miesto určenia neozbrojený policajt v označenej dodávke. To však nakoniec znemožnili davy novinárov, ktoré sa pred domom zhromaždili.
Freddy Heineken so šoférom Dodererom po prepustení. Foto: Forbes.com
Preto nasledovalo niekoľko dní mlčania, než sa únoscovia znova ozvali a nadviazali s policajnými vyjednávačmi kontakt cez šifrované inzeráty v novinách. Medzičasom si polícia posvietila na základe anonymného udania aj na van Houta a jeho kumpánov. Objavila aj sklad v západnom Amsterdame a jej podozrenie zosilnelo, keď únoscovia zakaždým brali v čínskej reštaurácii dve jedlá so sebou.
Medzitým vrcholilo plánovanie opakovaného pokusu o odovzdanie výkupného. Polícia mala obavy, aby sa obetiam nič nestalo, chcela však sledovať trasu výkupného z helikoptéry s pomocou kamery s nočným videním. Tento plán na poslednú chvíľu zmarili technické problémy.
Miesto na moste bolo označené dopravným kužeľom, odkiaľ gang únoscov policajta navigoval vysielačkami. Plán vyšiel, pätica poštových vriec s peniazmi prepadla kanálom a pristála na korbe pristaveného malého nákladiaka. Únoscovia ušli nepozorovaní a peniaze ukryli v sudoch, ktoré zakopali v lesíku. Z miesta potom odišli – ako už je v Holandsku zvykom – na bicykloch.
„Nemohli ste prísť skôr?“ opýtal sa policajtov
Na druhý deň však zistili, že sú v hľadáčiku polície, a tak zvolali poradu. Nedokázali sa zhodnúť, či ujsť, alebo zostať. Meijer nakoniec zostal, kým van Hout a Holleeder utiekli do Paríža. Schovávali sa vo Francúzsku a v Karibiku, až ich nakoniec vydali do Holandska. Tam ich v roku 1987 obvinili z únosu.
Holandská polícia síce výkupné vyplatila, ale nedostala inštrukcie, kde rukojemníkov hľadať. Preto podnikla raziu v sklade. Tam sa policajti spočiatku nechali zmiasť falošným múrom, ale nakoniec obe cely objavili. „Nemohli ste prísť trochu skôr?“ privítal vraj záchrancov Heineken.
Gang si stihol rozdeliť 2,5 milióna dolárov. Skrýšu so zvyškom peňazí objavili náhodní návštevníci lesa a nález oznámili polícii.
Pivovar Heineken v Amsterdame. Foto: SITA/AP
Jan Boellard bol odsúdený na 12 rokov väzenia a odsedel si aj ďalších 10 – za zabitie colníka. Frans Meijer sa vzdal polícii po tom, čo vraj spálil svoj podiel kdesi na opustenej pláži. Následne predstieral, že trpí psychickou poruchou, a bol internovaný v liečebni. Z nej však utiekol a zmizol do Paraguaja. Po ťahaniciach ho v roku 2002 vydali späť do Holandska. Vlani bol postrelený pri pokuse o ozbrojené prepadnutie vozidla prevážajúceho peniaze. Vyfasoval ďalšie tri roky.
Najmladší člen gangu Martin Erkamps, v čase únosu len 21-ročný, dostal deväť rokov. V roku 1996 bol zatknutý za pašovanie drog v Španielsku. Prednedávnom sa jeho meno znovu objavilo v súvislosti so sporom, ktorý viedol s investormi v Paname.
Vodcu nakoniec zradil kamarát
Vodcu gangu van Houta zastrelili v roku 2003 pri odchode z jednej amsterdamskej reštaurácie. Aj po prepustení si žil v luxuse a stal sa neoficiálnym šéfom holandskej mafie. Už skôr bol cieľom dvoch atentátov, ale nakoniec ho zradil človek, ktorý patril k jeho najbližším.
Van Hout a Holleeder boli nielen kamaráti z detstva, ale aj švagrovia. Roky strávili na úteku a prežili aj pobyt za mrežami. Napriek tomu práve Willem „Wim“ Holleeder nakoniec naplánoval vraždu svojho kamaráta. Tvrdí to aspoň Astrid Holleeder v knihe Judáš: jej brat údajne roky terorizoval rodinu, aby prinútil Astrid a jej sestru – van Houtovu ženu – vyzradiť van Houtov úkryt.
Mafiánsky pohreb Van Houta v Amsterdame kritizovali viacerí politici. Foto: Forbes.com
Holleeder, prezývaný „Nos“, bol z naplánovania van Houtovej vraždy obvinený na základe audiozáznamov tajne zhotovených práve Astrid Holleederovou. Na záznamoch sa priznáva aj k ďalším trestným činom, napríklad k objednaniu vraždy Thomasa van der Bijla, ktorý mu pomáhal „vyprať“ peniaze z výkupného. Holleeder všetky obvinenia popiera, ale ak bude usvedčený, hrozí mu doživotné väzenie.
Z domu si urobil pevnosť
Freddy Heineken si upevnil renomé drsného chlapa, ktorého nerozhádže ani únos. Vraj raz zavtipkoval: „Mučili ma … Nútili ma piť Carlsberg!“ Únos nemal vplyv ani na to, ako ďalej riadil svoje pivné impérium. Na čele firmy stál až do roku 1989 a do roku 2001 bol na čele predstavenstva. Zomrel o rok neskôr.
V niečom sa však predsa len zmenil: z biznismena, ktorý sa často ukazoval v spoločnosti a okúzľoval médiá bonmotmi, bol po únose človek, ktorý sa stiahol do súkromia a len zriedka poskytoval rozhovory.
Založil tiež bezpečnostnú agentúru, do ktorej priviedol niekoľko bývalých policajtov. Nechal opevniť svoj dom a cestoval výhradne v nepriestrelnom aute. Ako lakonicky konštatoval v rozhovore pre novinárku Barbaru Smith: „Môžem sa kedykoľvek zobrať a letieť do Karibiku… Ale nikdy už nevyrazím v Amsterdame do kina.“
Autor Iain Martin je európsky redaktor Forbes.com.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]