Prvého júna to bude presne rok, čo je vlk na Slovensku celoročne chránenou šelmou. Dvaja kamaráti však divým zvieratám pomáhali už dávno predtým. Kamil Soóš a Ján Arbet začali do lesov na severovýchode Slovenska vodiť turistov s úmyslom odplašiť pytliakov. Nielenže uspeli, dnes sú ich Tajomné Karpaty vyhľadávanou ekologickou atrakciou.
Bolo to niekedy po roku 2000. Kamil Soóš sa usadil v Suchej, časti obce Vladiča v Stropkovskom okrese. Nočné ticho na samote však pravidelne rušili výstrely zo zbraní. S kamarátom Jánom Arbetom sa rozhodli konať. Nápad bol jednoduchý, budú do lesa vodiť turistov, rozprávať im o prírode, ukazovať zvieracie chodníky a ruch pytliakov prirodzene odplaší.
Kamil Soóš a Ján Arbet chceli pôvodne turistami plašiť pytliakov. Foto: foto: Emil Jakubčo
Prvý nápad prekazila lenivosť
Turista, ktorého priam povinnou výbavou je fotoaparát, často aj s objektívom s veľkým priblížením, je pre pytliakov naozaj nepríjemným zjavom. Odstrašovanie však najskôr nefungovalo, pretože nadšenci nenašli dosť zákazníkov pre svoj koncept. „Ľuďom sa nechcelo toľko chodiť,“ opísal prozaický dôvod Soóš. Chvíľu rozmýšľali, že by blízke lesy odkúpili, ale to sa tiež nepodarilo.
„Potom som jedného dňa prišiel za kolegom, že by ľudia mohli chodiť do lesa na koňoch. On sa na mňa pozeral štýlom, či som normálny,“ usmieva sa Soóš. S koňmi totiž predtým ani jeden nemal skúsenosti. Napokon sa rozhodli pre huculy, pretože sú späté s územím východných Karpát, majú pokojný temperament a priateľskú povahu.
Huculy si Kamil a Ján vybrali preto, že sú späté s východnými Karpatmi. Foto: archív Tajomné Karpaty
Nocľah v lese
Napriek tomu pri prvých sprevádzaniach Soóš a Arbet popri klientoch na koňoch iba kráčali. Neskôr však kúpili ďalšie kone a začali ponúkať rôzne dlhé výjazdy do prírody. Asi pred šiestimi rokmi, keď sa im biznis lepšie rozbehol, ustala aj nočná streľba. Tajomné Karpaty sa snažili vyjsť v ústrety rôznym typom turistov, preto začali ponúkať niekoľkohodinové aj viacdňové jazdy.
„Najpopulárnejšie sú asi trojhodinové. Začiatočníkom ich sami odporúčame, hoci tým ideme trochu proti sebe. Keď nám človek, čo nikdy nesedel na koni, povie, že chce ísť na päť hodín, odporučíme mu trochu kratšiu jazdu. Aj keď zarobíme menej. Chceme však, aby mal človek z túry dobrý zážitok, nie aby spomínal na to, ako ho potom bolel zadok a kolená,” pokračuje Soóš.
Niekoľkokrát do roka sa nájdu aj takí klienti, ktorí chcú jazdu spojiť aj s prespatím v lese. „Ja vtedy odporúčam ísť bez stanu a prespať len tak pod stromom kdesi v lístí. Človek tak najlepšie precíti to spojenie s prírodou. Samozrejme, ak chcú ľudia radšej nocovať v dedine alebo v stane, nebránime im,“ hovorí majiteľ firmy Tajomné Karpaty a dodáva, že pre turistov teraz dokončujú aj novú chatu pri lese.
Poučenie aj zábava
Keď sa budova dokončí, uživí biznis dvoch ľudí. Zatiaľ sa mu naplno venuje len Arbet, ktorý popri organizovaní výletov ešte stíha aj tvoriť kožené výrobky. V lete mávajú klientov takmer každý deň, len pondelky si nechávajú voľné, aby si kone riadne oddýchli. V zime mávajú dlhšie voľno, to vtedy keď napadne cez meter snehu a počasie výlety zablokuje aj na tri mesiace.
Vzácny záber vlka. Foto: Kamil Soóš
Foto: archív Tajomné Karpaty
Foto: archív Tajomné Karpaty
Divokú prírodu môžete obdivovať aj z konského chrbta. Foto: archív Tajomné Karpaty
Projekt chráni divé zvieratá pred pytliakmi a snaží sa priblížiť turistom život v lese. „Ľudia prichádzajú s tým, že chcú zo sedla pozorovať zvieratá, no 90 percent z nich zistí, že na prvý raz sú radi, keď sa dokážu sústrediť na jazdu samotnú. Ale ak sa to naučia, koňmo sa lesné zvieratá pozorovať dajú. Len treba byť úplne ticho a prikrčiť sa ku koňovi, čo je psychicky aj fyzicky celkom náročné,“ dodáva jeden z dvoch sprievodcov.
Vlk je naozaj obozretné zviera, Soóš ho zo sedla za celé roky zbadal len dva razy, keď bol v lese sám. Tretí raz mal šťastie aj s turistami, ktorých sprevádzal. Zbadali malé vĺčatá. „Ľuďom však stačí aj ten zážitok z pohybu po lese. A to, že sa od nás veľa dozvedia,“ uzatvára Soóš. Prezradí tiež, že čoskoro by sa ich stajňa mala rozšíriť o ďalšie dva kone. „Budeme ich tak mať sedem, čo nám bude úplne stačiť.“
