Petra Cvika poznajú viac v zahraničí ako doma. Ostatné dva roky vystavoval vo Viedni, v Amsterdame, New Yorku či v Paríži. S každou z týchto výstav hodnota jeho diel rastie.
Už ako 31-ročný sa maliar Peter Cvik ocitol v tej najlepšej spoločnosti. V roku 2016 jeho obrazy vystavovali v Moskve a neskôr v múzeu v Krasnojarsku, kde mal na jednom poschodí samostatnú výstavu on a na druhom viseli diela Davida Hockeyho, Andyho Warhola a Takashiho Murakamiho.
„Vtedy to bola ešte prestíž vystavovať v Moskve. Teraz už to taká prestíž nie je,“ hovorí Peter Cvik. Dnes, o takmer dekádu neskôr, je ťažisko jeho publika na Západe a jeho popularita v zberateľských kruhoch neustále rastie.
Cesta do ateliéru
K prvým dotykom Petra Cvika s umením vedie rodinná linka. V Košiciach mal strýka Petra Sceranku, ktorý sa venoval sochárstvu. „Ako osem- či deväťročný chlapec som mal možnosť vstúpiť do skutočného sochárskeho ateliéru. Vtedy som to však ešte vôbec nevnímal tak, že by ma umenie zaujímalo ako moja profesijná cesta,“ spomína Peter Cvik.
Väčší záujem o kumšt nadobudol počas dvojmesačných ciest po Európe, ktoré si doprial po skončení gymnázia. „V tom čase som k tomu začal inklinovať, veľa som chodil do galérií, dalo sa tam schovať, keď pršalo. Už vtedy som si trochu kreslil a po návrate domov som si povedal, že to chcem skúsiť naplno.“
Najskôr chcel na Vysokej škole výtvarných umení študovať grafický dizajn, tam ho však nevzali. Na druhý rok sa prihlásil na maľbu, kam ho prijali. Študoval v ateliéri maľby u Ivana Csudaia a aj pre „nevymaľovanosť“ oproti svojim spolužiakom, ktorí chodili na strednú umeleckú školu, svoje prvé maľby opisuje ako „rigidné“.
Maľba ho však bavila a s nadšením sa ponoril do práce s farbami a so štetcom. Skoro päť rokov sa venoval projektu, ktorý spočíval v tom, že fotil vlastné autorské fotky, upravil ich cez Photoshop, urobil postprodukciu, rozložil na fragmenty a následne skladal nové príbehy a reality.
foto Miro Nôta
Krátko pred diplomovou prácou však nastal zlom. „V mojom súkromnom živote sa diali rôzne zásadné zmeny a asi aj preto som sa rozhodol, že urobím niečo nové. Všetkých v škole som tým prekvapil. Robil som uvoľnené, veľmi gestické maľby, ktoré možno už vtedy chceli byť tým, čo robím dnes. Trvalo roky, kým som sa v maľbe dokázal úplne uvoľniť.“
Dnes pracuje úplne bez predlôh, bez technických obrazov, vyhýba sa fotkám či reprodukciám a ako sám hovorí, pracuje „v čistej kreatívnej zložke“.
„Moja maľba je analytická, no na druhej strane príbeh nechávam otvorený. Od diváka žiadam, aby obrazu dodal svoj vlastný príbeh, aby nad ním premýšľal a dotvoril ho v rámci svojich spomienok, dojmov. Divák to síce robiť nemusí, ale keď to urobí, zážitok je o to väčší. Práve vtedy začína zábava,“ smeje sa Peter Cvik.
Aký je teda svet očami Petra Cvika? Prvou významnou zložkou jeho diela je farba a práca s ňou. Ako hovorí, farba ho fascinuje ako hmota, materiál aj ako spôsob vyjadrenia nálady a istého výrazu, atmosféry. Druhou významnou zložkou jeho tvorby sú priestor a kompozícia, ktorej je podľa neho „v súčasnej maľbe menej, ako by mohlo byť“. V rámci tém sa však snaží dosiahnuť to, aby jeho obrazy rozprávali vždy viacero paralelných príbehov.
Plátna zobrazujú prírodné scenérie, architektúru, občas do nich zasadzuje viac či menej nápadné obrysy postáv. „Pracujem skôr s fantómami, akýmisi obyvateľmi obrazov. Chcel som dosiahnuť to, že postava na obraze bude síce moja, bude vychádzať z maľby, ale nebude určovať kontext celého obrazu,“ vysvetľuje Peter Cvik.
Väčší trh, väčšia konkurencia
Ostatné dva roky viseli diela Petra Cvika v galériách v New Yorku, Paríži, Amsterdame, Českej republike a vo Viedni. Aktuálne sa môže na jeho obrazy prísť pozrieť aj slovenský divák, prvú samostatnú výstavu po dvoch rokoch s názvom Architecture of Knowledge (Architektúra poznania) má do 29. marca v bratislavskej Steinhauser Gallery.
Slovensko aj jeho zberateľskú a výtvarnú scénu má Peter Cvik veľmi rád. „Som tu doma. Navyše na to, aká je Slovensko malá krajina, máme podľa mňa naozaj veľmi dobrú výtvarnú scénu. Sú tu kvalitní výtvarníci a mnohých z nich rešpektujem.“
Jeho ťažisko je však na Západe. Čím to je? „Láka ma väčšia súťaž. Zaujať tam diváka a nájsť s ním spoločnú reč je oveľa väčšia výzva. Toto je moja cesta. O to, čo robím, sa chcem podeliť so svetom.“
foto Miro Nôta
Zberatelia
Ako autor sa často stretáva so zberateľmi aj divákmi a rád sa s nimi o obrazoch rozpráva. Komunikáciu s publikom, najmä tým zberateľským, vníma ako svoj príspevok k tomu, aby sa zberateľstvo na Slovensku ďalej rozvíjalo.
„Viem, že ako aktívny výtvarník na to aj mám reálny dosah. A ono to funguje. Je zberateľ, ktorému som pred dvanástimi rokmi predal jeho prvý obraz, a dnes už má vo svojej zbierke sedemdesiat obrazov od rôznych autorov. To ma teší, pretože aj vďaka mojej pomoci sme naštartovali jeho zberateľskú dráhu.“
Ku každému dielu vydáva certifikát autenticity a niektorých majiteľov jeho diel pozná dobre aj osobne. „Myslím si, že dôležité je robiť aj určitú osvetu, aby si aj ľudia na Slovensku uvedomili, že mať doma originálny obraz nie je odrazom nejakej buržoázie alebo elitárstva. Je to vec vkusu.“
Zároveň podľa Petra Cvika platí, že slovenskí a všeobecne aj stredoeurópski umelci, ktorí aktuálne zažívajú vlnu zvýšeného záujmu západných kupcov, sú pre potenciálnych zberateľov umenia v porovnaní so západnými umelcami aj z finančného hľadiska stále veľmi dostupní.
Obraz Petra Cvika si dnes kúpite od 1 500 eur pri najmenších formátoch až po 25-tisíc eur pri tých najväčších. Cenu jeho diel stanovujú galeristi na základe medzinárodného umeleckého faktora, podľa ktorého sa do výslednej ceny započítava nielen veľkosť samotného obrazu, ale aj ďalšie aspekty, ako sú medzinárodný dosah umelca, výstavná história, alebo to, ktoré inštitúcie či individuálni zberatelia (ak sú významní) majú diela daného umelca vo svojich zbierkach.
Odstrihnúť sa od sveta
O umelcoch možno majú ľudia predstavu, že sú to rebeli, ktorí žijú bohémsky život a nerešpektujú bežné pravidlá. Umelci, ktorí sa svojou prácou živia, však často pracujú rovnako štruktúrovane ako bežní ľudia. Platí to aj pre Petra Cvika.
Jeho pracovná rutina spočíva v tom, že každý deň chodí do svojho ateliéru na konci Rače okolo deviatej a asi do tretej do poobedia maľuje, vyslovene sa koncentruje na prácu. „Prídem do ateliéru, vypnem si notifikácie na mobile a úplne zabudnem na vonkajší svet.“
Všetci umelci vedia, aké ťažké je presadiť sa a dokázať sa uživiť len umením. Mnohým sa to dokonca nikdy nepodarí. V prípade Petra Cvika, ktorý tento rok oslávi štyridsiatku, sa to podarilo asi pred šiestimi či siedmimi rokmi. Odvtedy si už popri tvorbe nemusí privyrábať v baroch ani grafických štúdiách a živí ho výlučne jeho umelecká tvorba. Je s takýmto životom spokojný?
„Spokojnosť je o tom, že môžem pracovať, zaplatiť všetky účty, že mám čas byť s rodinou a najbližšími. Je to dobrý pocit, že posledné roky dokážem žiť už len z umenia. Ale Porsche zatiaľ nemám,“ smeje sa.
Kto je Peter Cvik
Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na Katedre maľby v ateliéri Ivana Csudaia, kde absolvoval aj doktorandské štúdium. Má za sebou množstvo medzinárodných samostatných a skupinových výstav v USA, Holandsku, Izraeli, Slovinsku, Rakúsku, Nemecku, Česku, Rusku, vo Francúzsku, v Taliansku či Poľsku. Umelecké rezidencie absolvoval v Budapešti, vo Viedni, v Jeruzaleme, Paríži a Lipsku.
archív Petra Cvika
archív Petra Cvika
