Prohibíciu v USA spustili 17. januára 1920 fanatici, ktorí sa ňou postarali len o rozmach mafie a tak sa po trinástich rokoch experiment so zákazom alkoholu skončil fiaskom. To si o prohibícii myslí po storočí väčšina ľudí. Fakty sú ale trochu zložitejšie. Najznámejšia kampaň proti alkoholu v histórii mala plusy aj mínusy. A mnohorako ovplyvňovala biznis.
Prvý zákaz obišli podnikavci so sviňou
Keď 17. januára 1920 vstúpil do platnosti 18. dodatok americkej ústavy, v celej krajine začal platiť zákaz predaja alkoholu. Nebolo to ale náhle vzplanutie vášní. Prvú veľkú kampaň proti alkoholu v USA spustil filadelfský lekár Benjamin Rush už v roku 1784.
Bol jedným z prvých, kto poukázal na zdravotné komplikácie, ktoré nadmerné pitie spôsobuje. Jeho edukačný leták koloval po USA v 170-tisícovom náklade. Hnutie miernosti sa však posunulo do mainstreamu až vtedy, keď si tému osvojili kňazi. Ľudia sa zrejme báli viac o svoju dušu, než o svoju pečeň.
FOTO: Library of Congress
Zákazy alkoholu však vždy podnecovali ľudskú vynaliezavosť. Historik William J. Rorabaugh vo svojej knihe The Alcoholic Republic: An American Tradition píše, ako v reakcii na nový zákon ešte v roku 1838 istý podnikateľ s alkoholom k svojmu skladu s pijatikou priviedol prasa, na ktoré farbou namaľoval pruhy a skryl ho za plentu.
Následne vyvesil ceduľu, že za 6 centov si ktokoľvek môže prasa obzrieť. A nielen to, „grátis” dostane aj panáka whisky…
Nemeckých pivárov zradila vojna
Podľa jedného z mýtov o prohibícii žiadalo hnutie miernosti absolútny zákaz predaja alkoholu. V skutočnosti však hnutie, podporované najmä ženami, chcelo len obmedziť kultúru pitia v saloonoch, kde muži prepíjali výplaty a následne si frustrácie vybíjali na ženách.
Časť „teetotalerov” žiadala zákaz tvrdého alkoholu, o absolútnom zákaze však uvažovala naozaj len malá časť najradikálnejších odporcov pijatiky. Práve tí však ale stáli za tzv. Volstead Act, zákonom, ktorý uvádzal protialkoholovú legislatívu do praxe. Takže realita v roku 1920 zaskočila mnohých…
Napríklad aj nemeckých pivovarníkov. V USA sa totiž neuchytili britské zvrchu kvasené pivá prvých prisťahovalcov; pivnú kultúru sem úspešne priniesli až nemeckí imigranti so svojimi ležiakmi. Tí boli, samozrejme, preventívne proti snahám „suchého” hnutia, no zároveň sa tešili, že prohibícia sa obmedzí na whiskey a im stúpnu predaje.
Aktivistka za prohibíciu Carrie Nation (foto z roku 1910) ničila sekerou saloony. FOTO: SITA, AP
Aktivistka za prohibíciu Carrie Nation (foto z roku 1910) ničila sekerou saloony. FOTO: SITA, AP
V roku 1914 však vypukla vojna, a keď sa do konfliktu zapojili aj Američania, z dobrotivých nemeckých pivárov sa stal nepriateľ. Aj to malo psychologický vplyv na zákaz všetkého alkoholu.
Prohibícia pomohla talianskym reštauráciám
Keď v 19. storočí navštívili európski cestovatelia USA, šokovali ich stravovacie návyky domácich. Večeru zhltli za pár minút, následne sa presunuli za bar, aby si dali nejaký alkohol „na žalúdok”, keďže rýchly spôsob jedenia sa zákonite neblaho podpisoval na trávení.
Keď sa Európania pýtali Američanov, prečo si jedlo nevychutnajú, tí na nich nechápavo hľadeli. Ako však píše anglický etymológ Mark Forsyth vo svojej knihe A Short History of Drunkenness, jedným z nečakaných dopadov prohibície bol objav labužníckejšieho spôsobu stravovania.
„Speakeasy (ilegálne bary) si predstavujeme ako z filmov – podzemné bary s džezovou hudbou,” píše v knihe. „V skutočnosti však často išlo len o obyčajné byty. A mnohé z takýchto speakeasy prevádzkovali Taliani. Takže ste prišli do nenápadnej miestnosti, kde vám na stôl naservírovali chianti a cestoviny.
Historici, ktorí sa zameriavajú na gastronómiu, tvrdia, že práve v týchto rokoch si Američania obľúbili taliansku kuchyňu, čo následne pomohlo prevádzkovateľom talianskych reštaurácií. Ľudia skrátka prišli len na víno, no odišli zamilovaní do špagiet,” pokračuje Forsyth.
Cocktaily pre všetkých. Áno, aj pre černochov a ženy
Americká krčma, teda saloon, mala od čias divokého západu až do prohibície jasné pravidlá. Keď ste si objednali drink, museli ste ho zaplatiť aj chlapovi, ktorý sedel vedľa vás. Vypiť bolo treba do dna. A osadenstvo tvorili v drvivej väčšine bieli muži, černosi boli občas tolerovaní, prítomné ženy sa automaticky považovali za kurtizány.
Prohibícia spravila za touto minulosťou hrubú čiaru a tradičná americká krčma zanikla. Speakeasy písali pravidlá nanovo a v mestách v nich našli miesto aj minority a ženy, ako nová klientela. Zrodili sa moderné bary.
Pašerák rumu s člnom plným kontrabandu čaká na kanadskom brehu Detroit River, kým dostane signál, že v blízkosti nie sú policajti. FOTO: SITA, AP
Pašerák rumu s člnom plným kontrabandu čaká na kanadskom brehu Detroit River, kým dostane signál, že v blízkosti nie sú policajti. FOTO: SITA, AP
Duch prohibície barový svet ovplyvňuje dodnes. Napodobeniny speakeasy sú stále samostatným žánrom podnikov. Barmani v nich v intímnom prítmí ohurujú zákazníkov kokteilmi namiešanými z prémiových značiek alkoholu.
Kokteily však v 20. rokoch potvrdili svoje významné postavenie v americkej barovej kultúre najmä preto, že sa v nich dala dobre maskovať chuť zlého, podomácky vyrábaného alkoholu. Populárny bol napríklad kokteil Mint Julep, keďže mäta s cukrom vyvážila chuť nekvalitného bourbonu (pila ho aj Daisy vo Veľkom Gatsbym).
Napravení robotníci, skazený biznis s alkoholom
Prohibícia sa neskončila jednoznačným fiaskom. Hoci v najväčších mestách konzumácia alkoholu počas nej stúpla, mimo centier sa podarilo zlikvidovať patologickú saloonovú kultúru pitia. V knihe The Guardian Book of Drinking píše britský reportér o svojej 7000-míľovej ceste po USA v roku 1928, kde skúmal dopady prohibície.
Píše, že pivo a víno z USA takmer zmizlo a robotníci si drahý pašovaný, či načierno vyrábaný tvrdý alkohol nemôžu dovoliť. „Pondelkové absencie robotníkov po preflámovanom víkende takmer zmizli,” dodáva.
Neblaho si však prohibíciu odniesol americký biznis s alkoholom. Keď sa dnes nejaká americká značka chváli viac ako 100-ročnou nepretržitou tradíciou výroby, klame – keďže počas 13 rokov (prohibícia s skončila v roku 1933) sa zničili nielen zariadenia na výrobu alkoholu, ale aj umenie ho robiť.
Kvalita amerického alkoholu tým trpela dlhé roky. Zástupcovia chicagskej pálenice Koval na vlaňajšom bratislavskom Whisky feste rozprávali príbeh, ako v roku 2008 (!) vylobovali zmenu miestnych zákonov, aby mohli v Chicagu prvý raz od prohibície vo veľkom páliť whiskey.
Jack Daniel’s sa dodnes vyrába v prohibičnom okrese
Napokon, v niektorých oblastiach prohibičné zákony platia dodnes. Paradoxne, napríklad aj v okrese Moore, v štáte Tennessee, kde leží mesto Lynchburg. Práve v ňom sa vyrába jedna z najznámejších amerických whiskey Jack Daniel’s.
No v miestnych reštauráciách a puboch si ju ani dnes nekúpite. Po zrušení prohibície v roku 1933 si totiž štát Tennessee ponechal prohibičné zákony, no jednotlivým okresom (counties) dal štát možnosť odhlasovať si ich zrušenie v referende. V Moore (a mnohých ďalších) tak dodnes nespravili.
Posledná fľaša piva Schlitz, ktorú uvarili v Chicagu pred začiatkom prohibície, bola poistená na 25-tisíc dolárov. FOTO: SITA,AP
Posledná fľaša piva Schlitz, ktorú uvarili v Chicagu pred začiatkom prohibície, bola poistená na 25-tisíc dolárov. FOTO: SITA,AP
Tak ako prohibícia zničila kumšt aj biznis okolo amerického alkoholu, tak mu s odstupom času pomáha. Prispievateľka amerického Forbesu Gina Pace pri príležitosti 100. výročia napísala príbeh značky Templeton Rye (vyrábaná v Iowe), ktorá si v časoch zákazu získala prezývku „The Good Stuff” (Dobrota).
V ťažkých a utajených podmienkach výroby si držala dobrú kvalitu, preto ju vraj obľuboval aj Al Capone. Samozrejme, že keď značku v roku 2007 oživili, spoliehali sa v marketingu práve na tento starý prohibičný príbeh.
