3, 2, 1… a Paul Karpiscak, rodený Newyorčan s myjavskými koreňmi, otáča vo floridskom vesmírnom centre Cape Canaveral spínačom. O pár sekúnd raketu Vanguard pohltia plamene a médiá dajú katastrofickej americkej odpovedi na sovietsky Sputnik posmešnú prezývku Kaputnik.
O ďalšie tri mesiace je však Karpiscak americký hrdina, ktorého fotografia obletí svet.
Ešte kým sa dostaneme k začiatku vesmírnych pretekov, vráťme sa späť v čase „iba“ o polstoročie.
Slováci v New Yorku
Je leto 1973 a reportér New York Daily News čaká na svojho respondenta v tieni, ktorý vrhajú novopostavené dvojičky Svetového obchodného centra, najvyššie mrakodrapy na svete. V ich susedstve vtedy ešte stojí pár nízkych starých domov, v ktorých bývajú Rizekovci, Štefanskí, Janigovci…
O chvíľu sa už novinár víta so 40-ročným Martinom Rizekom. Ten najskôr nostalgicky spomína, ako sa v detstve kúpal v rieke Hudson, či ako sa so susedmi chodil sánkovať na Wall Street. „To bola rieka ešte čistá… A dnes sa už ani sánkovať nemôžete, autá tu jazdia aj v noci,“ dodáva.
Mladý Paul Karpiscak žil na Floride, ale korene má na Myjave. Foto: The Orlando Sentinel
Zo susedstva, ktoré kedysi tvorilo 20-tisíc imigrantov zo Slovenska, Poľska, Írska, Grécka i Sýrie, zostalo už len niekoľko desiatok posledných vytrvalcov.
„Štvrť sa zmenila, kedysi sme dvere do domu vôbec nezamykali a z ulice bol neustále počuť detský džavot. Dnes sa v tomto susedstve bojíte. Iste, ani my sme neboli žiadni anjeli, ale nik z mojej generácie neskončil za mrežami. Kamarát Paul Slezak sa od baru v Greenwichi odrazil k realitám a dnes vlastní viacero domov na Staten Island. A potom tu bol Paul Karpiscak. Ten zase stlačil gombík, ktorý poslal do vesmíru raketu Vanguard,“ dodal Rizek hrdo.
Raketové firmy sa o neho trhali
Karpiscakova rodina emigrovala do USA z Myjavy, ich korene siahajú do obce Vrbovce. Po prechode cez imigračnú stanicu Ellis Island neabsolvovali dlhú cestu do priemyselných miest, prácu i ubytovanie našli priamo v New Yorku.
V susedstve, ktoré sa postupne menilo na finančnú štvrť, pracovali obaja Paulovi rodičia v kancelárskych budovách – otec Ján ako vrátnik a matka Anna ako upratovačka.
Záležalo im však na tom, aby syn dostal dobré vzdelanie a on ich nesklamal. V roku 1954 úspešne dokončil štúdium na Purdueovej univerzite so špecializáciou na optiku, laserové technológie a elektrotechniku.
O takého absolventa by sa firmy bili aj dnes, nieto pred sedemdesiatimi rokmi. Karpiscak to chvíľu skúšal u výrobcu leteckých motorov Pratt & Whitney, aby napokon prešiel k inej leteckej firme Martin (dnes súčasť Lockheed-Martin).
V marylandskej fabrike sa vtedy však už pozerali oveľa vyššie než do letových hladín, v ktorých lietali bombardéry B-29, ich známy vojnový produkt.
Už v roku 1946 sa v USA diskutovalo o potrebe umiestniť na obežnú dráhu Zeme satelit, vtedajší prezident Dwight Eisenhower oficiálne svetu predstavil plán na vypustenie umelej družice v roku 1955, presne keď Karpiscak nastúpil do firmy Martin.
„Sovietsky projekt môžete očakávať v obdobnom čase,“ reagoval vtedy ruský fyzik Leonid Sedov, hoci to bol „blaf“, jeho krajina vtedy nemala žiadny plán.
Projekt pod vedením raketového konštruktéra Sergeja Koroľova spustili až v januári 1956, prakticky však na ňom začali robiť až v septembri toho roku. Aj preto boli Američania pokojní a sebavedomí. Verili, že majú obrovský náskok.
Už včera bolo neskoro
V takejto atmosfére mladík s myjavskými koreňmi postupoval v kariérnom rebríčku. V spoločnosti Martin začal pracovať na vesmírnom programe Vanguard, ktorého cieľom bolo vyniesť do vesmíru umelú družicu.
V marci 1956 ho povýšili, keďže nielen prispel k dizajnu prvej fázy palivovej nádrže rakety Vanguard, no vyriešil aj problém s vyparovaním tekutého kyslíka počas letu. V októbri bol už šéfom projektu v teréne – na leteckých základniach.
O rok neskôr, presnejšie 4. októbra večer, zažil Karpiscak rovnaký šok ako celý Západ. Šéf Americkej raketovej spoločnosti James J. Harford sa vtedy o Sputniku dozvedel od novinára z New York Times.
Vanguard dnes oblieta okolo Zeme už viac ako 65 rokov. Foto: Library of Congress
„Dnes si pamätám len to, že sa ma opýtal: Už ste to počuli? Šok, ktorý nasledoval, mi vymazal celý ďalší rozhovor z pamäti,“ priznal v knihe Reconsidering Sputnik, ktorá vyšla k štyridsiatemu výročiu vypustenia prvej umelej družice.
V sobotu 5. októbra denník New York Times v trojriadkovom titulku na strane Američanom oznamoval, že nad ich hlavami preletela sovietska sonda už štyri razy, a to rýchlosťou 18-tisíc míľ za hodinu.
Britské noviny Guardian v úvodníku už dokonca „mierili“ na Mars. Karpiscak však nemal na veľké analýzy novinových článkov čas. Na otázku, kedy máme deadline, dostával od tohto dňa rovnakú odpoveď – už včera bolo neskoro.
Odpoveďou na Sputnik mal byť totiž práve „jeho“ projekt Vanguard. A to šialene skoro. Američania sa rozhodli svoj satelit vypustiť presne o dva mesiace neskôr, 4. decembra 1957 o 4:55 ráno.
„Nikdy v histórii štátu Florida nevstávalo toľko ľudí tak zavčasu,“ hlásili reportéri z pláží neďaleko Cape Canaveral, kde sa v chladnom vetre zbiehali davy ľudí. Silný vietor však pôvodný štart rakety napokon znemožnil.
Štart rakety o 3,2,1…
To osudové odpočítavanie sa odohralo až o dva dni neskôr, 6. decembra predobedom. O 11:45, keď len 25-ročný Paul Karpiscak otočil spínačom, bol už novinárom v celej Amerike dobre známy.
Jeho životopis dostali všetky redakcie v tlačovej správe vopred, aby mohli svetu predstaviť hrdinu, ktorý odpálil Vanguard TV-3 a znížil náskok Sovietov vo vesmírnych pretekoch (medzitým už do vesmíru totiž vyletel aj pes Laika v Sputniku 2).
Karpiscak bol pokojný. Mal za sebou už tri úspešné testy – spínačom otáčal aj pri raketách TC-O v decembri 1956, TV-1 v máji 1957 a TV-2 v októbri toho istého roku.
Z jeho pohľadu bolo všetko v poriadku aj 6. decembra, no už po dvoch sekundách bolo jasné, že sa niečo pokazilo. Motor sa zapálil a raketa sa zrútila, pričom príčina nie je jasná dodnes, hoci pravdepodobne išlo o zlé tesnenie.
Vanguard sa nepodarilo na prvýkrát odštartovať. Foto: Library of Congress
O tom, že to nebola Karpiscakova vina, svedčí aj fakt, že aj po tomto fiasku, ktoré médiá posmešne prezývali Kaputnik či Flopnik, pokračoval pri projekte Vanguard aj naďalej.
Prvenstva sa však nedočkal, premiérový americký satelit sa napokon volal Explorer 1 a do vesmíru ho 1. februára 1958 vyniesla raketa Juno. Tú pomáhal zostrojiť nemecký konštruktér Wernher von Braun, ktorý navrhol aj Hitlerovu smrtonosnú raketu V-2.
Hviezdna chvíľa amerického Slováka prišla 17. marca 1958, keď Američania vypustili svoju druhú umelú družicu Vanguard 1. Fotografia Karpiscaka pri riadiacom paneli po úspešnom štarte obletela svet.
Mladý inžinier, ktorého kolegovia prezývali Carpet-Tack (po anglicky výraz pre dosku, ktorou sa upevňuje koberec k podlahe), dal novinárom aj stručné vyjadrenie: „Keď si na to zvyknete, vlastne to nič nie je.“
Najstarší ľudský objekt vo vesmíre
Karpiscakovi napokon ušla aj veľká oslava úspešnej misie Vanguard s kolegami. V súkromí ho totiž čakala možno ešte väčšia udalosť – jeho manželka Ann mala vtedy každým dňom porodiť prvé z ich dvoch detí.
S rodinou žil istý čas na Floride, neskôr sa presťahovali na sever do Marylandu. Po úspešnom pôsobení v spoločnosti Martin pracoval Karpiscak ešte aj pre NASA.
Mimochodom, NASA vznikla v októbri 1958 a jej štart podnietil šok spôsobený prvenstvom Sovietov so Sputnikom, ako aj neúspech misie Vanguard TV-3.
V NASA sa potom sústredil všetok nevojenský vesmírny výskum a medzi prvé programy patrili tie, ktoré boli zamerané na výskum letov človeka do vesmíru. To je už však ďalší príbeh s iným Američanom so slovenskými koreňmi…
Foto: Library of Congress
Späť ku Karpiscakovi. Na staré kolená si obľúbil rybačku, golf a svoje susedstvo.
„Bol skvelým hostiteľom a starostlivým susedom. Pamätám si, že vždy na Nový rok prišiel k našim na návštevu s táckou plnou kokteilov Bloody Mary (ktoré sa označujú aj ako liek na opicu, pozn. redakcie). Bola to tradícia, ktorú dodržoval dlhé roky,“ spomínala jedna z jeho susediek v roku 2020, keď Paul odišiel. Dožil sa osemdesiatsedem rokov.
A hoci mu satelitné prvenstvo ušlo, „jeho“ Vanguard 1 je dodnes najstarším ľudským objektom vo vesmíre. Jeho 90-dňová misia totiž trvá už šesťdesiatpäť rokov.
