Z pôvodného zámeru – útočiska pre rodinu – sa stal úspešný projekt zodpovedného cestovania a miesto, kde sa stretávajú kreatívni ľudia s túžbou po spolupráci a zmyslom pre udržateľnosť.
Prvú chalupu si kúpili, keď hľadali únik od rušného života na okraji civilizácie, avšak stále s možnosťami a blízkosťou kultúrneho vyžitia. „Ten náš kopec, ktorý domáci nazývajú Nebom, ponúkal oboje,“ spomína manažérka projektu Nebo nad Štiavnicou Beáta Holtánová.
„Môj profesijný život sa vtedy otriasal. Bol som v štádiu vyhorenia a Bea bola na materskej. Mali sme úplne rozdielne potreby a možno aj to nás priviedlo do Štiavnice,“ pripúšťa na úvod nášho rozhovoru jej manžel Ľuboš, ktorý sa stará o finančnú stránku a celkovú logistiku spoločného projektu.
Zachovať genius loci miesta na okraji Banskej Štiavnice bolo pre majiteľov Neba nad Štiavnicou, vďaka ktorému sa podarilo zachrániť štyri 200- až 300-ročné banícke domy, najväčším hnacím motorom počas takmer dekády prác na obnove. Ich atmosféra a výsledok dnes dokazujú, že záchrana starých vecí má význam.
S rozdielnou motiváciou a spoločnou láskou k zachovaniu pôvodného
Chalupu hľadali dva roky, nešlo však vtedy o žiaden premyslený podnikateľský plán. Banská Štiavnica sa v tom čase kultúrne prebúdzala. Obaja pracovali v korporácii – Ľuboš hľadal útočisko pre jeho životnú fázu a Beáta zase vyžitie na materskej s deťmi. Pôvodný banícky domček na polosamote im obom učaroval. Bol v žalostnom stave, a tak sa pustili do ambicióznej obnovy, počas ktorej chceli zachovať jeho romantickú patinu.
Foto: archív Beáty Holtánovej/Nebo nad Štiavnicou
Foto: archív Beáty Holtánovej/Nebo nad Štiavnicou
Rekonštrukcie prebiehali popri práci – po víkendoch. Po večeroch zase dolaďovali veci s majstrami. Keď sa objavila možnosť kúpiť druhú chalupu, ktorá stála hneď vedľa tej prvej, zdalo sa im to ako logický krok vpred. Väčší priestor pre desať ľudí mal prepájať rodinu alebo partiu kamarátov. Menšia chalúpka, ktorú nazvali Zelená (podľa farby okenných rámov), mala zostať súkromným útočiskom pre rodinu. Obe naviac spájala spoločná príjazdová cesta.
„Vedeli sme to v tom aktuálnom nastavení ešte financovať aj manažovať. Ako sme však rekonštruovali druhý domček, zistili sme, že pod nami je tretí. Keď sme si uvedomili vzdialenosti a členenie celého pozemku, bolo nám jasné, že ak ho odkúpi niekto, kto nemá k pôvodným veciam vzťah, tak ho zákonite zbúra, v takom bol úbohom stave,“ spomína Beáta.
Tretia a štvrtá
Vtedy nastúpila obrovská motivácia kúpiť aj tretiu chalúpku a ponúknuť ju ďalej. Avšak ako vysvetľuje Ľuboš: „Predávať ďalej v zmysle zabezpečiť si vhodného alebo dobrého suseda – parťáka. Lenže trvalo to možno ďalší rok alebo rok a pol. Každý od kúpy cúvol, úplne každý, nikto tomu neveril. Urobili sme teda opak… Povedali sme si, že ideme do toho sami a že chalupu predáme, keď ju zrekonštruujeme. Ponúkali sme ju, lebo sme už na to jednoducho nemali financie…“
Foto: archív Beáty Holtánovej/Nebo nad Štiavnicou
Foto: archív Beáty Holtánovej/Nebo nad Štiavnicou
Približne po piatich rokoch, keď sa už pomaly blížili do finále, začali uvažovať inak. „To už sme mali za sebou neskutočne veľa hodín prác, keď sa u mňa odrazu dostavil akýsi ‚aha‘ moment. Prišla som za Ľubošom a vravím mu, že to nemôžeme predať. A tak sme začali premýšľať, ako vieme celý projekt nastaviť tak, aby bol finančne udržateľný,“ spomína Beáta.
Rozhodli sa chalúpky prenajímať a z prenájmu financovať všetko potrebné. Lenže do toho sa už vynáral posledný – štvrtý sused. Nehnuteľnosť, ktorá bola technicky v najhoršom stave, nakoniec kúpili za najvyššiu sumu – naviac v období, keď boli ich finančné možnosti relatívne limitované.
Chcelo to zmenu myslenia
„U mňa vtedy dozrela túžba posunúť sa kariérne ďalej. Bola som zodpovedná za strategický marketing v top manažmente farmaceutickej firmy. Dovtedy som vôbec neuvažovala o odchode z korporácie. Práve naopak. Dlho som tvrdila, že som úplne ideálny zamestnanec a potrebujem istotu, stabilitu a minimalizovať riziko.“
A aké boli jej najväčšie obavy v súvislosti s rozhodnutím odísť z korporácie? „Bolo zaujímavé, že som sa pomerne rýchlo vysporiadala s neistotou podnikania, lebo som okamžite začala vnímať jeho benefity: sloboda, flexibilita času a vlastne aj to, že ste pánom úplne celého procesu. Najsilnejšou obavou bolo, že nebudem mať okolo seba tím. V korporácii ma najviac bavila tímová práca, a tak som si vravela, čo tam budem sama na tom kopci robiť… Prirodzene sa to však vyvinulo tak, že si tie tímy okolo nášho projektu vytváram sama. Roky v korporácii mi pomohli a to, čo som sa tam naučila, zužitkovávam teraz v Nebi nad Štiavnicou. Celé je to vlastne komplexný projektový manažment,“ hodnotí svoje rozhodnutie Beáta.
Pre jej manžela bola najväčšou výzvou zmena myslenia zo zamestnanca na podnikateľa. „Pracovali sme v korporáciách takmer 20 rokov, takže sme boli presne tie typy, ktoré sa pomaly profilovali tak, že tam aj zostanú. Prišlo to však v období, keď zrazu cítite potrebu zmeny a tiež, že teraz je tá posledná šanca niečo urobiť. A mali sme odvahu,“ opisuje Ľuboš. (V tom čase síce podnikal, ale po tom, ako sa Beáta rozhodla skončiť v zamestnaní, nastúpil ešte na dva roky do zamestnania, aby celý projekt dokázali financovať.)
Najväčšou výzvou je financovanie
Dnes je už z Neba nad Štiavnicou „malé ubytovacie zariadenie“, ako vraví Ľuboš. „Ale komplikovanejšie v tom, že je na veľkej ploche.“
„Ubytovanie je pre nás veľmi dôležitým nástrojom na rozvíjanie tohto projektu, aj na jeho udržanie. Jeho zmyslom však je poskytovať ľuďom krásne miesto na oddych a inšpiráciu. Z hľadiska sebarealizácie mi otvorilo úplne iné možnosti a nové príležitosti. Naplnilo sa mi tu všetko, čo som v korporácii postrádala. Uvedomila som si, že korporácia nie je jediný priestor, kde viem rásť. Rozdiel je však v tom, že tu musím veci poháňať ja sama. V korporácii sa tak trochu veziete vo vlaku.“
Kompetencie si rozdelili prirodzene. „Vyplývalo to z toho, v čom je kto z nás dobrý. Nikdy sme si navzájom nezasahovali do oblasti, ktorú rieši ten druhý. Navzájom sa podporujeme. V čom som ja možno opatrnejšia, v tom má energiu posúvať veci Ľuboš, a zase naopak… To sa nám osvedčilo,“ dodáva Beáta.
Za najväčšiu výzvu považujú obaja financovanie. „Veľakrát to bol aj jeden až dva roky čakania, kým sme sa dohodli s bankou na ďalšej tranži a plnení podmienok, ktoré banka od nás chcela. Pre mňa bolo najväčšie riziko to podnikateľské – nezostať bez zdrojov. A pokiaľ by sa nepodarilo ktorýkoľvek z domov kúpiť, nevedeli by sme pokračovať, pretože sme nemali cestu, ktorá všetky domy prepájala, a ani možnosť rozvíjať projekt do jeho súčasnej podoby,“ vraví Ľuboš.
Starý dom je ako kinder vajce
Výsledky ich spoločného úsilia sú úplne zjavné a všetky ďalšie projekty len potvrdzujú, akej vášni obaja manželia prepadli. A na otázku, prečo im rekonštrukcie starých nehnuteľností tak učarovali, odpovedá Beáta so smiechom: „Kúpiť dom v čo najpôvodnejšom stave je lepšie ako už čiastočne zrekonštruovaný… Pri tých ruinách sa nám mnohokrát osvedčilo, že keď začnete na ňu nahliadať z iného uhla pohľadu, ako sú ľudia bežne zvyknutí, môže to viesť k naozaj prekvapivým a výnimočným riešeniam. Veľmi dôležité je podchytiť základ – keď urobíte dobre hrubé úpravy, tak vlastne tie ruiny nemajú slabiny – a toto si málokto uvedomí. Musíte mať okolo seba ľudí, ktorí s vami hľadajú takpovediac out-of-box riešenia.“
„Keď máte okolo seba ľudí, ktorí premýšľajú stále v rovnakých zabehaných koľajach – a to je jedno, či sú to remeselníci, alebo tí najbližší, tak vtedy je to trápenie,“ súhlasí Ľuboš a dodáva: „Starý dom má jedno veľké špecifikum, je ako kinder vajce – keď ho kúpite, vlastne neviete, čo je vnútri. A to sa nám najviac potvrdilo práve pri poslednom dome. Šli sme do toho s tým, že ho vyčistíme a uvidíme, čo sa bude dať zachovať. Až keď sa veľká časť odstránila a zostalo, čo je použiteľné, vtedy sme objavili skalu, ktorá nám potom ukázala, ako nad priestorom uvažovať.“
Zostať otvorení všetkým možnostiam
Medzi tým postavili dielňu, aby vedeli ľudí v tíme udržať celoročne. „Vo väčšine prípadov sa ľudia na jeseň odstrihnú, zostanú doma a nejako sa pretĺkajú do jari, kým sa znova rozbehne cestovný ruch. Za tým účelom sme postavili dielňu, aby sme toto obdobie preklenuli. Takže je to aj spoločenská zodpovednosť voči nášmu tímu.“
Vedia, že nie sú na konci, ale zvládli dva roky korony a aj teraz prežívajú, podľa ich slov, relatívne náročné obdobie. Od začiatku však veria myšlienke, že veci dotiahnu do úspešného konca. „Veľa ľudí si myslelo, že to nezvládneme. Boli aj takí, ktorí vraveli, že sme si toho nabrali veľa, ale ja som tomu od začiatku veril,“ dodáva Ľuboš s úprimným zanietením.
„Je to jednoducho o tom, že sú veci, ktoré vás bavia. Naštartujete začiatok a zostávate otvorení všetkým možnostiam. Nikdy som netušila, že mi to prinesie do života takéto skúsenosti, projekty, ľudí… Myslím si však, že to zažíva každý, kto sa vôbec na podobnú cestu vydá. My sme to zažili na tom našom kopci – v Nebi,“ uzatvára rozhovor Beáta Holtánová.
