Hľadanie cesty k sebe je otázkou verejného zdravia, hovorí lektorka Olívia Hurbanová v podcaste Nevyhorení. Ak nás naozaj trápi nenávisť, hnev a polarizácia, potrebujeme začať už dnes – sami od seba a vo svojich komunitách.
Pred pár dňami som zažila zaujímavú jazdu taxíkom. S mojím mužom sme sa chystali na degustačnú večeru, ktorú som dostala na 30. narodeniny. Vyzdvihol nás pán, ktorý bol mĺkvy, no len kým sme nedorazili na nábrežie uzavreté kvôli nočnému behu.
Keď sme zistili, že to budeme musieť obísť, začal dávať najavo svoj hnev – rýchlou jazdou aj nadávkami. Hovoril o tom, že si tu už každý robí čo chce, ako je to tu celé zle a že je už načase, aby sem Putin zhodil atómovku. A že on by odtiaľ aj odišiel, ale že do Ruska nič nelieta.
V minulosti by som bola prvá, ktorá by sa s ním začala hádať a vysvetľovala mu, ako sa mýli. No teraz som mlčala. Čím väčšiu frustráciu dával pán najavo, tým smutnejšie mi bolo. Koľko potláčaného hnevu v sebe nosí, keď v ňom krátka obchádzka autom spustí takéto uvažovanie? Čo všetko tomu predchádzalo?
Vzďaľujeme sa
Nemala som odvahu priblížiť sa jeho svetu. Zdal sa mi taký vzdialený. No keby som to urobila, možno by som svoj smútok či (vo väčšine iných prípadov) hnev, ktorý ma v týchto chvíľach paralyzuje, vedela premeniť na súcit.
Keby som sa pýtala, možno by som zistila, že taxikárčenie je jeho druhá práca, no z peňazí, ktoré zarobí, ledva vyžije. Že sa už niekoľko mesiacov nevyspal, pretože sa po nociach stará o svoju chorú mamu, na ktorú náš štát zabudol. Že sa pozerá na rýchly svet okolo seba a cíti, že doň nepatrí. A že mu to dávajú najavo aj ľudia, ktorých stretáva v taxíku.
Možno by sme sa na malú chvíľu ľudsky spojili a dokonca si v niečom porozumeli. Ja by som pochopila, kde sa berie jeho hnev a on by videl, že to, čo prežíva, niekoho úprimne zaujíma. Možno by sme sa už necítili takí ohrození tým druhým.
No bolo pre mňa jednoduchšie mlčať. Nezaujímať sa. Alebo si ho zaradiť do kolónky nevzdelaných hlupákov, ako by som to spravila kedysi. Neuvedomujúc si, ako veľmi nás to vzďaľuje.
Začať sa rozprávať
Lídri a líderky, ktorých si v sobotu zvolíme, budú mať veľký vplyv na to, ako sa správame k sebe navzájom. Je dobré na to myslieť. No ak s tým naozaj chceme niečo urobiť, nemôžeme sa spoliehať len na politikov, ale musíme začať sami od seba už dnes – vo svojom okolí a komunitách.
Ak nás naozaj trápi nenávisť, hnev a polarizácia, potrebujeme sa my sami snažiť približovať ľuďom, ktorých názory sú nám vzdialené. Spríbuzňovať, čo sa dá, veľa sa pýtať a zisťovať, aby sme si vedeli vytvoriť akú-takú predstavu o tom, aký je ich život a prečo si myslia to, čo si myslia. Úprimne sa usilovať porozumieť tomu, čo utvára ich svet.
Viem, empatizovať s ľuďmi, ktorí sú nám mentálne vzdialení, je náročné. No keď si uvedomíme komplexnú kauzalitu a to, koľko faktorov tvorí jedinečnú životnú skúsenosť a inú ľudskú bytosť, je to možné, vysvetľuje Olívia v našom nedávnom rozhovore o predvolebnom rozhodovaní a zdieľa v ňom (ne)jeden dôležitý odkaz: Každá vojna sa aj tak končí vyjednávaním, tak prečo sa nezačať rozprávať hneď a pozerať sa na veci z pohľadu celku?
Totiž, sme to my všetci, nie „ ja a ty“, alebo „my verzus oni“. Skutočná zmena podľa mňa začne, keď to pochopíme a uvedomíme si, ako veľmi k nej môžeme prispievať my sami. Napríklad len takým „obyčajným“ rozhovorom v taxíku. Najbližšie to už budem vedieť.
Tip na záver
V sobotu (30. 9.) nás čakajú voľby, ktoré budú dôležité. Ak ešte nemáte jasno, alebo si chcete urobiť „skúšku správnosti“, skúste si vypočuť tento náš špeciálny diel podcastu Nevyhorení o (predvolebnom) rozhodovaní.
S Olíviou hovoríme o tom, čo všetko prebieha na pozadí našej mysle, ako nás ovplyvňujú stereotypy, predsudky a rôzne skreslenia a prečo nám pochopenie týchto mechanizmov môže pomôcť robiť vedomejšie a kvalitnejšie rozhodnutia nielen pri volebných urnách. Prepis podcastu nájdete tu.
