Hlavný investičný stratég ČSOB sa vo svojom komentári zamýšľa nad históriou ruského a sovietskeho investovania.
Ruský akciový trh je od konca vlaňajšieho februára uzavretý pre zahraničných investorov. Kde nie je trh, tam nie je likvidita, cena ani hodnota. Majetok je nedostupný a investori prišli o značné finančné prostriedky.
Nestalo sa to však v ruskej histórii prvý raz. Zatiaľ čo americké „Ivy League“ univerzity majú svoje univerzitné nadačné fondy zainvestované pre budúce generácie študentov do amerických akcií a ďalších aktív, v Rusku nič podobné nie je možné.
Rusko – rozvinutý trh
Síce to dnes znie absurdne, ale začiatkom 20. storočia bolo Rusko rozvinutým akciovým trhom. Americký kapitalizmus bol novinkou a dolár bol na míle ďaleko od súčasného dominantného postavenia svetovej rezervnej meny. Túto pozíciu si držala britská libra.
Obchodovanie na burze v Petrohrade bolo dvakrát prerušené. Prvýkrát v júli 1914 v dôsledku prvej svetovej vojny. V roku 1917 bola burza obnovená a akcie vystrelili nahor. Investori sa radovali iba dva mesiace, kým neprišiel výstrel z Aurory.
Boľševické sily zvrhli vládu, Lenin stlačil pomyselný červený gombík a po majetku nezostalo ani stopy. Boľševici však ukázali, že sú schopní „zatočiť“ nielen s domácimi občanmi, ale aj so zahraničnými investormi: Lenin vydal zákon, ktorým zrušil všetky zahraničné dlhy.
Išlo o dlhy bývalého cárskeho Ruska, o ktoré nový režim nemal záujem. Takýto krok nie je nezvyčajný, keď dochádza k nedemokratickej zmene štátneho zriadenia. Nový režim sa tak chce odstrihnúť od svojich nechcených predchodcov.
Preto si treba dávať pozor na financovanie nestabilných režimov. Nie náhodou bol Sovietsky zväz desaťročia na zozname zakázaných protistrán západných finančných inštitúcií. Inak povedané, na čiernej listine.
Dlhopisy Transsibírskej magistrály
O aké nesplatené medzinárodné dlhy išlo? Koncom 19. storočia boli západným investorom ponúknuté dlhopisy na výstavbu ruských železníc. Železnice sú pre ruský národ dôležité, o čom svedčia aj mnohé tamojšie historické romány.
Investovanie do železníc bolo lákavé aj pre západných investorov – železničné spoločnosti vtedy dominovali na amerických, francúzskych aj britských burzách.
Rusko vo výstavbe železníc, prekvapivo, zaostávalo. Prvá trať medzi Moskvou a Petrohradom bola otvorená až v roku 1837. Ešte aj okolo roku 1880 pretínala Rusko kilometrovo rovnaká dĺžka koľají ako 70-krát menšie Spojené kráľovstvo.
Amerika a Kanada už mali v prevádzke svoje medzikontinentálne trasy, a tak sa Rusko odhodlalo uskutočniť svoju obľúbenú víziu – dohnať a predbehnúť Západ. Veď kto by mohol odolať investorskej príležitosti podieľať sa na budovaní železničnej siete v najväčšej krajine sveta? Toľko koľajníc, vagónov, cestujúcich a hlavne stabilných výnosov…
Francúzsky barón Henri Hottinguer bol veľký cestovateľ a jeho potulky ho zaviedli až na územie dnešného Ruska. Aj vďaka nemu a jeho spoločnosti Hottinger & Cie sa Rusku podarilo koncom 19. storočia predať mnohým francúzskych investorom dlhopisy so splatnosťou do niekoľkých desiatok rokov.
Vzájomné finančné prepojenie bolo silné. Až 40 percent ruského dlhu sa nachádzalo vo Francúzsku a s dlhopismi, ktoré vlastnilo 1,6 milióna francúzskych občanov, sa obchodovalo na parížskej burze. Finančné prostriedky využili na výstavbu Transsibírskej magistrály, ktorá bola dokončená v roku 1916.
Ako však vieme, o dva roky neskôr Rusko skrachovalo a prestalo splácať svoje dlhopisy v domácej i zahraničnej mene, čomu boľševici nadšene tlieskali. Krach značne uškodil západným investorom a bývalým spojencom, najmä Francúzom.
Koncom 19. storočia Francúzsko udržiavalo s Ruskom úzke vzťahy plné vzájomného uznania a hospodárskej výmeny, pretože pre Francúzsko bola vidina silnejšieho Ruska vítaná protiváha k nemeckej ríši. Železničné podvaly sú dodnes pevne usadené v polozamrznutej zemi, zatiaľ čo investori mali smolu. Dlhopisy boli dobré iba ako tapetová výzdoba.
V roku 1996 došlo sčasti k formálnemu vyrovnaniu starých dlhov z cárskej éry Romanovcov, pričom Rusko zaplatilo len zlomok dlhov. Moskva napríklad vyplatila Parížu 330 miliónov eur a vo Francúzsku zostáva stále približne 400-tisíc držiteľov dlhopisov, ktorí dúfajú, že dôjde k uspokojeniu ich nároku na splátky cárskeho dlhu.
Gorbačovove dlhopisy
Vráťme sa však ešte do čias Sovietskeho zväzu. Trvalo dlho, kým západní investori opäť uvideli lákavé príležitosti v sovietskom hospodárstve.
Gorbačov priniesol perestrojku (sériu politických aj ekonomických reforiem) a glasnosť (zmiernenie cenzúry a prepustenie politických väzňov). A sovietski finančníci sa vydali na trhy.
V januári 1988 bola zorganizovaná emisia desaťročných sovietskych dlhopisov v objeme 100 miliónov švajčiarskych frankov, ktorá bola kvôli „perspektívnym“ vyhliadkam niekoľkonásobne upísaná nanovo. Švajčiarsko bolo ako neutrálny štát prvou voľbou a vďaka obrovskému úspechu nasledovali krátko nato emisie v západnom Nemecku (marky), Rakúsku (šilingy), Taliansku (líry) a Holandsku (guldeny).
Hoci to bude mladšej generácii znieť smiešne, v západnom finančníctve to boli rešpektované meny. Týchto šesť emisií malo hodnotu 850 miliónov dolárov. Sovietsky zväz však onedlho zanikol, emisie postupne strácali hodnotu a v platobnom kalendári vznikali veľké medzery.
Márna nádej deväťdesiatych rokov
Sovietsky zväz zanikol v roku 1991 a s príchodom Ruskej federácie sa opäť otvorila ruská burza. Ďalšia dekáda bola komplikovaná, ale krajina sa snažila nájsť svoju demokratickú tvár a vybudovať nezávislé inštitúcie.
V rokoch 1994 až 1996 prebiehali reformy a prevažoval opatrný optimizmus. Ich implementácia sa však zasekla a ruské hospodárstvo bolo čoskoro opäť na kolenách. Klesajúca HDP, slabá produktivita práce, pevný menový režim a fiškálny deficit spôsobený aj prvou čečenskou vojnou už znamenali príliš veľa problémov.
Po vypuknutí ázijskej finančnej krízy v roku 1997, ktorá viedla k poklesu dopytu po ruských komoditách, klesli devízové zásoby – aj v dôsledku neúspešných intervencií na podporu rubľa – a na Rusko už toho bolo príliš.
V lete 1998 rady ruských zamestnancov zúfalo čakali na výplaty a baníci počas svojho štrajku zablokovali aj Transsibírsku magistrálu. Vtedy už určite nikto nemyslel na nesplnené záväzky francúzskych držiteľov.
Natlakovaný hrniec vybuchol v auguste 1998, prišla veľká devalvácia rubľa a nesplatenie ruských rubľových štátnych dlhopisov. Následná vlna strhla mnohých veľkých hráčov na čele s legendárnym hedgeovým fondom LTCM.
Nesplácanie dlhopisov vo vlastnej mene bolo šokom, keďže v tom čase sa verilo, že suverénne štáty budú vždy schopné tlačiť si vlastnú menu. V podstate to platí aj teraz.
Okrem externých investorov sa to dotklo aj domácich subjektov. Rusko zažilo bankovú krízu ako z učebnice. Niekoľko veľkých bánk skrachovalo a veľa sporiteľov nemalo prístup k vkladom.
Nestabilný rubeľ a svetový rating
Hodnota rubľa prešla počas novodobého usporiadania štyrmi významnými krízovými momentmi: v roku 1998 v dôsledku ázijskej krízy, po svetovej hospodárskej kríze v roku 2008, po anexii Krymu v roku 2014 a naposledy v dôsledku vlaňajšej invázie na Ukrajinu.
Po výraznom oslabení rubeľ v letných mesiacoch znovu zosilnel, ale koncom roka sa zdalo, že sa začali prejavovať negatívne účinky sankcií. A rubeľ si zachováva potemkinovský charakter. Rusko zaviedlo kontrolu kapitálu, výrazne obmedzilo dovoz a prostriedky na vývoz komodít, ktorých je veľa, sú nasilu konvertované na ruble.
Západné svetové ratingové agentúry začali Ruskej federácii venovať pozornosť v polovici 90. rokov (Gorbačovova emisia dlhopisov z roku 1988 bola ešte bez ratingu). Za krátku dobu si prešiel rating štátneho dlhu Ruska takmer všetkými hodnotiacimi stupňami.
V roku 1996 udelila agentúra S&P Rusku prvotný rating BB-, teda hodnotenie neinvestičného stupňa. Začiatkom roka 1999 sa rating posunul na SD, teda „default“. Potom sa ratingové hodnotenia začali zlepšovať a v roku 2005 bolo hodnotenie ruského dlhu zvýšené na investičný stupeň.
Po globálnej finančnej kríze došlo k menšiemu zakolísaniu, ale Rusko si udržalo investičný rating až do roku 2015. Potom prišla negatívna reakcia na vplyv západných sankcií po anexii Krymu. V reakcii na vlaňajšiu inváziu na Ukrajinu potom S&P znížila rating Ruska do neinvestičného pásma a neskôr ešte nižšie.
Teraz všetky tri agentúry stiahli svoje ratingy Ruska a ruské akcie boli vyradené z globálnych akciových benchmarkov. Rozľahlá krajina opäť prestala existovať vo svete financií a teraz je na „najlepšej“ ceste k obnove sovietskeho hospodárstva s logom CCCP.
Hoci sa režim mnohokrát zmenil, neúcta k investorom naďalej trvá. V lete 2022 Rusko prvýkrát od boľševickej revolúcie nesplácalo svoje záväzky voči držiteľom zahraničného dlhu. Išlo však o paradoxnú situáciu, keď Rusko chcelo zaplatiť svoje kupóny a záväzky, ale sankcie neumožnili fyzické vykonanie platieb.
Možno si hovoríte, že Rusku to môže byť jedno, pokiaľ odignoruje zahraničných veriteľov. Situácia je však zložitejšia. Obmedzený prístup k financiám vedie k veľkým komplikáciám pri riadení štátu, čo sa ešte zhoršujú v čase vojny. História dokazuje, že bankrot v čase aktívneho konfliktu výrazne znižuje šance na vojnový úspech.
V roku 2001 prišla investičná banka Goldman Sachs so skratkou BRIC, ktorá pozostáva z názvov krajín – Brazília, Rusko, India a Čína. Postupom času sa však objavovali čoraz väčšie a závažnejšie štrukturálne problémy a rozdiely medzi týmito štyrmi krajinami.
Ruské akcie boli kótované na moskovskej burze a ich zahraničné kótovania (takzvané GDR a ADR, dolárové ekvivalenty ruských akcií) na londýnskej burze. Krátko po vypuknutí invázie bolo obchodovanie zastavené a k znovuotvoreniu došlo len v Moskve pre domácich investorov.
Krajina bola vymazaná zo všetkých veľkých investičných indexov a skratka BRIC sa zmenila na BIC. Ruské akcie sa tak vlani stali pre západných investorov najhorším teritóriom a investori do londýnskych ruských spoločností prišli vlani takmer o celý svoj majetok. História sa zopakovala.
Keď to všetko pominie
Vojna sa jedného dňa skončí a situácia sa upokojí. Opäť zaznejú hlasy, ktoré nás budú vyzývať, aby sme boli „racionálni“ a obnovili obchodné a investičné vzťahy s Ruskom. Mnohokrát sa však ukázalo, že obchodné vzťahy s Ruskom so sebou prinášajú veľké riziko.
Pravidelne sa v krajine dejú veci, ktoré sa „už nikdy nemali opakovať“. Kam je teda vhodné investovať? Je to jednoduché: investujem a posielam prostriedky tam, kde chcem, aby študovali moje deti, alebo kde by som si vedel predstaviť svoj život.
Predstavitelia nedemokratických režimov síce považujú za svojich úhlavných nepriateľov západné ekonomiky, liberálne spoločnosti a nezávislé právne systémy, ale práve tam masovo tam posielajú svoj majetok a potomkov na štúdium. Zjavne ani samotní vládcovia nedôverujú vlastným opatreniam.
Čím to je a prečo by sme mali takýmto režimom zverovať naše finančné prostriedky? Je jasné, že ruský majetok nikdy nemal jedného majiteľa, ktorý by mohol pokojne spať. Súčasné zmrazenie rezerv ruskej centrálnej banky vo výške stoviek miliárd eur je totiž jedným z najväčších presunov majetku v histórii.
Dočasne alebo na večné časy?
Článok vyšiel na Forbes.cz.
