Etgar Keret patrí k najúspešnejším izraelským spisovateľom, ktorého knihy sa najčastejšie kradnú a čítajú v miestnych väzniciach. Nositeľ mnohých literárnych cien, ktorého scenáre adaptujú hollywoodske produkcie a jeho poviedky nahovoril napríklad Geoffrey Rush či William Dafoe, si však na slávu príliš nepotrpí.
Raz ste povedali, že knihy vám dávajú slobodu, ktorú si v bežnom živote nemôžete dovoliť. Čo robia vaši hrdinovia a vy nesmiete?
Nemajú zábrany, ktoré v bežnom živote musíme mať, aby sme boli spoločensky prijateľní. Nemôžem hovoriť na stretnutí to, čo si myslím a z toho niekedy cítim taký tlak, že to radšej napíšem.
Uznajte sama, ako by ste reagovali, keby som na vás teraz vyhŕkol, že ste síce veľmi krásna, ale prečo nosíte tie príšerné okuliare? Sú vážne hrozné, zahoďte ich. Alebo, že počas nášho rozhovoru nechcem sedieť na stoličke, oveľa príjemnejšie by mi bolo po nej skákať. Alebo byť nahý.
Je pravda, že vaše literárne diela vznikli skutočne tak, že ste ich napísal nahý?
Áno, oblečenie ma pri písaní skutočne obťažuje.
Tel Aviv je najdrahším mestom sveta a vy tam ste jeden z najpredávanejších autorov. Aký dôležitý je pre vás finančný aspekt tvorby?
Mám asi trochu iné priority ako väčšina ľudí. Napríklad bývam v tom istom byte už tridsať rokov, pretože neznášam sťahovanie. Žil som tu ako starý mládenec, potom som sa oženil, narodil sa mi syn a keď som písal v kuchyni, stále za mnou chodil.
Žena tvrdila, že takto nemôžeme žiť, pretože nemôžem tvoriť. Ale v tomto malom byte sú napodiv dva záchody a na jeden z nich chodím písať.
Nemám auto a je len veľmi málo vecí na svete, za ktoré som ochotný naozaj utrácať.
Aké sú to?
Masáže nôh. Cítim sa pri nich ako dieťa, že sa o mňa niekto stará.
Môžem vám veriť? V rozhovore pre Guardian ste priznali, že si často a rád vymýšľate.
K novinárom sa nesprávam inak, ako ku komukoľvek inému. Skôr chcem v rozhovoroch pôsobiť ako lepší človek.
Písanie ako terapia
Kniha Missing Kissinger je označovaná za najvýznamnejšie hebrejské literárne dielo. Cítite tlak, že musíte v písaní neustále pokračovať, aby ste sa na vrchole udržali?
Nemám v tomto ohľade žiadny poriadok. Sú mesiace, keď nenapíšem ani riadok. Vydávam knihu v priemere každých sedem rokov, niekedy skôr. Ale medzi tým píšem scenáre, s manželkou sme dokončili seriál pre Arte, momentálne pripravujem pre Židovské múzeum v Berlíne výstavu o mojej matke.
Písanie pre mňa nie je niečo, čo robím vedome. Je to ako jesť alebo spať. Vychádza to z môjho hlbokého podvedomia. Začal som totiž písať ako následok traumy, keď sa zabil môj dobrý priateľ.
Neskúšali ste niekedy psychoanalýzu? Ale možno kvôli tomu, ako hlboko sa zaoberá podvedomím, by ste mohli stratiť svoju schopnosť písať .
Bohužiaľ nemám s psychológmi a psychiatrami dobrú skúsenosť. Môj kamarát mal samovražedné tendencie, boli sme v armáde a ja som kontaktoval armádneho psychiatra. Neveril mi a ďalší deň sa môj priateľ zastrelil.
Neverím, že s ľudskou mysľou ide pracovať rovnako, ako keď si necháte opraviť auto. Nepociťujem dôveru, že mi niekto opraví dušu a naúčtuje si 110 euro za hodinu.
Písanie je teda terapiou. Preto pre vás nie je výhodné zbaviť sa traumy?
Vždy svojim študentom (Etgar Keret vyučuje na Ben Gurionovej a Telavivskej univerzite, pozn. red.) hovorím, že existuje desaťkrát viac básní o nešťastnej láske ako o tej naplnenej. Pokiaľ sme šťastní, nemáme čas na písanie. Písanie nie je pre mňa cieľom, skôr kompenzáciou. A tiež sa za svoje písanie schovávam.
Vo virtuálnom svete
Píšete veľmi špecifickým štýlom. V krátkych vetách, ktoré niekedy môžu pripomínať popisy na sociálnych sieťach. Čo si o tomto virtuálnom svete myslíte?
Najskôr som používal Facebook, ale pochopil som, že čitatelia tu sú znudení. Chcú si čítať poviedky medzi tým, ako sa pozrú na niečí dezert na večeru alebo dokonalú dovolenku. Radšej rozosielam ilustrovaný newsletter, ktorý ma neuveriteľne baví pripravovať.
Pracujem so svojou komunitou na koncepte poviedok, ktoré sa volajú Matchbox stories. Vyzvem čitateľov, aby mi posielali inšpiráciu, či už je to príbeh, ktorý sa im prihodil alebo fotka či hudobná skladba, ktorá ich zaujala. Každý mesiac napíšem poviedku a venujem ju človeku, ktorý ma inšpiroval. Kresby v newsletteri tiež pochádzajú od ľudí, ktorí sa sami ponúkli, že ich chcú vytvoriť.
Do newslettera dávam aj svoje básne, o ktorých viem, že nie sú veľmi dobré.
Našu spoločnosť nezabije ani Putin, ani príliš plastového odpadu, ale práve sociálne médiá. Zničila akúkoľvek možnosť diskusie.
Etgar Keret
Ako to spoznáte?
Hovorí mi to inštinkt, ale ktovie. Možno nie sú také hrozné. Som však veľmi asociatívny človek, nedokážem sa úplne sústrediť. Takže básne nedržia tak pohromade, ako poviedky alebo scenár.
Ale späť k sociálnym médiám. Myslím, že nápad prepojenia ľudí po celom svete je úžasný. Ale prevedenie je strašné. Našu spoločnosť nezabije ani Putin, ani príliš plastového odpadu, ale práve sociálne médiá. Zničila akúkoľvek možnosť diskusie.
Čierno-biela spoločnosť
Čo pre vás, ako autora politických komentárov pre New York Times, musí byť náročné.
Preto som ich prestal písať, nemá to cenu. V dobe sociálnych médií nesmiete byť ambivalentní. Taký text potom nie je virálny, čo znamená, že akoby neexistoval. Dnes musíte vyjadrovať čiernobiele postoje, aby ste zaujali.
Keď poviem, že Donald Trump je síce príšerný politik, ale dojíma ma vidieť ho s jeho deťmi, nikto si to neprečíta. Ale článok o tom, že je to diabol, ktorý si zaslúži to najhoršie, to áno, to by sa zdieľalo. Buď premýšľate ako ja, alebo ste hlupák.
Pozrite sa na to, čo sa dialo na sociálnych sieťach počas súdnych pojednávaniach s Johnny Deppom a Amber Heard. Z diaľky som to sledoval a bol som užasnutý. Ešte pred 20 rokmi by tento proces nebol takým stredobodom pozornosti. Ale hlavne, nemali by sme tu davy ľudí, ktorí „určite poznajú pravdu“, teda či klame Depp, alebo Heard.
Často sa tiež hovorí o tom, že pre sociálne médiá žijeme v neustálej reality show.
Áno, mám pocit, že žijem v American Idol. Ale čo považujem za najhoršie, je neustály syndróm obete. Byť obeťou je kvôli sociálnym sieťam tou najžiadanejšou komoditou dnešných dní.
V Izraeli mi hovoria: bude ťažké, aby sme teraz presadili vaše scenáre na sfilmovanie. Predsa len, ste biely muž. Možno pomôže, že vaši rodičia boli preživší holokaustu.
Prečo sú naše slabosti naraz vstupenkou do lepšieho sveta? Spomínate si na facku Willa Smitha na Oscaroch? Hovorilo sa v súvislosti s ňou o toxickej mužnosti. To je podľa mňa pekná blbosť. Myslím si, že Smith dal Rockovi po líci preto, že už je po krk v dnešnej mentalite na sociálnych sieťach, kde je každý dozorca „dobrých mravov“. Ktoré, keď nedodržiavate, dostanete facku a pribehne dav, ktorý vás zlynčuje.
Predtým sa s rovnakou nekompromisnosťou správali len náboženskí alebo politickí fundamentalisti. U nich aspoň čiernobiele poňatie sveta očakávate. Ale u väčšinovej spoločnosti? Toto nie je dobré ľudstvo.
Zaškatuľkovaní do úlohy obete
Neotravuje vás, keď dostávate otázky na izraelsko-palestínsky konflikt?
Hovorím mu Eurovízia v utrpení. Som presvedčený, že v moderných dejinách totiž trpeli najviac práve Židia a Palestínčania. Ale v debatách sa len prekrikujú, kto je terorista, kto je okupant. Nikto nechce počúvať jeden druhého, len sa utápať viac vo svojom utrpení.
Môj otec, preživší holokaustu, tieto debaty nenávidel a tiež nedopustil, aby sa k nemu niekto správal ako k obeti. Pripadalo mu, že ho tým zbavujú ľudskosti. Pretože podľa otca mal na výber aj v koncentračnom tábore, kým keď ste v škatuľke obete, nemáte žiadnu voľbu.
V jednej debate palestínsky spisovateľ prirovnal svoj národ k futbalovej lopte, do ktorej si ostatné národy len kopú. Povedal som mu, že to nie je pravda. Že je hráčom, ktorý môže a musí ovplyvniť hru.
Článok vyšiel na Forbes.com a jeho autorkou je Anna Nosková.
