Slovenský vedec a vysokoškolský pedagóg Martin Husovec pôsobí na Právnickej fakulte prestížnej školy London School of Economics (LSE), kde sa usadil po množstve akademických úspechov. V rámci svojej práce sa dorozumieva najmä v angličtine či nemčine, pričom tieto jazyky sa nenaučil na akademickej pôde. Prízvukuje, že dorozumievať sa nimi sa priučil na letných brigádach – popri zametaní ulíc v Londýne či práci v newyorskom McDonalde.
Dnes sa Martin Husovec ako uznávaný vedecký pracovník zaoberá napríklad tým, do akej miery sú sociálne siete zodpovedné za to, čo robia na platformách ich užívatelia. I keď pôsobí na zahraničnej univerzite, jeho domovom sú stále Košice a do práce zvyčajne dochádza na pár dní v týždni. Aká bola jeho cesta na špičkovú medzinárodnú univerzitu a ako sa líši od tých slovenských?
Absolvent Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach sa po skončení magisterského štúdia na rozdiel od mnohých svojich spolužiakov neusadil na Slovensku. Ťahalo ho to do zahraničia. No nelákala ho kariéra advokáta či sudcu, jeho snom bolo robiť vedu.
Zoznam jeho akademických úspechov je dlhý. Doktorát získal na Univerzite Ludwiga Maximiliána a Inštitúte Maxa Plancka pre inovácie a súťaž v Mníchove. V minulosti tiež päť rokov pôsobil na holandskej univerzite v Tilburgu, skúsenosti zbieral aj v Japonsku či na univerzite v Cambridge. Dnes okrem LSE spolupracuje aj s Centrom pre internet a spoločnosť pri právnickej fakulte Stanfordovej univerzity v Kalifornii.
Je autorom či spoluautorom viacerých odborných publikácií. Na Slovensku je známy najmä pre jeho knihy „Zodpovednosť na internete podľa českého a slovenského práva“ alebo publikácie v oblasti doménových mien.
Napriek tomu, že dnes píše prevažne po anglicky a pre medzinárodné publikum, zachováva si aj odborný presah na Slovensko. Nedávno napríklad so svojimi bývalými študentami z Tilburgu, dnes už pedagógmi na Univerzite Komenského, napísal slovenskú učebnicu práva informačných technológií. Taktiež radil Ústavnému súdu SR a získal aj docentúru na Univerzite Komenského.
Cesta na špičkovú univerzitu
Aká bola vaša cesta zo Slovenska na špičkovú medzinárodnú univerzitu, akou je LSE?
Právo som vyštudoval v Košiciach a už počas štúdií ma zaujalo právo duševného vlastníctva a právo informačných technológií. Potom som nejaký čas strávil na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa tomu už vtedy venovali viacerí ľudia.
Už počas štúdia som mal pocit, že chcem robiť vedu. Bavilo ma písať odborné články, preto som hľadal spôsob, ako sa tomu venovať. Veľmi produktívni, pokiaľ ide o súdne rozhodnutia v tejto oblasti, boli Nemci, a tak som si povedal, že by bolo dobré ísť do Nemecka. S manželkou sme sa teda po škole presťahovali do Berlína.
V Nemecku ste získali aj doktorát…
Áno, po roku sa mi podarilo na druhý raz dostať na PhD. v Mníchove na inštitút Maxa Plancka pre súťaž a inovácie. Na doktoráte som začal pracovať v roku 2012. Venoval som sa otázkam zodpovednosti za užívateľský obsah služieb, akou je napríklad YouTube.
Napísal a obhájil som dizertačnú prácu a medzitým som ešte absolvoval niekoľkomesačné pobyty v Tokiu a na Stanforde. Potom som vyhral konkurz na pozíciu vysokoškolského pedagóga na univerzite v holandskom Tilburgu, kde pôsobili v mojej oblasti dva silné inštitúty.
London School of Economics bola založená v roku 1895 a radí sa k najlepšie hodnoteným svetovým univerzitám v oblasti spoločenských vied. Foto: Facebook LSE
Od júla minulého roka pôsobíte na LSE v Londýne. Bolo ťažké získať takéto miesto?
Prijímací proces funguje tak, že univerzita si špecifikuje, koho hľadá, a následne prebehne verejný konkurz. Musíte predložiť svoje CV, publikácie a tak podobne. Potom si univerzita vyberie úzky okruh kandidátov, ktorých pozve na osobný pohovor.
Okrem hodnotenia vašej odbornosti na základe publikačnej činnosti musíte v rámci prijímacieho procesu aj svoju prácu predniesť a obhájiť v diskusii pred budúcimi kolegami a absolvovať debatu s odbornou komisiou. Ja som po osobnom pohovore dostal ponuku do 24 hodín.
Jazyky sa naučil na brigádach
Tu je však nevyhnutná aj zodpovedajúca jazyková výbava. Vždy vás bavili jazyky?
Na začiatku všetkého bol môj otec, ktorý chcel, aby som sa venoval aj jazykom. Zlomové však bolo, že po strednej škole som v podstate takmer každé leto trávil na brigádach v zahraničí – od zametania ulíc v Londýne cez prácu v občerstvení v Dubline až po prácu v McDonalde v New Yorku. Tak som sa v angličtine postupne zdokonaľoval. V Nemecku a Holandsku som už prednášal po anglicky, no pracoval som aj v nemčine.
Poďme do súčasnosti, ktorá je ovplyvnená pandémiou. Aký vplyv mala na vašu prácu? Teraz učíte dištančne?
Čiastočne. Bežne to funguje tak, že ako pedagóg ste na fakulte prítomný počas semestra, čo je zhruba 20 týždňov v roku, inak je v podstate jedno, odkiaľ si robíte svoju prácu. Akademici nemusia sedieť každý deň v kancelárii. Dve veci, ktoré musíte robiť osobne, sú výučba a vedecké semináre, okrem toho je jedno, kde ste.
Samozrejme, pod vplyvom pandémie sa bežný systém zmenil a aktuálne sme od januára na dištančnej výuke. Ešte na jeseň sme učili hybridnou formou (výuka prebiehala online aj prezenčne) a do práce som dochádzal zo Slovenska na niekoľko dní v týždni.
Zahraničné verzus slovenské školy
V čom sú najväčšie rozdiely medzi výukou na LSE a košickej právnickej fakulty, kde ste študovali?
Musím povedať, že v prvom rade je to ťažké porovnávať. Výučbu na Slovensku poznám len z pohľadu študenta. Študoval som na malej lokálnej univerzite, ktorá ani nemôže mať takú kvalitu ako prestížne univerzity v zahraničí. Je to dané aj tým, koho sa tieto školy snažia vychovať – v prípade košickej fakulty ide hlavne o advokátov, sudcov či iné právnické profesie pre lokálny trh.
LSE sa snaží vychovávať svetovú právnickú elitu, teda nielen odborníkov, ktorí budú pôsobiť v rámci Veľkej Británie. Okolo 70 percent z našich študentov je zo zahraničia. Ich ciele sú preto úplne odlišné.
A čo rozdiely vo výuke, v pedagogickom prístupe?
Veľký rozdiel je v tom, že slovenské školstvo dáva príliš veľký dôraz na memorizáciu vedomostí. Ale tá je zbytočná. Podstatné je, či človek vidí vzťahy a súvislosti, či vie poznatky aplikovať, či vie argumentovať. Nie je dôležité, či si pamätám, čo sa píše v nejakom ustanovení, ktoré sa aj tak ešte 20-krát počas môjho života zmení.
Tu sa viac diskutuje o tom, prečo nejaké veci sú, ako sú, uplatňuje sa komparatívny a historický pohľad, študenti sa učia, ako by mohli argumentovať jedným či druhým spôsobom.
Taktiež sa na Slovensku príliš snažíme byť univerzálnymi právnikmi, ktorí sa instantne vedia orientovať vo všetkých oblastiach. Ale to je nemožné. Odbornosť nie je o tom, či viete lepšie recitovať právne predpisy a judikatúru, ale či chápete ich kontext.
Navyše, na slovenské právnické školy chodia len slovenskí študenti, pretože logicky, zahraniční študenti nemajú dôvod študovať slovenské právo. V Londýne sú najlepší študenti z celého sveta, ich zvedavosť a motivácia je vysoká.
A čo rozdiely v oblasti vedy a výskumu?
To je neporovnateľné. Právnické fakulty na Slovensku sa primárne orientujú na remeslo. Drvivá väčšina vyučujúcich je v prvom rade advokátom alebo majú iné právnické povolania, v druhom rade sú učiteľmi a možno až v treťom alebo štvrtom rade sa snažia byť vedcami.
V Londýne je kvalitný výskum podstatnou zložkou mojej práce, inak sa ako prednášajúci nedokážete na škole udržať. Pravidelne predkladáte výsledky svojej práce a vaši kolegovia, či už interní alebo externí, zhodnotia ich obsah a kvalitu. Kolegovia sú vašim meradlom kvality, musíte ich presvedčiť, že ste svetovo top. Navzájom sa takto posúvame ďalej. Keď vidíte, na akej vysokej úrovni robia svoju prácu vaši kolegovia, aj vy taký chcete byť, to vás motivuje a posúva ďalej.
Nenávistné prejavy na sociálnych sieťach
Môžete laicky opísať, čomu sa presne venujete v rámci svojej vedeckej práce?
Venujem sa mnohým veciam, ale príklad, ktorý je veľmi aktuálny aj na úrovni súčasnej spoločenskej debaty, je zodpovednosť sociálnych sietí za to, čo na platformách robia ich užívatelia, ak napríklad užívatelia zdieľajú nenávistné prejavy. Alebo skúmame, čo sa stane, ak Twitter či Facebook zruší účet prezidenta USA.
Tu totiž vzniká zaujímavý spoločenský problém. Za ideálnych okolností by bolo dobré, keby tieto spory riešili nezávislé súdy, ktoré dokážu autoritatívne a legitímne povedať, čo je a čo nie je správne. Prakticky to však nie je možné, pretože obsahu na sociálnych sieťach je veľmi veľa a rozhodnutia musia byť veľmi rýchle.
Nie je možné, aby napríklad 50-tisíc komentárov niekto expresne posúdil na súdoch. Takže to musí posúdiť niekto v rámci spoločnosti, ktorá danú platformu prevádzkuje. Tým sa vlastne deleguje isté rozhodovanie o tom, čo je správne a čo nie, samotným spoločnostiam.
Ale ani tie rozhodnutia niekedy nie sú dostatočne rýchle…
Môže sa to diať, ale vytvára sa tu aj ďalší problém. Na jednej strane chceme, aby tieto spoločnosti odstraňovali nebezpečný obsah, na druhej strane sa bojíme, že ho budú odstraňovať aj tam, kde by ho podľa nás odstraňovať nemali.
Môže sa teda stať, že vám zrušia účet, aj keď ste nič zlé neurobili. Len preto, že niekto to nahlásil a oni nemali žiadnu motiváciu podrobne tú situáciu skúmať.
Robil som v tejto oblasti mnoho výskumov. Skúmal som, aké pravidlá existujú, aké sú ich nedostatky, aké by tie pravidlá ideálne mohli byť. Je to veľmi zaujímavý problém.
Je rozdiel žiť a pracovať na Slovensku
Rozmýšľate niekedy nad tým, že by ste sa vrátili pracovať na Slovensko?
Ja hovorím, že je rozdiel žiť a pracovať na Slovensku. S tým, že by som žil na Slovensku, som nikdy nemal problém. Mám rád hory, prírodu a vlastne už tretí rok opäť žijem v Košiciach. S prácou tu však vidím inak.
Ak by som sa rozhodol fungovať na Slovensku, nemohol by som produkovať to, čo produkujem teraz. Nemal by som šancu venovať sa vede v takej kvalite. Chýbali by mi vymoženosti svetovej inštitúcie, vysokokvalitní kolegovia, ich inšpiratívny feedback.
Na kvalitnú vedu totiž potrebujete aj „dedinu“ bystrých ľudí, ktorí vám dajú spätnú väzbu, námety, zaujímavé postrehy. Internet vám tieto veci úplne nenahradí, hoci akademický Twitter je úžasná vec. A veda má u mňa stále vysokú prioritu. Navyše neviem, či by to vôbec dávalo zmysel.
No kontakty so Slovenskom neprerušujete…
Áno, stále zostávam v pracovnom kontakte aj so Slovenskom. Len sa snažím byť užitočný inak. Jednak môžem mladým ľudom ukázať aj iný spôsob, ako robiť veci, môžem písať učebnice pre študentov, intervenovať do vecí verejných nezaťažený lokálnou politikou. A tiež môžem ponúknuť inštitúciám svoju odbornosť, ak je o ňu záujem. Myslím si, že aj pre Slovensko je to momentálne lepší „deal“.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected].
