Začínali ako vandráci. V ruke vždy držali bakuľu, ktorou sa bránili, keď na nich poštvali psy. Je obdivuhodné, že napriek ťažkým začiatkom vybudovali slovenskí drotári behom dvoch storočí celkom nové odvetvie, vlastnili továrne so stovkami zamestnancov a ich podniky boli pri výstavbe Transsibírskej magistrály aj vynáleze nákupného vozíka.
Bolo to vo štvrtok 13. mája 1964. V kancelárii amerického patentového úradu mohla pokojne hrať pieseň You Can Make It If You Try (Dokážeš to, ak to skúsiš), aktuálny singel z prvého albumu Rolling Stones.
Článok vznikol v spolupráci s Triumph Gallery, ktorej zakladateľ Viktor Riško pomáha odhaľovať dávno zabudnuté úspechy slávnych Slovákov. Ich príbehy publikuje aj na Instagrame.
Brodeckovci a ich patent
„Čo pre nás máte?“ opýtala sa úradníčka. Rodák z Dlhého Poľa Ján Brodek, vtedy už Američan John Brodeck, vytiahol nákres svojho vylepšeného drôteného nákupného vozíka na kolieskach. Chcel ním ľuďom uľahčiť nosenie ťažkých nákupov z obchodu k autu.
Zlatá éra drotárstva bola vtedy už dávno minulosťou, rozbiehal sa vesmírny vek, no vynález ešte priniesol bratom Brodeckovcom dobrý biznis pre ich továreň v New Jersey.
Rodina Brodekovcov
v polovici 20. storočia.
John Brodeck získal
v USA patent na svoj
nákupný vozík. Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
Rodina Brodekovcov
v polovici 20. storočia.
John Brodeck získal
v USA patent na svoj
nákupný vozík. Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
Patent číslo 3 207 526, ktorý Brodeckovi o rok neskôr udelili, však môžeme považovať za akúsi bodku úžasného príbehu odvetvia, ktoré vzniklo z núdze a najväčšej chudoby, aby sa postupne rozšírilo do celého sveta a vytvorilo možno prvé úspešné podnikateľské príbehy Slovákov v zahraničí.
Najprv sezónne práce
O dejiny tohto odvetvia sa s nami delí historička Katarína Hallonová, vedúca oddelenia drotárstva Považského múzea. Vznik drotárskeho remesla u nás podľa nej nemožno presne datovať.
Objavilo sa však v chudobných hornatých regiónoch Slovenska niekedy na prelome 17. a 18. storočia a najrozšírenejším sa stalo v hornatých regiónoch severného Slovenska, odkiaľ pochádzali aj bratia Brodekovci. Keďže pôda tu rodiny neuživila, muži museli hľadať rôzne sezónne roboty.
Výrobky z produkcie Jozefa Holánika v 30. rokoch 20. storočia. Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
„Vďaka práci pre huty a výrobne drôtu na severovýchodnej Morave sa drotári z okolia Žiliny, Bytče a z Kysúc zoznámili s drôtom a plechom – pre nich neobvyklými surovinami. Začali ich kreatívne využívať, a to napriek tomu, že tieto priemyselne vyrábané materiály boli pre nich cudzie. Bieda ich naučila spracovať ich, cibriť si zručnosti i technické myslenie a rozširovať tak aj svoje osobné schopnosti,“ vysvetľuje Hallonová.
Remeslo najchudobnejších
Drotárstvo bolo navyše živnosťou s nízkym vstupným kapitálom. Drôt a pár nástrojov si dokázali zaobstarať aj tí najchudobnejší. S takýmto vybavením vandrovali od dediny k dedine a ponúkali svoje služby, často len za stravu a nocľah.
V začiatkoch potulní drotári vyrábali ochranné siete pre keramické nádoby, aby sa nerozbili cestou na jarmoky, prípadne drôtom opravovali, čo prišlo pod ruku – najmä poľnohospodárske nástroje a kuchynský riad.
Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
Na potulky sa drotári vyberali zväčša na začiatku jesene a domov sa vracali pred Vianocami, niekedy sa však ich remeselná vandrovka natiahla aj do ďalšieho roku.
Ich cesty sa predlžovali aj preto, že drotárov pribúdalo, a tak museli pokrývať väčšie územia, aby sa všetci uživili. Najskôr cestovali v rámci monarchie, neskôr aj za jej hranice a do – na tú dobu – nevídaných diaľav. Drotári sa preto vlastne stali typickými reprezentantmi Slovákov v zahraničí.
Všade, len nie doma
Reprezentácia to bola sprvu trochu výstredná. Chudobní podomoví obchodníci vzbudzovali zvedavosť a ľútosť viac než obdiv. Ich práca však bola žiadaná a rešpekt si získali, keď sa v cudzích mestách usadili, vybavili si živnosť a začali budovať drotárske dielne.
Ukázalo sa, že drôtom zaplátali aj dieru na trhu, veď ich podniky sa rozrastali v niektorých prípadoch až do veľkých tovární so stovkami remeselníkov i predajcov. Kde sa drotárom takto darilo?
Doma nie. Na území dnešného Slovenska nebol do prvej svetovej vojny – až na jednu výnimku – priestor pre vznik veľkých drotárskych tovární, na území Česka mali zase Slováci zákaz pre tamojšiu ochranu klampiarov. Chodilo sa ďalej do sveta.
Plechárska dielňa v továrni Štefana Hunčíka a Imricha Krutošíka v Moskve okolo roku 1905. Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
„Pôvodne izolovaná lokálna aktivita sa stala masovou a drotárstvo sa rozšírilo takmer na všetky kontinenty, pričom išlo o najväčšie územné rozšírenie akéhokoľvek zo slovenských remesiel,“ zdôrazňuje historička.
Väčšie podniky vznikali najmä v Poľsku, Nemecku, Rusku a v Spojených štátoch. V čase najväčšieho rozmachu drotárstva vo svete pôsobilo až 380 dielní a manufaktúr, z toho šesť z nich ako veľké továrne.
Len vo Varšave pôsobilo asi tristo drotárov. Jednému z nich, Jurajovi Chalupcovi a jeho poľskej manželke Eleonóre de Kiellczke, sa narodila dcéra Apolonia. Svet filmu ju neskôr spoznal ako slávnu herečku Polu Negri – ale to len na okraj.
Kumštom v Poľsku zaujal aj drotársky majster Jozef Holánik. Vo Varšave založil v roku 1890 podnik, ktorý neskôr zamestnával tridsať vyučených drotárov, osem učňov a päť podomových obchodníkov.
Zameriavali sa na výrobu košíkov a vtáčích klietok, avšak Holánik zaviedol aj európsku novinku – sériovú výrobu detských drôtených hračiek. Svoju náročnú pletaciu techniku si Holánik v roku 1907 nechal v Poľsku dokonca patentovať.
Najväčšiu továreň zničili boľševici
Najlepšie uplatnenie však slovenskí drotári na prelome 19. a 20. storočia nachádzali v cárskom Rusku. Nevyrábali len tovar pre domácnosti, ale aktívne sa podieľali aj na rozvoji infraštruktúry. Vznikali tu naozaj veľké prosperujúce podniky.
„Štátne zákazky umožnili podnikom prudký rozvoj, vybavenie najmodernejším strojovým zariadením na elektrický pohon a vysoké, až 30-percentné zisky,“ píše Hallonová v publikácii Drotárstvo.
Veľká drotársko-plechárska továreň Jozefa Tabačíka a Pavla Korňana z Veľkého Rovného a Baltazára Šutaríka z Dlhého Poľa v Irkutsku sa dokonca cez svoj pobočný závod v čínskom Char-pine zapojila do stavby Východočínskej železnice v severnom Mandžusku, ktorá bola v tom čase súčasťou Transsibírskej magistrály.
Dodávala nielen plechárske a zámočnícke výrobky, ale aj robotníkov na montážne práce a stavbu železnice.
Štefan Hunčík bol spolumajiteľ najväčšieho drotárskeho podniku na svete so sídlom v Moskve. Na snímke zo začiatku storočia. Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
Najväčším drotárskym podnikom na svete sa však stala fabrika Štefana Hunčíka a Imricha Krutošíka z Vysokej nad Kysucou, ktorú založili v Moskve v roku 1868. Sídlila v deviatich budovách a pred prvou svetovou vojnou zamestnávala takmer 400 ľudí.
Vyrábala niekoľko sto druhov výrobkov, ktoré ponúkala v ilustrovanom katalógu, a cez prístav Port Arthur (dnes čínske Lü-šun-kchou) vyvážala tovar do celého sveta.
Drotársky biznis v Rusku otváral dvere aj k iným odvetviam. Imrich Dotčár z Vysokej nad Kysucou pre svoju manufaktúru v Samare získal výhradné právo na údržbu, opravy a plnenie pouličných petrolejových lámp.
A verejné osvetlenie pomáhal zavádzať aj v iných ruských mestách. „Keďže bol závislý od dodávok petroleja, kúpil ropné polia a vybudoval na nich vlastný závod na ťažbu a spracovanie ropy. Stal sa tak jedným z najbohatších drotárov v Rusku,“ dodáva historička.
Bohatým sa však v Rusku čoskoro skončili dobré časy. Októbrová revolúcia v roku 1917 vyniesla k moci boľševikov, ktorí znárodnili podniky aj slovenským drotárom.
Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
Ústredné združenie Čechov a Slovákov v Rusku dostalo žiadosti o náhradu škôd od štyridsiatich troch drotárov, najviac požadoval Krutošík z moskovského závodu – až pol milióna rubľov. Celkové straty po prevzatí moci komunistami vyčíslili slovenskí drotárski podnikatelia na dva a pol milióna rubľov.
Tridsať dielní v New Yorku
Drotári nesmerovali len na východ, boli aj súčasťou veľkého pohybu z Horného Uhorska za Atlantik. Na rozdiel od davov, ktoré sa v najhorších triedach parníkov plavili za prácou v baniach a železiarňach, drotári mali výhodu, že ovládali žiadané remeslo.
Medzi prvými sa v USA objavili bratia Komandovci z Veľkého Rovného. Vo Filadelfii si otvorili vlastný obchod s drôtenými výrobkami. V Amerike totiž drotári od dverám k dverám príliš nepredávali, radšej si zakladali malé obchody.
Prvou slovenskou drotárskou hviezdou v USA bol však Juraj Drndúľ Lepiš, rovnako ako Komandovci, aj on pochádzal z Veľkého Rovného. Keďže sa od roku 1860 za prácou cez Atlantik preplavil až šestnásťkrát, doma mu dali meno rovniansky Kolumbus.
Spomedzi osemdesiatich amerických drotárskych dielní vzniklo až tridsať v New Yorku. Slovenskí drotári však smerovali do všetkých kútov krajiny – St. Louis, New Orleansu, Portlandu, San Francisca či do Chicaga.
Pasce na myši aj hračky
Čo v Amerike slovenskí drotári ponúkali? Môžeme to zistiť napríklad z katalógu výrobkov Jána Rácika, Lepišovho zaťa. Nachádzali sa v ňom drôtené kvetináče, pasce na myši, zábradlia, hračky, kostry na svietidlá či kostry na náhrobné vence.
Keď obchody prosperovali, drotári si plnili aj väčšie americké sny. Imrich Bieščar z Veľkého Rovného začal napríklad podnikať s predajom pozemkov, spomínaný Rácik si zase našiel miesto v banke.
Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
V roku 1964, keď si dal John Brodeck patentovať svoj vozík, potomok jeho krajanov práve spravil dôležitý krok k svetovej kariére.
Áno, z drotárskej rodiny z Vysokej nad Kysucou pochádzal aj posledný človek, ktorý stál na Mesiaci – Eugene Cernan, ktorý sa do výcviku na astronauta dostal práve v roku 1964.
Jeho vesmírny vek už nepotreboval drotárov, tí sa z praktických remeselníkov pretransformovali na umelcov, prípadne pomaly premenili svoj biznis ako Brodeckovci.
Rozhľad aj rozvrat
Drotárstvo v čase najväčšieho rozmachu zásadne menilo aj regióny, z ktorých drotári pochádzali. V dobrom aj v zlom.
„Drotári boli pôvodne jednoduchí roľníci pripútaní k pôde, mnohí z nich za celý život nenavštívili ani najbližšie väčšie mesto. Rodný kraj opúšťali bez znalosti cudzích jazykov, zväčša negramotní. V diaľkach ich čakal tiež ťažký život, no získavali väčší rozhľad, naučili sa jazyky, domov nosili nové trendy v bývaní, hospodárení, stravovaní, móde, hygiene a tak ďalej,“ hovorí Hallonová.
Foto: Zbierkový fond Považského múzea v Žiline, reprofoto: Anna Kucharčíková, Katarína Hallonová
Zvyšovali tak nielen svoju životnú úroveň, ale starali sa aj o kultúrny a civilizačný rozvoj regiónu. Daňou za to bol dočasný, ale aj trvalý odchod mnohých šikovných mužov týchto hornatých krajov.
„Muži často ponechali celoročnú starostlivosť o hospodárstvo takmer výlučne na pleciach žien. Ich odchod narušil rodinné zväzky, zasiahol aj do výchovy detí a do manželskej vernosti. Osobný kontakt medzi manželmi či matkami a synmi nahradili listy,“ píše etnologička Katarína Kendrová.
„Pre mňa je najcennejším odkazom drotárstva životaschopnosť, vynaliezavosť a vnútorná sila drotárov. Napriek tomu, že boli pôvodne sociálne znevýhodnenou komunitou, dokázali bojovať s nepriaznivými životnými okolnosťami vlastnými silami a prekážky, ale aj nadobudnuté skúsenosti zhodnocovať vo svoj prospech,“ uzatvára tému historička Hallonová.
Článok vznikol v spolupráci s Triumph Gallery, ktorej zakladateľ Viktor Riško pomáha odhaľovať dávno zabudnuté úspechy slávnych Slovákov, ich príbehy publikuje aj na Instagrame.
