Slovenka Ester Wiesnerová prerazila v Spojených štátoch ako jazzová hudobníčka. Žije v New Yorku a aktuálne sa stala členkou poroty lukratívnych hudobných ocenení Grammy.
Z Partizánskeho cez Boston a New York až do poroty Grammy. Ester Wiesnerová vyštudovala prestížnu americkú hudobnú školu Berklee a patrí medzi najznámejšie slovenské jazzové hudobníčky. Pôsobila v Číne či Indii a so svojím albumom Blue Journal sa dostala do užšieho výberu nominácií na cenu Grammy.
Práve prebojovanie sa do užších kruhov prestížnej ceny súvisí aj s ďalším kariérnym úspechom – stala sa členkou poroty aktuálneho ročníka Grammy. Ceny sa uskutočnia v Los Angeles z druhého na tretieho februára a Wiesnerová pre Forbes prezradila viac o zákulisí ocenení, lobingu, ale aj o tom, čo si myslí o evente, ktorý sa uskutoční v tieni masívnych požiarov.
Cesta do poroty Grammy
Ste členkou poroty v rámci dvoch kategórií ocenenia Grammy Jazz a Kompozícia a aranžmán. Aká bola vaša reakcia, keď ste sa to dozvedeli?
Trochu som tušila, že by to mohlo prísť, no potešilo ma to. Nie je to totiž len o hlasovaní za víťaza, ale ide aj o celú hudobnú komunitu či vzdelávanie a ďalšie možnosti, ktoré táto príležitosť ponúkla.
Čo nasledovalo po tom, ako ste sa dozvedeli o svojej účasti v porote?
Prvá akcia, ktorá ma čakala, bol tzv. „orientation week“. V praxi to znamenalo, že nám vysvetlili, ako funguje samotné hlasovanie a okrem toho sme sa stretli s ďalšími novými porotcami cez Zoom. Už to bolo výnimočné, pretože som stretla naozaj množstvo zaujímavých ľudí.
Poroty sú rozdelené podľa miest a naša skupinka sa pravidelne stretávala v rámci New Yorku. Okrem toho sme ako členovia poroty mali k dispozícii napríklad rôzne mentoringové programy, online kurzy aj prístup k hudobným grantom či prístup k právnikom v prípade potreby. Mali sme naozaj veľkú podporu.
Akým spôsobom vás vybrali do poroty? Kto za vás hlasoval?
Hlasovali za mňa ľudia, ktorí už sú porotcami. Každý z nich môže nominovať a odporučiť dvoch ďalších, ktorí už nejakým spôsobom pracujú v hudobnom priemysle. Samotná Recording academy sa na nominácie do poroty pozrie bližšie, ozve sa im a vypýtajú si od nich ich prácu.
Ester Wiesnerová sa stala členkou poroty Grammy. Foto: Gustavo Pizano
Zavážil fakt, že ste sa so svojím albumom Blue Journal z roku 2022 dostali do užšieho výberu nominovaných na ocenenie?
Myslím, že práve vďaka tomu došlo k nomináciám. To, že niekto z porotcov vôbec vedel o mojej existencii, bolo práve vďaka tomu, že počúvali môj album v rámci poroty.
Spätne ste sa dozvedeli, kto vás nominoval?
O jednej porotkyni tuším, ale nezvykne sa o tom príliš verejne rozprávať.
Každý z porotcov môže hlasovať v dvoch kategóriách ich expertízy a v hlavných kategóriách, ako je objav roka či album roka a podobne.
Takýto proces je v prvom aj druhom kole hlasovania. Prvé je neverejné a v každej kategórii je asi sto až dvesto albumov. Druhé kolo je naopak verejné. V ňom už verejnosť pozná päticu nominovaných. Z nich opäť vyberieme svojho favorita a kto mal najviac hlasov, z nich sa vyberie víťaz.
Tisíc albumov
Koľko albumov ste si museli vypočuť?
Vyše tisícku albumov.
To je obrovské číslo.
Nemala som šancu si to vypočuť kompletne všetko. Je možné postupovať systémom, že pri umelcoch, ktorých nepoznáte, si vypočujete všetko. Druhou možnosťou je, že idete po menách, ktoré poznáte alebo nejakým náhodným spôsobom.
Ako ste postupovali vy?
Keď človek žije v New Yorku, denne strávi v metre približne tri hodiny. Keď som ním cestovala, počúvanie albumov bola moja hlavná pracovná náplň. Denne som si plánovala, koľko albumov si vypočujem. Otvorene hovorím, že som ich nepočúvala úplne celé.
Z niektorých som si napríklad vypočula 20 sekúnd, skočila na ďalšiu skladbu a vytvorila som si určitú predstavu. Spočiatku som si robila poznámky, čo mám vypočuté a čo nie. Postupne toho bolo tak veľa, že už to bolo neskôr viac pocitové. Musela som si stanoviť, čo vlastne hľadám.
Na čo ste sa sústredili?
Dôležitá bola pre mňa najmä inovatívnosť. Najmä v jazzových kategóriách hudba môže občas zostať v minulom storočí. Ja som chcela nájsť ľudí, ktorí dokážu priniesť niečo nové.
V jazze je stále málo žien. Chcela som ich podporiť a snažila som sa o to, aby aspoň polovica diel, ktoré som vybrala, bola vytvorená ženami. V hudbe som hľadala aj určitú kultúrnu, spoločenskú alebo osobnú hĺbku. Skrátka bol pre mňa dôležitý obsah, ktorý umelec odovzdáva ďalej.
Prekvapilo vás niečo ako porotkyňu počas celého udeľovania hlasov?
Celý proces majú naozaj dobre vymyslený. Asi by ma to nemalo prekvapiť, pretože ceny fungujú už dlho, ale všetci vieme, ako podobné procesy fungujú na Slovensku. Všetko funguje pod jednou aplikáciou, či už lístky na Grammy, ale aj samotné hlasovanie. Bola som príjemne prekvapená.
Aká bola úroveň kvality albumov?
Určite ma potešila ich hudobná úroveň. Nedalo sa už úplne povedať, čo je lepšie, čo horšie, pretože tu už účinkovali aj určité subjektívne preferencie.
Vy osobne už viete, kto ceny v konkrétnych kategóriách vyhral?
Nie, dozviem sa ich až na oceňovaní.
Problém s lobingom
Museli ste podpísať zmluvu o mlčanlivosti?
Nebola to typická NDA-čka, ale niečo podobné áno.
Ani nie, ale bola ošetrená iná vec, a to lobovanie.
Akým spôsobom?
Deje sa totiž napríklad to, že samotní porotcovia majú vo výbere svoje albumy a môže dôjsť k tomu, že jeden porotca povie: „Ja zahlasujem za tvoj album, ak ty zahlasuješ za môj.”
Prípadne ľudia hlasujú za tých, s ktorými spolupracujú. Toto by tak fungovať nemalo a práve pravidlá lobingu o hlasy majú naozaj prísne pravidlá. Konkrétne kto, čo môže a nemôže povedať.
Pocítili ste podobný tlak?
Normálne mi vybuchol e-mail a sociálne siete.
Kto vám všetko písal?
Ľudia, ktorí tam mali albumy a obracali sa na mňa s tým, či nezahlasujem za ich album v tejto a tejto kategórii. To isté platilo práve aj o sociálnych sieťach.
Napríklad som videla, že niekto si vypočul moju hudbu a zrazu mi ten človek napísal: „Veľmi pekná muzika, nezahlasovala by si za mňa v cenách?”
Ako sa o tom ľudia dozvedeli? Zistiť, kto je členom, nie je úplne jednoduché…
Áno, samotné zostavy porôt nie sú totiž verejné. Niekedy sú však ľudia z poroty veľmi nadšení, preto o tom postujú na sociálnych sieťach a popritom zverejnia konkrétny hashtag, ktorý na ceny odkazuje. Ľudia si to tak ľahko celé spoja. Tí, ktorí sa mi ozvali, to museli hľadať naozaj veľmi intenzívne.
Speváčka sa venuje aj neziskovému sektoru, učeniu, ale aj vlastnej hudobnej kariére. Foto: Yileini Atkins
Ako ste reagovali na podobný lobing? Ignorovali ste ich alebo im odpovedali?
Ja osobne som slušne odpovedala: „Ďakujem, zvážim.” Potom som si vypočula samotný album a zhodnotila ho ako každý iný.
Priznám sa, že určitý psychologický vplyv to na vás má. Už to totiž nie je o tom, že prvýkrát vidíte meno samotného umelca, ale už o ňom viete a máte z tohto človeka či hudby určitý prvotný dojem.
Samotné členstvo v porote je aj nejakým spôsobom finančne ohodnotené?
Nie, je to vyslovene dobrovoľné.
Požiare v L.A.
Zúčastníte sa aj samotného eventu oceňovania v Los Angeles?
Áno, do L.A. som letela v stredu.
Špecifikom celej akcie sú tragické požiare, s ktorými sa L.A. pasuje. Vy osobne si myslíte, že sa malo oceňovanie zrušiť alebo vidíte pozitívne, že sa v akcii pokračuje aj cez ich charitatívnu linku?
Veľmi som rozmýšľala či ísť alebo nie.
Rozhodovali ste sa z hľadiska bezpečnosti či išlo skôr o hodnotovú dilemu?
Hodnotovú. Na jednej strane to môže navonok pôsobiť, že my tam budeme mať „hurá, veľkú párty” a na druhej strane strašne veľa ľudí stratilo domovy. Napokon som sa sama za seba rozhodla, že pôjdem. A to aj z toho dôvodu, že som už nevedela zrušiť letenky a lístky na eventy, čo je pre mňa momentálne veľká investícia.
Tiež si myslím, že práve toto je chvíľa, kedy by sa mala hudobná komunita stretnúť a stmeliť. Z ich pohľadu musím povedať, že zrušili niektoré networkingové večierky. Myslím si, že zrušiť samotný event by bola škoda. Určite by na akcii malo mať miesto aj pripomenutie tohto nešťastia v podobe požiarov, čo sa čiastočne deje cez charitatívny aspekt cien, ktorý ste spomenuli.
Grammy sa často vyčíta, že ceny sa cyklia v oceňovaní tých istých umelcov. Zdieľate podobný postoj či skôr naopak?
Dobrá otázka, podľa mňa je okolo každých cien vždy humbug. Aj na Slovensku okolo Rádiohláv (Radiohead awards, pozn. red.), keď sa oceňuje, vždy je okolo toho veľa emócií. Tí, ktorých ocenili, sa tešia, tí, ktorých nie, to zase niekedy nesú veľmi ťažko.
Ceny za umenie z princípu nie sú fér, pretože je to subjektívny proces. Podľa mňa je konkrétne pri Grammy napríklad zaujímavé, že samotní porotcovia v hlasovaní pochádzajú z hudobného priemyslu, čo nie je vždy pri podobných cenách pravidlom.
India, Čína, Spojené štáty
V roku 2015 ste sa zaradili do rebríčka magazínu Forbes 30 pod 30. Odvtedy ste vydali vlastný album Blue Journal a dostali ste sa do užšieho výberu nominovaných na ceny Grammy. Aké dôležité kariérne míľniky ste za tie roky ešte zažili?
Intenzívne sa pohybujem v segmente vzdelávania a na Slovensku som založila neziskovku Za hranice s hudbou.
Súčasťou mindsetu hudobníkov v Amerike je určite snaha si hudbou zarobiť.
Založila som ju spolu s dvomi Slovenkami žijúcimi v zahraničí a snažíme sa preniesť na Slovensko vzdelanie, ktoré sme my dostali za hranicami. Ide o projekt, z ktorého sa veľmi teším a veľmi ma posunul vpred. Ročne tu je 650 študentov a nejde len hudbu, ale učíme ich, že k hudbe nemusia pristupovať takpovediac „ruským štýlom“. Sadneš za noty a hráš.
Dá sa improvizovať, tvoriť a dávať do hudby kus seba, čo je pre veľa ľudí stále nové. Ďalším kľúčovým momentom pre mňa bolo, že som dokončila magisterské štúdium a presťahovala sa do New Yorku. Určitý čas som žila v Indii, kde som učila spev a kompozíciu indických tradičných hudobníkov.
Podobne to bolo aj v Číne, kde som zase učila workshopy pre čínske operné speváčky, ktoré chceli vedieť viac o západnej hudbe.
Ktorá krajina vás posledné roky profesijne najviac ovplyvnila? Spojené štáty, spomínaná India alebo Čína?
V Amerike som najdlhšie, takže určite ona. Ale pol roka som žila aj v Indii, takže to určite zanechalo určitý vplyv na moju tvorbu.
S albumom Blue journal sa Wiesnerová dostala do užšieho výberu nominácií na Grammy. Foto: Frantisek Petko
Biznis v USA
Amerika je zaujímavá tým, že tu až tak nefunguje grantový systém. Respektíve grantov je výrazne menej v prepočte na umelca a dostať ich je naozaj náročné.
Umelci majú tendenciu, akoby viac rozmýšľať komerčnejšie. Pomáha ale aj donorská kultúra, ktorá je v Amerike výraznejšie rozšírená ako na Slovensku. Súčasťou mindsetu hudobníkov v Amerike je určite snaha si hudbou zarobiť.
Keď na ten kľúč prídem, tak vám o ňom poviem (smiech). Každý z umelcov to robí trochu inak. Donorstvo tu je ale určite veľmi veľká vec.
Umelcov, ktorých poznám, majú väčšinou tri až štyri zdroje príjmu. Všetky súvisia s hudbou, ale jeden zdroj môže napríklad byť tvorba hudby do videohry, koncert, predaj alebo učenie. Z toho sa to dá nejak vyskladať. Oproti Európe to nie je zásadne iné, ale tam do toho ešte vstupujú práve spomínané granty.
Vy osobne máte donora, ktorý vás finančne podporuje?
Nemám jedného stabilného, ale mám viacero ľudí, o ktorých viem, že keď budem potrebovať pomoc, tak budú ochotní pomôcť.
Ide väčšinou o ľudí z biznisu či hudobného priemyslu?
Je to kombinácia. Hlavne ide o podnikateľov zo slovenskej komunity v Amerike. Sú to ľudia, ktorí v minulosti podporovali školu, na ktorej som študovala – Berklee. Práve vďaka nej sme sa spojili a teraz podporujú aj mňa.
Nie je to niečo, na čom vyslovene staviam. Keď vydávam album, robím určitý crowdfunding, ale nemám niekoho, kto mi pravidelne posiela financie.
Mail pre najbohatších Slovákov
Zaujímavosťou je, že, keď ste sa rozhodli ísť na Berklee, potrebovali ste zaplatiť školné na prvý semester a zvolili ste vcelku originálny prístup. Pozreli ste si vtedajší rebríček Forbesu Najbohatší Slováci a kontaktovali slovenských podnikateľov so žiadosťou o financovanie vášho štúdia. Aká bola nakoniec úspešnosť?
Samozrejme, nízka (smiech).
Nejakí podnikatelia z rebríčka aj zareagovali?
S niektorými som sa dokonca aj stretla a niečo z toho napokon aj bolo.
Môžete aj konkretizovať?
Nemôžem, vtedy hralo veľkú rolu samotné načasovanie. Bolo to ešte predtým ako prišli do módy crowdfundingové kampane. Podľa mňa to bol jediný podobný mail, ktorý v tom čase títo ľudia dostali. Neviem, či im ešte iná osemnásťročná Slovenska písala s tým, že sa dostala na Berklee a chcela by na Slovensku založiť hudobnú školu a či tieto aktivity nechcú podporiť (smiech).
Koľko ste potrebovali vtedy zohnať financií na zaplatenie prvého semestra?
15-tisíc dolárov.
Aj sa podarilo niečo zohnať?
Podarilo sa dokonca zohnať o niečo viac. S ubytovaním a s ďalšími nákladmi to bolo okolo 23-tisíc dolárov. Nebolo to ale len vďaka týmto e-mailom, v tom čase som písala asi každému, kto mal nohy. Išlo o financie na prvý semester, druhý semester mi zaplatila jedna veľká donorka a na tretí som už dostala štipendium.
Ester Wiesnerová pochádza z Partizánskeho, no aktuálne žije v New Yorku. Foto: Frantisek Petko
Prvý album
Všimol som si, že váš album Blue Journal podporil aj slovenský Fond na podporu umenia. Akú časť ste financovali práve z grantov a koľko ste museli dať do albumu z vlastného vrecka?
Pri Blue Journal to bola veľmi výnimočná situácia. Išlo totiž o covidové granty a vtedy cez Fond na podporu umenia prúdilo naozaj veľa prostriedkov.
Z fondu sa vykryla asi polovica výdavkov na album. Bežne to je ale nereálne pri takom nákladnom albume s medzinárodným tímom, ako bol môj. Robili sme ale aj crowdfunding, ktorý bol asi štvrtina vynaložených peňazí.
Naznačili ste, že ak chce hudobník zarábať muzikou, musí svoju tvorbu diverzifikovať. Ako to je u vás?
Napríklad som napísala hudbu do dokumentárneho filmu, ktorý vyjde na Slovensku v apríli. Online učím spev, tvorbu hudby a robím aj umelecký koučing. Pre moju neziskovku Za hranice s hudbou aktuálne pracujem dobrovoľnícky, ale ďalej sú to koncerty.
Keď sa bavíme o zárobkoch, zaujímavé sú z tohto hľadiska určite festivaly. Dôležitým je aj hranie pre druhých ľudí. Niekto si vás zavolá s tým, aby som im išla zahrať, zaspievať alebo nahrať vokály.
Pre vás ako hudobníčku, ktorá žije v Spojených štátoch, z ktorej spomínanej zložky máte najväčší zdroj príjmov?
Pre mňa osobne to je online učenie. Je to stabilný zdroj príjmov a vďaka tomu si potom môžem vybrať tie spolupráce, ktoré mi najviac sedia. Hudobníci, ktorí toľko neučia, musia brať viac spoluprác, ale nemajú potom podobnú možnosť výberu.
Pri mnohých revolúciách, ale aj pri zásadných spoločenských zmenách hrá hudba dôležitý prvok a je tam prítomná. Keď niekto spomenie Modlitbu pre Martu, každý hneď vie, o čo ide. Hudba sa niekedy dokáže dostať do miest v človeku, kde sa nevie tak ľahko dostať napríklad racio.
Dnes je už známe, že ľudia, ktorí nevedia rozprávať, niekedy vedia spievať, alebo ľudia, ktorí nevedia chodiť, môžu vedieť tancovať do rytmu. Hudba z nás vie dostať veci úplne z iného uhla, perspektívy a inej časti mozgu. Hudba má obrovskú moc meniť ľudí, a tak aj meniť spoločnosť.
