Pomalé čítanie, stres, extrémna únava aj frustrácia zo seba. To je len pár z mnohých dôsledkov dyslexie, poruchy učenia, ktorou v nejakej forme trpí až 20 percent populácie. Medzi nimi aj Slovák Martin Pyšný. Grafický dizajnér, ktorý pre dyslektikov vytvoril špeciálne písmo Dysfont.
„Keď sa na tento problém pozrieme nielen ako na otázku špeciálnej pedagogiky, uvedomíme si, že vytvorením správnych nástrojov pre dyslektikov môžeme dopredu posunúť celú spoločnosť,“ hovorí v rozhovore pre Forbes.
V rozhovore sa dočítate:
- Aký je rozdiel medzi dyslexiou a vizuálnym stresom a prečo sa tak často zamieňajú?
- Ako Martin Pyšný vytvoril písmo pre dyslektikov a v čom je výnimočné?
- Prečo Martin Pyšný zistil, že má dyslexiu až ako tínedžer?
- Prečo podľa neho dyslexia nie je len téma pre špeciálnych pedagógov?
Čítanie ako trápenie
Problémy ľudí s dyslexiou ste začali riešiť, lebo ňou sami trpíte. Ako sa prejavuje?
Najčastejšími prejavmi sú pomalé a sekané čítanie, prešmykovanie písmen v slovách a zamieňanie písmen b, d, p a q. V skutočnosti je to totiž ten istý znak, len inak orientovaný.
Problémom u detí s dyslexiou je napríklad aj nízka úroveň čítania s porozumením, keďže konce slov a viet si často vymýšľajú. Robím to aj ja, keď vidím, koľko námahy ma čítanie stojí, radšej si vymyslím tú najpravdepodobnejšiu možnosť. Najhoršie to je pri čítaní nahlas, keď ide aj o čas.
Často sa spája aj s inými dys- poruchami ako dysortografia, dysgrafia… V našich podmienkach sa však jej chápanie často obmedzuje len na vizuálny stres.
Čo je vizuálny stres?
Dôsledok očného hendikepu. Oči ľudí, ktorí ním trpia, majú málo čapíkov na žltých škvrnách, teda na miestach, kde vidíme najostrejšie. Tento deficit sa ich mozog snaží vykompenzovať tým, že zrakové centrum funguje excitovane.
Ukážka písmena „a“ v Dysfonte. Foto: dysfont.com
Písmo je najčastejšie kombináciou čiernej a bielej farby. Tie sú na opačných póloch farebnej škály. Ako vzor je preto pre naše oči veľmi nepríjemné. Je to navyše veľmi podobný vzor, no zároveň nie stále rovnaký. Vizuálne „efekty“ sú rôzne v závislosti od veľkosti písma, jeho typu, dĺžky textu, riadkovania ale aj únavy čítajúceho.
Zastaralé riešenia
Dá sa týchto prejavov nejako zbaviť?
Už od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia je známe, že vizuálny stres sa dá eliminovať inou farebnosťou pozadia, na ktorom je text. Biele je totiž pre ľudí trpiacich vizuálnym stresom najhoršie. V praxi sa používajú farebné fólie, ktoré sa dajú priložiť na papier, alebo farebné okuliare.
Pre 21. storočie je to ale z môjho pohľadu zastaralé riešenie. Zvlášť, keďže väčšinu informácií už dnes prijímame z obrazoviek, nie z papiera. Problém je navyše aj v tom, že je to veľmi individuálne – na každého človeka s vizuálnym stresom fungujú iné odtiene farby pozadia a intenzita. Okrem toho, pre mňa ako grafického dizajnéra, je takéto skresľovanie farieb v práci nemysliteľné.
Ukážka písmena „q“ v Dysfonte. Foto: dysfont.com
Vaším riešením je teda špeciálne písmo, respektíve font pre dyslektikov.
Áno, ale nie som jediný, kto sa oň snaží. V roku 2013 som končil tretí ročník na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V tom istom roku vyšlo písmo Open dyslexia špeciálne pre dyslektikov. Rozhodol som sa ho vyskúšať, no vôbec na mňa nemalo také terapeutické účinky, aké by som očakával. Dokonca jednu zložku mojich problémov pri čítaní a učení – vizuálny stres, podporovalo. Bolo pre mňa teda ešte horšie čitateľné ako bežné bezpätkové písmo.
To ale neznamená, že pre dyslektikov, ktorí netrpia vizuálnym stresom, nemohlo byť účinné. Aj keď aj neskoršie výskumy preukázali, že jeho relevantné terapeutické účinky pre dyslektikov sú pomerne malé.
Ukážka písmena „b“ v Dysfonte. Foto: dysfont.com
Rozprával som sa vtedy o tejto skúsenosti s jednou spolužiačkou a tá navrhla, že ako dyslektik a dizajnér by som predsa takéto špeciálne písmo mohol navrhnúť aj ja. Prihlásil som sa teda na špeciálny typografický ateliér, ktorý sme v škole mali, s tým, že na túto tému by som o rok mohol robiť bakalárku.
Spomenuli ste, že vizuálny stres a dyslexia sa často nesprávne zamieňajú. Znamená to teda, že človek s dyslexiou nemusí automaticky trpieť aj vizuálnym stresom?
Presne tak. Vizuálnym stresom môžu trpieť aj ľudia, ktorí nemajú dyslexiu, no je ich asi len päť percent. Pokiaľ hovoríme o jemných prejavoch vizuálneho stresu, tie má asi 20 percent. Prejavy vizuálneho stresu má zasa asi len 40 percent dyslektikov.
Test sám na sebe
Vráťme sa ešte k vášmu písmu, ktorého prvú verziu ste nazvali Dyscont. Ako vyzeral proces jeho tvorby?
Zo začiatku som sa veľmi snažil nadviazať spoluprácu so špeciálnymi pedagógmi. V rámci výskumu som prišiel na veci, ktoré by mohli fungovať a vďaka tejto spolupráci som ich chcel hneď testovať na vzorke ľudí s dyslexiou. To sa mi celkom nepodarilo.
Ako ste to vyriešili?
Povedal som si, že keďže ja sám som dyslektik, budem testovať najmä na sebe. Skúmal som rôzne typy a štýly písma a snažil som sa zistiť, čo spôsobuje, že sa mi text číta lepšie alebo horšie. Bolo to pre mňa veľmi náročné. Musel som akoby ignorovať všetko, čo sa môj mozog počas môjho života naučil, aby sa mi s dyslexiou žilo lepšie.
Ukážka písmena „d“ v Dysfonte. Foto: dysfont.com
Na základe toho som vytvoril pracovnú verziu môjho písma pre dyslektikov s názvom Dyscont. Aj keď to bola len pracovná verzia a pôvodne som ho neplánoval zverejniť, dostalo sa k niektorým špeciálnym pedagógom a odborníkom. Vďaka tomu som zistil, že by mohlo fungovať.
Jedno písmeno, jeden znak
A potom?
S cieľom písmo vylepšiť som absolvoval Kráľovskú akadémiu umení v Haagu. Vtedy som si uvedomil, že o typografii toho viem ešte naozaj málo a motivovalo ma to študovať ešte viac.
Teraz pracujem na vylepšenej verzii Dyscontu, ktorú som pomenoval Dysfont. Implementujem doň ďalšie vedomosti, ktoré som získal, svoju skúsenosť, ale aj výsledky priebežných testov. Chcel by som, aby mal Dysfont aj viac štýlov. Som grafický dizajnér a je pre mňa dôležité rozlišovať napríklad nadpisy od zvyšku textu.
Máte nejaké všeobecne platné pravidlá, ktorými sa pri tvorbe Dysfontu riadite?
Písmo pre dyslektikov by malo byť vizuálne čo najjednoduchšie, teda minimálne bezpätkové. Jednotlivé znaky by mali byť zároveň čo najmenej podobné.
Ako dyslektikovi mi dlho nedávalo zmysel, prečo každé písmeno potrebuje toľko úplne odlišných grafických znázornení. Písanú aj tlačenú formu, malé aj veľké, kurzívu… V Dysfonte sa snažím, aby sa napríklad malé a veľké písmená čo najviac podobali.
Kedy bude Dysfont verejne dostupný?
Pravdepodobne na jar 2023. Pracujem na vývoji nového webu. Tam detailne popisujem, ako moje písmo funguje a prečo je účinné. Chcel by som na ňom šíriť aj osvetu a spolupracovať s viacerými odborníkmi. No stále zháňam prostriedky aj ľudí, ktorí by mi s projektom pomohli. Aj keď už dnes mám tím ľudí, ktorí mi pomáhajú s napĺňaním mojej vízie.
Chodiť po svete s baterkou
Ako ste vy prišli na to, že máte dyslexiu?
Keď som končil prvú triedu, dali ma rodičia na testy do Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Mal som totiž pomerne zlé výsledky, pokiaľ ide o čítanie, slovenčinu…
Vtedy som mal pocit, že ma testujú, aby zistili, či nemám ísť do špeciálnej školy. O výsledkoch testov so mnou ale nikdy nehovorili. Aspoň nie tak, aby som pochopil, o čo ide. Teda, že mám vrodenú poruchu učenia, za ktorú nemôžem.
Kedy ste to potom zistili?
Až ako tínedžer. Raz som pozeral seriál, v ktorom sa hovorilo o dyslexii, respektíve problémoch v škole. Jedna z postáv povedala, že ju frustruje chodiť po svete s baterkou. To bolo niečo, čo vo mne veľmi zarezonovalo. Presne som vedel, ako to myslí.
Prečo?
Vždy, keď som sa ako dieťa rozprával so súrodencami alebo inými deťmi o tom, ako vidia, zistil som, že ja to mám trochu inak, dynamickejšie, excitovanejšie.
Martin Pyšný. Foto: archív Martina Pyšného
Keď som ten seriál dopozeral, spýtal som sa mamy, či mám dyslexiu. Povedala, že áno, ale viac to so mnou neriešila. Naozaj sme sa o tom porozprávali až oveľa neskôr.
Všetko je v texte
Čo ste zistili?
Vtedy mi povedala, že sa v škole snažila bojovať za individuálnejší prístup pre mňa aj ďalšie deti. V tejto snahe ale napokon zostala sama a ja som bol vyhlásený za triedneho lajdáka.
Na základe výsledkov z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie mojim rodičom odporučili, že by som mohol zmeniť školu. Po štvrtej triede som sa teda dostal na osemročné gymnázium. Napriek tomu, že som nikdy nebol vzorným študentom, zmena školy bola pre mňa dostatočnou motiváciou, aby som sa tam dostal.
Aký ste teda boli študent?
Všetko bolo v texte a mňa čítanie extrémne vyčerpávalo. Snažil som sa preto vzdelávať inými spôsobmi.
Ukážka písmena „g“ v Dysfonte. Foto: dysfont.com
Napríklad akým?
Pozeral som veľa dokumentárnych filmov, doma som si robil rôzne experimenty. Celý školský systém ma vtedy dosť frustroval. Myslím si, že dnes už to majú deti s dyslexiou trochu lepšie. Minimálne, pokiaľ ide o osvetu.
Súčasťou osvety ste dnes aj vy. Aké máte s Dysfontom plány?
Mojou ambíciou je vytvoriť také grafické nástroje, aby si každý človek mohol prispôsobiť text svojim možnostiam. Či už je to dieťa, ktoré sa učí čítať, alebo dospelý, ktorý čítanie používa len ako prostriedok na získavanie informácií. Aby bol ten prístup čo najindividuálnejší. Lebo aj ľudia s dyslexiou majú rôzne prejavy a formy.
Priemerných grafických dizajnérov, ako som ja, sú tisíce. No tejto téme, ktorá môže mať obrovský celosvetový vplyv, sa venuje naozaj málokto. Podľa štatistík ale nejakou formou dyslexie trpí asi až 20 percent populácie.
Keď sa na tento problém pozrieme nielen ako na otázku špeciálnej pedagogiky, uvedomíme si, že vytvorením správnych nástrojov pre dyslektikov môžeme dopredu posunúť celú spoločnosť. Moje ambície sú veľké, no som ešte iba na začiatku tejto cesty.
A kam by ste sa chceli v ideálnom prípade dostať?
Moja predstava o cca 20 rokov je taká, že bude úplne jedno, či je niekto farboslepý, slabozraký, má dyslexiou alebo vôbec nevidí, lebo budeme mať také nástroje a prostriedky, že dostane presne také isté informácie ako človek bez obmedzení. Budeme mať ale aj špeciálne nástroje pre ľudí, ktorí sú naopak v čítaní lepší a rýchlejší ako väčšina populácie. Písmo je len základ.
Ukážka písmena „p“ v Dysfonte. Foto: dysfont.com
Obrazovky našich zariadení budú teda diametrálne odlišné, aj keď sa rozhodneme čítať napríklad tú istú knihu alebo médium. Rozdiely vidím najmä vo veľkostiach písma a fotografií, vo farebnosti, ale aj v tom, ako budú informácie štruktúrované. Chcel by som, aby mal každý človek layout prispôsobený „na mieru“. Tak, aby mohol prijímať informácie čo najrýchlejšie a najpresnejšie.
Myslím si, že o 20 rokov budeme v takej situácii, že grafický dizajn, ako ho poznáme dnes, úplne stratí zmysel. Celý sa prispôsobí informáciám.
