Zoltán Berghauer hovorí, že chcel vždy pomáhať vo veľkom a systematicky. Príležitosť prišla začiatkom roka 2022, keď predal svoju úspešnú firmu, s ktorou dodával bazény do celého sveta a v máji nasledujúceho roka postavil školu pre deti z kmeňa Himba v Namíbii.
Dodávaniu bazénov sa Zoltán Berghauer venoval od roku 2004. Mimoriadny úspech jeho firma Compass Pools Europe zažila paradoxne s príchodom pandémie. Tržby jej narástli o tretinu a zisk sa medziročne zvýšil o 617 percent. V rovnakom roku získala firma aj ocenenie Diamanty slovenského biznisu, ktoré Forbes každoročne udeľuje zdravo rastúcim malým a stredným podnikom.
Začiatkom roka 2022 sa Zoltán Berghauer rozhodol Compass Pools Europe, ktorá v tom čase pôsobila už na 35 trhoch, predať a venovať sa filantropii. Pomáhať chce však nielen ako sponzor, ale aktívne a systematicky.
Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
V rozhovore pre Forbes hovorí o tom, ako sa stavia v Namíbii, ako vyzerá miestny vzdelávací systém a prečo sú pre kmeň Himba kozy dôležitejšie ako vlastné deti.
Pomáhať chcel už odmala
V dávnejšom rozhovore pre Forbes ste povedali, že po predaji firmy ste považovali za svoju povinnosť venovať sa tým, ktorí to potrebujú. Prečo?
Viedli ma k tomu už odmala a táto hodnota vo mne zostala aj v dospelosti. Vždy som si hovoril, že keď na to budem mať raz prostriedky, rád by som pomáhal vo väčšom. Príležitosť prišla po predaji firmy.
Hľadal som niekoho, kto by mi pomohol urobiť niečo väčšie. Moja predstava od začiatku bola škola. Existuje staré čínske príslovie, ktoré hovorí: „Nedaj človeku rybu, ale nauč ho loviť.“ Preto mi dávalo zmysel investovať práve do vzdelania.
Na internete som narazil na Reinera Meutscha, zakladateľa nadácie Fly & Help. Ako mladý obletel celý svet na jednomotorovom lietadle. Všade, kde pristál, videl chudobu detí. Tieto obrazy ho doviedli k filantropii. Všetko predal a začal stavať školy.
Stretli sme sa v Kolíne a hneď sme si „sadli“. Povedal som mu, že by som rád zainvestoval do väčšieho projektu. Pozrel sa na mňa a povedal: „Ty si hádam prvý z východnej Európy.“ Otvoril veľkú knihu a nalistoval, že najbližšie sa chystá stavať školu pre kmeň Himba v Namíbii. Bolo to pre mňa úplne neznáme, ale hneď sme sa dohodli, neváhal som.
Jedlo len raz za deň
Kmeň Himba je jeden z posledných kočovných kmeňov v Afrike a jeho kultúra sa veľmi líši aj od iných afrických kmeňov. V čom vás stretnutie najviac prekvapilo?
Keď sme sa tam s partnerkou vybrali, bol to ich prvý kontakt s belochmi. Najviac ma však prekvapil ich rebríček priorít. Na prvom mieste je v ňom koza. Až za ňou sú muži, potom ženy a deti sú na poslednom mieste. Tak k nim aj pristupujú.
Keď som sa teda rozprával so staršinami a povedal som im, že tam chcem postaviť školu, musel som ich veľmi presviedčať, že je to pre ich deti dôležité.
Čo ich napokon presvedčilo?
Najsilnejším argumentom bolo, že tam dostanú jedlo. Žijú vo veľkej chudobe a jesť raz za deň je pre nich bežné. Každý deň dostanú to isté – kukuričnú kašu.
Ako vyzerali vaše dni v Afrike?
Afrika je veľmi špecifická. Keď tam človek ide, musí zabudnúť na luxus a radosť z materiálnych vecí, ktoré v Európe berieme ako samozrejmosť. Napriek tomu sa Afričania tešia oveľa častejšie a viac ako my.
Keďže všetko máme, stále hľadáme niečo, čo by sme ešte teoreticky mať mohli. Oni sa tešia z maličkostí. Pripomínajú mi mňa za socializmu. Najkrajší vianočný darček, aký som kedy dostal, boli tri kilá banánov. Tešil som sa viac, ako sa dnešné deti tešia z iPhonu.
Afričania túto radosť prežívajú, keď im tečie voda a keď na obed dostanú jedlo. To sú veci, z ktorých sme sa my dávno tešiť zabudli. Na otvorenie školy sme priniesli nafúknuté balóny. Takú radosť som nikdy predtým nevidel… Prispôsobiť sa tomuto nastaveniu a tešiť sa z každej maličkosti bolo pre mňa veľmi príjemné.
O Fly & Help
Bývalý generálny riaditeľ cestovnej kancelárie Berge & Meer Reiner Meutsch si splnil svoj celoživotný sen a ako desiaty Nemec obletel svet v jednomotorovom lietadle. Chudoba, ktorú pri tom uvidel, ho inšpirovala k filantropii. Svoju nadáciu Fly & Help založil v roku 2010. Dnes s pomocou individuálnych sponzorov stavia školy v 40 rozvojových krajinách v Afrike, Ázii aj Latinskej Amerike. Zoltán Berghauer sa stal prvým sponzorom nadácie nielen zo Slovenska, ale z celej východnej Európy.
Kvalitnejšie ako u nás
Ako sa miestne deti vzdelávali predtým, než ste pre ne postavili školu?
Keď som prišiel do Namíbie, na mieste, kde dnes stojí škola, bola plechová „búda“, ktorá pripomínala našu sídliskovú garáž. Chodilo tam 30 detí. Sedeli na tvrdých cementových vreciach a na plech si kreslili úlohy.
Tam sme sa stretli aj s ich staršinami. Bolo to zaujímavé stretnutie – najviac ich zaujímalo, čo im prinesieme. Snažil som sa im to odprezentovať tak, že škola bude náš spoločný projekt. Všetko som im to vysvetľoval čo najjednoduchšie, no najviac ich zaujímalo, čo tým získajú. Ich prvá otázka bola, kto bude v škole upratovať.
Napriek tomu sa nám podarilo dohodnúť. Školu sme dokončili v apríli a v máji sme ju slávnostne otvorili. Boli tam všetci z okruhu 100 kilometrov. Taký veľký je totiž jej spád.
Najbližšie okresné mesto je vzdialené asi 50 kilometrov a cesta doň trvá v týchto podmienkach asi osem hodín. Deti z najbližších usadlostí do školy dochádzajú denne peši desať kilometrov, preto sme vybudovali aj hostel, v ktorom časť z nich môže prespávať.
To sú pomerne veľké developerské projekty. Ako sa proces výstavby líši od toho, ktorý poznáme z Európy?
Výstavba ide v Afrike veľmi rýchlo. Miesta, kde sú školy potrebné, vyberá miestne ministerstvo školstva. Ono zároveň garantuje učiteľa a stravu pre školu. Stačí ju iba postaviť.
Foto: archív Zoltána Berghauera
Čudovali by ste sa, ale toto je kvalitnejšie ako v Európe. V tejto oblasti totiž pôsobí developerská firma, ktorú tam vybudoval Švajčiar a má švajčiarske spôsoby. Z pohľadu stavby je tá škola oveľa kvalitnejšia ako tie naše. A nielen preto, že je úplne nová.
Má solárne panely. Sám som bol prekvapený, čo všetko stihli za tri mesiace vybudovať na takom odľahlom mieste. Robotníci počas výstavby bývali v stanoch a všetok materiál si museli dovážať desiatky kilometrov.
Práca učiteľa ako poslanie
A ako vyzerá vzdelávací proces miestnych detí v takýchto podmienkach?
Ten je síce ustanovený osnovami, no učiteľom dáva veľkú mieru slobody. Na našej škole v Namíbii asi dva mesiace učila aj jedna z mojich dcér. Veľmi to na ňu zapôsobilo. Deti v Namíbii totiž berú všetko s úprimným nadšením. Oslavujú každé nové anglické slovíčko, ktoré sa naučia. Učenie je plné hier, nesedia tu nad knihami. Nemajú zošity ani písacie potreby.
Do školy však nechodia pravidelne. Ak ich rodičia potrebujú doma na prácu, do školy nejdú. To sa deje pomerne často. Musia ísť pásť kozy alebo dojiť. Dochádzka sa tu rieši úplne inak ako u nás. O to viac sa tešia z toho, keď v škole môžu byť.
Aj v tomto smere sa to však vďaka nám trochu zmenilo. Do pôvodnej školy chodilo 30 detí, dnes ich máme okolo 120. Je to najmä vďaka tomu, že rodičia uvideli, že škola im okrem jedla dáva aj iné hodnoty.
Spomenuli ste, že učiteľov garantuje ministerstvo školstva. Ako to funguje?
Má to niekoľko úskalí. Najväčší problém je v tom, že ich učitelia nemajú odborné vzdelanie. Stačí, keď ovládajú základy angličtiny. Keď niekto začína učiť, stáva sa zároveň žiakom na strednej odbornej škole pre učiteľov, do ktorej chodí päť rokov.
Na konci získa štatút učiteľa a plat, no v našom ponímaní ide iba o pár desiatok eur. Prácu učiteľa tu však oveľa viac vnímajú ako poslanie. Sú radi, že môžu byť s deťmi a niečo im odovzdať.
Tak to beriem aj ja. Mohol som postaviť školu, pobúchať sa po prsiach a spokojne sa posunúť ďalej. Mám však štyri deti a spolu sme sa dohodli, že sa o školu a miestnu komunitu budeme starať aj ďalej.
Bez vody to nejde
Čo to znamená?
Snažíme sa systematicky riešiť aj ďalšie problémy tejto oblasti. Na severe Namíbie je najväčší problém s nedostatkom vody. Už pred desiatimi rokmi tam vyhynulo prakticky všetko živé. Ťažko by sme tam hľadali slony, levy a antilopy, ktoré sú inak v Namíbii bežné.
Jediné zvieratá, ktoré tieto extrémne podmienky zvládajú, sú kozy, preto ich miestni majú tak vysoko v rebríčku priorít. Vďaka kozám prežijú aj ľudia. Najväčšia zložka ich potravy je kozie mlieko. Keď je veľká slávnosť, jednu z kôz zabijú a majú aj mäso. Nič viac – žiadne ovocie ani zeleninu.
Takže ani vo vašej škole nie je voda?
Škola mala zásoby vody z neďalekej rieky, ktorá vysychá. Keď som však sedel so staršinami a povedal som im, že chcem do školy priviesť vodu, lebo tam máme umývadlá a dokonca aj splachovacie toalety, boli zásadne proti. Voda je totiž v ich svete najprv na pitie pre kozy.
Foto: archív Zoltána Berghauera
Oponoval som tým, že sú to ich vlastné deti, ale kozy boli stále na prvom mieste. Spontánne som preto vymyslel, že keď nám teraz na rok dovolia použiť vodu z rieky, o rok zoženiem toľko sponzorov, aby sme mohli postaviť studňu takú hlbokú, že bude dosť vody pre kozy, pre nich aj pre deti.
Akonáhle som povedal, že kozy budú mať dosť vody, potešili sa a súhlasili. Peniaze na budovanie studne stále zbierame a hľadáme sponzorov. Vŕtať by sme mali začať v marci.
Koľko taká studňa stojí?
Asi 20-tisíc eur. Z toho 8 je na samotnú studňu a 12 je iba na dopravu vŕtacieho zariadenia, lebo najbližšie je až v Južnej Afrike. Z tohto dôvodu je to také drahé. Cesta tam nie je.
Studňa bude mať hĺbku osemdesiat metrov a je tam garancia vody, keďže v okolí v tejto hĺbke voda je.
Stále ďalej
A potom?
Keď sme sa s deťmi bavili, na čo okrem kôz a splachovania by sme vodu mohli využiť, veľmi si želali stromy. Ako vyštudovaný poľnohospodár som preto oslovil miestne ministerstvo hospodárstva a zistili sme, že v Namíbii existuje strom marula, ktorý rastie aj v extrémnych podmienkach. Jeho plody sú veľmi výživné a bohaté na vitamíny. Keď ich tam vysadíme, deti okrem stromov získajú aj ďalšiu dôležitú zložku potravy.
Má to však ešte jednu výhodu. V tomto ovocí sa nachádzajú jadrá, ktoré sú bohaté na olej. Ten je porovnateľný s arganovým olejom a využíva sa najmä v kozmetike. To je perspektívne dobrá pracovná príležitosť pre miestne ženy, ktoré zatiaľ veľmi nemajú uplatnenie.
Komunitná záhrada je teda ďalším cieľom po studni. Sadiť stromy sa chystáme s celou rodinou aj priateľmi. Tento nápad oslovuje stále viac ľudí.
Hovoríme o systematickej pomoci. Zostanete s ňou v Namíbii?
Sme jedna zo 750 škôl, ktorú Fly & Help vo svete otvorila. Majú školy od Kambodže až po Mexiko. Vo februári sa chystám na otvorenie školy v Rwande, kde sa znova stretnem s Reinerom Meutschom a chcem sa s ním dohodnúť na ďalších projektoch. Keď to človeka raz chytí, je ťažké sa z toho dostať von.
Samozrejme, že nemôžem všetko sponzorovať z vlastných peňazí, ale cestou sa ku mne pridalo veľa ľudí, ktorí mi ponúkajú nielen finančnú pomoc. Niektorí sa k nám chystajú učiť, iní sadiť stromy.
Bolo pre mňa veľkým zadosťučinením, keď som na školu vyvesoval tabuľu s nápisom, že je postavená vďaka sponzorovi zo Slovenska. V Afrike je veľa nemeckých, britských, amerických a čínskych sponzorov, ale zo Slovenska sme v tejto oblasti prví. Je to príjemný pocit.
