Ich zápasy sledovali naživo desaťtisíce ľudí a organizátorom vynášali státisíce dolárov. Pred sto rokmi sa v USA nerozbiehala len zlatá éra boxu, ale aj doba, v ktorej mala každá imigrantská skupina svojho hrdinu s tvrdými päsťami. Aj chlapi so slovenskými koreňmi boxovali s najlepšími v slávnej newyorskej aréne.
Keď najbohatší Američania svojej doby Andrew Carnegie, J. P. Morgan a Willy Astor v roku 1890 spolufinancovali prestavbu newyorskej Madison Square Garden z otvorenej na zastrešenú arénu, Michal Latzo ešte býval v skromnom domčeku na východe Slovenska. Do Ameriky sa vysťahoval o päť rokov neskôr, slávnu halu na Manhattane iba minul po ceste za krajanmi v Pensylvánii.
Keby v roku 1911 predčasne nezomrel, do Madison Square Garden by určite zavítal vo februári 1922. Jeho syn Pete tam vtedy nastúpil na svoj prvý newyorský duel. Pred zrakmi 13 tisíc divákov boxoval s Jackom Palmerom. Po ôsmich kolách zdvihol rozhodca do výšky práve Latzovu ruku.
Madison Square Garden otvorili 31. mája 1879. Foto: Wikimedia
O štyri roky neskôr získal Pete Latzo v súboji s Mickeym Walkerom titul majstra sveta vo velterovej váhe (63 – 67 kg). Jeho mama, vdova Zuzana, sa nedokázala pozerať na synov pästný súboj naživo v aréne, tak iba počúvala rozhlasový prenos doma v Scrantone. Vyrušil ju až ruch z ulice. Pred domom sa začali zhromažďovať jasajúci fanúšikovia.
„Päťtisíc mužov, žien i detí obkľúčilo dom šampiónovej matky. Pani Latzová napokon vyšla z dverí a povedala pár slov o novom hrdinovi mesta. Dav pokračoval v oslavách a poslední ľudia spred domu Latzovcov odišli až dlho po polnoci,“ písali 21. mája 1926 v novinách The Scranton Republican.
Päsťami do lepšej spoločnosti
Britský kráľ Juraj I., rok 1714. Foto: Wikimedia, voľné dielo
Základy modernej podoby boxu vznikli v 18. storočí v Británii a od začiatku sa spájali s peniazmi a imigrantmi. Britský kráľ Juraj I. dal v roku 1723 postaviť boxerský ring v Hyde Parku.
Najlepšie situovaní Londýnčania potom finančne podporovali tréning talentovaných boxerov a mnohí ďalší stavili veľké peniaze na víťazov súbojov. V ringu však nestáli Angličania, ale prišelci – najčastejšie Íri, Židia a Afričania.
John Ford v knihe Prizefighting spomína, že hoci boli tieto skupiny obyvateľov v tom čase v Londýne najdiskriminovanejšie, írski, židovskí či africkí boxeri dosiahli na lepší ekonomický aj sociálny status rýchlejšie než príslušníci akejkoľvek inej profesie.
O dve storočia neskôr sa podobná situácia zopakovala aj v USA. Dovtedy neregulovaný a často ilegálny šport sa na prvé stránky novín dostal na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. V marci 1920 schválili takzvaný Walkerov zákon, ktorý zlegalizoval boxerské zápasy v New Yorku. Presadil ho newyorský štátny senátor Jimmy Walker, o ktorom ešte bude reč.
Ale naspäť k Latzovi. K boxu ho pritiahli starší bratia. Pred prvým zápasom ešte nebol plnoletý. Keď išli na plagát napísať jeho meno, jeden z bratov navrhol, nech bojuje pod prezývkou Young Clancy. Latzo vraj neznie dosť odstrašujúco.
Po tom, ako vyhral svoje prvé tri súboje, prezývku nahradilo pravé meno. Ďalších troch súperov knokautoval a banícke pensylvánske mesto malo definitívne nového hrdinu – Peta Latza!
baník proti newyorskému „Ajrišovi“
Mesto Scranton je síce známejšie ako dejisko seriálu Office či ako rodisko súčasného americké-ho prezidenta Joa Bidena, no je to aj významné stredisko amerických Slovákov. Latzo bol jedným z nich nielen formálne. Keď sa v roku 1926 chystal na najdôležitejší súboj svojej kariéry, v novinách kolovala Latzova fotka v baníckej uniforme. Tisícky slovenských baníkov v Pensylvánii v ňom teda videlo svojho pravého reprezentanta.
Preto mal súboj o nového šampióna v máji 1926 zvláštnu iskru. Do Scrantonu z New Yorku prichádzal nielen úradujúci šampión velterovej váhy Mickey Walker, ale aj nový starosta New Yorku, už spomínaný Jimmy Walker (len boxerov menovec). Ako písali miestne noviny – spolu s nimi aj mnoho „osobností divadla, filmu, spisovatelia, biznismeni a mestská smotánka“.
Takže na jednej strane súboj boxera baníkov a robotníkov z antracitového údolia proti boxerovi newyorskej elity, na druhej súboj hrdinu nových imigrantov z východnej Európy (Scranton bol strediskom Slovákov aj Poliakov) proti hrdinovi starších imigrantov, „Ajrišov“, ako našinci vtedy prezývali svojich veľkých konkurentov o americký chlebík. Walker boxer aj Walker starosta mali írske korene.
Favorit bol jasný. Walker držal titul šampió-na velterovej váhy od roku 1922 a pred zápasom málokto veril, že by mu ho Latzo vzal. Publikum tvorilo 12-tisíc divákov, ktorí zaplatili za vstupenky dohromady 90-tisíc dolárov. Jasne prevažovali domáci Latzovi fanúšikovia. Svojho baníckeho boxera povzbudzovali celých desať kôl až po jeho šokujúce víťazstvo. O sile súpera svedčí aj to, že Walkera ESPN označuje za sedemnásteho najlepšieho boxera všetkých čias.
Gumený muž a Bob Hope
Kým Latzo sa narodil v lete 1902 už v Pensylvánii, Ján Riško prišiel na svet o pár mesiacov neskôr v Bohuniciach, južne od Banskej Štiavnice. Do Ameriky odišiel s rodinou, keď mal jedenásť rokov. Usadili sa v ďalšom americkom meste plnom Slovákov – v Clevelande. Už ako osemročný začal pracovať v pekárni miestnej polepšovne, ktorú v tom čase navštevoval aj jeho rovesník, neskôr slávny herec Bob Hope. Ktovie, možno si niekedy aj zmerali sily, Hope v roku 1919 chvíľu boxoval.
Ale vráťme sa do ich školských čias. Súboj s Hopeom je nepodložený… avšak mladý Riško musel bojovať a prijímať rany každý deň. Chuligáni si ho podávali za to, že nevedel poriadne po anglicky. Zo skúseností s bitkami od starších chalanov neskôr ťažil.
Ako boxer sa preslávil s prezývkou Gumený muž, keďže dokázal prijímať toľko úderov ako máloktorý iný borec. Vo viac ako 113 dueloch dostal K.O. len tri razy! Ako profesionál vstúpil do ringu v roku 1922.
Riškovi trvala cesta do slávnej newyorskej arény štyri roky. Boxer ťažkej váhy v roku 1926 už bojoval v novej hale, ktorá nahradila budovu postavenú z peňazí milionárov. V poradí už tretiu Madison Square Garden nechal v roku 1925 postaviť boxerský promotér Tex Rickard, čo len svedčí o nesmiernej popularite tohto športu v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Hala slúžila do roku 1968, šesť rokov pred jej zdemolovaním sa v nej J. F. Kennedymu zatočila hlava, keď mu tam Marilyn Monroe spievala „Happy birthday, Mr. President“. Hlava sa v Madison Square Garden zakrútila aj Riškovi. Nie zo sladkej piesne, ale z úderov Jacka Delaneyho. Svoj prvý zápas v slávnej hale Slovák prehral.
Riško je Slovák a nie Austriak
Prehru si však Riško vynahradil v marci 1928, keď sa v Madison Square Garden postavil neskoršiemu majstrovi sveta Jackovi Sharkeymu. Ten sa vlastným menom volal Juozas Povilas Žukauskas a teraz už viete, prečo tento hrdina litovských prisťahovalcov používal pseudonym.
Jack Sharkey. Foto: El Gráfico, 1930
Práve tento súboj vyvolal veľký ohlas aj v novinách amerických Slovákov. A tiež pobúrenie, keďže Američania označovali Riška za Rakúšana (keďže sa oficiálne narodil v Rakúsko-Uhorsku). Redaktor Slováka v Amerike v článku s titulkom „Riško je Slovák a nie Austriak“ informoval čitateľov, že už napísal do rôznych novín a na „patričné miesta“, aby spravili nápravu. „Veríme, že v krátkom čase bude americkej verejnosti oznámené, že Riško je Slovák, čím sa národu našemu zrobí veľká reklama,“ dodal.
V jednom z ďalších vydaní Slováka v Amerike rozoberali aj Riškov súkromný život. „Boxerstvo sa vypláca. Je to najobľúbenejší americký šport. Sú prípady, kde chudobný mladík miloval dievča, ale keď sa vyšvihol na vyšší stupeň, zavrhol starú lásku. Náš Riško je inakší. On ako ostal verný svojmu národu, tak verný ostal aj svojej milenke Márii. Jeho snúbenica sa najlepšie teší z jeho posledného víťazstva, lebo to jej milenca tak oduševnilo, že jej kúpil diamantový prsteň.“ (Pre poriadok – Riško sa neskôr oženil, dokonca dvakrát, ale nevesta sa ani raz nevolala Mária.)
Ako dokazuje aj dobový článok, boxeri boli v tom čase skutočné športové superhviezdy. A zarábali na ten čas kráľovsky. Redaktor Boris Vanya v staršom článku o Riškovi uvádza, že počas kariéry zarobil 250-tisíc dolárov. Keďže kupoval diamantové prstene a športové autá, bolo jeho veľkým šťastím, že ho manažér Danny Dunn donútil odložiť si 100-tisíc do zvereneckého fondu.
Riško zdolal viacerých svetových šampiónov, sám na najvyššiu métu nikdy nedosiahol. Najbližšie mal k tomu vo februári 1929, keď v Madison Square Garden nastúpil proti Nemcovi Maxovi Schmelingovi, no utŕžil vtedy jeden z troch knokautov svojej kariéry. Slovák zápasil až do roku 1940. Potom si ešte trinásť rokov užíval búrlivý život, kým v roku 1953 zomrel na infarkt. V Clevelande ho dodnes pripomína krčma Risko’s, ktorú kedysi vlastnil.
K.O. pred 38-tisíc divákmi
Zápasy v Madison Square Garden boli prestížne, ale narážali na jeden problém – kapacitu. Preto sa prvý milióndolárový zápas, teda duel, v ktorom sa zo vstupného vybralo viac ako milión dolárov, odohral v otvorenej aréne v New Jersey s kapacitou 80-tisíc divákov. Slávny boxer Jack Dempsey s írskymi koreňmi v ňom porazil Francúza Georga Carpentiera. Na vstupnom sa vybralo 1,79 milióna dolárov (dnes by to bolo asi 28 miliónov).
Madison Square Garden, 18. august 1944. Foto: archív Madison Square Garden
Z boxerov so slovenskými koreňmi pred nao-zaj masívnym davom boxoval Al Hostak. Narodil sa v Minneapolise, no ako dieťa sa s rodičmi presťahoval na západné pobrežie do mesta Seattle. Niektoré zdroje uvádzajú, že má slovenské, iné že české korene. Faktom však je, že obaja jeho rodičia sa narodili v Trenčianskej Teplej.
Jeho veľký zápas sa odohral v júli 1938. Pred 35-tisíc divákmi doma v Seattli knokautoval Freddieho Steela, boxera i hollywoodskeho herca v jednom. Víťazstvom zároveň získal titul šampióna strednej váhy, ktorý počas kariéry stratil a vybojoval ešte raz.
Do Madison Square Garden sa dostal jediný raz v roku 1941, keď hladko podľahol Kenovi Overlinovi. Japonci o pár mesiacov neskôr zbombardovali Pearl Harbor a Hostak sa ocitol so zbraňou v ruke v parašutistickej jednotke v Pacifiku. Po vojne sa do ringu vrátil a súperom rozdával knokauty ako na bežiacom páse. Aj preto boxera s prezývkou Divoký Slovan zaradil magazín Ring medzi 100 bojovníkov s najtvrdším úderom v histórii.
25-tisíc dolárov na rozlúčku
Box v dvadsiatych a tridsiatych rokoch odrážal celú pestrosť Ameriky. Theodore Flowers prezývaný Tiger bol prvým Afroameričanom, ktorý získal titul šampióna v strednej váhe. Bolo to v Madison Square Garden v roku 1926. Leo Lomski bol drevorubač v štáte Washington a poľský žid. Medzi rokmi 1922 až 1936 rozdal dvadsaťsedem knokautov. Rockfordský šejk bola prezývka úspešného albánskeho boxera Sammyho Mandellu. Tridsaťpäť knokautov mal na svojom konte Filipínec s prezývkou Speedy Dado.
Tí, ktorí sa zapísali do profi štatistík, tvorili len vrch ľadovca. Zo súrodencov Latzovcov boxovali piati a hviezda sa stala len z Peta. V roku 1924 bolo iba v štáte New York registrovaných viac ako šesťtisíc profesionálnych boxerov a za nimi stálo niekoľkonásobne viac tých, ktorí boxovali iba amatérsky.
Chlapíci, ktorí bojovali v Madison Square Garden, tvorili úplnú špičku. Z boxerov so slovenskými koreňmi sa tejto pocty dostalo v zlatej ére boxu podľa našich zistení ešte dvom ďalším. Steve Hamas sa rodičom pochádzajúcim zo Slovenska narodil v roku 1907 v štáte New Jersey. Odmalička to bol športový talent, na univerzite hrával americký futbal, lakros, basketbal, venoval sa atletike a, samozrejme, boxu.
Pôvodne sa zdalo, že z neho bude futbalová hviezda. V NFL v roku 1929 však odohral len dvanásť zápasov a vo februári 1930 už štartoval svoju famóznu boxerskú kariéru. Prvý raz prehral až vo svojom tridsiatom zápase a z tých predchádzajúcich dvadsiatich deviatich súpera neknokautoval len tri razy. Štyri víťazstvá v rámci tejto spanilej jazdy, počas ktorej získal prezývku Hurikán, zaznamenal práve v Madison Square Garden.
Hamasa súper knokautoval len raz, ale napokon to stačilo na koniec kariéry. V roku 1935 nastúpil vtedy piaty najlepší boxer sveta Hamas proti tretiemu najlepšiemu Maxovi Schmelingovi. Zápas sledovalo 28-tisíc divákov a výnos organizátorov činil 200-tisíc mariek. Hamas dostal odmenu 25-tisíc dolárov, no utrpel otras mozgu a zo zranení sa zotavoval mesiace. Do ringu už potom nikdy nevkročil.
Baksi v Trainspottingu
Aj ďalší boxer zo slovenského prostredia bol knokautovaný len raz. A bolo to práve v Madison Square Garden. Joea Baksiho tam v decembri 1948 zložil černošský bojovník Ezzard Charles, ktorý mal prezývku Kobra zo Cincinnati. Nebol to len tak hocijaký súper, ESPN ho označuje za dvadsiateho siedmeho najlepšieho boxera všetkých čias, server BoxRec dokonca za druhého – hneď za Floydom Mayweatherom.
Joe Baksi. Foto: Wikimedia
Rodičom z východného Slovenska sa Baksi narodil v roku 1922 v New Yorku, teda v tom istom roku, keď v meste, ktoré nikdy nespí, prvý raz rozdával údery Latzo. Baksiho veľký moment v slávnej hale prišiel o dvadsaťdva rokov neskôr. V Madison Square Garden zdolal Tamiho Mauriella, hrdinu talianskych prisťahovalcov, ktorý bol v tom čase vyzývateľom legendárneho Joea Louisa.
Zápas Baksiho s Mauriellom sledovalo 16-tisíc divákov, ktorí za vstup zaplatili dohromady 50-tisíc dolárov. Po desaťkolovej dráme rozhodcovia prisúdili víťazstvo bývalému pensylvánskemu baníkovi Baksimu. Ten si po dueli zobral mikrofón a oznámil davu v aréne, že si pred týždňom vzal za ženu Annu Tomčíkovú, „ktorú týmto pozdravuje“.
Ešte pred februárovým komunistickým prevratom v roku 1948 sa Baksi stihol pozrieť aj na Slovensko. Na Youtube nájdete video, v ktorom tento ostrý chlapík v roku 1947 boxuje na hrade Devín. Spolu s Latzom zanechali stopu aj v popkultúre. V románe Trainspotting hovoria postavy slangom, v ktorom Joe Baksi znamená taxi.
Pete Latzo sa zase stal predlohou pre populárneho amerického komiksového hrdinu Joea Palooku. Výtvarník Ham Fischer poznal Latza osobne a páčila sa mu jeho tvrdosť aj charakter. Komiks vychádzal v tridsiatych rokoch minulého storočia naraz asi v šesťsto novinách a denne si ho pozrelo asi päťdesiat miliónov Američanov. Takže… žiadny Young Clancy, napokon Joe Palooka.
