Prezentácia stredoeurópskych a východoeurópskych umelcov v Londýne pomáha prelomiť niektoré naše staré predstavy o Európe, najmä o jej údajných umeleckých „centrách“ a „perifériách“, hovorí riaditeľka galérie Tate Frances Morris.
V rámci spoločnej diskusie zástupcov stredoeurópskych médií aj za účasti redaktorov časopisu Forbes zo Slovenska, Česka a Maďarska, ktorá sa konala ešte koncom jari, okrem iného prezradila aj to, čím kurátorov v Tate zaujala tvorba slovenskej sochárky Márie Bartuszovej a čím je zaujímavé či špecifické stredoeurópske umenie.
Nová definícia sochárstva
Nežijúca slovenská umelkyňa Mária Bartuszová mala naposledy výstavu v Tate Modern, trvala do 23. júna. Začnime teda pri nej. Čím je pre vás jej práca výnimočná?
Mária Bartuszová podľa seba nanovo zadefinovala sochárstvo. Napriek výzvam, ktorým musela počas svojho života čeliť, počas svojej 30-ročnej kariéry vytvorila približne 500 sôch a pri tvorbe diel využívala vlastné metódy.
Počas svojho života v rámci tvorby neustále inovovala, prešla od sadry k bronzu a hliníku a z galerijného prostredia prešla do verejnej sféry prostredníctvom workshopov pre nevidiace deti alebo zákaziek na tvorbu detských ihrísk a fontán.
Myslím si, že tento duch rezonuje aj medzi súčasnými umelcami, ktorí chcú testovať hranice rôznych materiálov a spájať svoju ateliérovú prax so sociálnou angažovanosťou.
Frances Morris, riaditeľka Tate Modern v Londýne. Foto: Tate/Samia Meah
Ako ste sa v Tate Modern začali zaujímať o jej dielo?
Vzhľadom na náš záväzok zbierať diela v danom regióne sa snažíme sledovať, čo sa na scéne objavuje a to prostredníctvom nášho vlastného výskumu aj s pomocou našich kontaktov.
Takto sme sa zoznámili aj s Bartuszovej prácou a následne sme získali malú zbierku jej sadrových sôch, ktoré vzbudili veľký záujem kurátorského tímu v Tate Modern.
Možnosti vystavovať počas jej života boli obmedzené, ale Bartuszovej sa teraz začalo dostávať uznania, ktoré si zaslúži.
Mária Bartuszová v jej košickom štúdiu v roku 1987. Foto: archív Márie Bartuszovej v KošiciachVďaka čomu sa jej práve teraz dostáva viac uznania?
Dôležitú úlohu pri iniciovaní tohto širšieho uznania zohrala retrospektíva Slovenskej národnej galérie v roku 2005, ako aj projekt Documenta 12 v roku 2007 či výstava v Múzeu moderného umenia vo Varšave v roku 2014.
Po našej vlastnej malej výstave šiestich sôch tu v Tate Modern v roku 2016 sme sa rozhodli vystaviť jej dielo vo väčšom rozsahu. Na výstavu sa teda čakalo dlho, najmä po tom, čo ju ešte o niekoľko rokov zdržala pandémia.
Záujem o sochárstvo Márie Bartuszovej sa odkedy bola jej výstava v Tate Modern výrazne zvýšil. Foto: Tate/Joe HumphrysPo ohlásení výstavy v Tate Modern sa záujem o jej tvorbu výrazne zvýšil. V roku 2022 boli jej diela vystavené aj na Bienále v Benátkach, keď ju kurátorka Cecilia Alemani zaradila do výstavy s názvom Mlieko snov. Znamená to, že jej umelecká hodnota sa z vášho pohľadu zvyšuje?
Cecilia odviedla skvelú prácu, keď generáciu významných súčasných umelcov prepojila do príbehu s ich predchodcami, z ktorých mnohí žili a tvorili bez medzinárodného uznania, ktoré by si zaslúžili.
Dielo Bartuszovej je hlboko originálne, formované jedinečnou umelkyňou, reagujúcou na veľmi lokálne okolnosti. Ale jej formálny jazyk, ktorý je príťažlivo organický a „hand-made“, pôsobí veľmi medzinárodne, ba až súčasne.
Mária Bartuszová v Tate Modern. Foto: Tate/Joe Humphrys
Mária Bartuszová v Tate Modern. Foto: Tate/Joe Humphrys
Dominantnou farbou jej objektov je biela, vychádzajúca z najčastejšie používaného materiálu – sadry, tvary sú organicky oblé, evokujú mušle, kvapky, púčiky či klíčiace semená. Je práve toto atraktívne aj pre kurátorov či návštevníkov výstavy? Tie čisté, pokojné tvary a ich organická báza v našej rýchlej, digitálnej dobe?
V istom zmysle pôsobia Bartuszovej sochy pokojne a minimálne a ich evokácia prírodného sveta má upokojujúci charakter. Je v nich však aj čosi energické, akoby zachytávali momenty pohybu, rastu a zmeny.
Majú v sebe aj krehkosť, ktorá vyvoláva akúsi nervóznu energiu. Možno v tomto zmysle odrážajú naše súčasné pocity z prírodného sveta v ekologickom meradle – sú krásne a inšpirujúce, ale aj krehké, praskajúce alebo inak sa meniace mimo našej kontroly.
Okrem toho sme však v Tate Modern zistili, že chuť verejnosti na praktickú tvorbu a fyzický kontakt s umením rastie úmerne s digitalizáciou nášho sveta. Zdá sa, akoby mnohí z nás túžili po väčšej interakcii s materiálmi a formami v reálnom čase.
Zrelý pre Tate
Aké kvality musí mať umelec či umelkyňa a ich tvorba, aby ste uvažovali o tom, že jeho alebo jej diela vystavíte v Tate Modern?
Väčšina priestorov Tate Modern je venovaná voľnému vystavovaniu umenia zo zbierky galérie Tate. V 20. storočí túto zbierku tvorili takmer výlučne západoeurópski a neskôr severoamerickí umelci.
Od otvorenia Tate Modern v roku 2000 sa zbierka vďaka novým akvizíciám úplne zmenila, stala sa rôznorodejšou, medzinárodnejšou a pestrejšou, pokiaľ ide o škálu postupov a médií, ktoré zahŕňa.
Dnes nás zaujíma najmä to, ako paralelne s umelcami v našej zbierke pracovali umelci v regiónoch, akými sú stredná a východná Európa, alebo Afrika, južná Ázia či Latinská Amerika a vzájomne sa s nimi prepojili.
Ich diela zároveň rozširujú naše chápanie modernizmu, keďže pracovali vo veľmi odlišných kontextoch.
Ide teda z vašej strany aj o cielenú snahu začleniť do svojich zbierok širší okruh umelcov, nielen z tých tradičných oblastí záujmu, akými sú najmä západná Európa či Severná Amerika?
Bežný kánon dejín umenia tradične vylučoval umelcov pôsobiacich mimo západnej Európy a Severnej Ameriky, ako aj umelcov pracujúcich v experimentálnych médiách alebo s remeselnými technológiami.
Mnohí z umelcov, ktorých teraz získavame, sú tí, ktorých diela transformujú a rozširujú tieto tradičné a úzko založené výklady dejín umenia.
Namiesto dejín umenia vymedzených výlučne národnými hranicami sa na umenie pozeráme viac „nadnárodným“ spôsobom, aby sme videli, ako myšlienky a vplyvy presahujú geografické hranice. Londýn je jedným z najmedzinárodnejších a najrozmanitejších miest na svete a naša zbierka čoraz viac odráža komunity, ktorým slúžime.
Bartuszovej tvorba môže pôsobiť upokojujúco. Foto: Tate/Joe Humphrys
Čo je podľa vás na umení pochádzajúcom od umelcov zo strednej a východnej Európy špecifické? Čím sa líši od umeleckých diel vytvorených „západnými“ umelcami?
Umelci zo strednej a východnej Európy sú rovnako rôznorodí ako umelci z ktoréhokoľvek iného zložitého regiónu, ale väčšinu minulého storočia prežívali obdobie politických, sociálno-ekonomických a kultúrnych turbulencií, ktoré ovplyvnili umenie viacerými spôsobmi.
Čo vás na nich najviac upútalo?
Ohromil ma obrovský počet umelkýň, ktoré si za tie roky vybudovali skvelú kariéru napriek neuveriteľným ťažkostiam a obmedzeniam.
Dávno pred našimi súčasnými výstavami sme sa prioritne venovali výstavám a expozíciám priekopníčok ako Dóra Maurer (z Maďarska, pozn. red.), Ana Lupas a Geta Brătescu (obe umelkyne pochádzajú z Rumunska, pozn. red.).
Zarazilo ma tiež, koľko umelcov si osvojilo skutočne inovatívny prístup k materiálom, starým aj novým, a ako história radikálnych umeleckých postupov v regióne presahuje západoeurópske pojmy ako „remeslo“ a „dizajn“.
The Solemn Process 1964 – 2008 v Tate Modern. Ana Lupas Foto: Tate
Rumunská umelkyňa Ana Lupas v Tate Modern. Foto: Tate
Do akej miery je umenie strednej a východnej Európy atraktívne pre zberateľov či investorov?
Záujem o tento región určite rastie a dôležitú úlohu pri posilňovaní našich vzťahov s Tate zohrávajú lokálni zberatelia a filantropi.
Máme akvizičný výbor zložený z ľudí, ktorí umenie zo strednej a východnej Európy podporujú, a ktorí pravidelne podporujú aj naše úsilie o získanie umeleckých diel z danej oblasti a zaradenie týchto umelcov do zbierky Tate.
Ich odporúčania sú pre nás neoceniteľné, pretože nám umožňujú nám predstaviť milovníkom umenia neuveriteľnú kvalitu a rozmanitosť umenia z tohto regiónu.
Vedľa Picassa a Warhola
Čo pre kariéru umelca znamená fakt, že jeho diela vystavuje Tate?
Tate Modern ponúka rôzne platformy pre umelcov v rôznych fázach ich kariéry. Diela umelca, ktorý sa do zbierky dostal len nedávno, môžu byť vystavené v tej istej miestnosti ako diela Picassa alebo Warhola.
Alebo ho môžeme pozvať, aby tu vytvoril nové dielo, či už v malom meradle v rámci jednorazového workshopu, alebo v obrovskom meradle v podobe Hyundai Commission pre Turbine Hall (najväčší otvorený výstavný priestor v rámci Tate Modern, pozn. red.).
Natíska sa otázka, ako tento tlak umelci zvládajú.
Dávame si pozor, aby sme nevystavovali umelcov, ktorí nie sú pripravení na pozornosť verejnosti, a tých, ktorých vystavujeme, podporujeme pri zvládaní týchto očakávaní. To, že sa milióny divákov zaoberajú vašou prácou, môže byť náročné.
Ale všeobecne okamihy širšieho uznania a ocenenia môžu nastať v akomkoľvek veku, a to najmä v prípade umelkýň, ktorým mohli byť odopreté niektoré príležitosti, aké mali ich mužskí rovesníci na začiatku kariéry.
Pri otvorení Blavatnik Building (budova Tate Modern na južnom brehu Temže v londýnskom Southwarku je pomenovaná po jednom z darcov, anglo-ukrajinskom miliardárovi Leonardovi Blavatnikovi, ktorý do nedávneho rozšírenia budovy prispel „značnou sumou“, pozn. red.) v roku 2016 bolo inštalovaných aj niekoľko významných diel „starších“ umelkýň.
Výrazným dielom – vystaveným aj po siedmich rokoch – bol napríklad The Solemn Process, mimoriadna inštalácia sôch a fotografií rumunskej sochárky Any Lupas.
Poľská umelkyňa Magdalena Abakanowicz v Tate Modern. Foto: TateDá sa podľa vás povedať, že tento záujem o východnú Európu zároveň znamená aj nový pohľad na európske dedičstvo?
Myslím si, že prezentácia stredoeurópskych a východoeurópskych umelcov v Londýne pomáha prelomiť niektoré naše staré predstavy o Európe, najmä o jej údajných umeleckých „centrách“ a „perifériách“.
Napríklad (poľská) umelkyňa Magdalena Abakanowicz pracovala za takzvanou železnou oponou, ale za svojho života si vytvorila doslova medzinárodnú kariéru, ktorá presahovala východ i západ, vystavovala po celom svete a získala významné ocenenia.
V Tate Modern bola nedávno vystavená aj zbierka optického a kinetického umenia zo Záhrebu zo 60. rokov 20. storočia, ktorá ukázala, že niektoré myšlienky, ktoré sa v tom čase spájali s umelcami v New Yorku alebo Londýne, sa rozvíjali aj vo veľmi odlišnom kontexte inde v Európe.
Je inšpirujúce vidieť, že aj keď bola Európa po väčšinu 20. storočia taká rozdelená, umelci, ich diela a myšlienky dokázali tieto rozdelenia prekonať.
