Americká architektonická firma Fielding International, ktorej partnerom je Michael Posthumus, sa špecializuje na návrhy školských budov a areálov. Na konte má množstvo škôl s inovatívnym prístupom k procesu učenia po celom svete a jednu takú práve navrhuje aj v Bratislave.
Má ňou byť nový areál zahŕňajúci materskú školu, základnú školu a gymnázium, ktorej zriaďovateľom je Občianske združenie Felix. Martin Kúšik, ex-partner skupiny Penta a jeden z najbohatších Slovákov, do nej podľa Forbesu investuje 30 miliónov eur.
Michael Posthumus sa s Forbesom rozprával o tom, ako jeho firma pristupuje k navrhovaniu škôl budúcnosti a v čom sa líšia od tradičných školských priestorov, na aké je väčšina ľudí zvyknutá. Vysvetľuje tiež, prečo je koncept identických učební s jedným učiteľom a desiatkami žiakov sediacich v laviciach prekonaný.
Pracujete pre architektonickú firmu a aj keď nie ste architekt, máte rozsiahle skúsenosti v oblasti vzdelávania, pričom sa špecializujete na inovatívne prístupy k vzdelávaniu. Vysvetlite našim čitateľom, aká je vaša rola vo Fielding International.
Som vyštudovaný pedagóg, istý čas som pracoval vo vedení škôl, neskôr som na univerzite učil budúcich pedagógov, ako vyučovať. Pracoval som aj v múzeu, v prostrediach takzvaného neformálneho vzdelávania, kde je kľúčovým faktorom zvedavosť, hlad po informáciách. Teraz pôsobím vo Fielding International, čo je interdisciplinárna architektonická firma, ktorá sa venuje výlučne navrhovaniu škôl. Navrhujeme školy, no naša práca zahŕňa nielen pohľady architektov, ale aj učiteľov, ľudí so skúsenosťami s vyučovacím procesom.
V čom je váš prístup k navrhovaniu školských budov iný?
Všetci sa snažíme o to, aby sme navrhovali priestory, ktoré sú podľa nás najlepšími možnými pre učenie – či už z pohľadu žiakov, alebo učiteľov.
Čo presne to znamená?
Keď navrhujeme priestory, musia byť funkčné, musia vyhovovať učiteľom aj žiakom a, samozrejme, musia byť v súlade s tým, čo si klient želá. Ale aby som to zjednodušil – naším cieľom je navrhovať priestory, ktoré podporujú učenie.
Michael Posthumus. Foto: archív respondenta
Videla som zopár návrhov a vaše školy sa líšia od tradičných školských budov. V čom je ten hlavný rozdiel?
Poviem to takto: o učení bežne premýšľame tak, že jeden učiteľ má na starosti dvadsať až tridsať žiakov, všetci sedia v jednej miestnosti, na hodine sa učia to isté, idú tým istým tempom, pritom predpokladáme, že všetci žiaci látku pochopia a zvládnu. My však vieme, že v skutočnosti to takto nefunguje.
Ak by sa dvaja ľudia začali učiť bicyklovať, každému z nich by to išlo rozdielne, učili by sa iným tempom a možno by každý z nich potreboval na učenie aj trochu iné prostredie. My o školskom prostredí premýšľame tak, že žiaci a študenti majú byť v rámci vyučovacieho procesu vypočutí, že by sme ich potreby mali brať do úvahy. A keďže sú žiaci rozdielni, tak aj priestory, kde sa učia, by mali byť variabilnejšie.
Namiesto jednej triedy na jedného učiteľa navrhujeme priestory, kde je viacero menších či väčších miestností, uzavretých aj otvorených, ktoré majú rôzne tvary, rôzne funkcie aj vlastnosti. Prepojené sú spoločnými priestormi, ktoré nazývame „commons“, a žiaci sa v rámci nich môžu pohybovať.
Ako konkrétne to vyzerá?
Napríklad tak, že namiesto štyroch tried, ktoré vyzerajú identicky, navrhneme priestor, kde sa nachádzajú štyri triedy, pričom dve z nich môžu vyzerať ako typické triedy, tretia môže byť väčšia či menšia s rôzne usporiadaným a flexibilným nábytkom, tabuľami a inými pomôckami. Štvrtá sa môže podobať napríklad na niečo ako vedecké laboratórium s tvrdými povrchmi, skrinkami, umývadlami a množstvom pomôcok na skúmanie, tvorbu alebo rozbor vecí či ideí.
Do tohto priestoru navyše navrhneme aj ďalšie malé priestory, hoci aj pre dvoch-troch ľudí, kde sa môžu napríklad stretávať učitelia so študentmi, ktorí potrebujú individuálnu pomoc či špeciálnu podporu, a napríklad aj priestor, kde si môžu študenti v tichosti sadnúť a sústrediť sa na nejakú aktivitu, ktorá vyžaduje väčší pokoj. Je to teda oveľa rozmanitejší priestor pre vzdelávanie v rôznych podobách. Aby som to zhrnul: vieme, že učenie má rôzne podoby a rovnako rozmanité by preto mali byť aj priestory, kde sa žiaci učia.
International School of Brussels High School, ukážka z realizácií spoločnosti Fielding International
Na takýto prístup však musí byť nastavený aj samotný pedagogický zbor.
Určite áno, ale veľa našich klientov sú práve školy, ktoré nevyučujú celkom tradične, po starom. Samotný návrh nových priestorov vždy prispôsobujeme konkrétnym potrebám školy. Tak to bolo aj v prípade školy Felix.
Vždy u klienta najskôr absolvujeme návštevu, je to proces, ktorý nazývame „discovery“. Pozorne sledujeme, akým spôsobom prebieha vyučovanie, rozprávame sa s učiteľmi aj so študentmi, pýtame sa na ich potreby, predstavy a podľa toho potom navrhujeme, čo by pre ich potreby fungovalo najlepšie. Samozrejme, potom ešte nasleduje celý rad konzultácií.
Povedali by ste, že takéto priestory majú pozitívny dopad aj na študijné výsledky žiakov?
Odsledovať akademický výsledok študentov je veľmi ťažké, okrem iného aj preto, že do toho vstupuje aj veľké množstvo ďalších premenných. Nedá sa univerzálne vyhlásiť, že žiaci v školách, ktoré sme navrhli my alebo iní podobní špecializovaní architekti, pomôžu všetkým študentom dosahovať lepšie výsledky.
Takmer určite však môžeme povedať, že takéto priestory pomáhajú učiteľom aj žiakom, aby sa v škole cítili lepšie, bezpečnejšie, kreatívnejšie, navzájom medzi sebou prepojenejšie – či už so spolužiakmi alebo s učiteľmi, no tiež aktívnejšie, pretože takýto priestor im ponúka viac možností, ako a kde sa učiť. Dalo by sa teda povedať, že takéto priestory minimálne vytvárajú predpoklad aj na lepší akademický výkon.
Na čo sa zameriavate, keď takéto priestory navrhujete?
Chceme navrhovať školy, ktoré podporujú fyzické aj mentálne zdravie študentov. Myslíme aj na to, aby mali žiaci výhľady na prírodu, aby boli v školách priestory na spomalenie, keď sa napríklad po väčšej aktivite potrebujú žiaci trochu stiahnuť a upokojiť. Samozrejme, záleží nám aj na kvalitnom svetle, ovzduší. Chceme, aby mali žiaci do istej miery v rámci vzdelávacích priestorov určitú slobodu, aby sa necítili tak, že sú po celý deň pripútaní k jednej stoličke.
Takisto chceme, aby sa mohli v rámci priestorov, v ktorých prebieha vyučovanie, viac pohybovať. A tiež socializovať, pretože všetci vieme, že deti dnes trávia veľmi veľa času na rôznych prístrojoch. V škole by si mali rozvíjať aj spoločenské zručnosti.
Spomínate si na školu, ktorú ste navštevovali ako dieťa? Čo sa vám na nej páčilo alebo nepáčilo?
Určite si na ňu spomínam, mimochodom, mal som skvelých učiteľov. Keď tak premýšľam o tom, čo sa mi páčilo najviac, určite to boli práve vzťahy s ľuďmi – so spolužiakmi, s učiteľmi. Ako žiak som bol veľmi zvedavý a aktívny, chcel som robiť všetko možné, hrať na hudobné nástroje, robiť rôzne športy, venovať sa umeniu, ale aj budovať si rôzne vzťahy.
Preto keď dnes tvoríme školské priestory, chceme ich vytvoriť tak, aby mohli ľudia spoločne čo najlepšie komunikovať a spolupracovať, aby sme im dali rôzne možnosti, ako sa učiť, podporovať interakciu medzi žiakmi aj učiteľmi, aby tieto vzťahy mohli vznikať a postupne sa utužovať.
V jednom rozhovore ste spomínali, že Fielding sa pri navrhovaní škôl zameriava na študenta. Čo to konkrétne znamená?
Keď premýšľame o tom, že postavíme školu, samozrejme, že berieme do úvahy, aký je pozemok alebo aké máme stavebné možnosti, ale hneď potom premýšľame o tom, čo sa udeje, keď žiak prekročí bránu školy. Snažíme sa na priestor pozerať jeho očami. Koho a čo vidí od momentu, keď do školy vstúpi, a ako tam trávi celý deň. Hnacou silou našich návrhov je teda pohľad žiaka.
Garden City Elementary, ukážka z realizácií spoločnosti Fieleding International
Vieme, že niektoré deti sú veľmi aktívne a lepšie sa im učí v priestoroch, ktoré im umožňujú byť aktívne, iné deti zase na učenie potrebujú tichšie prostredie alebo kombináciu oboch, takže pre nich vytvárame aj „tiché“ priestory a rôzne zákutia, kam sa môžu v istom čase stiahnuť a viac sa sústrediť.
Povedali by ste, že žiaci sú dnes iní, ako boli pred päťdesiatimi či sto rokmi? Možno práve preto sa hovorí aj o potrebe upravovať či redizajnovať priestory určené na vzdelávanie.
Určite je to spôsobené vývojom. Školy niekedy v 18. storočí vyzerali inak ako dnes, ich vývoj bol dlhodobý a závisel od mnohých faktorov. Ak by som mal hovoriť konkrétne o období, ktoré zažívame my, myslím si, že po období pandémie si mnohé školy uvedomili, aké dôležité sú školy pre komunity, pre vzťahy medzi ľuďmi.
Uvedomili si aj to, že súčasťou vzdelávania by mal byť aj pocit pohody (well-being) a celkovo zdravé prostredie v školách. Deti sú v škole každý deň a trávia tam veľa hodín. Musíme sa snažiť, aby sa tam cítili dobre.
Doba sa veľmi rýchlo vyvíja aj v súvislosti s rôznymi technológiami. Ako to mení požiadavky na školské priestory?
Veľmi jednoducho. S technológiami sa spájajú nové typy zručností, ktoré si študenti musia osvojiť, aby v živote mohli uspieť. Vieme, že v budúcnosti bude každé zamestnanie nejakým spôsobom využívať či zahŕňať umelú inteligenciu. Vieme, že vývoj rýchlo napreduje a ľudia budú musieť byť flexibilní.
Exteriér YCIS Yew Chung International School of Chongqing, ukážka z realizácií spoločnosti Fielding International
Musia si osvojiť sociálne zručnosti a etické zásady, aby vedeli sami seba manažovať, sústrediť sa a dosahovať ciele. To všetko by mala v žiakoch podporovať aj škola a jej priestory by tomu mali byť prispôsobené.
Viem, že návrhy škôl prispôsobujete potrebám klientov, ich zameraniu, vyučovaciemu procesu a podobne. Zaujíma ma však, akú školu by ste postavili, ak by ste mali neobmedzený rozpočet a absolútnu slobodu postaviť ju podľa vašich predstáv.
To je výborná otázka. Myslím si, že v takom prípade by som školu asi postavil na mieste, ktoré je pre deti nejakým spôsobom dôležité, možno niekde medzi lesom a samotnou komunitou.
Navrhol by som rôzne priestory, kam môžu deti chodiť premýšľať nad nápadmi, pýtať sa otázky učiteľov alebo spolužiakov; priestory, kde by si svoje nápady mohli aj odskúšať v praxi, hrať sa s nimi, experimentovať, kresliť, písať básne, tancovať, športovať, skladať hudbu, stavať roboty alebo pracovať na iných projektoch.
Tiež by tam malo byť miesto, kde deti dostávajú pochvaly, spätnú väzbu na to, čo dosiahli alebo vytvorili. Bolo by to menej o jednotlivých triedach a viac o priestoroch, kde sa dá premýšľať, tvoriť, uskutočňovať rôzne projekty a nápady a venovať sa rôznym aktivitám.
Čo je podľa vás v súčasnej dobe najdôležitejšia vec, ktorú by sa mali žiaci v škole naučiť?
Už som sa toho v jednej z predošlých odpovedí trochu dotkol. Myslím si, že by sa mali naučiť hlavne to, že vzdelávať sa človek musí celý život. To je dôležité – nikdy sa neprestať učiť, neustále sa vyvíjať a byť flexibilný.
Horace Greeley High School STEAM Center, ukážka z realizácií spoločnosti Fielding International
Vedeli by ste na základe vášho poznania a skúseností odhadnúť, ako budú vyzerať školy o sto rokov?
Domnievam sa, že cesta, ktorú sme si prešli doteraz a ktorou sa uberáme aj dnes, bude pokračovať – že budeme pokračovať v „búraní stien“ z pohľadu toho, kde všade sa žiaci učia. Dnes vytvárame flexibilnejšie priestory a búrame niektoré steny v rámci školských budov. V budúcnosti možno „zbúrame“ aj samotné múry školských budov.
Školy zrejme stále budú centrom vedomostí, otázok, stretávania sa, ale učiť sa budeme všade. Napríklad biológiu sa možno budú žiaci učiť niekde vonku, v rámci svojho bezprostredného ekosystému. Škola bude podľa mňa stále centrom vzdelávania, ale zároveň bude akousi základňou, ktorá žiakov vysiela do sveta, aby vedomosti získavali v kontexte prostredia, s ktorým sú priamo prepojení.
KTO JE MICHAEL POSTHUMUS
Michael Posthumus je partnerom architektonickej spoločnosti Fielding International, ktorá navrhuje školy a vzdelávacie priestory po celom svete. Projekty realizovali pre vzdelávacie inštitúcie v USA, Číne, Nemecku aj Mexiku a aktuálne navrhujú aj novú školu Felix na Boroch v Bratislave.
Žije v meste Grand Rapids v štáte Michigan a od začiatku svojej kariéry v roku 2009 pracuje v inováciách vzdelávania a vzdelávacích prostrediach 21. storočia. Jeho znalosti v oblasti formálneho a neformálneho vzdelávania mu pomohli uspieť v úlohách spájajúcich komunitné organizácie a školy prostredníctvom zážitkových projektov a pedagogiky založenej na kvalite prostredia. Pomáha vytvárať školy zamerané na žiakov a navrhnuté tak, aby zmenili spôsob, akým študenti zažívajú učenie.
V minulosti pracoval v prostredí škôl, univerzít a múzeí. Naposledy ako viceprezident pre vzdelávanie a angažovanosť vo verejnom múzeu v Grand Rapids, kde spoluviedol tím, ktorý založil školu verejného múzea. Predtým bol zástupcom riaditeľa Centra pre vzdelávacie partnerstvá na Štátnej univerzite Grand Valley, kde vybudoval vzťahy medzi komunitnými partnermi, univerzitou a miestnymi školskými obvodmi. Michael bude v októbri tohto roka v Bratislave, kde vystúpi na konferencii Eduforum.
