Slovenská firma Virtual Reality Media sa preslávila simulátormi, ktoré obstáli vo svetovej konkurencii. Covid spoločnosť takmer položil na kolená, no s pomocou nového investora sa jej opäť skvele darí.
Tá matematika je jednoduchá. Hodina letu vrtuľníka Black Hawk (Sikorsky UH–60) stojí vyše tritisíc dolárov a budúci pilot potrebuje na zvládnutie stroja odlietať aspoň päťdesiat hodín. Pri desiatkach pilotov znamenajú náklady na výcvik milióny dolárov, takže veľkú časť prípravy sa oplatí presunúť do simulátora.
Pri lete v prostredí virtuálnej reality tiež nehrozí havária stroja za milióny eur a straty ľudských životov – pritom simulovať je možné akékoľvek počasie či bojové podmienky.
Kým základné zariadenia na prípravu budúcich pilotov začínajú na cenovke 50-tisíc eur, komplexné „full-flight“ simulátory s certifikátmi od leteckých úradov vyjdú na päť až 15 miliónov eur.
Ide o uzavreté miestnosti na teleskopických pylónoch, ktoré verne imitujú pohyb lietadla či helikoptéry, preťaženie, problémy s námrazou či premeny počasia. Sú vybavené súčiastkami na nerozoznanie od zariadenia originálneho stroja. Práve v tomto biznise sa presadila trenčianska spoločnosť Virtual Reality Media.
Za tridsať rokov na trhu si trenčianski podnikatelia vydobyli reputáciu doma aj v zahraničí. Spoločnosť dodáva zariadenia pre civilné aj vojenské letectvo, doposiaľ vyrobila zhruba päťdesiat simulátorov a z toho 45 pre klientov zo zahraničia. Slovenské simulátory už putovali do Afganistanu, Spojených štátov, Indie, Jemenu, Alžírska, Ruska, Angoly, Ugandy či Kazachstanu.
Biznis spolužiakov a muzikantov
Začiatky firmy siahajú až do roku 1991. Zakladatelia firmy Pavol Grman a Július Berith sa po Nežnej revolúcii pustili do podnikania – každý zvlášť. Cestovná kancelária, predaj softvéru či opravy počítačov však ani jednému úspech a spokojnosť nepriniesli.
Spolužiaci z trenčianskeho gymnázia, ktorí ešte ako tínedžeri založili legendárnu undergroundovú kapelu Chór vážskych muzikantov, sa preto rozhodli, že to spolu skúsia aj v biznise. Rozbehli dovoz a predaj najmodernejších grafických počítačov Silicon Graphics. Išlo o supervýkonné stroje, ktoré dokázali vykresľovať 3D grafiku v kvalite, ktorá znamenala začiatky virtuálnej reality.
Vďaka zrušeniu embarga USA na vývoz techniky do bývalých socialistických krajín dokázali priniesť grafické stanice na domáci trh – napríklad na výstavu zbrojárskej techniky IDEE v Trenčíne v roku 1994. Podnikatelia už boli armáde známi – dodávali vojakom kalkulačky a opravovali počítače, náhoda im však prihrala oveľa väčšiu zákazku.
Záujem zo strany armády
Veliteľ letectva slovenských ozbrojených síl, generál Štefan Gombík, hľadal na výstave firmu, ktorá by vojakom opravila a nainštalovala letový simulátor pre Migy-29, ktorý armáde ostal po zániku československej federácie. Július Berith bez váhania vyhlásil, že firma to dokáže – hoci podnikatelia žiadne skúsenosti z tejto oblasti nemali. Vojaci dali odvážnym podnikateľom šancu a hoci sa v tendri mladíci postavili proti renomovanému kanadskému dodávateľovi simulátorov CAE, zákazku vďaka lepšiemu pomeru výkon – cena vyhrali.
„Niekoľko týždňov sme nespali a dali dokopy projekt, ako namiesto inštalácie zmodernizovať ten starý ruský trenažér na letecký simulátor založený na vizuálnej simulácii za približne rovnakú cenu, akú chceli Kanaďania za inštaláciu starého,“ spomínal Július Berith na prelomový kontrakt v časopise Reflexie. Vývoj a dodanie trvalo firme zhruba rok, zákazka za 80 miliónov korún (v prepočte 2,7 milióna eur, pozn. red) zmenila podnikateľom život.
„Samozrejme, nešlo by to bez pomoci odborníkov z letectva, programovania či elektrotechniky, ktorí po revolúcii v roku 1989 prišli o prácu v zanikajúcich štátnych zbrojárskych podnikoch. Vďaka nim sme sa dokázali rýchlo zorientovať v novom biznise a priniesť potrebnú kvalitu,“ spomína Pavol Grman. Spolupráca s vojakmi vydržala VRM do konca milénia.
Ozbrojeným silám postupne dodala simulátory a trenažéry aj pre sovietske stíhačky MiG-21 a Su-25, pre tank T-72 a bojové vozidlo pechoty BVP-2 či české cvičné lietadlo Albatros L-39. Koncepciu simulátorov, software a všetky moduly na ich riadenie vyvinuli a vyrábajú Trenčania, ostatné prvky nakupovali od externých firiem.
Expanzia do zahraničia
Koncom milénia začal byť domáci trh firme malý a VRM sa pokúsila expandovať do sveta. Založila pobočky v Maďarsku a Česku, skúsila tiež americký trh. Cieľom bolo prepracovať sa medzi globálnych hráčov vďaka kvalitnej technológii za výrazne nižšiu cenu. Neúspešne. Odvážna vízia narazila okrem iného na mimoriadne silnú zahraničnú konkurenciu firiem s tisíckami zamestnancov a silným kapitálom. Podnikatelia z Trenčína preto otočili záujem na trhy, o ktoré globálne firmy javili menší záujem.
VRM sa podarilo nájsť ďalších zákazníkov, ktorí používali vojenskú či civilnú techniku z bývalého Sovietskeho zväzu, no nemali vybavenie potrebné pre výcvik. Kombinácia amerických grafických počítačov a slovenskej vynaliezavosti fungovala – inžinieri a obchodníci z Trenčína zaujali v Jemene a Alžírsku, neskôr pribudli kontrakty v Angole, Rakúsku, Ugande, Kazachstane, Ghane či v Uzbekistane.
Firme sa podarilo uspieť v náročných a exotických regiónoch aj vďaka štátnej Eximbanke. Komerčné finančné inštitúcie totiž odmietali financovať či poistiť projekty v „rizikových“ štátoch. „Je ťažké pôsobiť v Afrike a neskrachovať v dôsledku finančnej disciplíny zákazníkov. Akýkoľvek väčší projekt tam môže byť aj ukončením podnikania,“ vyhlásil v minulosti Berith.
Firme tiež výrazne pomohlo zavedenie eura, vďaka ktorému sa znížilo riziko kurzových strát, ktoré nedokázala riešiť cez nástroje na zafixovanie kurzu. Po desiatich rokoch existencie VRM získala cenu pre najlepšieho slovenského high-tech exportéra, neskôr prišli ocenenia Superbrands, Diamanty priemyslu či Podnikateľ roka v oblasti inovácií.
Revolučná zákazka pre najväčší trh
Firma sa po desaťročnom vývoji prepracovala k najvyššiemu štandardu simulátorov a v roku 2005 sa jej podaril aj prienik do segmentu civilného letectva. Dieru na trhu našli pri menších dopravných lietadlách – „business jetoch“. Rakúska letecká škola Jetalliance a niekoľko ďalších európskych tréningových centier si objednalo simulátory pre lietadlá Cessna Citation CJ-2 a jej verzie. Subdodávky na simulátory smerovali aj k ruskému výrobcovi dopravných lietadiel Iľjušin.
To najsladšie sústo však prišlo po pätnástich rokoch fungovania na trhu. Virtual Reality Media vyhrala v medzinárodnom tendri, ktorý vypísal rezort obrany Spojených štátov na simulátory pre vrtuľníky Mi-17, Black Hawk a transportné lietadlo G-222. Stroje v protiteroristickej úprave mali slúžiť pre pilotov nasadených v Iraku a neskôr v Afganistane.
Trenčianskym podnikateľom pomohla účasť v konzorciu s americkou spoločnosťou Aeronautical Systems Engineering.
„Americkej agentúre PEO Stri zodpovednej za simulácie v americkej armáde sme postupne dodali štrnásť veľkých simulátorov, certifikovaných rovnakými postupmi, ako keby boli vyrobené v USA. Získali sme tým jedinečnú referenciu, ktorou sa môže pochváliť len pár firiem z východnej a strednej Európy,“ hovorí Pavol Grman.
Cenovka za zariadenie bola vtedy štyri až šesť miliónov eur, Trenčania zabezpečovali aj inštaláciu a servis zariadení na vojenských základniach na Ďalekom východe.
Na dne
Zakladatelia firmy, ktorá v tom čase zamestnávala už takmer stovku ľudí, sa opäť vrátili k ambícii expandovať do Spojených štátov. Cieľom bolo zaradiť sa medzi globálnych výrobcov simulátorov. Firma založila pobočku vo floridskom Orlande, nadviazala spoluprácu s miestnou univerzitou a rozbehla nábor odborníkov.
Na opačnej strane planéty Virtual Reality Media podpísala memorandum o porozumení s čínskou firmou a plánovala prienik na tamojšie rýchlo sa rozvíjajúce odvetvie civilného letectva. Smelé plány však zastavil vis maior – vypukla pandémia covidu.
„Prestalo sa lietať, naši inžinieri nemali ako obsluhovať klientov, prípadne uviazli na mesiace v zahraničí, letecké firmy zmrazili akékoľvek investície,“ spomína CEO spoločnosti Richard Varga. Firme začali na dennej frekvencii prichádzať e-maily o ukončení spolupráce, ľudí v Orlande museli prepustiť a pobočku zavrieť.
Čínska spolupráca z dôvodu pandemických opatrení padla. Nasledujúce dva roky VRM nezískala žiadnu novú zákazku. Počet zamestnancov firmy v Trenčíne – napriek snahe zabezpečiť čo najviac ľudí – klesol na päťdesiat osôb.
Hnusné obdobie zaklincovala osobná tragédia. Júliusa Beritha, srdce a motor firmy, ktorý chcel z VRM vybudovať globálneho hráča, premohla rakovina. „Bola to pre všetkých strašná rana,“ hovorí Pavol Grman. Náročná situácia sa po čase odrazila aj na hospodárskych výsledkoch. Spoločnosť tri roky po sebe končila v červených číslach, v roku 2022 strata presiahla tri milióny eur. Poslednou zákazkou, ktorá firme ostala, bola staršia objednávka na simulátor pre turbovrtuľové lietadlo Dornier 228 pre indickú armádu.
Príchod investora
Firmu na hrane priepasti zachránil nový investor. Hoci v minulosti Trenčania rokovali o investícii či predaji s gigantmi brandže, napríklad výrobcom lietadiel Airbus firmou EADS, francúzskou Thales Group či nemeckou Rheinmetall Air Defence, spoločnú reč nikdy nenašli.
Čerstvý vietor do plachiet napokon VRM priniesla domáca firma – investičná skupina Wood&Company, ktorá dodala okrem vlastných aj štátne zdroje Národného holdingového fondu – pod značkou Eterus Capital. „Bez investora by sme obdobie covidu zrejme neprežili,“ hodnotí spätne Pavol Grman.
„Keď sme vstupovali do firmy, chceli sme investovať milión eur do rozvoja biznisu v Amerike, milión do Ázie a milión eur na rozvoj sériovej výroby v iných oblastiach, no nástup covidu všetko zmenil. Ako racionálni investori sme museli stratégiu prehodnotiť a peniaze použiť jednoducho na udržanie firmy počas extrémneho obdobia,“ hovorí investičný riaditeľ Eterus Capital a lokálny partner Wood & Company pre Slovensko Boris Kostík. Po úmrtí spoluzakladateľa Júliusa Beritha investičný fond odkúpil od dedičov aj jeho podiel vo firme.
Nová éra
Viera v životaschopnosť trenčianskych špecialistov sa oplatila. Slovenská vláda sa v roku 2020 rozhodla čo najviac priblížiť záväzku voči NATO a každoročne vyčlenila na obranu takmer dve percentá HDP.
Súčasťou modernizačných projektov bol aj nákup 76 obrnených vozidiel 8×8 od fínskej spoločnosti Patria Land Systems za pol miliardy eur a 152 pásových transportérov CV-90 od švédskej firmy BAE Hägglunds za 1,7 miliardy eur.
Zákazky vláda podmienila účasťou slovenských firiem na výrobe bojovej techniky. Zhruba pol roka po podpise kontraktu oslovili obe škandinávske firmy trenčiansku Virtual Reality Media – s požiadavkou na dodanie simulátorov pre vojenské vozidlá. „Mohli nás požiadať, aby sme urobili len slovenskú lokalizáciu do simulátorov od ich výrobcov. Keď však u nás urobili audit a dodali sme im technickú dokumentáciu, rozhodli sa vziať kompletný simulátor od nás,“ zdôrazňuje CEO spoločnosti Richard Varga.
Krajiny východného krídla NATO obmieňajú vojenskú techniku z východnej na západnú. Takáto zmena prichádza raz za generáciu a my na nej chceme aktívne participovať.
Pavol Grman, zakladateľ a spoluvlastník Virtual Reality Media
Trenčianska spoločnosť súbežne obnovila aj spoluprácu s americkým rezortom obrany. Aktuálne pracuje na dodávke dvoch simulátorov pre vrtuľníky Black Hawk Sikorsky UH–60, ktoré slovenské ozbrojené sily získali z amerických grantov. A to nebolo všetko – ďalšiu dohodu firma uzavrela s talianskym obranným výrobcom, spoločnosťou Leonardo – v hre je simulátor pre cvičné stíhačky Aermacchi M-345.
Budúcnosť vidia v spoločných cvičeniach
Výsledok? Minulý rok Virtual Reality Media prudko zvýšila tržby na viac ako desať miliónov eur a z hlbokej straty vyletela do zisku 1,6 milióna eur.
Trenčania v ostatných rokoch investovali do auditov a získania certifikátov, ktoré požadujú prvoligoví hráči v odvetví „defense“. „Chceme si stopercentne splniť záväzky voči Patrii a BAE, udržať si s nimi spoluprácu a otvoriť si dvere k ďalším západným výrobcom, pretože budúcnosť firmy je podľa mňa založená práve na dodávkach pre vyspelé krajiny sveta,“ vysvetľuje Kostík.
Sen spoluzakladateľa firmy Júliusa Beritha – vybudovať firmu na globálnej úrovni – sa tak napokon možno stane realitou. Trenčianska firma, ktorá vyrástla aj vďaka jeho nadšeniu pre technológie, nákazlivej energii a životnému optimizmu opäť mieri do najvyššej ligy.
„Krajiny východného krídla NATO v súčasnosti obmieňajú vojenskú techniku z východnej na západnú a súčasne vyžadujú nové štandardy na výcvik a testovanie špecialistov pre túto techniku. Takáto zmena prichádza raz za generáciu a my sa chceme na tejto obrovskej príležitosti v nasledujúcich rokoch aktívne podieľať,“ uzavrel Pavol Grman.