Vianočné darčeky sa menia, no existujú aj stálice, napríklad knihy. Hoci, nie každá obdarovaného poteší. „Už viem, (otec každý večer pred spaním číta), dám mu teda túto knižku od súdruha Lenina,“ hovorí malý Jirka v detskej básničke zverejnenej v päťdesiatych rokoch minulého storočia, za éry stalinizmu.
Ťažko povedať, či tým urobil otcovi radosť. A ťažko povedať, či chcel otec s takým synom pri stromčeku vôbec sedieť. Vždy sa však našli darčeky, ktoré potešili, len to, samozrejme, nebol nový typ mobilu alebo PlayStation.
Môžeme začať plechovými zvieratkami na kľúč, plyšovými medvedíkmi, drevenými hračkami na kolieskach alebo hojdacími koníkmi. Veľmi obľúbenou sa po roku 1918 stala kovová stavebnica vyrábaná v Polici nad Metují – áno, reč je o Merkure, inzerovanom ako „radosť malých inžinierov, konštruktérov a staviteľov“.
Vlak vyrobený zo stavebnice Merkur. Foto: Wikimedia Commons / Matěj „Dědek“ Baťha, licencia CC BY 2.5
Vysávač na splátky aj cigarety
Hitom boli vtedy aj sánky s volantom, bábkové divadlo alebo stolné hry. Okrem klasického Človeče, nehnevaj sa! bola populárna aj hra, ktorá mala ešte viac povzbudiť lásku k vlasti: Cestovanie Československou republikou.
Ženy z lepších a moderných domácností sa podľa apelu firiem nemohli zaobísť bez vysávačov, ktoré im ušetria námahu s prášením kobercov. Citujeme v tomto zmysle úryvok z inzerátu v Lidových novinách: „Ak chceš ženu prekvapiť, ak sa jej chceš zavďačiť, tak jej kúp na sviatky Elektro lux na splátky!“
Iným nákladným darčekom bol gramofón, ale ako píšu historici Pavlína a Petr Kourovci v publikácii České Vianoce, z ktorej tento text výrazne čerpá, väčšina ľudí obdržala skromnejšiu nádielku. Ženy často látku na šaty alebo topánky, muži cigarety, peňaženku, prípadne fľašu alkoholu.
Bábiky plakali, žmurkali a niektoré aj prehrávali zvuky z miniatúrnych platní. Foto: archív Evy K.
Kto nosil darčeky?
V 50. rokoch 20.storočia nahradil Ježiška Dedo Mráz prichádzajúci zo sovietskej Čukotky. Detská knižka Ondřeja Sekoru (autora Ferdu mravca) nazvaná Štedrý večer vtedajším deťom oznámila, že Bíbinka Rozmazalová, ktorá na Ježiška stále verila, je „hlúpa hus“.
Kruté slová naviac v Sekorovom pamflete rozprávajú Bíbinkini rodičia – nahnevalo ich, že od dcérky nič nedostali, lebo sa spoliehala na novorodeniatko z Betlehema.
Skutočne žiadanými darčekmi boli napríklad žmurkajúce bábiky, prípadne potreby na kreslenie. Radosť však urobilo aj nedostatkové ovocie, ako napríklad mandarínky.
Po Pražskej jari utiekol Dedo Mráz späť na Sibír. Po ňom, chvalabohu, opäť nastúpil Ježiško.
Éra plastová
A aké boli darčeky, po ktorých v šesťdesiatych rokoch ľudia prahli? Predmety z umelej hmoty a bielizeň zo syntetických vlákien. Autíčka na zotrvačník či rovno na diaľkové ovládanie. Ikonickými sa stali plastové hračky dizajnérky Libuše Niklovej z Fatry Napajedla.
Kocúr zo splachovacej hadice je dnes vyhľadávaným zberateľským kúskom. Foto: Czech design
Najslávnejší bol čierny kocúr, ktorého plastové telo tvorila biela pískajúca harmonika, na ktorú dizajnérka vynaliezavo použila trubicu zo splachovacej nádržky. Dnes je kocúr v zbierkach Uměleckoprůmyslového múzea aj prestížneho parížskeho Musée des arts décoratifs. Z hračky za pár korún je zberateľský poklad, ktorého cena sa na aukciách pohybuje od 80 do 240 eur.
Ani v týchto časoch neurazili stolné hry, novinkou bola tá s názvom Klobúčik, hop! Z kníh išli na dračku ešte nedávno zakázané foglarovky.
Nekonečné rady a kubánske pomaranče
Normálne Vianoce však onedlho vystriedala normalizácia, v ktorej sa zo sviatkov narodenia Krista stali sviatky konzumu. No ak ste chceli niečo konzumovať, museli ste si predtým vystáť dlhý rad. A napokon vám často ostali len kubánske pomaranče, ktoré chutili ako atrapa tropického ovocia z preglejky.
Podobné to bolo aj s iným tovarom. „Nechcela som ani veriť tomu, keď som zistila, že majú detské teplákové súpravy. Zháňam ich pre vnuka celé mesiace a za ten čas som sa už vzdala nádeje,“ hovorí v knihe historikov Kourovcov nadšená zákazníčka, ako to zaznamenali noviny v roku 1971, keď bola s veľkou slávou pred Vianocami otvorená predajňa na pražskom sídlisku Prosek.
Nedostupné oblečenie, kozmetiku alebo elektroniku ponúkal Tuzex, kde bol na pultoch žiadaný západný tovar. Džínsy alebo magnetofóny však nebolo možné kupovať za koruny, ale len za špeciálne poukážky označované ako bony. Tie sa dali vymeniť za valuty, druhou možnosťou bolo zohnať ich nelegálne cez vekslákov.
Deti túžili po Favorite aj céčkach
Podpultovým a vytúženým darčekom bol napríklad bicykel značky Favorit so zakrútenými riadidlami, ktorým sa hovorilo barany. Jeden čas sa medzi darčekmi dychtivo hľadal hlavolam Rubikova kocka, inokedy zase reťaz plastových céčiek – generácia „husákových detí“ s úplnou absurditou prepadla zberateľstvu komponentov pôvodne určených na výrobu bytových závesov.
Navyše, ak bolo v reťazi fosforeskujúce céčko, rozžiarilo dušu obdarovaného viac než svetlá na vianočnom stromčeku – alebo nemenovaný jadrový reaktor 1100 kilometrov východne od Československa, ktorého rádioaktívny obsah sa koncom apríla roku 1986 rozhodol pozrieť do sveta.
Kultová tatrovka
Ďalším trhákom bola sovietska hra Ну, погоди! (No počkaj!), ktorej zmysel spočíval v stláčaní tlačidiel, podľa ktorých zbieral vlk z rovnomenného seriálu vajíčka neúnavne znášané sliepkami, ktoré navyše v produkcii vajec neustále zvyšovali tempo.
-
-
Aj vy ste sa namiesto lega hrali s igráčikmi? Foto: Facebook / Moje staré hračky
-
-
Po oranžovej tatrovke túžil takmer každý chlapec. Foto: Oldtoys.cz
-
-
Vďačným darčekom bol aj vláčik. Foto: Facebook / Moje staré hračky
-
-
Plastové mestečko. Foto: Facebook / Moje staré hračky
Menším deťom bola určená oranžová nákladná tatrovka, ktorá nechýbala snáď na žiadnom pieskovisku. Niekedy okolo roku 1990 sa ich výroba skončila a funkčné kusy sa cez inzeráty predávali aj za 3 000 korún.
Hračku po rokoch oživila firma Dino Toys, ktorá s novučičkou Tatrou prišla na trh v júni 2014 a postarala sa o jej veľmi úspešný comeback. Vo vymenovávaní populárnych darčekov by sa určite dalo pokračovať. A môžete v ňom pokračovať aj sami – vo vlastných spomienkach.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Filip Saiver.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
