V obci s necelými 6500 obyvateľmi aj s priľahlou výstavbou je 24 reštaurácií s 2300 stoličkami, kde si hostia môžu pochutnať na tradičnej pečenej husi s lokšami, kapustou, vínom a ďalšími dobrotami. Už päťdesiat rokov ich víta aj Pivnica u Zlatej Husi situovaná hneď na kraji dediny.
Za ten čas tu hostili prezidentov, premiérov, členov kráľovských rodín, veľvyslancov, umelcov, športovcov a prsty si u nich oblizovali aj významní michelinskí kuchári.
Reštaurácia, ktorá začínala len ako „privyrobenie si“ so skromným sedením pre 16 hostí v pivnici rodinného domu ešte v časoch socializmu, má teraz kapacitu pre 260 ľudí a dodnes funguje ako rodinný podnik.
Zľava: Anna a Eduard Jajcayovci, zakladatelia reštaurácie, a ich dcéra Danka Kisslingová so svojím synom Nicolasom Kisslingom. Na stenách visia fotografie mnohých významných hostí reštaurácie. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
V kuchyni a okolo nej stále vidieť šéfkuchárku a zakladateľku Annu Jajcayovú, s nákupmi a logistikou jej pomáha manžel Eduard a manažérsku a obchodnú stránku má pod palcom ich dcéra Danka Kisslingová a jej syn Nicolas. Ten sa na Slovensko vrátil z Londýna z dobre rozbehnutej kariéry v luxusnom hoteli – Great Scotland Yard Hotel z portfólia siete Hyatt.
Storočná tradícia
„V Slovenskom Grobe má tradícia pečenia husí už 120 rokov,“ začína rozprávanie Anna Jajcayová, vychýrená kuchárka, ktorá za svoje kulinárske umenie získala mnoho gastronomických ocenení, vrátane titulu majstra sveta, ktorý jej za prípravu tradičného jedla udelila medzinárodná organizácia World Masters Committee v roku 2011 v Južnej Kórei.
Ako vysvetľuje Anna Jajcayová, v obci Slovenský Grob boli kedysi výborné prírodné podmienky na chovanie husí, všade v dedine boli mláky stojatej vody, cez dedinu tiekol široký a hlboký potok a jarky s vodou boli aj okolo obce. Chov husí bol tak v obci prirodzený.
To všetko sa však zmenilo v 60. rokoch minulého storočia, keď odvodnili celú národnú prírodnú rezerváciu Šúr.
Tradíciu pečenia husí v jesennom období (a aj dopyt po nich) si však miestni a návštevníci uchovali dodnes.
Husacina z pekárovej pece
Pečenie husí v Slovenskom Grobe v minulosti prebiehalo tak, že ich pre rodiny pravidelne na jeseň – v období „od prvého burčiaku po prvý sneh“ – piekol miestny pekár Eduard Pribul v chlebových peciach. Husi sa piekli výhradne v hlinených pekáčoch a tento spôsob v Pivnici u Zlatej Husi dodržiavajú dodnes.
„Spomínam si, keď som bola malá, husi sa piekli v každom druhom dome a, samozrejme, aj v našej rodine to bola dlhoročná tradícia, robila to tak moja mama aj moja stará mama,“ hovorí pani Jajcayová.
Hus pečú v hlinených pekáčoch, tak ako káže tradícia. Foto: archív Pivnice u Zlatej Husi
Neskôr na túto tradíciu nadviazala aj ona. I keď podnikanie za socializmu nebolo dovolené, miestny úrad toleroval, že vždy počas sezóny domáci hostili návštevníkov z Bratislavy a okolia v domoch, na záhrade či v podbrání.
„Bralo sa to ako hospodársky prebytok, miestnemu úradu ľudia zaplatili poplatok a pre domácich to bol spôsob, ako si privyrobiť,“ vysvetľuje Danka Kisslingová, ktorá okrem iného v roku 2004 založila v záujme pozdvihnutia úrovne služieb a zveľadenia miestnej tradície v obci aj Cech husacinárov Slovenského Grobu.
A ako hostia v minulosti vedeli, kam majú ísť na hus, keď oficiálne reštaurácie podávajúce husacinu v Slovenskom Grobe v tom období neexistovali? Veľmi ľahko.
„Rodina, ktorá mala upečenú hus, vyslala jedného svojho člena, zvyčajne to boli deti, na kraj dediny, kde zastavovali autá a pozývali zákazníkov k sebe domov. Všetci vedeli, že to takto funguje. Takže kto si chcel dať husacinu, stačilo, aby zašiel do Grobu a tam ho už niekto zaručene zastavil,“ hovorí Danka Kisslingová.
Po husi „na Maďare“
Po odvodnení oblasti chov husí v Slovenskom Grobe ustal, no domáci, ktorí pokračovali v tradícii pečenia husaciny, sa dokázali ľahko vynájsť. Danka Kisslingová si z detstva spomína, že jej stará mama z otcovej strany chodila kupovať takzvané „hladné husi“ – mladé husi dovtedy kŕmené len trávou a vodou – na Žitný ostrov.
Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Rodinná reštaurácia sa stále rozširuje. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Tak to robili aj manželia Jajcayovci. Namiesto nedeľných výletov do prírody alebo na návštevy k známym nasadli cez víkend do auta, zaviezli sa do Tešedíkova a ďalších obcí Žitného ostrova a vo dvoroch, kde videli husi, sa pýtali, či by im ich nemohli dodávať.
„Takto sme si našli asi 30 rodín, ktoré pre našu reštauráciu husi kŕmili a chovali,“ hovorí Danka Kisslingová.
Podnikanie po 1989
Do domu, kde dnes stojí časť reštaurácie, sa Anna Jajcayová s manželom presťahovala v roku 1970 a v roku 1973 v ňom vytvorili prvú miestnosť pre 16 hostí. Odvtedy počítajú aj históriu samotnej reštaurácie.
Neskôr, po roku 1989, sa Anna Jajcayová stala prvou v Slovenskom Grobe, ktorá získala živnosť na pečenie husí. Začali oficiálne podnikať a v tom čase už mali na konte viac ako 20 rokov skúseností.
Pivnica u Zlatej Husi získala rokmi mnohé ocenenia. Foto: archív reštaurácie
S nástupom trhového hospodárstva tak už boli Jajcayovci zabehnutí, pravdou však je, že začiatky podnikania neboli v obci také, ako by si možno niekto predstavoval.
„Veľa ľudí si tu dovtedy privyrábalo pečením husaciny, ale po revolúcii sa do podnikania mnohí príliš nehrnuli. Možno sa zľakli, pretože by to už nebolo len privyrobenie si. Okrem toho, ľudia mali z podnikania isté obavy aj preto, že nás nikto nikdy neučil, ako sa má vlastne podnikať,“ spomína Danka Kisslingová.
Ona sama v 90. rokoch odišla do neďalekého Rakúska, kde viedla penzión a zbierala skúsenosti z oblasti pohostinstva a gastronómie. A to, čo sa v zahraničí naučila, sa vždy snažila preniesť aj do rodinnej reštaurácie v Slovenskom Grobe.
Jajcayovci našťastie nikdy nemali núdzu o hostí a časom bolo nevyhnutné rodinnú reštauráciu zväčšiť. Postupne prerobili na posedenie aj garáž a zámočnícku dielňu pána domáceho.
Ocenený Slovenský Grob
Postupne sa ako kulinárska obec rozvíjal a zaslúžene preslávil aj samotný Slovenský Grob. V roku 2006 dokonca Európska komisia (EK) organizovala súťaž o najlepší podnikateľský projekt v Európe (European Enterprise Award).
Spomedzi 422 rôznych projektov získala obec Slovenský Grob s tradíciou pečenia husaciny najvyššie Mimoriadne ocenenie a uznanie za dodržiavanie a rozvoj tradície. Danka Kisslingová prevzala ocenenie osobne z rúk vtedajšieho viceprezidenta EK Güntera Verheugena.
Aj samotná rodina Jajcayovcov a Kisslingovcov sa vždy snažila byť vo fachu v popredí, o čom svedčí aj množstvo ocenení, ktoré počas tých rokov nazbierali.
Anna Jajcayová (druhá sprava) získala aj titul majstra sveta za prípravu tradičných jedál. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Všimli si ich odborníci zo Society of Bacchus of America, cenu za mimoriadne gastronomické služby im udelili z francúzskej organizácie Chaine des Rôtisseurs, vrátane už spomínaného titulu majstra sveta, ktorý získala Anna Jajcayová za prípravu tradičných jedál. Do súťaže ju prihlásil vtedajší slovenský veľvyslanec v Južnej Kórei.
„Na mieste som robila recepcie zhruba pre 50 ľudí. Potešilo ma, že hostia si moje jedlo veľmi pochvaľovali, presne tak, ako keď som neskôr reprezentovala našu gastronómiu aj na veľvyslanectve v Číne,“ dodáva pani Jajcayová.
Hus po celý rok
Kedysi bola husacina sezónnou záležitosťou, to však už dnes neplatí. I keď najsilnejšia sezóna na husacinu je stále na jeseň, hostia, firemné tímy aj rôzne delegácie si už chodia na pečenej husi pochutnať po celý rok.
Rodinná reštaurácia Jajcayovcov doplnila ponuku jedla od roku 2017 aj o à la carte menu a prijala dvoch kuchárov (okrem tých, ktorí pripravujú husacinu). O tom, že to bolo dobré rozhodnutie, svedčí aj fakt, že po dvoch rokoch sa s à la carte lístkom dostali medzi najlepšie reštaurácie na Slovensku podľa hodnotenia časopisu Gurmán.
Anna a Eduard Jajcayovci, dcéra Danka Kisslingová a jej syn Nicolas. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Zakladatelia Jajcayovci s dcérou a vnukom. Za nimi rodinný dom, kde v 70. rokoch začínali vítať hostí. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
„Reštaurácia funguje celoročne a snažíme sa hosťom ponúkať aj nové jedlá. Tak sme napríklad vymysleli burger Zlatej husi s husacím mäsom a pečienkou. Ten bol pôvodne zameraný hlavne na mladších ľudí, ktorých by možno normálne nenapadlo prísť k nám na tradičnú husacinu,“ vysvetľuje Nicolas Kissling.
„Mnohé naše jedlá na jedálnom lístku sa stále odvíjajú od tradície, snažíme sa ich však trochu prispôsobiť modernej dobe. Chceme ponúkať tradičné jedlá v modernom šate,“ dodáva.
To, že sa z Londýna vrátil do rodinnej reštaurácie v Slovenskom Grobe, vôbec neľutuje. „Mamina potrebovala v reštaurácii pomôcť. Vždy je tu veľa práce, gastrobiznis je v podstate neustála drina. A ja som jej vždy hovoril, že nemôže toľko pracovať. Takže som neváhal a vrátil sa domov. Je totiž pravda, že v tomto biznise nikdy nemôžete zastať, musíte sa posúvať dopredu a rozvíjať sa,“ hovorí 25-ročný Nicolas.
Aj jeho starý otec a spolumajiteľ reštaurácie Eduard Jajcay s ním súhlasí. „Vždy je čo vylepšovať a nikdy sa nemôžete uspokojiť s tým, ako to je. Musíte sa starať o rozvoj a ja som veľmi rád, že v rodinnej tradícii bude mať kto pokračovať,“ uzatvára Eduard Jajcay.
