Pôsobil aj v armádnych misiách, dnes v bratislavskej Nemocnici Bory buduje špičkové centrum chirurgie. Profesor Alexander Ferko je významným odborníkom v oblasti robotickej a laparoskopickej chirurgie, ktorého Forbes zaradil aj do rebríčka Top osobnosti medicíny 2025.
Ako mení robotika chirurgiu? Dramaticky. Roboty rozhodne nenahradia lekárov a lekárky, ale prinášajú im väčšiu istotu, lepšie mapovanie a vyhodnocovanie operačného poľa a najmä viac presnosti. Od nej sú napríklad závislé onkochirurgické výkony.
„S modernými technológiami lepšie vidíte, máte 3D obraz, zväčšenia a dostávate sa tam, kde by ste sa predtým nedostali. A pritom nemusíte pacienta rozrezať,“ približuje Alexander Ferko. „Na druhej strane to prináša starosti systému, lebo tá technológia je skrátka drahšia. Je však dôležité argumentovať, že robotika je na prospech pacientov a v konečnom dôsledku šetrí peniaze.“
Profesor Ferko sa vo svojej špecializácii zameriava na onkochirurgiu, venuje sa brušnej chirurgii, špeciálne ochoreniam pečene, pankreasu, hrubého čreva a konečníka. Presadzuje moderné, minimálne invazívne hybridné operačné postupy, ktoré pacientovi umožňujú rýchlejší návrat do aktívneho života.
Pacienti po robotickej operácii, na rozdiel od klasickej otvorenej operácie, majú veľmi malú alebo žiadnu jazvu. To, samozrejme, vedie aj k menšej pooperačnej bolesti a tiež k výrazne menšiemu riziku vzniku pooperačnej hernie, teda pruhu v jazve.
Príkladom z jeho praxe, ako roboty zvyšujú úspešnosť zákrokov, môže byť operácia konečníka. Lekár pri nej operuje v malej panve v úzkom priestore a aj jeden milimeter rozhoduje o osude pacienta.
„Ani pri jednej z doterajších metód ste sa nemohli dostať úplne dole nad zvierače a odstrániť všetko, ale robot vám to teraz umožňuje,“ vraví. „Ide o dramatický pokrok. Výsledky ešte nie sú úplne publikované, ale významne zvyšujú prežívanie pacientov a dávajú vyššie percento nádeje na vyliečenie.“
V Nemocnici Bory majú napríklad najvyšší rad robotického prístroja DaVinci, pohyblivý operačný stôl, najmodernejšie laparoskopické veže aj optiku. Vybavenie si tiež nakombinovali tak, aby sa mohli robiť rôzne hybridné výkony súčasne v jednej sále.
Lekár sa s touto novou technológiou naučí pracovať asi po pätnástich výkonoch, ale stále pri ňom musí byť dohľad. Bezpečne pracuje po päťdesiatich výkonoch a kvalitne po približne stovke operácií.
Súčasťou tímu na úseku chirurgie v Boroch sú aj renomovaní zahraniční profesori Bjørn Edwin, Joep Knol a Amjad Parvaiz, čo je v našich zemepisných šírkach rarita.
„Majú u nás pracovný úväzok a pravidelne dochádzajú na určité obdobie,“ vysvetľuje profesor Ferko. „Zavádzame špičkové metódy týchto osobností a tie vďaka ich prítomnosti môžeme rýchlejšie implementovať. Zapájajú sa aj do výučby a prednáškovej činnosti, prinášajú obrovský edukačný potenciál nielen pre mladých.“
foto Miro Nôta
Nemocnica tiež získala štatút centra excelentnosti na robotickú chirurgiu a snaží sa vybudovať medzinárodné centrum robotickej chirurgie pre strednú Európu. Na Bory by sa tak od týchto uznávaných profesorov chodili učiť kolegovia zo Slovenska aj z okolitých krajín.
Prínos takého centra vidí profesor Ferko aj v otvorenosti systému vo vzdelávaní.
„Mám rád otvorený systém, aký som spoznal na zahraničných stážach, keď mladí lekári prichádzajú, vyškolia sa a zase odchádzajú ďalej,“ hovorí. „Taký kolotoč rezidentov na Slovensku aj v Česku chýba. Vďaka nemu však prejde rukami prednostov viac mladých lekárov a dokážu si lepšie vyberať ‚tých najlepších‘ pre daný odbor. A výber je podstatou úspechu.“
Na Slovensku podľa jeho slov prevláda skôr uzavretý systém, keď lekári nastúpia na pracovisko a na jednom mieste zostarnú aj so svojimi stereotypmi.
„Snažím sa preto na našu kliniku pustiť aj inú ‚genetickú informáciu‘, inú výchovu, iné zvyky, aby lekári, ktorí sa zatiaľ nepozreli do zahraničia, videli, že sa dá rozmýšľať aj inak. Ja sám sa aj v mojom veku veľmi rád pozerám na prácu ostatných chirurgov. Sú to detaily, ktoré objavujete, ktoré vedú k ďalšiemu zlepšovaniu.“
Profesor Ferko približuje, že v Boroch sa napríklad venujú aj výskumu v oblasti bezpečnosti určitých výkonov, ktoré majú vyššie riziko komplikácií. Spoločne s profesormi Parvaizom a Knolom formujú nový operačný postup, časť tohto výskumu už aj publikovali v zahraničných časopisoch.
foto Miro Nôta
„Je to postup, ktorý znižuje práve výskyt závažných komplikácií po operácii rakoviny konečníka a v konečnom dôsledku vedie k tomu, že menej pacientov bude mať vývod,“ vysvetľuje. „To je dôležité pre zvýšenie kvality života. Vieme, že robotická chirurgia posunula možnosti operatéra na najvyššiu úroveň, a teraz sa musíme zamerať práve na následnú kvalitu života pacienta.“
Zároveň tiež poukáže na neradostné čísla, ako je na tom slovenská populácia s výskytom rakoviny konečníka a hrubého čreva. Patrí nám druhé-tretie miesto… Nie v Európskej únii, ale na celom svete.
„Je zaujímavé, že pred vyše desiatimi rokmi boli na tom Slovensko a Česko vo výskyte veľmi podobne, teda v prvej päťke. Dnes je na tom Slovensko rovnako alebo ešte horšie, ale Česi postúpili na 24. miesto. Súvisí to so systémovými opatreniami a jedným z dôležitých momentov je skríningový program, že sa endoskopicky zachytávajú včasné formy tohto ochorenia a neliečia sa až jeho vyššie štádiá.“
Urobme ešte krátky strih k profesijnému životopisu Alexandra Ferka. Pochádza z okolia Rožňavy a lekársku fakultu vyštudoval v Hradci Králové, kde sa aj začala jeho cesta k chirurgii.
„Bol som takzvanou pomocnou študentskou vedeckou silou a venoval sa experimentálnej chirurgii na teoretických ústavoch, kde som operoval na zvieratách,“ spomína. „Niektorí pedagógovia začali pozorovať, že povedzme okrem negatívnych vlastností mám aj jednu pozitívnu – som manuálne zručný. Začali to využívať a postupne ma priviedli k môjmu odboru.“
V jeho chirurgických začiatkoch neexistovali trenažéry ani virtuálna realita. On mal preto napríklad v zásuvke klinček, na ktorý si naviazal šnúrky, a tak si cvičil chirurgický uzol. V malom stiesnenom priestore a každý deň. „Chirurgickú zdatnosť však máme danú každý inak. Niekomu stačí spraviť päť či šesť výkonov určitého typu a dosiahne vysokú kvalitu. Iný potrebuje viac času, ale potom to môže robiť rovnako dobre,“ dopĺňa.
Sumárne podľa jeho slov chirurg potrebuje mať dobré prepojenie medzi šedou kôrou mozgovou a rukami. Motorika je jeden fakt, ale tým druhým faktom je rozhodovanie, za ktorým musí byť vynikajúca teoretická znalosť. A ešte vysoká etická integrita.
foto Miro Nôta
„Keď vyšlete niekoho na operačnú sálu, delegujete na neho veľkú zodpovednosť. Jedine on sa v hraničných prípadoch rozhoduje, či pôjde do veľkého rizika alebo ustúpi. Keď potom brucho zašije, všetko je uzavreté. Nie je to diktát, v ktorom opravíte chyby,“ zdôrazní.
Dlhšie sa odmlčí pri následnej otázke, kedy on sám zistil, že má predpoklady na prácu chirurga.
„Bolo to v roku 2018. Vtedy som sa stal päťdesiatnikom a začal mať rozum. Stávate sa aj životne múdrym, lenže chirurgická múdrosť je málo,“ hovorí. „Sú mnohé veci, ktoré môžete prevziať od učiteľov, odpozorovať, ale väčšinu musíte prežiť. Klinickú skúsenosť, neúspech, svoje malé osobné zlyhania, ktoré do medicíny patria.“
Ďalej popisuje, že hoci v každej životnej etape si lekár myslí, že už je dobrý, až v tej päťdesiatke sa začína pozerať za seba. Hovoriť si: aha, toto by som pravdepodobne už nikdy neurobil. To je to poznanie, ktoré potom môže zúročiť v ďalšej praxi, čomu sa povedzme vyhnúť, aby bol benefit pre pacienta čo najväčší.
„Pre mladého človeka sú chirurgické výkony výzvou, aby ich zvládol. V staršom veku potom pociťujete aj hlbšie prepojenie s osudom pacienta. Zo všetkých strán ešte viac obraciate všetky okolnosti, aby operácia dopadla čo najlepšie. Snažíte sa vnímať každý detail, ako problém vyriešiť,“ dopĺňa.
Veľkou životnou skúsenosťou sa pre profesora Ferka stalo aj pôsobenie v obranných zložkách, kde bol aj hlavný chirurg Armády Českej republiky na rôznych misiách. Nebola to však len škola, ako liečiť v poľných podmienkach, ale zdôrazňuje, že misie v Kábule či v Bosne a Hercegovine ho poučili najmä ľudsky.
„Väčšina našej populácie v západnej Európe či v Spojených štátoch sa pohybuje v určitom blahobyte, obdivujeme presklené budovy, krásne nemocnice, ale veľká časť sveta žije v celkom iných podmienkach. V takých, že každý deň bojuje o svoju existenciu, s nedostatkom potravy, so zlou zdravotnou starostlivosťou. Poučí vás to, keď vidíte obe tváre sveta,“ približuje.
Nadväzuje, že poučný bol, samozrejme, aj medicínsky rozmer, lebo tam sa lekári stretávajú s diagnózami, ktoré dovtedy nezažili ani nevideli. Liečili vojnové poranenia aj civilné obyvateľstvo a ako mladí chirurgovia si museli sami poradiť bez dohľadu starších kolegov. Podčiarkuje, že to bola veľká výzva, skúška charakterových vlastností aj profesionálnych kvalít.
Slovo výzva potom zaznie aj pri jeho zdôvodnení, čo ho priviedlo do novej nemocnice v Bratislave. Predtým dlhodobo pôsobil v Hradci Králové, kde bol prednostom chirurgickej kliniky.
„Akcionár nemocnice v Boroch chcel kliniku vybudovať tak, ako som to ja videl vo svete,“ pokračuje. „Vedel som, že to môže fungovať. Na druhej strane som tiež z Česka sledoval, čím si Slovensko prechádza. Pokladám stále za veľmi dôležité rozhodnutie, že tu v Boroch nemocnica stojí, prestalo sa teoretizovať a konečne sa niečo urobilo. Išlo o historický moment, ktorý zodvihol usadený prach, otvoril mnoho otázok a toto sa presne malo stať.“
Budovanie úspešnej modernej nemocnice je podľa neho o celom systéme; o vyskladaní tímu a nielen chirurgického, ale všetkých okolo. Tí dopĺňajú komplexnosť. Chirurg nikdy nebude dobrým internistom či anestéziológom, lebo sa tomu nevenuje. Ďalšia dôležitá vec je organizácia práce, aby sa lekári naprieč odbormi pravidelne schádzali pri pacientoch a navzájom konfrontovali svoje názory.
Svoj chirurgický tím v Boroch staval na mladých ľuďoch, hoci si uvedomoval s tým spojené riziko, že si to spočiatku bude vyžadovať viac úsilia a práce. Vo výsledku však potom môže klinika dopadnúť lepšie k obrazu svojho lídra.
„Samozrejme, musíte mať aj kľúčových ľudí, ktorým veríte chirurgicky aj osobne,“ vysvetľuje. „Potom si vyberáte tých, ktorí by mohli na vysokú úroveň dorásť. S dlhoročnými skúsenosťami ten potenciál rýchlo rozpoznáte. Nemôžete sa však pozerať len na manuálnu zručnosť, či to nie je ‚drevo‘. Ja u mladého človeka hľadám aj motiváciu.“
Už počas rozhovoru s mladým chirurgom si podľa jeho slov trúfa odhadnúť, nakoľko zdatný asi môže byť daný kandidát na operačnej sále. Usudzuje na základe jeho motoriky, ako gestikuluje, ako používa ruky.
„Prvý pohľad nemusí byť stopercentný, ale viete si lekára priradiť do skupiny schopných. Tiež sledujem oči. Človek musí byť nadšený. To je základný atribút, že tú prácu chce robiť. V súčasnosti je navyše problém, že nie veľa lekárov má záujem venovať sa chirurgii,“ približuje.
Pokles záujmu o chirurgiu vysvetľuje aj tým, že ide o náročný odbor. V medicíne sú aj menej náročné a za rovnaký tarifný plat, takže si mnoho lekárov radšej vyberie ten. Použije tiež príklad, že chirurg je akoby „herec na pódiu“. Všetci, ktorí sú v sále, sa na neho pozerajú, ako koná na operačnom poli, aj ako sa správa po ľudskej stránke. Každý jeden operačný výkon musí istým spôsobom odohrať a obstáť v ňom.
„Iste, niekedy sa pritrafí, že to na sále nedopadne, ako by malo, lenže vy musíte mať silu sa na operačnú sálu opäť vrátiť,“ hovorí. „To je jeden z rozdielov medzi chirurgiou a neintervenčnými odbormi, v ktorých si lekár môže viac oddýchnuť od záťaže. Chirurg si neoddýchne. Ja sa niekedy preto obaľujem do ‚pseudoškrupiny‘ tvrdosti či komunikačnej strohosti.“
Profesor Ferko sa na záver pousmeje pri otázke, kam sa v najbližších rokoch aj vďaka technológiám môže posunúť chirurgia.
„Musel by som byť vzdelanejší, aby som vám to vedel povedať. Technológie napredujú veľmi rýchlo. Každý tiež hovorí o umelej inteligencii, ale tá nás zavádza aj na nesprávne cestičky,“ sumarizuje. „Pre mňa je medicína stále najmä o vzťahu lekára a pacienta, to je alfa a omega. Ja musím byť dobrý lekár, aby som poznal aj ten vedľajší efekt, ktorý sa deje okolo diagnózy. A musím dobre komunikovať s pacientom. Svojim študentom hovorím ešte jednu vec – majú veľké šťastie, že sa dali na medicínu. Je málo profesií, v ktorých sa každý deň môžete dočkať pozitívnej emócie z vďačnosti pacienta.“
