Začať nový život bez násilia – sen žien a detí, ktoré sú obeťami domáceho násilia, pomáhajú plniť už štvrťstoročie v neziskovej organizácii Centrum Slniečko.
Oblasť domáceho násilia, násilia páchaného na ženách, týraných a sexuálne zneužívaných detí už celé desaťročia totiž necháva štát aj samosprávy na pleciach mimovládneho sektora.
„V súčasnosti existujú na Slovensku tri špecializované pobytové centrá, z toho dve sú neštátne a iba tie ako jediné realizujú aj terénne a ambulantné opatrenia pre týrané a sexuálne zneužívané deti. Poradenské centrá a bezpečné ženské domy sú výhradne v rukách neziskového sektora. Štát ani samospráva sa týmto službám po roku 1990 nevenovali a nevytvárali štátnu podpornú sieť,” uvádza riaditeľka Centra Slniečko Mariana Kováčová.
Podľa jej slov nie je problémom, ak štát či samospráva prenechá časť výkonu svojich kompetencií na mimovládne organizácie, ktoré túto službu vedia odborne zastrešiť. Problémom však je, ak túto službu v dostatočnej miere nefinancujú.
„Pri domácom násilí, násilí páchanom na deťoch, ženách, zraniteľných osobách ide o porušovanie základných ľudských práv a slobôd a za to je jednoznačne zodpovedný štát, ktorý má garantovať bezpečný a dôstojný život všetkým ľuďom,” ozrejmuje.
Štát aj samosprávy si uvedomujú, že ak by tieto služby začali prevádzkovať, museli by do nich investovať omnoho viac financií a energie, preto je omnoho lacnejšia verzia finančne podporovať to, čo už funguje.
„Dôležité však je, aby tieto služby boli jednoznačne zarámcované v legislatíve a mali zabezpečené dostatočné a stabilné financovanie. Neziskový sektor, štát a samospráva by mali byť v tejto oblasti partnermi, navzájom sa potrebujú. Bez spolupráce nedokážu zabezpečiť dostupnú odbornú pomoc pre ľudí, ktorí domáce násilie zažívajú,“ dopĺňa Kováčová.
Čo je najväčšia vec, ktorá sa vám podarila za rok 2023?
Tých zásadných a veľkých vecí sa podarilo hneď niekoľko. V prvom rade je to poskytnutie odbornej pomoci stovkám žien, detí, obetiam domáceho násilia.
Ak sa nám totiž podarí zachrániť čo i len jedno dieťa, jednu ženu, tak je to tá najväčšia vec. Ide totiž o to najcennejšie, o život. Oproti tomu sa množstvo iných vecí môže javiť menších, no bez nich nevieme dosahovať tie väčšie.
Koncom roka 2023 sa nám konečne po viac ako 1,5 ročnom kolotoči stavebných konaní a verejných obstarávaní začala rekonštrukcia bezpečného ženského domu pre ženy zažívajúce násilie a ich deti, ktorá je realizovaná v spolupráci s mestom Nitra, s podporou Nórskych grantov a štátneho rozpočtu. V tejto chvíli je už tento dom kompletne zrekonštruovaný, vynovený a poskytuje bezpečie tým, ktoré ho potrebujú. K dispozícii je 15 nových miest.
Projekty Centra Slniečko
Podcastový seriál Stratené o osudoch žien z Centra Slniečko a kampaň Medúza poukazujú na závažnosť a dlhodobé podceňovanie témy sexuálneho násilia a znásilnenia. Sedem žien, sedem príbehov, ktoré sa reálne udiali. Priama konfrontácia s hlbokou bolesťou duše, často bez pomoci, s absentujúcimi podpornými službami pre ženy, obete znásilnení či sexuálnych útokov.
Informačno-vzdelávací portál www.bezmodrín, v ktorom pribudlo počas posledných dvoch rokov množstvo informácií, ale aj špičkových interaktívnych vzdelávacích programov. Rodičia, učitelia, sociálni pracovníci, vychovávatelia, ale aj širšia laická verejnosť na týchto stránkach nájdu aj autorský preventívny program KOZMO a jeho dobrodružstvá zameraný na prevenciu násilia medzi deťmi od predškolského a mladšieho školského veku.
Podujatie Bubnovačka. V roku 2024, na výročie prijatia Dohovoru o právach dieťaťa, rozbubnovali viac ako 320-tisíc detí a dospelých na Slovensku a v Čechách s jediným cieľom – aby bolo deti lepšie počuť, pretože ticho ich pred násilím neochráni.
Prečo nestačí, čo v tejto oblasti, v ktorej pomáhate, robí štát alebo samosprávy?
Mrzí ma, že bremeno finančnej udržateľnosti kvalitných profesionálnych služieb v tomto segmente je neraz hodené na projektové financovanie. Je to fenomén, s ktorým sa nevieme vysporiadať už 30 rokov. Projektové financovanie, žiaľ, nie je systémové riešenie, funguje iba chvíľu.
Projekty po určitej dobe končia a financovanie kontinuálne nepokračuje. Kvalitné služby zanikajú. Odchádzajú vyškolení odborníci a odborníčky a to, čo s námahou vzniklo a mohlo sa odborne rozvíjať, končí. Sú to obrovské straty. Finančné, ľudské a v konečnom dôsledku zostáva pomoc obetiam domáceho násilia nedostupná.
Aký by bol pre vás ideálny model financovania?
Ideálne riešenie by bolo, ak by štát či samospráva prevzali zodpovednosť za pokrytie nákladov za prevádzku služieb krízovej intervencie a opatrení. Na pokrytie nových programov a skvalitňovanie služieb by sa potom mohli využiť granty, dotácie, projektové výzvy, dary od fyzických a právnických osôb, asignácie 2 a 3 percent a príjmy z vlastnej činnosti, napr. vzdelávania.
Úplne ideálne by bolo, ak by aj zo strany štátu, samosprávy a donorov bola umožnená stabilná garantovaná niekoľkoročná podpora, s ktorou by sme dokázali rátať, tým stabilizovať služby a sústrediť sa aj na dlhodobejšie ciele, ktoré by mohli výrazne ovplyvniť nastavovanie systémových riešení. V opačnom prípade sme totiž nonstop iba pod tlakom boja o existenciu a zachovanie služieb. A takto sa napredovať nedá.
Ako sa v posledných rokoch vyvíja podpora od súkromného sektora a donorov?
Podpora od súkromného sektora sa oproti predchádzajúcemu obdobiu viac presunula do online priestoru. Pred 25 rokmi to stálo viac na osobných stretnutiach, osobnej prezentácii projektov a rozhodovanie bolo na správnych radách spoločností alebo priamo na riaditeľovi či majiteľovi na základe žiadosti či odporúčania.
Za tie roky vnímame aj participatívny rozmer v rozhodovaní o tom, koho daná spoločnosť podporí. Postupne dostali väčší priestor na rozhodovanie, čo konkrétne daná firma podporí aj zamestnanci. Viac sú podporované komunitné projekty, a to zväčša menšou sumou, avšak vo väčšom množstve.
Firmy si vyberajú témy, zverejňujú výzvy, aby sa mohli zapojiť viaceré organizácie, takže vytvárajú konkurenčné prostredie. Veľké spoločnosti vyčleňujú financie na filantropiu a spolupracujú s organizáciami, ktoré majú skúsenosti s poskytovaním a spracovávaním grantov. Vnímame aj vznik rôznych firemných nadácií a nadačných fondov, ktoré sa postupne profilujú na konkrétne témy alebo oblasti.
Veľkú zmenu vnímame práve v zapojení verejnosti do darovania, a to nielen prostredníctvom asignácie 2 až 3 percent, ale osobným finančným darom. V posledných rokoch sa stávajú hybnou silou v darovaní financií bežní občania, ktorí prispievajú na rôzne projekty v stovkách výziev denne na viacerých donorských portáloch. Je skvelé, že statisícom Slovákov záleží na podpore zraniteľných, chorých, trpiacich či spoločensky potrebných projektoch, na ktorých chcú participovať. Má to nielen významný spoločenský dopad na kvalitu života mnohých, ktorí sa ocitli v núdzi, ale prebúdza to najlepšie v nás.
Centrum Slniečko funguje takmer 25 rokov. Ako by ste zhodnotili toto obdobie?
Nezdá sa to, ale v januári 2025 to už bude štvrťstoročie. My sme na začiatku nemali nič, iba množstvo odhodlania a predstavu, že chceme veci robiť inak. Potom prišiel do cesty prvý dom, ľudia, ktorí si rozumeli, prví dobrovoľníci, prvé materiálne dary, prvý grant, prví sponzori, prvá firma, ktorá začala rekonštruovať, po nej druhá, prvé krízové centrum pre týrané deti na Slovensku a tak ďalej.
No a dnes nezisková organizácia Centrum Slniečko prevádzkuje dve centrá pre deti, jedno poradenské centrum pre obete domáceho násilia s intervenčným centrom, intervenčné centrum pre deti a rodiny, dva bezpečné ženské domy a informačno-vzdelávaciu platformu zameranú na prevenciu. Za vznikom každého jedného projektu je dlhá cesta a nespočetné množstvo skvelých ľudí. Niektorí boli s nami chvíľu, niektorí dlhší čas a niektorí sú s nami od začiatku. Každý tu ale zanechal časť svojho srdca. Výsledok je dôležitý, ale najvzácnejšia je vždy cesta k nemu. Práve ona nás naučila trpezlivosti, pokore, ale aj odhodlania nevzdať to.
Keď sme začínali, o téme týraných, sexuálne zneužívaných detí sa iba začalo hovoriť. Bola to dlhodobo tabuizovaná téma a neboli vytvorené systémové opatrenia, ako im pomôcť. Neexistovali žiadne špecializované centrá, detské linky či špecializované programy. Týrané, sexuálne zneužívané dieťa sa často hnevá na seba a na ostatných za to, čo sa mu deje a prejavuje sa agresívne. Je to jeho obranný mechanizmus a dôvodom býva, že už nechce, aby mu niekto iný ublížil.
Za štvrťstoročie sa nám z nuly podarilo vytvoriť systém komplexnej pomoci a mnohé zmeny presadiť aj v legislatíve.
Aj preto sa väčšina týchto detí ocitla v reedukačných centrách – vtedy nepodnetných starých kaštieľoch so zamrežovanými oknami, ktoré stáli na okraji obcí, kde bolo na izbe 10 a viac detí iba s jednou či dvoma skriňami pre všetkých. Navyše, viaceré z nich sa po osemnástke dostali na ulicu a do područia pasákov.
Postupne sme sa začali tejto téme viac venovať, vzdelávali sme sa, navštevovali blízke krajiny, premieňali vízie na skutočnosť, spustili sme linku pre deti, zrekonštruovali prvé krízové centrum, spustili sme viaceré osvetové kampane. Krok za krokom sme posúvali túto tému a pridávali sa postupne ďalší.
Situácia predtým a dnes sa nedá porovnať. Mnohé sa zmenilo. Áno, ešte stále chýbajú špecializované centrá, ešte stále máme medzery pri identifikácii týraných a sexuálne zneužívaných detí a neviktimizujúcich postupov, ešte stále je v systéme veľa bielych miest, no napriek tomu majú deti oveľa väčšie šance nájsť čím skôr pomoc.
Podobne to bolo aj v téme žien zažívajúcich násilie. Za štvrťstoročie sa nám z nuly podarilo vytvoriť systém komplexnej pomoci a mnohé zmeny presadiť aj v legislatíve. V súčasnosti majú obete domáceho násilia v Nitrianskom kraji k dispozícii poradenské centrum s intervenčným centrom, dva bezpečné ženské domy a 9 bytov, kde im s podporou štátu pomáhame na nájomné, aby mohli začať nový život bez násilia.