Napriek pretrvávajúcej ruskej invázii sa čoraz viac Ukrajincov vracia domov, približuje reportáž z Kyjeva.
„Deň predtým, 23. februára večer, som cítila, že sa to stane. Nevedela som to odôvodniť, no vo vzduchu som cítila vojnu. Zavolala som rodičom a trvala na tom, aby nasadli do auta a čím skôr odišli k príbuzným do Moldavska alebo za nami do Nemecka. Môj návrh zamietli. Vraj nemôžu prísť, lebo idú zajtra do práce. V nasledujúci deň mi na svitaní zazvonil telefón. Mama mi oznámila, že krajinu bombardujú a ruské vojská sú už na ceste. Keď sme dovolali, pätnásť minút som plakala.“
Marina Kalenska pracovala v Kyjeve šesť rokov ako programátorka, a to najmä pre západoeurópske a americké spoločnosti. Keď Putin vo februári v roku 2022 rozpútal rozsiahlu inváziu na Ukrajinu, bola navštíviť priateľa v Berlíne. Pôvodne sa mala vrátiť 27. februára, no s výnimkou dvoch ciest tam napokon zostala viac než rok.
Posledný deň môjho života?
Ren (meno bolo na jeho žiadosť zmenené) pochádza z Japonska. V čase začatia invázie žil na Ukrajine osemnásť mesiacov. O rok a pol sa s ním stretávam v centre hlavného mesta, aby som s ním spravila rozhovor. V útulnej kaviarni plnej kvetov mi na laptope ukazuje zábery z 24. februára 2022. Na obrazovke sa vystrieda niekoľko selfie a dve-tri fotky západu slnka. „Prečo ste to odfotili?“ opýtam sa ho. „Myslel som si, že je to posledný deň môjho života,“ odvetí a ďalej ukazuje zábery.
Dvadsiatnik Ren študuje na Ukrajine environmentálnu medicínu. Najprv navštevoval Medzinárodnú európsku univerzitu v Kyjeve, neskôr Charkovskú univerzitu. Keď sa začala invázia, bol práve v Charkove. Spomína, že na útok bol pripravený. Do batoha si už vopred zbalil základné veci: jedlo, pitie, oblečenie, peniaze (vrátane eur), zápalky, pas, doklady a ich fotokópie.
Ren na tretí deň utiekol z mesta, no spomienky na udalosti, ktoré tomu predchádzali, má už matné. Pamätá si iba na to, ako sa s kamarátom skrývali „kade-tade“. Dňa 26. februára sa mu podarilo nastúpiť na vlak. Netušil, či smeruje na západ alebo na východ. V ten večer prišiel do Kyjeva, v nasledujúci deň do Ľvova a odtiaľ sa takmer okamžite vydal na cestu do Varšavy. „Bolo mi jasné, že čas zohráva dôležitú úlohu. Čím dlhšie by som zostal na mieste, tým náročnejšie by bolo dostať sa do bezpečia.“
V Poľsku plynuli Renove dni v apatickej dichotómii. „Bol som utečenec, no nie celkom oficiálne, a preto som sa stretol s rôznymi komplikáciami. Na rozdiel od Ukrajincov som napríklad za veľa vecí platil. Až tak mi to však neprekážalo. Ukrajinci boli prakticky bez peňazí, keďže sa vtedy hrivny nedali zameniť a ja som mal eurá.“
Ren strávil vo Varšave týždeň (a dokonca našiel energiu na pomoc druhým). Potom sa presunul za kamarátovou rodinou do rumunského mesta Sibiu. Po troch mesiacoch odletel do Japonska, aby si premyslel, aké budú jeho ďalšie kroky.
Mnohí vojaci z bataliónu, ktorý bránil oceliarne Azovstaľ v Mariupole, sú stále v ruskom zajatí. Foto: Anna Bánáti
Mnohí vojaci z bataliónu, ktorý bránil oceliarne Azovstaľ v Mariupole, sú stále v ruskom zajatí. Foto: Anna Bánáti
Pri prechádzke ulicami sa s každým krokom objavujú stopy po vojne – vrecia s pieskom pri oknách štátnych inštitúcií a škôl, náborové plagáty, vojaci na ceste z bojiska alebo na bojisko, pouliční predavači vojenských suvenírov, autobusové zastávky bez sklenených tabúľ, nápisy uкриття so šípkami smerujúcimi k najbližšiemu úkrytu (aj napriek tomu, že na ukrývanie sa, tak ako aj na varovanie pred leteckými útokmi, používajú Ukrajinci aplikáciu).
Obyvatelia tvrdia, že mesto je prázdnejšie ako kedysi a v uliciach chýbajú ľudia. Dalo by sa to prirovnať k obleku, ktorý ste si dali ušiť na mieru, no aj tak vám nesedí. Jeden z miestnych spomína na sobotné večery. Kedysi ste si v podniku bez rezervácie nesadli, no dnes to už neplatí. Okrem toho je každodenný život v tejto časti Ukrajiny rovnaký ako kdekoľvek inde v západnej Európe.
Keď sa ráno pred školou deti lúčia s rodičmi, tvoria sa dlhé kolóny. V dopoludňajších hodinách sa v kaviarňach konajú obchodné stretnutia, mnohí Ukrajinci sa tu učia a pracujú. Po uliciach sa na bicykloch preháňajú kuriéri a rozvážajú jedlo. Pred chladom si chránia tváre šatkami.
Podľa miestnych sa domov vracia čoraz viac ľudí. Pred februárom 2022 žilo v Kyjeve 3,9 milióna obyvateľov. S príchodom invázie väčšina (1,9 milióna) mesto opustila. Odvtedy sa sem vrátil približne milión obyvateľov. V Kyjeve som sa porozprávala so štyrmi ľuďmi, ktorí prišli nazad aj napriek tomu, že nemuseli.
Vedela som, že tu nemôžem zostať
Ren nečakal na Putinov útok so zbalenými vecami a dokladmi ako jediný. Marta Ruda pracuje ako právnička pre medzinárodnú protikorupčnú neziskovú organizáciu. Ešte v januári sa pre obavy z ruskej agresie presťahovala s rodinou do rodného mesta Ivano-Frankivsk na západe Ukrajiny.
Niekoľko týždňov pred vypuknutím vojny sa jej firma začala presúvať viac na západ. Vedenie požiadalo zamestnancov, aby boli v pohotovosti (so zbalenou batožinou a náhradnými telefónmi). Aj Martin manžel bol znepokojený. „Pochádza z Donecka a ruskú inváziu zažil pred niekoľkými rokmi na vlastnej koži. Opakovane mi hovoril, že všetko nasvedčuje tomu, že sa zopakuje podobný scenár.“
Slovo укриття znamená úkryt. Šípka ukazuje smer, ktorým sa treba uberať, keď zaznie zvuk sirény. Foto: Anna Bánáti
Slovo укриття znamená úkryt. Šípka ukazuje smer, ktorým sa treba uberať, keď zaznie zvuk sirény. Foto: Anna Bánáti
Hoci sa 24. februára Martina rodina nachádzala pomerne ďaleko od hlavného mesta, nebola v bezpečí. V prvý deň invázie zaútočili Rusi aj na neďaleké letisko. Marta sa preto rozhodla odísť do Poľska. Spolu s ňou a príbuznými vycestovali aj rodiny jej kolegov. Život v Poľsku bol podľa nej „diametrálne odlišný“ od toho na Ukrajine. Najťažšie boli prvé dva či tri mesiace. Ženy, ktoré museli opustiť manželov a ostatnú rodinu nevedeli od strachu zaspať. Keďže sa nikde nemohli zdržať dlho, často menili ubytovanie. Starali sa popritom o poltucta detí. Niektoré držali smútok. Medzičasom museli čeliť aj každodenným problémom, napríklad zlomeným nohám detí.
Marta žila vo Varšave celkovo rok a pol. O živobytie mala po celý čas postarané, lebo naďalej pracovala pre Protikorupčné akčné centrum. Domov sa vrátila v septembri v roku 2023. Keď som sa jej spýtala, prečo prišla nazad, vysvetlila mi, prečo to neurobila skôr.
„Bola som tu na chvíľu v novembri. Rusi masívne bombardovali mesto, často tu nefungovala elektrina, kúrenie či voda a ja som vtedy bola vo štvrtom alebo piatom mesiaci tehotenstva. Chcela som zostať, no zima už klopala na dvere a ja som tušila, že by som to fyzicky nezvládla.“ V marci porodila Marta vo Varšave svoje druhé dieťa.
„Bez výpadkov elektriny som mohla vo Varšave pracovať oveľa efektívnejšie, no aj napriek tomuto veľkému rozdielu som stále túžila po domove,“ vysvetľuje. „Po roku a pol v zahraničí sa dostanete na križovatku – musíte sa rozhodnúť, či zostanete a integrujete sa, alebo sa vrátite a budete pokračovať vo svojom živote.“ Marta vsadila na pocity. „Môj život, rodina a priatelia sú na Ukrajine. Naši vojaci umierajú, aby sme tu mohli žiť.“
Z diaľky vyzerá všetko desivejšie
Marina, spomínaná na začiatku reportáže, mohla zostať s priateľom v Nemecku tak dlho, ako chcela, no i tak sa rozhodla vrátiť domov. Prvé dva týždne v Berlíne boli pre ňu najnáročnejšie, keďže rodičia za ňou nechceli prísť. Bývajú v blízkosti bieloruských hraníc a neďaleko ich domu bol vojenský sklad, ktorý Rusi stále bombardovali. Tento stav sa ani postupom času nemenil. „V Nemecku som mala stále úzkosti. Na Ukrajine je to pre mňa jednoduchšie,“ objasňuje. Minulý október prišla Marina na návštevu, no podobne ako Marte, aj jej sťažovali prácu dlhé výpadky elektriny.
Na jar tohto roku sa situácia stabilizovala. „Vždy som vedela, že sa vrátim domov. Mám tu rodinu, kamarátov a aj môj priateľ sa sem po vojne plánuje presťahovať. Keď som sem prišla po prvý raz od invázie a nastúpila na metro, usmievala som sa od ucha k uchu… Presťahovať sa do cudziny z vlastného rozhodnutia je niečo úplne iné, ako keď tam idete z donútenia.“ Marina však dodáva, že jej situácia je oveľa jednoduchšia v porovnaní s tými, ktorí utiekli z východu krajiny a prišli o svoje domovy. Do jej rodného mesta sa ruské vojská nedostali a tesne pred vojnou si v Kyjeve kúpila byt, ktorý práve začala rekonštruovať. „Som si vedomá, že môj prípad je trochu odlišný.“
Zdanlivý pokoj: Chrám svätého Ondreja na kopci nad mestom patrí medzi jeho najznámejšie miesta. Foto: Anna Bánáti
Zdanlivý pokoj: Chrám svätého Ondreja na kopci nad mestom patrí medzi jeho najznámejšie miesta. Foto: Anna Bánáti
Ren sa na Ukrajinu vrátil najmä z praktických dôvodov. Do konca štúdia mu zostáva ešte niekoľko rokov a ak podľa pravidiel štipendijného programu prestúpi na inú univerzitu, musí začať študovať odznova. Ukrajinská výučba prebieha online, no pre časový posun sa jej z Japonska zúčastňoval v neskorých hodinách. Po jednom akademickom roku dospel k záveru, že táto forma mu nevyhovuje.
K Japonsku ho nikdy nič neviazalo. Chodil do austrálskej školy a väčšinu detstva strávil v iných krajinách východnej Ázie. Na internacionalizmus, časté sťahovanie a pobyt mimo domova si zvykol. Aj napriek osamelosti si Ukrajinu obľúbil. „V porovnaní s Japonskom som sa tu od začiatku cítil slobodnejšie. Mám pocit, že tu môžem byť viac sám sebou. V Japonsku sa stále porovnávate s ostatnými. Prestať s tým je veľmi ťažké.“
Stále nevybalení
Mediálneho analytika Artema Zacharčenka zobudili 24. februára jeho traja synovia so správou, že Rusi bombardujú Kyjev. Podobne ako ostatní, aj on sa vopred pripravil na útek. So zbalenými kuframi zamieril s rodinou k manželkiným príbuzným do Rivne na západe Ukrajiny. Artem je riaditeľom výskumu v ukrajinskej konzultačnej spoločnosti Centrum pre obsahovú analýzu. Okrem toho vyučuje na Kyjevskej univerzite. Svoje vedomosti sa rozhodol zužitkovať už v prvý deň invázie, keď zostavil tím dobrovoľníkov na analyzovanie dát. Neskôr z neho vznikol Komunikačný analytický tím – Ukrajina (CAT-UA). Jeho úlohou je analyzovať obsah súvisiaci s vojnou a sledovať, aké sú naň reakcie na sociálnych sieťach. Svoje zistenia potom posiela ministerstvu obrany a kancelárii prezidenta. Denné hlásenia im pomáhajú pri dôležitých rozhodnutiach.
Po troch mesiacoch sa Artem rozhodol požiadať o štipendium na univerzite v Brémach a zakrátko sa s rodinou presťahoval do Nemecka. Jeho synovia boli z vojny veľmi znepokojení. Cítil, že zmena prostredia im prospeje. Keďže mal tri deti, mohol opustiť krajinu ako jeden z mála mužov.
V Brémach bola situácia pokojná. Artem pokračoval vo svojej práci a z dobrovoľníckeho analytického tímu vznikla medzičasom nezisková organizácia. Jeho deti chodili do školy, nemeckej i ukrajinskej zároveň. Koncom školského roka sa rodina rozhodla vrátiť domov. „Sú za tým profesionálne, ale aj emocionálne dôvody. Chcel som pre krajinu urobiť viac,“ vysvetľuje svoje konanie. „Cítil som, že doma budem nápomocnejší.“ Artem tvrdí, že na Ukrajine môžete žiť dobrý život. Je presvedčený, že je to krajina príležitostí, kde sa dá napredovať a vytvárať úspešné organizácie rýchlejšie ako na Západe.
„Z návratu domov som sa veľmi tešil,“ pokračuje. „Za hranicou som sa zastavil na čerpacej stanici a odfotil som si ju… Iba preto, lebo som sa tam znova vrátil. Chýbali mi ukrajinské značky, jedlo, úsmev miestnych ľudí, pocit podpory.“ Artem mal na návrat aj pragmatické dôvody. Od inštalácie obranného systému Patriot sa vo všeobecnosti hovorí, že Kyjev je oveľa bezpečnejší než predtým. Artem tento názor zastáva tiež. „Teraz sa tu žije ľahšie ako na jar roku 2022.“ Jeho rozhodnutie ovplyvnilo aj to, že ako vysokoškolský učiteľ nemôže byť povolaný do armády. Aj podľa Marty je dnes Kyjev „viac-menej“ bezpečný. Ak by nebol, s deťmi by sa nevrátila. Najväčšie riziko nevidí v leteckých útokoch, ale vo výpadkoch elektrickej energie. Domnieva sa však, že mesto je na zimu pripravené lepšie ako minulý rok. „Ešte som sa úplne nevybalila,“ dodáva. „Nespravím tak až do jari.“
Z krajiny vo vojne do krajiny vo vojne
Nazad som cestovala vlakom do Przemyslu pri poľsko-ukrajinských hraniciach, potom do Maďarska, kde som sedela vedľa Izraelčana. Bol na služobnej ceste na Ukrajine, ale po správe o teroristickom útoku v Izraeli sa rozhodol vrátiť domov. Hoci sú jeho rodina a priatelia v bezpečí, cítil, že by mal byť pri nich. Na Ukrajine nefunguje letecká doprava a Izrael v týchto dňoch povolil vstup do svojho vzdušného priestoru len lietadlám izraelskej spoločnosti El Al. Mal pred sebou 44-hodinovú cestu a najmenej štyri prestupy. Občas sme sa rozprávali, niekedy sa pokúšal zaspať, no väčšinu času strávil na telefóne. Čítal si správy, pozeral videá a rozposielal hlasové odkazy blízkym. V jednej chvíli sa smutne zasmial. „Viete, týždeň pred teroristickým útokom ma sestra varovala, aby som do Kyjeva nechodil, vraj je to riskantné. Už vtedy som jej povedal, že sa tam cítim oveľa bezpečnejšie.“
Autorkou článku je Anna Bánáti z Forbes Maďarsko. Reportáž vyšla aj v decembrovo vydaní magazínu Forbes Slovensko. Najnovšie vydanie si môžete kúpiť tu.
