Napriek tomu, že rozvíjanie súcitu k sebe vedie k lepšej kvalite života, efektívnejšiemu zvládaniu náročných emócií či stresu a spokojnejším vzťahom, v spoločnosti sa veľmi nenosí. Ako všímavo zaobchádzať s nárokmi a sebakritikou a čo všetko nám to môže priniesť? Nielen o tom sme sa rozprávali s psychológom Andrejom Jeleníkom v novej epizóde podcastovej série Nevyhorení.
Súcit nie je ľútosť
Nedávno ste mi povedali, že nerád používate slovo súcit. Prečo?
Toto slovo je zafarbené rôznymi významami, ktoré vlastne vôbec nekorešpondujú s tým, čo súcit naozaj znamená. Je okolo toho veľmi veľa mýtov a nedorozumení a tie potom komplikujú ochotu zaoberať sa ním.
Základné nedorozumenie je také, že je to vlastne ľútosť. Ľudia si myslia, že keď budú súcitní k ľuďom, napríklad tým, ktorí im nejako ublížili, tak budú ohrození a slabší. Ukazuje sa však presný opak. Súcit je vlastne o veľkej odvahe.
Ďalší častý mýtus je, že keď budeme súcitní sami k sebe, tak zlenivieme. V spoločnosti dnes panuje predstava, že na seba musíme byť veľmi tvrdí, potrebujeme sa nejakým spôsobom poháňať a kritizovať, aby sme niečo dosiahli a aby sme sa posúvali.
Spätná väzba
To nie je pravda?
Nie. Namiesto toho potrebujeme konštruktívnu spätnú väzbu. Posúvame sa nielen poukázaním na svoje nedostatky, ale aj na to, čo nám ide.
Čo je teda súcit?
Ja by som to opísal na takom príklade zo života. Keď vidíme niekoho, kto sa trápi a my zrazu cítime akési porozumieme, vieme sa mu nejako priblížiť a porozumieť mu… Že sa nás to nejakým spôsobom tiež dotýka. To je súcit.
Je to spôsob nazerania na svet, ktorý môžeme kultivovať. Myslím, že to bol Dalajláma, kto povedal, že bez súcitu vlastne naša civilizácia neprežije, pretože sme uspôsobení na spoluprácu. A tá bez súcitu úplne nefunguje.
Súcit je vlastne schopnosť byť vnímavý a senzitívny voči trápeniu, či už tomu svojmu alebo iných ľudí. Trápenie sa nás dotkne, porozumieme mu a máme ochotu s ním niečo robiť. Je tam teda aj akcia.
Láskavý vzťah k sebe samému
Vedeli by sme uviesť nejaký príklad súcitu so sebou samým?
Ide o momenty, ktoré sa opakujú v zásade každý deň. Najmä vtedy, keď nám niečo nejde tak, ako by sme chceli. Často vtedy prichádzajú pocity zlyhania. Hovoríme si, akí sme neschopní, že by sme so sebou mali niečo robiť.
Ako by sme sa však v takejto situácii pozerali na svojho blízkeho, ktorý si prechádza niečím podobným? Asi by sme sa mu snažili nejako porozumieť. To je veľmi zaujímavé, že väčšina ľudí voči sebe nemá takúto starostlivú alebo empatickú reakciu.
Súcit so sebou samým znamená, že sa k sebe správame ako k svojmu blízkemu priateľovi. Uvedomíme si: Aha, toto je náročný moment, ktorý prežívam.
Andrej Jeleník hovorí o súcite so sebou samým. Foto: archív respondenta
Autorka Kristin Neff opisuje súcit k sebe samému ako láskavý vzťah so sebou aj v momentoch, keď zlyháme alebo urobíme chybu.
Áno, obzvlášť v týchto momentoch. Kristin Neff je zaujímavá v tom, že veľmi zjednodušila túto tému a užitočne hovorí o troch aspektoch súcitu, ktoré môžeme začať vnímať.
Ten prvý je schopnosť uvedomiť si v danom momente, že mi je ťažko. To je vlastne veľký krok, pretože našou kultúrou a výkonovým nastavením sa naša pozornosť vychýlila k tomu, akí by sme mali byť a čo by sme mali robiť. No veľmi málo vnímame, čo sa s nami reálne deje.
Ľudia si trebárs ani neuvedomia, že začínajú cítiť diskomfort. Zistia to až vtedy, keď je to neúnosné, keď sú celí v napätí, chytajú úzkosť, a potom sa už len snažia prebiť to liekmi alebo napríklad začnú viac pracovať.
Ako sa cíti naše telo
Čím je to spôsobené?
Keby som to mal zjednodušiť, tak poviem, že sme od seba veľmi odpojení, najmä od svojho tela. Aj keď je dnes veľmi IN starať sa oň, väčšinou je to o tom robiť s telom niečo, aby dobre fungovalo. No to, ako sa telo cíti, je trošku iná kategória.
Čo naozaj potrebujeme je úplne iná dimenzia vnímania seba, svojho tela, svojich potrieb. To sa veľmi neučíme a spôsobuje to veľa duševných aj telesných problémov. Hromadí sa v nás chronický stres, sme uponáhľaní, máme zúžené vnímanie seba… Kľúčom k tomu je vlastne začať registrovať, čo sa s nami deje a viac sa „cítiť“. To chce odvahu.
Mne sa pred pár mesiacmi narodila dcéra a zažil som veľmi zaujímavý moment. Uvedomil som si, že ona vlastne nič nemusí. Stačí, že je a som šťastný.
Začal som teda rozmýšľať nad tým, kedy sa to vlastne láme, že ľudia začnú mať pocit, že už im nestačí len tak „byť“. Že už niečo musia robiť, nejaký byť, niečo vedieť, niečo urobiť inak.
To je celkom zaujímavý moment, keď nastáva odpájanie od seba. Prestávame registrovať to naše vnútorné a začneme sa riadiť tým, akí by sme mali byť pre druhých, aby sme vôbec boli milovania hodní.
Hranica
A na čo ste prišli, kedy sa to láme?
Na to som ešte neprišiel. Môj odhad je, že veľa z toho máme naučené od predošlých generácií, učíme sa to v rodinách a súvisí to aj s kultúrou. Podľa mňa to začína najneskôr v škole.
Keď už sme pri všímavosti. Na jednej strane je uvedomovanie si negatívnych pocitov a myšlienok, na druhej strane je divoké preháňanie a zacyklenie sa v nich. Kde nájsť tú hranicu?
Mindfulness nie je len o tom, že si niečo všimnem, ale aj akým postojom k tomu pristupujem. Často totiž prevažuje skôr také to automatické vnímanie, že síce si niečo všimnem, ale hneď nastúpi hodnotenie, ako by to malo byť. To nie je všímavosť, ale skôr naše zaužívané vzorce, ako sa kontrolovať.
Mali by sme kultivovať väčšiu zvedavosť k svojmu prežívaniu. A to je potom vlastne aj akási pozvánka k súcitu. Keď sa začnem zaujímať naozaj o to, ako sa mám, tak môžem byť k sebe starostlivejší, môžem viac vnímať, čo naozaj potrebujem ja alebo iní.
Aj výskum naznačuje, že ľuďom, ktorí majú tendenciu zasekávať sa vo svojich myšlienkach, môžu lepšie poslúžiť programy, ktoré zahŕňajú tréning súcitu a súcitu so sebou samým.
Sme v tom spolu
Prvým komponentom súcitu je uvedomenie si, že sa necítim dobre. Aké sú tie ďalšie?
Ďalšou dôležitou súčasťou je spoločná ľudskosť a spolupatričnosť. Že sme v tom všetci spolu, že sa nám občas nedarí, cítime sa neisto, zažívame rôzne úzkosti, trápenia, radosti.
Že to nie je niečo, čo sa deje iba mne, ale každému. Len o tom niekedy nehovoríme.
Áno. Jedna z tých bežných reakcií na stres je pocit izolácie. Že niečo asi nerobím dobre. Pozriem sa okolo seba a všetci ostatní to zvládajú, sú lepší, rýchlejší. Tá spoločná ľudskosť je vlastne v tom, aby sme si uvedomili, že tieto pocity sú ľudské a že sme v tom všetci spolu.
V tom je potom aj rozdiel medzi súcitom a ľútosťou. Lebo keď niekoho ľutujem, tak sa vlastne na neho pozerám trošku zvrchu, že mňa sa to vlastne netýka, je to istým spôsobom nadraďovanie sa.
Súcit je však pozícia, v ktorej sa pozeráme na seba aj na druhých rovnocenne. Všetci sme v tejto veľkej omáčke zvanej život, sme v tom spoločne. Ďalšou zložkou je láskavosť k sebe samému.
Ako so sebou pracujete v tejto oblasti vy?
Ja som mal v minulosti nábeh na workoholizmus, vysoký krvný tlak, migrény, rôzne somatické ťažkosti. Často sa mi nedarilo dokončovať projekty alebo veci, ktoré som potreboval a býval som veľmi vyčerpaný. To ma priviedlo k téme súcitu a všímavosti.
Tie mi pomohli uvedomiť si, ako veľmi trpí moje telo. A keď sa raz dotkneme tejto bolesti, tak to už nejde potlačiť, ostáva len nejako s tým pracovať. Skúsiť sa na seba pozrieť s porozumením a s rešpektom k svojmu prežívaniu.
Najjednoduchšia otázka, ktorú si môžeme poloziť, je „čo v tomto momente naozaj potrebujem“. Nielen na to, aby som prekryl bolesť napríklad tabletkou alebo zajedaním. Čo naozaj potrebujem, aby mi to prospievalo? Nielen, aby som sa vyhol bolesti. Ja sa učím klásť sám sebe túto otázku pravidelne.
Rozvíjanie súcitu
Čím je spôsobené to, že dokážeme byť láskavejší k iným ľuďom ako k sebe samému?
Na to neexistuje jedna odpoveď. Sme krehké bytosti a túžime byť prijatí a zapadnúť. Začína sa to už v detstve, keď nevieme niektoré veci spracovať. Napríklad sa naši rodičia hádajú, alebo im vadí, že plačeme. Vtedy ešte nie sme úplne schopní oddeliť to, že je to skôr ich problém ako náš.
A najjednoduchší spôsob, ako získať kontrolu nad takýmito pocitmi, je prijať to, že so mnou niečo nie je v poriadku a keď so sebou budem niečo robiť, keď budem iný, dostanem to pod kontrolu.
Tam potom vzniká akýsi rozkol. Začneme sa správať podľa toho, ako si myslíme, že by sme sa mali správať, nie podľa toho, ako sa cítime, alebo čo naozaj potrebujeme. Je to naučený postoj, aby sme prežili. Máme dojem, že nemôžeme inak, lebo sme sa nenaučili, ako spracovať niektoré emócie.
Ak mám porozumenie s tým, čo sa so mnou deje, tak sa mi oveľa ľahšie prijímajú iní ľudia s ich nedostatkami. Oveľa viac sa zaujímame o to, čo potrebujú.
Z detstva teda pramení to, že niektorí ľudia sú k sebe súcitnejší ako iní? Čo na to ešte vplýva?
Myslím si, že do toho vstupuje viacero faktorov. Určite to súvisí s tým, čo sme videli okolo seba ako deti. Emočná inteligencia rodičov vplýva na to, akú máme kapacitu vnímať vlastné emócie aj diskomfort.
Ak to nevedia rodičia, odkiaľ sa to máme naučiť? Neučia to v škole, ani naša kultúra nás k tomu nevedie. Učíme sa to, čo je dostupné: výkon, splnenie očakávaní, strach zo zlyhania…
Môžeme s tým nejako pracovať?
Prvý krok k súcitu je uvedomiť si, že toto je niečo, čo som nedostal a potrebujem to. Je potrebná odvaha, pripustiť si to. Otvára nás to bolestivým zážitkom, ktoré potláčame. No potrebujeme sa otvoriť, otvoriť svoje srdce, lebo potom trpia vzťahy aj kvalita života.
Záleží na mne
Ako nám môže pomôcť súcit k sebe samému?
Rozvíjanie súcitu k sebe vedie k lepšej kvalite života, efektívnejšiemu zvládaniu náročných emócií či stresu a spokojnejším vzťahom. Lieči tiež nedostatočný pocit vlastnej hodnoty, neustálu sebakritiku či pocity hanby.
Je tiež zaujímavé, ako to funguje s ľuďmi, ktorí bojujú so závislosťami. Ukázalo sa, že tí, ktorí súcitia sami so sebou, sú viac motivovaní vykonať zmeny vo svojom živote. Keď sa im niečo nepodarí alebo nedosiahnu svoj cieľ, je väčšia pravdepodobnosť, že sa zdvihnú a skúsia to znova. Zmena je vtedy udržateľnejšia, pretože naše telo inštinktívne reaguje už len na tón, akým so sebou hovoríme.
Mňa prekvapil jeden výskum, ktorý hovoril o tom, že súcit so sebou samým pomáha pri držaní diét.
Áno, pretože tá motivácia k zmene nevychádza zo zahanbenia, že niečo so mnou nie je v poriadku a musím sa zmeniť. Pocit zahanbenia je vlastne veľmi stresová vec a zahlcuje naše vnímanie.
Keď naša motivácia vychádza z toho, že na mne záleží a môžem žiť zdravšie, je to oveľa účinnejšie. Aj keď sa človek na tejto ceste potkne, no bude k sebe láskavý a bude to vnímať ako proces, z dlhodobého hľadiska to bude mať lepší výsledok, ako keď sa za to bude trestať.
Meniť vzťahy k lepšiemu
Ako to vplýva na medziľudské vzťahy?
Niekedy sa hovorí, že nemôžeme byť súcitní k druhým ľuďom, ak nie sme sami k sebe. Ja si tým nie som taký istý. Niektorí ľudia totiž majú väčší problém s dávaním súcitu, iní s jeho prijímaním, niektorí majú ten najväčší problém dať ten súcit sebe.
Niekedy je náročné vnímať seba ako niekoho, komu je ťažko a zároveň ako niekoho, kto má kapacitu a silu na to pomôcť si. To si paradoxne vyžaduje tréning.
Moja skúsenosť je však taká, že ak mám porozumenie s tým, čo sa so mnou deje, tak sa mi oveľa ľahšie prijímajú iní ľudia s ich nedostatkami. Oveľa viac sa zaujímam o to, čo potrebujú. Ukazuje sa, že už len osem týždňov takého tréningu vie meniť vzťahy. Ľudia získajú akýsi nadhľad.
Rôzne nedorozumenia totiž vyplývajú z toho, že nevieme zaobchádzať so svojimi emóciami s porozumením. Keď si uvedomím, čo naozaj potrebujem a čo ma trápi, je oveľa jednoduchšie to potom artikulovať ľuďom naokolo.
To je asi tiež dôležité.
Áno, ľudia majú tému súcitu spojenú s tým byť k sebe milí, vrelí, nežní. No podobne ako rodičovská výchova, aj súcit potrebuje jasnosť, pevnosť a hranice. Keď ich niekto prekročí, tak súcit k sebe by znamenal nielen to, že si uvedomím bolesť, ktorú mi to spôsobilo, a postarám sa o svoje emócie, ale aj to, že mu to poviem, určím si, čo už nie je v poriadku. Takže súcit môže vyzerať aj veľmi strašidelne.
Neľudská doba, v ktorej žijeme
Sme dnes k sebe menej súcitní? Ako na rozvoj tejto zručnosti vplýva doba, v ktorej žijeme?
Už len to, že to slovo nie je súčasťou základnej kultúrnej výbavy, tomu nepomáha. Ja o súcite v spoločnosti takmer vôbec nepočujem. Súvisí to aj s tým, aký typ vzdelávania dostávame, že sú skôr uprednostňované vedomosti než emočné zručnosti. Dnešná kultúra je do veľkej miery dravá až neľudská.
Veľkú úlohu hrá, predpokladám, porovnávanie sa s druhými ľuďmi…
Áno. Je to aj preto, že ako vyrastáme, tak necítime akúsi spolupatričnosť, blízkosť, pocit bezpečia. Akoby sme nemohli byť sami sebou, objavovať svet bez toho, aby sme museli byť „nejakí“. Máme pocit, že sme na to sami, čo veľmi sýti porovnávanie, akoby sme museli byť lepší ako všetci okolo nás.
Našu hodnotu potom zakladáme na veľmi nezdravých kvalitách: Musím mať viac než ten druhý, lebo inak som nikto. Mám pocit hanby alebo nedostatočnosti… Ale ono to nikdy neskončí. Vždy bude v niečom niekto lepší. Je to nekonečný beh.
Techniky pomoci
Čo nám môže pomôcť lepšie narábať s týmito nárokmi na seba a so sebakritikou?
Prvý krok je vôbec uvedomovanie si, ako sa vlastne mám. Rozmýšľať nad tým pri činnostiach, ktorým sa venujem, počas toho, ako chodím do práce. Uvedomovať si, ako sa cítim, keď dôjdem domov, či som vyčerpaný, zničený, unavený, nevrlý alebo skôr posilnený. Zbierať informácie o tom, čo cítim. To je prvý krok a vlastne aj kľúč k súcitu.
Ďalší krok by mohlo byť uvedomenie si, že to, čo cítim, je vlastne veľmi ľudské. Určite to teraz zažíva kopec ľudí, nie som v tom sám. Spýtať sa sám seba, čo by mi dobre padlo. Čo by som naozaj potreboval? Keby som poznal niekoho, na kom mi záleží a zažíval by niečo podobné, čo by som mu povedal? Čo by asi potreboval počuť? Niekedy je oveľa ľahšie uvedomiť si to cez iných ľudí.
Je však dôležité povedať, že to nepríde hneď. Nie je to technika, ktorú sa naučím a automaticky ju teraz všade dokážem aplikovať. Nie je to zázračná pilulka. Paradoxne, zo začiatku nám súcit môže spôsobovať pravý opak.
Aj ja som sám bol prekvapený, keď som začal s týmito praxami, že na začiatku vôbec neprichádzala úľava. Cítil som odpor.
Je to podobné, ako keď ste veľmi dlho v chlade a skrehnú vám ruky. Zrazu prídete do tepla, idete k ohňu a čo sa začne diať? Ako sa chlad roztápa, tak je to veľmi bolestivé.
Aj tu teda k sebe musíme byť veľmi ľudský, potrebujeme veľa trpezlivosti. Nie je to záležitosť pár dní, ale oplatí sa to.
Celý rozhovor si môžete vypočuť v novom diele podcastovej série Nevyhorení.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa bude venovať prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Prihlásiť sa na jeho odber môžete tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.
