„Bolo by krátkozraké si myslieť, že podobná tragédia, aká sa stala v Prahe, sa nemôže zopakovať aj u nás,“ vysvetľuje Marek Madro, zakladateľ občianskeho združenia IPčko. Práve jeho platforma sa v našej krajine snaží poukázať na to, že radikalizácia mladých je stále pálčivejším problémom dneška.
Nielen tragická udalosť v Prahe, ale aj dianie na Slovensku, opakovane ukazujú, aký vážny problém je radikalizácia mladých ľudí, ktorých duševný stav dlhodobo nie je dobrý a počet psychických ochorení z roka na rok narastá. Tieto problémy majú vážny dopad na život jednotlivca, ale aj na celú spoločnosť.
Zakladateľ IPčka Marek Madro v rozhovore pre Forbes zároveň zdôrazňuje, že radikalizácia už dávno nie je o nacistických symboloch a môžu jej podľahnúť aj tí, o ktorých by sme to na prvý pohľad predpokladali len sotva. Prečo sa teda inteligentní a angažovaní mladí ľudia radikalizujú?
Tichí pozorovatelia
Nedávno v spoločnosti rezonoval návrh, že by súčasťou prijímacích skúšok na vysoké školy mohli byť psychotesty, väčšina psychológov však bola proti. Prečo?
Neexistujú testy, ktorých výsledky by dokázali predvídať naše správanie v budúcnosti, preto nezabránia tomu, aby sa na školy dostal niekto, kto môže byť neskôr potenciálnym útočníkom. Je pravda, že ide o dlhodobo premyslené správanie, no konkrétna iniciatíva je veľmi impulzívna. Stáva sa stredobodom uvažovania útočníka a celej jeho existencie.
Je dobré, že začíname uvažovať nad tým, že existujú aj psychologické faktory, ktoré ovplyvňujú správanie študentov. Energiu by sme však mali venovať skôr tomu, aby na školách vznikol fungujúci participatívny proces, vďaka ktorému by mladí ľudia mohli ovplyvniť, ako ich univerzita funguje a aká je v nej atmosféra.
Majú radikalizovaní mladí ľudia niečo spoločné?
To je ten problém. Nejde o gén, povahovú črtu ani spôsob výchovy. Často sa hovorí, že títo ľudia majú dlhodobé násilné prejavy, napríklad na zvieratách. Naša skúsenosť ale ukazuje, že najčastejšie sa neradikalizujú tí mladí ľudia, ktorí sedia v poslednej lavici v triede, majú znížené známky zo správania a podpriemerné vzdelávacie výsledky, ale tí vzorní z prvých lavíc.
Foto: Nikola Hudáková/IPčko
Sú to aktívni a angažovaní mladí ľudia, majú výborné alebo priemerné vzdelávacie výsledky. Neustále upozorňujú na to, že v našom systéme niečo nefunguje, no nie sú priamo „sťažovatelia“. Je málo pravdepodobné, že by napríklad učitelia dokázali odhadnúť, že práve oni sú tí, ktorí potrebujú pomôcť s radikalizáciou.
Pocity bezmocnosti
Čo môže byť u mladých, inteligentných a aktívnych ľudí dôvodom, prečo nájdu zmysel v radikálnych riešeniach?
Spúšťačov je niekoľko. Najdôležitejším je frustrácia z nefunkčnosti systému. Často sú napríklad svedkami šikany. Nie sú agresori, len ticho pozorujú, ako systém ignoruje obete a akým spôsobom im pomáha zaceliť rany. A aj to, ako sa vysporiada s agresorom.
Zažívajú sériu mikro zlyhaní systému – v rodine, na ulici, online alebo v škole. S každým ďalším sú na to citlivejší a postupne v nich rastie nedôvera v to, že žijeme v bezpečnej krajine. Keď sa niekedy na to snažia upozorniť, stretnú sa s bagatelizovaním a výsmechom. To znižuje ich vlastnú sebahodnotu a po čase nevidia iné východisko.
Ďalším spúšťačom je rozvoj poruchy osobnosti, napríklad úzkosti, depresie, paniky. Tá je tiež často stigmatizovaná a prehliadaná. Ak vtedy nenachádzajú nikoho, kto ich podporí, objíme, dá im najavo ten základný a najdôležitejší pocit bezpečia, hľadajú niekoho niekde inde. Napríklad na streamovacích službách a nájdu ho tam, pretože takýchto mladých ľudí je čoraz viac.
Takže radikálne online komunity tvoria vlastne „hľadači“, ktorí nájdu jeden druhého?
Všetko začína pri túžbe po socializácii a túžbe niekde patriť. Sú medzi nimi aj takí, a to je možno zarážajúce, keď uvážime, že sú nadpriemerne inteligentní, ktorí hľadajú univerzálnu odpoveď na to, ako riešiť každodenné systémové výzvy. Práve tu nájdu niekoho ako vinníka a aj argumenty, prečo je práve on ten vinník.
Medzigeneračné vzťahy v rodinách ešte historicky nikdy neboli také otvorené a spoločnosť čoraz častejšie otvára aj tabuizované témy. Prečo sa práve dnes deti a mladí ľudia cítia osamelejší a nevypočutí ?
Má to niekoľko príčin. Prvá a najzásadnejšia je, že niekde v ich prvotných vzťahoch bol narušený ich pocit istoty a bezpečia. V mnohých rodinách okrem toho chýbajú efektívne nástroje, ako riešiť konkrétne výzvy dňa. Deti sa ich preto nemajú kde naučiť.
V pokryteckej spoločnosti
Aké nástroje napríklad?
V našich rozhovoroch s nami si spätne často uvedomujú, že sa doma nikdy nerozprávali o tom, že treba každý mesiac zaplatiť účet za energie a bankomat nie je bezodný zdroj peňazí.
Zároveň nemajú čas uvedomovať si psychickú aj ekonomickú záťaž, ktorú nám dnešná doba prináša. Majú pocit, že všetko má riešenie a treba to vyriešiť okamžite. Riešenia chcú počuť a vidieť.
Pomoc IPčka v číslach:
- Psychológovia z občianskeho združenia IPčko v roku 2023 absolvovali 184 041 bezplatných pomáhajúcich a krízových komunikácií. Najčastejšími témami boli pocity osamotenia, potom krízové situácie, stres a tlak na výkon, sebapoškodzovanie, depresia a šikana.
- V 579 prípadoch bola nosnou témou práve radikalizácia a 1294-krát to bolo sekundárnou témou.
- Šikany sa týkalo 7 172 konverzácií. V téme kyberšikany bol ich medziročný nárast na úrovni 279 percent.
Z akého dôvodu je výsledným prejavom práve radikalizácia?
Ako sme už hovorili, naša spoločnosť je podľa nich tak trochu pokrytecká. Na jednej strane chápeme pravidlá, ktoré okolo seba máme, no často ich celkom nedodržiavame, prípadne ich dodržiavame iba vtedy, keď sa nám to hodí.
Keď to mladý človek vidí, reaguje na to dvoma spôsobmi. Buď zasiahne, alebo sa utápa vo vlastnej bezmocnosti. Vtedy buď ubližuje sám sebe, alebo niekomu inému – tomu hovoríme radikalizácia.
Pri téme radikalizácie je najdôležitejšie presvedčenie, že moje okolie nerozumie môjmu chápaniu sveta, mojej inakosti. Pochopenie a prijatie preto hľadám v „univerzálnom“ virtuálnom svete sociálnych sietí.
Prečo práve tam?
Tam človek oveľa rýchlejšie zažije pocit pochopenia a prijatia. Cez internet sme totiž v komunikácii otvorenejší, ale aj zraniteľnejší. Naše online vzťahy sú síce plytšie, ale o to intenzívnejšie. Je to paradoxné, no náš mozog sa ešte nenaučil vyhodnocovať komunikáciu online rovnako ako tú offline.
Červené vlajočky
Prvý mladý človek sa na IPčko v súvislosti s radikalizáciou obrátil v roku 2016. Odvtedy počet takýchto kontaktov dramaticky vzrástol a v minulom roku ich bolo až 1783. Kedy si títo ľudia uvedomia, že majú problém?
V posledných mesiacoch hovoríme o nadpriemerne inteligentných ľuďoch ako o novodobých radikáloch, ktorí majú všetky dostupné informácie o tom, ako sa s podobnými pocitmi a situáciami vysporiadal niekto iný.
Keď niekoho takéhoto nájdu na sociálnych sieťach a dozvedia sa aj o rôznych príbehoch, ktoré otriasli systémom, majú tendenciu uvažovať, čo by sa stalo, keby systémom dokázali pohnúť aj oni.
Ak to nejde prirodzenou, normálnou cestou, potom je pre nich v istom bode logické obetovať sa pre to, aby si spoločnosť uvedomila, čo v systéme nefunguje. Takéto uvažovanie je však choré a stojí ľudské životy.
Tým, že v spoločnosti neustále posúvame hranice toho, čo akceptujeme – v slovách, ktorými pomenovávame jeden druhého, v obliekaní aj v správaní. Naša komunikácia je čím ďalej, tým viac bezcitná. V mnohých z týchto nálepiek sa aj oni sami nájdu. Napríklad, keď časť spoločnosti označujeme ako „dezolátov“ a na druhej strane ako „slniečkárov“, je veľký posun v tom, čo je ešte akceptovateľné a aj to prispieva k radikalizácii.
Prečo?
Pretože ak nestačí slovo, dochádza k činom. Radikalizácia spôsobuje v prvom rade obrovskú bolesť, ktorú mladí ľudia v rizikovom veku nedokážu domyslieť. Mozgové centrá, ktoré vyhodnocujú riziká a dôsledky nášho správania, sa vyvíjajú až do 25. roku života. Pre stredoškolákov a mladších vysokoškolákov je charakteristická impulzívna snaha vyriešiť problém, ktorému úprimne veria.
Foto: Nikola Hudáková/IPčko
Keď majú ešte aj zníženú sebahodnotu, pretože počúvali, že sú nula, nedokážu nič ovplyvniť a ich názor nikoho nezaujíma, majú naozaj tendenciu obetovať sa pre hodnoty, ktoré túžia zviditeľniť.
Nerozmýšľajú nad tým, že to spôsobí obrovskú bolesť, že to nie je efektívne a že v konečnom dôsledku aj spoločnosť sa oveľa ťažšie vysporiada s tou bolesťou, než že by si všimla, o čo im ide.
Nič nie je tabu
Boj za aké hodnoty najčastejšie doženie mladých ľudí k radikalizácií?
Ako spoločnosť sa dokážeme zhodnúť na tom, že napríklad šikana je niečo, čo považujeme za zlé. Mladý človek však denne vidí, ako ju bagatelizujeme a v jeho mikrosvete ju vlastne vôbec neriešime. Keďže je to problém všetkých civilizácií a vrstiev spoločnosti, má pocit, že sebaobetovanie sa v snahe na to upozorniť jemu samému pridáva hodnotu.
Aj vo výpovediach útočníkov, ktorí niečo takéto vykonali veľmi často vidíme prítomnosť konkrétnej hodnoty, pre ktorú sa rozhodli obetovať. Zhmotňujú ich často do veľmi zvrátených manifestov, no spoločnosť nie je schopná prijať, že konkrétna hodnota stojí za to, že ublížim iným nevinným ľuďom.
Už sme dnes hovorili o Reddite, Discorde a iných platformách, na ktorých tieto online komunity fungujú. Keď ako rodič zistím, že ich moje dieťa vyhľadáva, ako na to môžem reagovať?
Budem čerpať z príbehov mladých ľudí, s ktorými sme pracovali a pracujeme. Najčastejšie sa chcú o týchto témach v rámci svojich bublín porozprávať, aby nič nebolo tabu, aby sme spoločne hľadali riešenia výziev, na ktoré ako moderná spoločnosť narážame.
Radikalizácia totiž už dávno nie je o hákových krížoch. Tieto komunity dnes používajú úplne iné symboly, často komunikujú napríklad cez meme či emoji a ich subkultúra je dnes ťažko definovateľná.
Niekoho možno prekvapí, že dokonca nechcú byť nasledovaní. Cítia sa nehodní nasledovania a nie sú radi v centre pozornosti. Násilie v nich však postupne rastie. Presvedčenie o tom, že nie je iná možnosť ako urobiť niečo radikálne sa v nich vyvíja a svoje okolie na to opakovane upozorňujú. Priznávajú, že nevedia, ako ďalej narábať so svojimi myšlienkami, ktoré ich veľmi desia.
Plné nenávisti
Súčasťou preventívnych aktivít IPčka je aj to, že sa do takýchto online komunít inflitrujete. Ako to v nich vyzerá?
Svet v online priestore je naozaj veľmi odlišný od toho offline. Neustále vznikajú nové a nové utajenejšie a nedostupnejšie online komunity. V takých si denne posielajú napríklad videá vrážd.
Hranica ich citlivosti je potom úplne inde, ako si ktokoľvek z nás dokáže predstaviť. A oni sami experimentujú s tým, ako na takýto obsah reagujú. Zároveň však nemôžeme zabúdať, že tieto platformy fungujú ako komunity, teda priestor, kde sa cítia prijatí.
Na alternatívnych sociálnych sieťach intenzívne vnímame rastúcu nenávisť voči ženám. Vplyv tohto trendu v mainstreamovej spoločnosti pravdepodobne uvidíme o pár mesiacov alebo aj rokov. Nie je to len problém konkrétnych „influencerov“, ktorí hovoria: „Poriadny chlap je ten, ktorý večer príde domov a nechá sa obskakovať svojou ženou – slúžkou.“
Influenceri ako Andrew Tate sú už v týchto komunitách „out“ a na smiech, no doma či v škole sa títo ľudia nemajú s kým porozprávať ani o Andrewovi Tateovi. Tento vývoj ako väčšinová spoločnosť nikdy nedobehneme.
Čo s tým teda môžeme robiť?
Cieľom nie je, aby sme poznali všetkých „influencerov“, ktorých sledujú, kontrolovali všetky sociálne siete a vedeli na ne reagovať. V skutočnosti stačí, aby doma mali niekoho, kto ich objíme, príjme takých, akí sú a dokáže ich podporiť a chápe, že sú napríklad vydesení.
O svojej inakosti totiž hovoria veľmi často. Do rodín sa nám však veľmi ťažko vstupuje, preto sa obraciame na školy, v ktorých títo mladí ľudia trávia tretinu svojho dňa.
Stačí počúvať
V snahe situáciu riešiť preventívne ste spustili aj kampaň Som nevypočutý. O čom je?
Som nevypočutý je v prvom rade online odkazovač, do ktorého môžu mladí ľudia zdieľať svoju frustráciu. Môžu hovoriť o svojich pocitoch a zdôveriť sa, ak majú pocit, že niečo nefunguje tak, ako by podľa nich malo.
Všetky ich podnety si v IPčku prečítame alebo vypočujeme a každý štvrtok o siedmej večer budeme na ne odpovedať cez streamovaciu platformu Twitch. Do týchto odpovedí by sme chceli zapájať aj relevantné štátne inštitúcie. Spolu budeme hľadať riešenia, ako týmto mladým ľuďom pomôcť.
Okrem toho organizujeme sériu trojdňových výcvikov krízovej intervencie na tému radikalizácie v každom krajskom meste na Slovensku. V spolupráci s Protiteroristickou centrálou NAKA PZ školíme dobrovoľníkov. Školám okrem toho ponúkame služby intervenčného výjazdového tímu a špeciálne triednické hodiny na tému radikalizácie.
Foto: Nikola Hudáková/IPčko
Pri rozhovoroch s mladými ľuďmi, ktorí sa na nás obracajú, je z nášho pohľadu kľúčové, aby bol niekto, kto ich počúva, na koho sa môžu kedykoľvek obrátiť. Ako IPčko sa staviame do akejsi advokačnej polohy, aby sme mladým ľuďom ukázali, že na ich problémoch záleží a sme ochotní ich riešiť.
Riešením je vzťah
Prečo kampaň spúšťate práve teraz?
Ako občianske združenie sme súčasťou príbehov mladých ľudí, ktorí majú radikálne myšlienky, už od roku 2016. Odvtedy sa dlhodobo snažíme budovať systém, ktorý im dokáže pomôcť, aby sa nedostali do stavu, v ktorom sú nebezpeční pre seba alebo pre iných.
Bolo by krátkozraké si myslieť, že podobná tragédia, ako sa stala v Prahe, sa u nás nemôže zopakovať. Keď takým chceme predchádzať, musíme sa spájať. Je to multirezortná téma, nezávislá od toho, ktorá vláda je aktuálne pri moci. Máme pocit, že v skutočnosti je na Slovensku iba pár jednotlivcov, ktorí tejto téme odborne rozumejú, no s nimi sa nikto nerozpráva.
Vytvárame preto priestor, v ktorom sa odborníci môžu konfrontovať s tými, ktorí majú zodpovednosť. Organizujeme okrúhle stoly, formujeme konkrétne odporúčania, vzdelávame riaditeľov a učiteľov a snažíme sa ich scitlivieť na túto tému.
To, čo potrebujú najviac je byť vypočutí a mať dostupnú pomoc, ktorá hovorí ich jazykom. Teda, nielen to, že majú prístup k psychológovi. Mal by okrem toho využívať nástroje, ktoré považujú za bezpečné a používať výrazové prostriedky, ktorým rozumejú.
Keď sme hovorili o frustrácii, tá dnes neprekypuje iba medzi mladými ľuďmi. Nálada v spoločnosti je aktuálne veľmi zlá. Môžeme mladým ľuďom pomôcť vysporiadať sa s niečím, s čím sami bojujeme?
Je to obrovská výzva, no my, starší dospelí, máme úplne inú mieru zodpovednosti. Dokážeme oveľa lepšie vyhodnotiť rizikovosť svojho vlastného správania a dokáže efektívnejšie hľadať systémovú podporu a pomoc, hoci ani my sa k nej často nedostaneme na prvý pokus.
Aj v tom je tá výzva, aby sme budovali inštitúcie, ktoré sú funkčné a pomáhajú nám riešiť naše každodenné výzvy. Potrebujeme, aby deti mali naozaj pocit, že sú v bezpečí, že na problémy sme tu všetci spolu a že žiaden problém nie je tabu. Niekedy do toho musíme investovať námahu a nie je to zadarmo.
Je však dôležité, aby vedeli, že v našom vlastnom systéme dokážeme efektívne existovať tak, aby nám spolu bolo dobre. Na začiatku celého riešenia je vzťah. Títo mladí ľudia potrebujú zažiť, že tu je niekto, komu môžu dôverovať a komu na nich úprimne záleží.
