Čím to je, že sú niektorí ľudia odolnejší ako druhí? Ako to, že kým niekoho náročná udalosť zlomí, ďalšieho zocelí? Čo rozhoduje o tom, koľko stresu a tlaku dokážeme ustáť?
Práve tieto otázky začali fascinovať psychológov na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia, keď vznikli prvé experimenty, ktorých cieľom bolo skúmať psychickú odolnosť detí a neskôr zaoberať sa ich vývojom v dospelom veku.
Psychicky silné deti
Najznámejšia štúdia psychologičky Emmy Werner, ktorá sledovala 698 detí z havajského ostrova Kauai, poukázala na zásadnú vec. Sociálne prostredie, v ktorom vyrastáme, nie je hlavným faktorom, ktorý ovplyvňuje mieru psychickej odolnosti v dospelosti.
Približne tretina detí z nepriaznivých pomerov dokázala prekonať obrovské štrukturálne nerovnosti a prejaviť veľkú dávku húževnatosti v neskoršom živote. Túto skupinu označila psychologička za „rezilientnú“.
Psychologička Emmy Werner. Foto: Wikimedia
Čo ich spájalo? Napríklad schopnosť vidieť samých seba ako schopných jedincov, ktorí majú moc zmeniť smerovanie svojho života.
Ako neskôr ukázali ďalšie výskumy, pocit kompetentnosti a zdravá dôvera vo svoje schopnosti sú kľúčovými predpokladmi toho, ako budeme v dospelosti zvládať ťažkosti.
Havajská štúdia
Jedna z najznámejších štúdií o odolnosti v detskom veku sa započala ešte v roku 1965. Počas niekoľkých desaťročí vedci pod taktovkou psychologičky Emmy Werner sledovali vývoj celkovo 698 detí narodených na havajskom ostrove Kauai.
Približne tretina z nich sa narodila v chudobe, predčasne alebo okúsila zdravotné ťažkosti krátko po narodení, zažívala chronický stres a žila v rozvrátených rodinách alebo s rodičmi, ktorí vykazovali známky duševného ochorenia.
Dve tretiny detí, ktoré zažili minimálne štyri takéto nepriaznivé faktory, preukázali do desiatich rokov života prvé problémy so správaním a kým dosiahli plnoletosť, výskumníci zistili, že buď sami trpia nejakým duševným ochorením, prepadli alkoholu alebo už mali záznam v registri trestov.
Zaujímavé je však to, že zvyšná tretina detí z tohto nepriaznivého prostredia dokázala vyrásť v silných jedincov, ktorí ani vo veku 40 rokov nemali problém so zákonom, neholdovali alkoholu a mali naopak stabilné zamestnania a dokonca aj nižšiu mieru rozvodovosti a chronických ochorení ako ich rovesníci.
Nezriedka dosahovali aj väčší socioekonomický úspech ako ich rovesníci, ktorí vyrastali v stabilnejšom prostredí.
Práve tento výskum ukázal, že niektorí ľudia sa dokážu vzoprieť aj „nepriazni osudu“, vytrvať napriek prekážkam a dokonca neopakovať tie isté vzorce správania vo svojich vlastných rodinách, ktoré si už sami založili.
Na čo ďalšie spomínaná štúdia prišla? Napríklad, deti z nepriaznivého prostredia, ktoré v dospelosti vykazovali vysokú mieru psychickej odolnosti, mali už do veku 10 rokov niečo, na čo boli hrdé – preukazovali často nejaký talent, vďaka ktorému si aj do puberty preniesli nastavenie mysle, že majú schopnosti, ktoré im pomôžu zvládať problémy a uvedomovali si, že sú cenní.
Pokiaľ mali v živote nejakú ďalšiu problematickú epizódu, napríklad ťažšie tínedžerské roky, väčšina z nich sa do veku 30 – 40 rokov postavila na nohy. Našli si stálych partnerov, stabilné zamestnanie a pociťovali spokojnosť so životom. Mnohé z nich boli aktívne vo svojich komunitách a absolvovali psychoterapiu.
Dôležité je však podotknúť, že tie deti, ktoré dokázali lepšie čeliť problémom už počas formatívnych rokov života, mali vo svojom okolí aspoň jednu kompetentnú a citovo dostupnú osobu, ktorá pre ne vytvárala bezpečné zázemie – či už išlo o rodiča, staršieho súrodenca, starého rodiča alebo iného člena ich komunity.
Prečo nepociťujeme tlak rovnako?
Čo ďalšie spája ľudí, ktorí sú schopní ustáť lavínu problémov, čo sa na nich valí? Túto otázku si kládla aj psychologička Suzanne C. Kobasa.
Koncom 70. rokov minulého storočia skúmala, prečo niektorí vrcholoví manažéri, pre ktorých je tlak súčasťou každodennej reality, nevyhodnocujú svoje životy ako stresujúce.
Naopak, mnohí dokážu žiť plnohodnotnejšie než tí, ktorí sa stretávajú s oveľa menším počtom stresorov, no psychickú záťaž nedokážu zvládnuť.
Suzanne Kobasa. Foto: The University of Chicago
Na základe dlhoročných výskumov Kobasa identifikovala tri kritické faktory, ktoré robili manažérov odolnejšími. Po prvé, rezilientnejší vedúci pracovníci verili, že dokážu ovplyvniť udalosti.
Pokiaľ aj boli objektívne mimo ich kontroly, vedeli, že majú moc zvoliť si svoj postoj k nim. Po druhé, zachovávali si zvedavosť voči svetu a úprimný záujem o ľudí okolo seba, pričom boli aktívnymi členmi vo svojich komunitách.
Po tretie, nevyhodnocovali problémy ako potenciálne stresory, ale ako výzvy, ktoré ich posunú bližšie k cieľu.
Z toho vyplýva, že jadrom osobnej reziliencie je spôsob myslenia, postoj. Naše vnútorné nastavenie – pesimistický prístup, zveličovanie, tunelové videnie a prílišné sústredenie sa na problémy – sú často brzdami napredovania jednotlivcov, no aj celých tímov.
Naopak, realistický optimizmus, ako nazýva tento postoj k životu odborníčka na rezilienciu Zuzana Čmelíková, nám pomáha prekonávať prekážky s väčšou ľahkosťou a zachovať si energiu na to, keď prídu naozaj náročné životné situácie.
Humor aj pomoc
Aj desiatky ďalších výskumov a ich metaanalýz potvrdilo, že vyššiu mieru odolnosti majú svedomití, otvorení a priateľskí ľudia s pozitívnym prístupom k životu, než neurotickí, náladoví, úzkostní a temperamentní jedinci so sklonmi k sebaľútosti či sebatrýzneniu.
Zrejme nie je prekvapením, že tí častejšie utápajú svoje problémy v alkohole, drogách či hazardných hrách a namiesto ich riešenia pred nimi unikajú.
Podľa štúdie Debry McGinnis z Oaklandskej univerzity, ktorá vyšla v roku 2018, sú ľudia tým odolnejší, čím sú skúsenejší, vyzretejší, čím lepšie zvládajú neistotu, čím viac vedia pracovať so svojimi emóciami, čím vyššia je ich miera religiozity alebo spirituality a v neposlednom rade čím väčší majú zmysel pre humor aj v náročných situáciách.
Odborníčka na rezilienciu Zuzana Čmelíková. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Väčšiu psychickú odolnosť majú aj tí, ktorí prijímajú pomoc okolia. Možno to súvisí aj s tým, že sa snažia svojich blízkych nesklamať. Ďalšou spoločnou vlastnosťou odolných ľudí je aj to, že dokážu regulovať svoje emócie – pozorovať ich predtým, ako zareagujú.
„Reziliencia je životná zručnosť, ktorá mi umožňuje rozpoznať, ako sa cítim a naložiť s tým spôsobom, ktorý mi bude užitočný,“ hovorí Čmelíková.
Jej slová potvrdzujú aj výsledky vedeckých výskumov.
„Lepšia automatická regulácia emócií spojená s činnosťou niektorých oblastí vnútornej a spodnej kôry čelných lalokov mozgu podmieňuje lepší výkon riadiacich funkcií čelných lalokov mozgu. Odpoveď na hrozbu je potom účinnejšia,“ ozrejmuje vo svojej príznačne nazvanej knihe Odolnost uznávaný český neuropatológ František Koukolík.
Ako byť odolnejší
Na tomto mieste by ste mohli namietať, že psychická odolnosť je čiastočne daná našou genetikou. Je to tak, no mieru toho, ako zvládame náročné životné situácie, dokážeme zvyšovať. Psychická odolnosť je však ako sval, ktorý sa dá posilňovať.
Napríklad aj prostredníctvom budovania mikrorezilientných návykov, o ktorých rozpráva aj Čmelíková. „Základom je kvalitný spánok, pri ktorom nás nevyrušuje modré svetlo, notifikácie ani zapnutá elektronika. Počas dňa sa treba dostatočne hydratovať, hneď po prebudení vypiť pohár vody, ale nie studenej,“ odporúča.
„Po prebudení si dajte aspoň dve minúty vedomého dýchania, otvorte okno, sprítomnite sa. Sú to nádherné mikrorezilientné návyky. Keď sa ich naučíte, pomôžu vám prekonať energetický deficit kedykoľvek počas dňa. Dýchanie je najjednoduchší spôsob, ako si dobiť baterky,“ dodáva odborníčka na rezilienciu.
Na záver dodáva, že v neposlednom rade k posilňovaniu psychickej odolnosti patrí pestovanie zdravých vzťahov. Napokon, na to poukazujú štúdie už celé desaťročia a vzťahy, ktoré pestujeme od útleho veku a opora, ktorú v nich nachádzame, nás vedia preniesť aj cez chvíle, kedy nám je ťažko.
Tipy na čítanie
Karen Reivich a Andrew Shatté: The Resilience Factor
Dvojica psychológov zdieľa sedem kľúčových kompetencií, ktoré umožňujú ľuďom nadobudnúť viac vnútornej sily a odvahy čeliť ťažkým situáciám. Táto útla kniha prešpikovaná množstvom testov, praktických príkladov zo života a návodov, učí ľudí stať sa odolnejšími a ukazuje cestu k väčšej pevnosti. Napríklad vám pomôže zbaviť sa trýznivej sebakritiky, negatívnych sebaobrazov a ďalších „sabotérov“ odolnosti, čeliť strate, úzkosti či trúchleniu a v neposlednom rade prijímať aj veľké výzvy s naučeným optimizmom a ľahkosťou.
Martin Seligman: Flourish
Otec pozitívnej psychológie Martin Seligman napísal v roku 2011 knihu, v ktorej analyzoval, vďaka čomu ľudia skutočne „prekvitajú“ a čo sú kľúčové faktory pre náš well-being. Na základe dvoch dekád výskumov ľudskej spokojnosti prekvapivo tvrdí, že honba za šťastím sa stala nezmyselnou, keďže sa aj slovo šťastie príliš nadužíva. Namiesto toho, aby sme sa hnali za akousi métou univerzálneho šťastia je podľa uznávaného psychológa užitočnejšie posilňovať našu odolnosť a vytrvalosť – len vďaka tomu vieme dosahovať spokojnosť v živote.
Angela Duckworth: Grit: Why Passion and Resilience are Secrets to Success
Kniha americkej psychologičky o tom, ako na vrchol nevedú žiadne skratky – ale vďaka kombinácii neutíchajúceho nadšenia a odolnosti dokážete dosiahnuť to, čo si zaumienite. Na desiatkach príkladov slávnych aj neznámych ľudí ukazuje, ako húževnatosť a vytrvalosť dokážu prispieť k nášmu úspechu oveľa viac než vzdelanie, peniaze, talent či intelekt.
