„Je dôležité, aby si obyvatelia uvedomili, že každý z nich mestu prináša pridanú hodnotu – vďaka svojim daniam, poplatkom a hlavne tým, že žije v meste… Preto by mal každý z nich presne vedieť, čo za to očakáva,“ hovorí pre Forbes prednosta mestského úradu v Trnave Igor Kršiak.
Je vyštudovaný právnik, ktorý 22 rokov pracuje v samospráve. V roku 2010 sa stal prednostom mestského úradu v Nitre, odkiaľ pochádza. V tejto funkcii bol do roku 2018, keď sa primátorom Nitry stal Marek Hattas. Už štvrtý rok pôsobí ako prednosta mestského úradu v Trnave. Ako hovorí, o rady ho často žiadajú aj z iných menších miest a obcí.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké sú rozdiely medzi tradičnými politikmi a tými, ktorí začínali ako aktivisti?
- Podľa akých kritérií by si voliči mali vyberať primátora?
- Prečo je v samospráve dôležitý krízový manažment?
- Ako sa zostavuje rozpočet mesta a prečo niekedy končia milióny „v koši“?
- V čom sa riadenie firmy podobá vedeniu mesta?
V samospráve pôsobíte 22 rokov. Čo sa za toto obdobie zmenilo?
V prvom rade sa všetko zrýchlilo. Okrem toho vnímam, že kým v minulosti sa samospráva chápala ako ‚odkladisko‘ ľudí, ktorí sa nedokázali uplatniť nikde inde, dnes je v nej už veľa kvalitných ľudí.
To je veľmi dobrý trend, pretože samospráva v konečnom dôsledku nie je len nejaký doplnok života, ale vytvára atmosféru mesta. Keď je atmosféra dobrá a vedenie sa o ňu stará, ľudia to ocenia. Takúto dobrú atmosféru mesta teraz zažívam v Trnave.
Tradiční politici i nové tváre
V posledných rokoch je jedným z trendov aj to, že na popredné miesta prichádzajú ľudia, ktorí sa predtým politike nikdy nevenovali, najmä aktivisti. Čím sú atraktívni?
Toto vnímam tiež ako dobrý trend najmä preto, že sa do politiky snažia dostať aj ľudia, ktorých by to pred rokmi vôbec nebavilo a nezaujímalo. Sú z bežného života a politika ako taká pre nich nie je najdôležitejšou témou.
Zároveň si však myslím, že „tradiční politici“ nevymreli, len ich tento úspech aktivistov trochu zaskočil. Ale aj oni majú podľa mňa svoju hodnotu, najmä pre skúsenosti a racionálny prístup k rozhodovaniu.
V posledných rokoch okrem toho upadá trend nezávislých politikov. Ľudia pochopili, že sa často zneužíval. Je to najmä preto, že nezávislosť‘ dokázali niektorí úspešní kandidáti degradovať v maximálnej možnej miere tým, že každý rok boli v inej politickej strane.
Voliči síce majú radi predstavu, že do politiky vstupuje niekto nezávislý, „nepoškvrnený“ politickou stranou, no ten sa potom aj tak prihlási k nejakej ideológii alebo strane. Často aj deň po voľbách. Pre ľudí je to sklamanie. Ja to v podstate vnímam ako klamstvo voličovi.
Keď sa primátorom stane aktivista, je riziko, že sa zameria len na témy, v ktorých sa aj predtým angažoval a ktorým rozumie. Ako tomu predísť?
Áno, to je problém. Keď sa stane primátorom, už nemôže zostať verný len svojej komunite. Ak „zaspí na vavrínoch“ a myslí si, že len jeho komunita si zaslúži pozornosť, je to veľmi zlé. Taký politik sa sám trápi a aj obyvatelia vidia, že je to niekto, kto rieši v prvom rade vlastné problémy a ego. Trápi sa celé mesto. Samospráva je otvorená množina problémov.
Pridaná hodnota
A ako tomu môže novozvolený primátor-aktivista, predísť?
Možno by sme nemali kvalitu kandidáta na primátora rozlišovať podľa toho, či je alebo nie je aktivista. Ale uznávam, je to trend dnešnej politiky.
V prvom rade musí od začiatku chcieť prísť do komunálnej politiky so všetkým, čo k tomu patrí. Aktivisti často prídu „zo zelenej lúky“, nemajú s komunálnou politikou žiadne skúsenosti, nepoznajú, čo môžu a čo nie, nič im nehovoria legislatívne procesy a ďalšie dôležité veci. Preto často stroskotajú aj tie najlepšie nápady a iniciatívy.
Noví primátori by mali mať chuť obklopiť sa odborníkmi, ktorí takéto skúsenosti majú. Nemôže to fungovať tak, že budú hľadať len priestor na zamestnávanie svojich podporovateľov a kamarátov. Musia mať veľkú úctu k autoritám a skúsenostiam.
„Neplatí, že všetko ‚staré‘ je zlé a treba to nahradiť. Naopak, spojenie dobrej praxe s ‚novým vetrom‘ môže priniesť moderný pohľad na mesto a jeho fungovanie.“
Jeden z primátorov, ktorí pochádzajú z aktivizmu, Peter Bročka, bol v roku 2018 osobnosťou roka podľa Forbesu. Foto: Ondřej Pýcha
Tu teba vyzdvihnúť, že človek, ktorý dnes vstupuje do komunálnej politiky, či už ako primátor alebo poslanec, sa zo dňa na deň stáva krízovým manažérom. Keďže život v samospráve sa v ostatných rokoch extrémne zrýchlil – na rozhodovanie je často pár hodín alebo minút. Aj preto takýto človek potrebuje skúsených odborníkov, ktorí mu s rozhodovaním pomôžu.
Primátor v každom zamestnancovi-kolegovi, musí nájsť nositeľa profesie. Vnímať jeho kvality, chute, potreby, ambície, lebo ide na konci dňa o človeka, ktorý svojimi výkonmi drží chrbát vám ako šéfovi.
Treba však citlivo rozlišovať, čo je super výkon a čo iba lojalita. Vedieť rozlíšiť neschopnosť od herectva a nakoniec to, že musíte dokázať pochopiť zmysel a hranice priateľstva v práci.
Každé rozhodnutie musí byť investíciou
Takéto zrýchľovanie sa deje v každej oblasti, aj v súkromnom sektore. Aké sú ďalšie podobnosti vedenia samosprávy s vedením firmy?
Pri voľbách si to veľa ľudí neuvedomuje, ale kritériá by mali byť veľmi podobné. Každé rozhodnutie, ktoré manažér urobí, musí byť kvalitné, odborné a každé rozhodnutie musí byť investíciou. Investíciou do ľudí, do mesta.
„Rozdiel medzi privátnym a verejným sektorom je v tom, že keď niekto urobí dobré rozhodnutie v biznise, získa tým okamžite veľa pozornosti a povesť kvalitného človeka, ktorého firmy chcú mať v tíme. Dobré rozhodnutie krízového manažéra v samospráve ocenia obyvatelia mesta často omnoho neskôr.“
Ľudia vnímajú až tú pridanú hodnotu, tú kvalitu života, ktorú rozhodnutím získajú. Je to oveľa zdĺhavejší proces. Preto často všetci zabudnú, kto vlastne takéto rozhodnutie urobil. Úspech sa potom berie ako zásluha všetkých, kým neúspech je vždy len ‚zásluhou‘ jedného.
Dôležité je komunikovať s ľuďmi, čo dostanú za svoje peniaze
Keď hovoríme o rozhodnutiach, nová generácia primátorov je často terčom kritiky za zvyšovanie daní a rôznych poplatkov – za parkovanie, za odpad… Preto u mnohých obyvateľov upadá aj nadšenie z tejto generačnej výmeny. Čo s tým?
Nový primátor by mal ešte pred nástupom na post vedieť, do akého priestoru ide, aké sú klady a zápory mesta, ktoré bude viesť, kam smeruje. Dôležité je aj poznať spoločenskú náladu obyvateľov a podľa toho prijímať niektoré rozhodnutia skôr a iné neskôr.
Keď sa kandidát do súťaže nazývanej voľby hlási bez toho, aby si naštudoval, do čoho vlastne ide, skončí sa to tak, že celý systém upadá alebo sa kopíruje od kolegov v iných mestách. A to nie je dobrý trend. Môže to fungovať iba dočasne, lebo každé mesto je špecifické.
Keď chce nový primátor zvyšovať daňové zaťaženie obyvateľov, musí vedieť, prečo je to nevyhnutné, ako to s nimi odkomunikovať. Musí ukázať, čo za to ľudia môžu mať a budú mať. Kým to robí len preto, že to robia všetci ostatní, obyvatelia budú naštvaní a frustrovaní.
Uveriteľné riešenia, nie krásne slogany v kampani
Ako by sa to teda malo robiť?
Takéto rozhodnutia sa nikdy nemôžu prijímať iba preto, aby sa naplnila kasa mesta, ale preto, aby sa vďaka nim skvalitnil život jeho obyvateľov.
„V samospráve sa človek nemôže správať, ako keby rozhodoval o osude svojej firmy a svojich peniazoch. Tu treba vždy myslieť na to, že peniaze pochádzajú od ľudí a aj im patria späť.“
Pokiaľ má pri rozhodovaní toto stále pred očami, je pod tlakom. A taký tlak ho buď odrovná, alebo vyznamená kvalitou. To je jeho vysvedčenie. Ak ale k tomu pristupuje primátor štýlom pokus-omyl, je čas na „defenestráciu“. (smiech)
Podľa akých kritérií môže volič odhadnúť, ktorý nový kandidát má úprimnú ambíciu život v meste zlepšiť a ktorý kandiduje len preto, lebo sa mu nedarí v iných sférach?
Je dôležité, aby si obyvatelia uvedomili, že každý z nich mestu prináša pridanú hodnotu – vďaka daniam, poplatkom a najmä tomu, že žije v meste. Preto by mal každý z nich presne vedieť, čo za to očakáva. Mali by sa čo najviac vnímať príbehy konkrétnych kandidátov. Nepozerať sa len na billboardy, slogany a heslá.
Voliči by si mali všímať, odkiaľ ten človek pochádza, kto vlastne je a čo môže ponúknuť. Potom je dôležité voliť takého kandidáta, ktorý ponúka konkrétne a uveriteľné riešenia.
Volebný program nestačí
Niekedy je pomerne ľahké nechať sa zlákať kampaňou a PR príbehom človeka, ktorý naozaj vyzerá ako skvelý kandidát, aj keď možno nie je. Na čo konkrétne sa teda v kampani sústrediť?
V prvom rade by bolo fajn, keby ľudia začali PR a marketing brať s rezervou. Je to len svetlo reflektorov, v ktorom sa dokáže predať čokoľvek. Treba vypnúť na chvíľu svetlá reflektorov a vyberať podľa hodnoty človeka. Tak, ako si nechcete na parkovisku kúpiť parfum v krásnej krabičke, ktorý vám rozleptá košeľu. (smiech)
Ale pokiaľ sa ľudia od toho dokážu odosobniť a v rámci kampane sa začnú konkrétnych kandidátov aj viac pýtať – čo ponúkajú, prečo vlastne kandidujú, čo je pre nich dôležité a, v neposlednom rade, ako to chcú dosiahnuť, mali by mať lepšiu predstavu.
Volič sa nemôže uspokojiť len s tým, že si prečíta volebný program, ktorý po štyroch rokoch môže skončiť desaťpercentnou splniteľnosťou.
Nebudem konkrétny, ale bol som súčasťou politických hodnotení niektorých predvolebných sľubov a programov komunálnych politikov, ktorí dnes zastávajú pozície primátorov. Splniteľnosť ich programov je ale podľa týchto analýz niekde na úrovni 10 až 20 percent. To je nemysliteľné.
Vyhodené milióny
Dôležitou súčasťou rozhodovania v komunálnej politike sú aj rozpočty samospráv, ktoré schvaľujú poslanci. Kto všetko má vplyv na ich konečnú podobu?
Rozpočet je ďalšia zásadná vec, prečo sa obyvatelia musia veľmi dobre rozhodnúť, komu svoje mesto zveria. Ľudia väčšinou nevedia, s akými veľkými peniazmi mestá narábajú. Ročný rozpočet krajského mesta môže byť medzi 70 až 100 miliónmi. Na rozdiel od súkromného sektora ich mesto má k dispozícii v podstate automaticky, každý rok.
Igor Kršiak pôsobí v samospráve 22 rokov. Foto: archív Igora Kršiaka
Dnes sa úplne bežne stáva, že sa k riadeniu mesta dostane človek, ktorý nemá skúsenosti so samosprávou a súčasne nemá dôveru a chuť sa obklopiť odborníkmi. A toto v reálnom fungovaní mesta môže znamenať, že každé štvrté-piate euro vyhodíme z okna.
Je to obrovské riziko, ktoré často prehliadame. Je to veľa peňazí a práve zlým manažmentom sa môže stať, že istá časť z nich, niekde aj na úrovni 10 až 20 miliónov, končí „v koši“.
Aby sa obyvatelia nestali len štatistami
Ako je to možné?
Primátor môže mať neohrozený pocit, že má za každých okolností istý 100-miliónový rozpočet bez ohľadu na to, aké sú jeho rozhodnutia. Ale to je absolútne nesprávne presvedčenie a prístup k riadeniu mesta.
Jasné, že sa stane, že aj vedenie mesta urobí nesprávne rozhodnutie, ale malo by sa čo najviac usilovať ich eliminovať. Preto musí mať špičkový manažment, až na úrovni krízového manažmentu.
Z rozhodnutí mesta a hlavne primátora preto nemôže mať dobrý pocit len on sám. Ľudia musia vidieť, ako sa im skvalitnil život. Mesto musí byť výklad profi riešení. Dnes je to dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.
Prečo?
Najmä pre to zrýchlenie, o ktorom sme hovorili na začiatku. Keď v minulosti obyvatelia mesta neboli s niečím spokojní, povedali si, že počkajú do ďalších volieb a skúsia dať šancu niekomu inému. Dnes je odpoveďou mnohých: „Odsťahujem sa.“ To je veľmi nebezpečné zistenie.
Lepšie je preto už na začiatku rozpočet, do ktorého každý z nás vkladá svoje peniaze, zveriť dôveryhodným ľuďom, ktorí nebudú postupovať metódou „pokus – omyl“.
„V súkromnom sektore je nemysliteľné, aby mal manažér prístup: ‚Mám 100 miliónov a aj keď som 10 z nich minul zbytočne, nič sa nestane, na budúci rok mám aj tak ďalších 100 miliónov.‘ A nemalo by to byť akceptovateľné ani vo verejnej sfére. Štandardy a výsledky skrátka musia byť porovnateľné.“
A je čakanie do ďalších volieb ten správny postup?
Neviem, či je úplne správny, ale obávam sa, že je jediný možný. Keď niekomu dáme mandát na štyri roky, stávame sa v podstate akoby jeho komparzom, štatistami . Preto je kľúčové práve to rozhodovanie vo voľbách. Neskôr už nie je veľa príležitostí, ako ho zmeniť.
Dôležitý názor verejnosti
Vráťme sa ešte k rozpočtu, kto všetko má vplyv na jeho výslednú podobu?
Rozpočet schvaľujú poslanci zastupiteľstva, ale jeho návrh je dielom vedenia mesta. Pripravuje ho primátor so svojím úradom. Preto sa v ňom zhmotňujú práve jeho názory a ciele. Poslanci doň zasahujú pripomienkami. Je to už ale taký stereotypný a zastaralý prístup – prejednáme a v nejakých politických kluboch odfajkneme. Ale kde je názor obyvateľa?
Myslím si, že sa takto kladie veľmi malý dôraz na to, aby sa s návrhom rozpočtu oboznamovala aj verejnosť. Tá by mohla, alebo skôr mala byť formou participácie zapojená aj do celého procesu jeho tvorby. Keďže ide v podstate o peniaze obyvateľov, ktorí najlepšie poznajú svoje okolie a potreby. Niekedy stačí si ich len vypočuť, aby sme vedeli, ako skvalitniť verejný priestor mesta.
V niektorých mestách na Slovensku sa už s participatívnym rozpočtom začalo. Ako vnímate tieto pokusy?
Participácia obyvateľov na využití verejných financií je podľa mňa zatiaľ iba „v plienkach“. Mnohé mestá už majú vyčlenené zdroje, ku ktorým sa verejnosť môže vyjadrovať, ale sú to spravidla skôr zanedbateľné sumy – malé projekty. Pripomínajú grantové programy, o ktorých sa rozhoduje na základe verejného hlasovania.
Ale tá participácia a zapojenie verejnosti by v prípade samospráv podľa mňa mala byť oveľa väčšia. Možno formou ankety, dotazníkov alebo aj konkrétnych projektov. Ak za nejaký mestský projekt zahlasuje, povedzme, 20-tisíc ľudí, ťažko si nejaký poslanec povie, že ten návrh nepodporí. A poslanci nemajú tvoriť svoju vôľu, ale presadzovať vôľu obyvateľov.
Reálna hodnota peňazí
Napriek takejto finančnej podpore sú však všetky väčšie mestá na Slovensku v strate. Je podľa vás šanca, že to dobré vedenie mesta zmení?
Ročný rozpočet mesta musí byť vyrovnaný – to, čo v tom roku minie, by malo aj zarobiť. Ale, samozrejme, že aj mestá si môžu brať úvery, pôžičky a zadlžovať sa. Túto zadlženosť ale nevnímam negatívne, ak ich vedenia poznajú hodnotu peňazí.
Najbližšie voľby budú podľa Igora Kršiaka iné ako tie doteraz. Ilustračné foto: SITA/Radoslav Maťaš
Pri dobrom manažmente dokáže krajské mesto z úverov ročne bez problémov splácať päť až sedem miliónov eur. Ale pôžičky a úvery by si samospráva nikdy nemala brať na vykrytie jeho bežných prevádzkových potrieb, teda tých, ktoré musíte zabezpečiť, či chcete alebo nie. Žiaľ, v niektorých mestách sa to deje.
Na čo by si teda mali samosprávy požičiavať?
Na akúsi nadstavbu, ktorá dlhodobo zlepší život ich obyvateľov. To znamená investícia do rozvoja, do kvality života mesta. Túto kvalitu si obyvatelia už musia uvedomiť, musia pocítiť, že je to niečo, čo doteraz nemali, a už to majú.
Napríklad vybudovať novú infraštruktúru, pretvoriť verejný priestor. Problém nastáva vtedy, keď si primátor s vedením počas svojho funkčného obdobia naberú úvery za milióny eur, no občania na jeho konci nevidia žiadne výsledky.
Covid ako výhovorka
V dôsledku pripravovaných reforiem by samosprávy mali prísť celkovo asi o 200 miliónov z ich rozpočtov. Ako ich to ovplyvni?
Myšlienku prinášania reforiem na úrovni štátu vnímam pozitívne. Pokiaľ ale niekto povie, že z rozpočtov miest vezme 200 miliónov eur, vnímam to v prvom rade ako žart. Nemiestny žart.
„Keď sa pozrieme, koľko úloh a povinností sa v poslednom období prenieslo zo štátu na samosprávy, je to ešte väčší nezmysel. Videli sme to napríklad pri celoplošných testovaniach, ale aj teraz pri očkovaní. Nemôžeme predsa na jednej strane mestám pridávať povinnosti a na druhej im brať zdroje.
Nehovorím, že mnohé činnosti miest a obcí štát neprepláca, ale kto ohodnotí to nasadenie zamestnancov, ktorí investujú veľa času a energie bez toho, aby im ich niekto preplatil?
Dnes je doba totálnej neistoty. Sám štát nevie, čo bude zajtra. Preto je viac a viac hádzaná zodpovednosť na nižšie úrovne, teda na mestá a obce, ktoré sú prvé na rane pre obyvateľa. Brať im financie je skrátka krok vedľa.
Ako pandémia ovplyvnila fungovanie samospráv?
Mám pocit, že niektorí primátori používajú covid ako výhovorku. Dva roky nepočúvame o ničom inom. No aj cez pandémiu by sa primátor a jeho tím mali snažiť držať svojej pôvodnej vízie a napredovať, aj keď je to možno ťažšie.
Kvalitní manažéri sú tí, ktorí sú mentálne pripravení ísť ďalej aj v ťažkej chvíli a prijať dobré rozhodnutia, ktoré okrem bežnej údržby Covid doby riešia aj niečo viac. Stále tu máme dôležité oblasti života, ktoré nepočkajú preto, že bojujeme s pandémiou. Či už je to životné prostredie, cesty, chodníky, školy, doprava…
Vyhovárať sa na covid súčasnej politike nesvedčí. Samozrejme, že pandémiu do istej miery musí niekto regulovať, no riešenia by mal prinášať tím odborníkov. Politik, primátor ako manažér by sa mal zaoberať v prvom rade tým, kam smeruje mesto alebo štát, ktorý vedie. To tu ale chýba.
Dôvera je kľúčová
Hovorili sme o rodinkárstve a zlom rozhodovaní vo vzťahu k financiám. Aké sú podľa vás ďalšie časté chyby primátorov?
Veľký problém je aj v tom, že neskúsení primátori po voľbách často prichádzajú do prostredia a komunity ľudí, ktorým a priori neveria. To je problém, keďže majú tento tím viesť.
A keď neveria ľuďom, ktorí v postate v ich mene majú odvádzať kvalitnú prácu a robiť kvalitné rozhodnutia, pokiaľ tá vnútorná chémia nefunguje, všetky strany sú frustrované. Primátor sa v niektorých rozhodnutiach musí na svoj tím spoľahnúť a dať mu určitú mieru dôvery a voľnosti, inak to nebude fungovať.
Ako túto dôveru vybudovať?
Niektorí primátori si myslia, že keď si na úrad dosadia svojich kamarátov, ktorým veria, bude sa im dariť. No väčšine tých kamarátov chýbajú prax, odbornosť aj skúsenosti. Ich rozhodnutia sú potom amatérske a často aj zbytočne drahé.
Novozvolený primátor preto musí vnímať, kto zo starého tímu je naozaj odborník a má aj preňho pridanú hodnotu. A nedopustiť takúto frustráciu.
Únava a chaos
Najbližšie komunálne voľby nás čakajú už túto jeseň. Aké podľa vás budú?
Trošku chaotické. Máme spojené komunálne voľby do miest a obcí s voľbami do VÚC. Pre voličov to bude náročné. Z každej strany sa na nás vyroja tisíce kandidátov, starých strán, nových strán – či už z billboardov, médií alebo sociálnych sietí.
Dosť pravdepodobne stratíme prehľad o tom, kto kam kandiduje a čo nám ponúka. Preto by sme týmto voľbám mali venovať trochu viac pozornosti ako doteraz. A nesústrediť sa len na emócie, ktoré kandidát vyvolá, ale pozerať sa naňho aj racionálne.
Už viac ako dva roky žijeme v pandémii a sme ako spoločnosť ekonomicky, duševne aj zdravotne unavení. Nechceme ďalšie kauzy a konflikty.
Preto si myslím, že by tieto voľby mohli byť „prvou lastovičkou“, keď ľudia začnú volať po kvalitných a profesionálnych ľuďoch aj vo verejných funkciách – či už v štátnej alebo v komunálnej politike.
Stále však rastie skupina ľudí, ktorí sa od politiky úplne dištancujú a vyhlasujú, že už ani nemajú koho voliť. Čo s nimi?
To sú ľudia, ktorí sú buď a priori proti voľbe, alebo sú sklamaní svojou minulou voľbou. Aj ja takých mám vo svojom okolí. Preto je dôležité staviť na príbeh človeka – kandidáta.
Ľudské a úprimné riešenia
V akom zmysle?
Kandidát musí svoju kampaň nastaviť v dvoch rovinách. V tej prvej by mal vyvolať emóciu, ktorá by sa spájala s jeho menom a príbehom, aby si ho ľudia všimli.
Podľa prednostu stav mesta či obce najviac závisí od toho, koho si ľudia zvolia. Zdroj foto: SITA
A potom musí nasledovať to dôležitejšie, mal by prísť s úprimnou, čistou a ľudskou ponukou riešení. Takou, ktorá je uveriteľná. A práve tá úprimnosť by mala byť alternatívnou pre ľudí, ktorí sú frustrovaní, nerozhodnutí a sklamaní. Že si tu nebudeme stavať vzdušné zámky.
Povráva sa, že aj vy zvažujeme kandidatúru na post primátora Nitry.
Zvažujem. Je to pre mňa taký vnútorný boj. Na jednej strane je moja snaha pomôcť mestu a aj tlak iných ľudí, ktorí by ma na tomto poste radi videli. No mám s tým jeden zásadný problém – aby som do toho išiel, musí to byť rozhodnutie nielen moje osobné, ale aj mojej rodiny. Je to obrovský zásah do súkromia.
„V posledných rokoch sa predvolebné kampane zvrhávajú na vzájomné vyťahovanie špiny. Kandidát boduje vtedy, keď vytiahne špinu na svojich protikandidátov. A ľudia do veľkej miery veria aj neovereným klebetám, spoliehajú sa na prvý dojem a emócie.“
Reálne to ale asi pre nikoho nie je príjemné. Keby to bola naozaj súťaž kvalitnej ponuky a dopytu, v ktorej by si ľudia vybrali, bolo by to pre mňa a asi aj mnohých iných oveľa lákavejšie.
Navyše, pri svojej práci sa zameriavam skôr na profi výkon. Mám rád to, čo robím. Rád mám výzvy, rád riešim problémy, hľadám alternatívy. Posty primátorov a poslancov považujem viac za reprezentatívne funkcie. To by pre mňa mohlo byť aj celkom nepohodlné.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
