Dôvera je jednou zo základných zložiek fungujúcej spoločnosti. Bez dôvery zlyhávajú inštitúcie, vlády a celé civilizácie, menia sa na parazitické a toxické prostredie a spôsobujú ľuďom množstvo utrpenia.
Dôvera kedysi a dnes
Vo veľkej časti našej evolučnej histórie bolo jednoduché zistiť, komu veriť: žili sme v malých skupinách lovcov a zberačov a všetci sa veľmi dobre poznali. Naše mentálne modely charakteru ľudí boli intuitívne, ale pozoruhodne presné a prediktívne. Ak bol niekto nešikovný alebo zlý, odrazilo sa to v jeho povesti. V podstate sa nemal kam skryť.
S príchodom agrárnych spoločností a veľkých miest boli ľudia nútení interagovať a obchodovať s cudzími ľuďmi, čo prinútilo našich predkov vyvinúť medziľudské stratégie na získavanie dôvery. A to aj vtedy, ak mali len minimum dostupných informácií o ich charaktere. Samozrejme, zvyšoval sa aj počet podvodníkov.
A zatiaľ čo naša schopnosť posúdiť dôveryhodnosť sa časom zlepšila, zlepšila sa aj taktika klamárov. Tak začala nekonečná hra na mačku a myš. Toto je zrejme najlepšie vysvetlenie pre všadeprítomné zlé rozhodnutia lídrov, najmä v politike.
Ako ukazuje najnovšia správa globálneho barometra dôvery od Edelmana, zažívame kolaps úrovne dôvery, dokonca aj medzi industrializovanými a slobodnými demokraciami.
Index korupcie
No jedno základné pravidlo pretrváva: skupiny a spoločnosti, v ktorých si ľudia môžu spoľahlivo dôverovať, vo všeobecnosti prevyšujú tie, v ktorých sú základnými blokmi sociálnej interakcie nedôvera, cynizmus a paranoja.
Toto je jeden z kľúčových rozdielov medzi krajinami ako Japonsko, Singapur a Švédsko na jednej strane a Argentína, Nigéria a Indonézia na strane druhej.
Globálny index korupcie Transparency International je dobrým nástrojom na zmapovanie národných rozdielov v dôveryhodnosti. Je tiež celkom dobrým nástrojom na hodnotenie všeobecnej efektívnosti, zdravia a potenciálu národov.
Ak chcete pochopiť hodnotu integrity a etiky, pozrite sa na stav národov, v ktorých sa tieto pojmy stali utópiou.
Otázka znie: prečo?
Prečo teda inteligentní ľudia, ktorí chcú zmeniť svoj život, veria nesprávnym ľuďom?
Prečo si vzdelaní voliči vyberajú skorumpovaných a nemorálnych prezidentov alebo sa inteligentní zamestnanci rozhodnú pracovať pre toxických šéfov či pre zlé spoločnosti?
A prečo sa racionálni ľudia bez zjavných masochistických sklonov rozhodnú zobrať si násilníckych partnerov, ktorí im budú ničiť život?
Psychologické štúdie o dôvere poskytujú dôležité informácie na zodpovedanie týchto otázok. Výskum príčin a dôsledkov dôvery nám poskytuje užitočné údaje na pochopenie, prečo často dôverujeme nesprávnej osobe. Tu je niekoľko zistení:
1. Príliš sa spoliehame na svoje inštinkty.
Náš mozog sa vyvinul tak, aby sa spoliehal na intuitívne pocity a dojmy z druhých ľudí. To fungovalo u našich evolučných predchodcov, avšak dnes je to často nespoľahlivé. Veríme tomu, čo vidíme, ale pokiaľ ide o morálnu integritu alebo etiku, nemôžeme súdiť knihu podľa obalu.
Navyše, naša tvrdohlavá túžba vyhnúť sa tomu, aby sme sa mýlili, znamená, že často veľmi dlho ignorujeme vlastné chyby. Napríklad manažéri budú naďalej dôverovať nedostatočne výkonným zamestnancom len preto, že na pracovnom pohovore na nich zapôsobili. Voliči naďalej podporujú neschopných politikov, len preto, že ich volili.
John Petrocelli v knihe The life-changing science of detecting bullshit píše: „Niekedy je jednoduchšie prijať klamstvá, než s nimi bojovať. Uprednostňovanie klamstiev pred pravdou je obzvlášť pravdepodobné, keď sa klamstvá zhodujú s naším pohľadom na svet alebo s tým, ako chceme, aby sa veci vyvíjali.“
2. Nemorálnosť často koexistuje so sofistikovanými sociálnymi zručnosťami.
Čím je skupina alebo spoločnosť dôveryhodnejšia, tým je zraniteľnejšia voči parazitickým jednotlivcom, ktorí sa snažia využiť systém. Vyhovuje im, keď je systém čistý, zdravý a účinný, no zjavne nie je imúnny voči parazitickej infekcii.
Ak ste leniví, neetickí alebo skorumpovaní, tak chcete byť súčasťou skupiny alebo systému, ktorý je pracovitý, čestný a naivný. Zlodeji bicyklov budú úspešnejší v mestách, kde sa bicykle nezamykajú. Vykrádačom bytov sa bude dariť tam, kde ľudia nechávajú domovy odomknuté.
Ale keďže spoločnosti sú čoraz menej naivné a ostražitejšie voči podobným hrozbám, parazitickí jednotlivci sa musia spoliehať na sofistikované klamstvá. To by mohlo vysvetľovať, prečo je v modernej spoločnosti toľko samozvaných guru.
3. Moc a postavenie skresľujú vnímanie dôvery.
Napriek konzistentným dôkazom o opaku máme tendenciu predpokladať, že tým, ktorí sú pri moci, ide o naše najlepšie záujmy. Najmä, ak sme ich volili. To môže v konečnom dôsledku odrážať sebaposilňujúci narcistický klam.
Keďže sa vo všeobecnosti skôr považujeme za inteligentných než za hlúpych, dôvera a nádeje, ktoré vkladáme do tých, ktorých obdivujeme, by sa mali rovnať inteligentným rozhodnutiam. A keďže je príjemné myslieť si, že žijeme v spravodlivej spoločnosti, keď sa pozrieme na tých, ktorí uspeli a sú pri moci, predpokladáme, že to musia byť „dobrí ľudia“.
Žiaľ, mocní ľudia môžu využiť svoj vplyv na zakrytie pravdy, umlčanie kritikov a upevnenie umelého obrazu integrity. Keď získate príliš veľa dôvery, pokušenie zneužiť ju je veľké.
Tak sa Jimmymu Savilemu, Harveymu Weinsteinovi, Michaelovi Jacksonovi, princovi Andrewovi, Jeffreymu Epsteinovi, Woodymu Allenovi či Berniemu Madoffovi darilo tak dlho zakrývať svoje činy.
Je oveľa ťažšie brániť sa proti ľuďom, ktorí sú bohatí, mocní a slávni. Keď niekoho obdivujeme a rešpektujeme, cítime sa voči nemu morálne zaviazaní, vidíme ho ako akýsi vzor. A keď už mu nemôžeme dôverovať, časť v nás umrie.
„Nie som nahnevaný, že si mi klamal. Som nahnevaný, že odteraz ti už nemôžem veriť,“ povedal trefne filozof Nietzsche.
4. Dôvera závisí od osobnosti.
Príjemní ľudia sú vo všeobecnosti ochotnejší dôverovať cudzincom a extrémna ústretovosť vedie k prílišnej naivite a k dôvere nesprávnym ľuďom. Na druhom konci spektra sú vysoko cynickí a skeptickí ľudia, ktorí nedôverujú, aj keď by mali.
Je to únavná a kontraproduktívna tendencia, pokiaľ ste šéf. Výskum totiž ukazuje, že nedôverčiví manažéri majú tendenciu demoralizovať svojich zamestnancov.
Komu by sme mali veriť? Všeobecne povedané, nudným ľuďom. Predvídateľným, spoľahlivým, svedomitým a emocionálne stabilným. Žiaľ, to je v hlbokom kontraste s tým, komu vo všeobecnosti dôverujeme: charizmatickým, temperamentným, zábavným a sociálne zručným ľuďom. Aj ak sú to narcisti alebo psychopati. A práve v tom je problém.
V konečnom dôsledku je dôvera vždy do istej miery nepredvídateľná, čo zahŕňa istý stupeň neistoty a rizika. Ako povedal Hemingway: „Najlepší spôsob, ako zistiť, či niekomu môžete dôverovať, je dôverovať mu.“
Mali by sme sa všetci snažiť zlepšovať našu schopnosť rozlíšiť, komu dôverovať. A dôvera v našu vlastnú intuíciu by mala byť prinajmenšom úmerná našej schopnosti efektívne dôverovať druhým. To si však vyžaduje veľkú dávku pokory, sebakritiky a praxe.
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorom je prispievateľ Tomas Chamorro-Premuzic.
