Čo keď nie som dosť dobrý/dobrá? Čo keď vyberú niekoho lepšieho, schopnejšieho? Čo keď ma prepustia? Čo keď… Azda každý z nás zažil situáciu, počas ktorej o sebe začal takýmto spôsobom pochybovať. A tieto myšlienky postupne naberajú na sile i hlučnosti. Zrazu sa nedokážeme pohnúť z miesta, prekročiť neviditeľnú bariéru a rozhodnúť sa. Stagnujeme.
Klinický psychológ a psychoterapeut Tibor Hrozáň vysvetľuje, že sa u nás fráza „čo keď“ objavuje v dvoch prípadoch:
- Neveríme si, máme v sebe osobnú neistotu a táto otázka je častým predmetom premýšľania aj v momente, v ktorom by mali prichádzať naše rozhodnutia.
- Veríme si, máme veľa plánov, hľadáme možnosti, vyberáme si z alternatív a po ich zvážení prichádzajú naše rozhodnutia.
Kedy však táto fráza prekročí hranicu únosnosti a stáva sa skutočným problémom? Podľa Tibora Hrozáňa je to vo chvíli, keď nám neustále pochybovanie, pýtanie sa a obzeranie sa, bráni robiť rozhodnutia s odvahou.
„Bez mojich rozhodovaní nie je môj osobný príbeh, moja individuálna cesta,“ hovorí. Nižšie preto klinický psychológ a psychoterapeut približuje spúšťače, pozadie i riešenie problému s frázou „čo keď“ v šiestich bodoch.
Odborník Tibor Hrozáň vysvetľuje mechanizmus frázy „čo keď“. Foto: archív Tibora Hrozáňa
1. Nie každá otázka má jednoznačnú odpoveď.
Pokiaľ otázku „čo keď“ človek preberá zbytočne často, veľakrát bez záverečného rozhodnutia a jeho životný príbeh je charakterizovaný nerozhodnosťou a nesamostatnosťou, potom je jasné, že je jej znovu otváranie po primeranom zamyslení sa a kritickom zvážení prejavom neistoty a nerozhodnosti. Vymýšľať varianty pre „čo keď“ môže inteligentná osoba donekonečna. Vždy sa nájdu otázky, na ktoré nie je možné jednoznačne odpovedať.
Ak sa nevieme rozhodnúť bez istoty, čo bude nasledovať, sme na tom dosť zle. O mnohých veciach v živote nevieme, ako sa vyvinú. Keď sa tvárime, že vieme, tak je to iba naša subjektívna póza. Reálne totiž nevieme. Nevieme a nemôžeme vedieť odpovede na všetky alternatívy možného vývoja.
Preto je dôležitým znakom osobnej zrelosti, pokiaľ vidíme riziká a neistoty, že i napriek tomu urobíme nejaké rozhodnutie. Neustále sa zaoberať ďalšími variantami problému je ako hádzať si polená pod nohy na svojej ceste.
2. Rozhodovanie rovná sa spokojnosť.
Otázka „čo keď“ je v poriadku, keď ukážeme druhým i sebe, že vieme mať svoj názor, sme samostatní, nie sme ovplyvniteľní, sme schopní samostatne a kriticky zvažovať situáciu. Práve naša samostatnosť a originálne zváženie dáva životu osobnú charakteristiku. Teda my sme si to premysleli a my sa rozhodujeme sami za seba. Ergo žijeme svoj život.
Od vlastného rozhodovania vedie cesta k osobnej spokojnosti so sebou a svojím životom. Iba potom môžeme mať pocit pestrosti, dobrodružnosti a nezávislosti.
Ak si neustále melieme v hlave otázky a vymýšľame pochybnosti, a to aj keď sme mali priestor popremýšľať, potom ide buď o osobnostný problém, alebo iné okolnosti, ktoré nám neumožňujú urobiť rozhodnutia. Z psychoanalytického hľadiska je možné, že nerozhodnosť na vedomej úrovni niekedy prekrýva tendenciu k uskutočneniu niečoho, čo máme v podvedomom vnútri, no vedome sa s tým nestotožňujeme.
Teda môžeme mať nevedomú túžbu urobiť, konať, či vykonať niečo, s čím na vedomej úrovni nie je človek stotožnený. Skrátene: navonok vyzeráme nerozhodne, lebo podvedome chceme niečo, s čím nie sme stotožnení. Teda nekonanie a nerozhodovanie sa môže byť aj znakom potláčania tendencie konať v rozpore s vlastným sebavedomím, či vlastnou odvahou.
3. Nedostatok sebavedomia či tolerancie.
Táto fráza ukazuje na to, že možno nemáme dostatok sebavedomia, ale môžu za tým byť aj iné príčiny. Napríklad, že náš otec, matka, partner, partnerka či šéf nie sú tolerantní, že možno roky žijeme v situácii, v ktorej by nás robenie vlastných rozhodnutí mohlo ohroziť na existencii, alebo že by sme svojou rozhodnosťou mohli ohroziť niekoho iného, a tak sme sa naučili mlčať a neprejavovať. Život nám nastoľuje rôzne podmienky a dáva rôzne možnosti, no často sú všelijaké, len nie dobré, ľahké či ľahko riešiteľné.
4. Na vine nemusí byť vždy strach.
Kombinácií, ktoré môžu byť za neschopnosťou rozhodovať sa, môže byť viacero. Prvý, svojím spôsobom povrchný pohľad, nás vedie aj k povrchnej, urýchlenej odpovedi. Že človek, ktorý sa nerozhoduje, má strach. Vylúčiť sa to dopredu nedá, ale ani robiť definitívne vyjadrenia.
To za veľa nestojí. Práca psychoanalytického psychoterapeuta vždy vedie k nutnosti zaujímať sa o kontexty. A to aj tie, ktoré nie sú viditeľné. Určitú nápadnú nerozhodnosť u človeka podmieňujú konkrétne, či už jasné, alebo aktuálne nepomenované príčiny a súvislosti.
5. Dá sa tejto frázy zbaviť?
Môžeme sa o to snažiť. To sa patrí a to sa má. Napriek tomu ešte nikdy nikto dokonalý nebol a nebude. S cieľom dosiahnuť dokonalosť je škoda ísť do pokusov o zmenu. Dôležitá je cesta snahy. Už to je dosť, už to stojí za úctu. Skúšať na sebe pracovať má cenu. Zmena sa dostaví iba vtedy, ak si k nej človek vybuduje cestu sám, a ak ju sám uskutočňuje.
6. Prvý krok iným smerom
Pokiaľ chceme ísť od nerozhodnosti, či od čohokoľvek iného, musíme si to priznať. Uvedomiť si to, pripustiť si to. A ak si to pripustíme, potom s tým môžeme začať pracovať. Je mnoho spôsobov a mnoho ciest, ako môžeme pracovať na zmene samých seba. Našťastie, nežijeme nejaké vojnové či inak biedne časy. Teda možnosť a priestor pracovať na svojej zmene uchopujú ľudia do vlastných rúk denne.
Niekto začne stravou, niekto mení prácu, partnerský vzťah, niekto začína so športom, hudobným nástrojom, otužovaním, iný cez tanečnú. Niekto viac k ľuďom, iný nachádza zmenu v bytí viac od druhých, vo väčšom sústredení na seba. Každý deň je príležitosť vyskúšať si niečo nové.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
