Dvakrát ju zamestnala Svetová banka. Dvakrát si vzala neplatené voľno, raz aby sa mohla vrátiť domov, reformovať a meniť. Samu seba s úsmevom nazýva aktivistkou, ba priam byrokratickou podnikateľkou. Katarína Mathernová je najvyššie postavená Slovenka v štruktúrach Európskej únie.
Ako vidí budúcnosť našej krajiny, v čom podľa nej tkvie súčasný rozmach dezinformovanosti a ako sa dá niečomu podobnému zabrániť, porozprávala v rozhovore pre Forbes.
Pomáha žiadateľkám o azyl. Hovorí, že nerovnosť bude existovať dovtedy, kým na ňu ženy pristanú
Aké je vaše aktuálne postavenie v rámci Európskej únie?
Od septembra 2015 som zástupkyňou generálneho riaditeľa riaditeľstva Európskej komisie, ktoré sa zaoberá východnými a južnými partnerskými krajinami a kandidátskymi krajinami. Pre porozumenie, ide o Ukrajinu, Moldavsko, Bielorusko a tri krajiny južného Kaukazu na východe, sever Afriky a Blízky východ, šesť štátov západného Balkánu a Turecko.
V štruktúrach EÚ pôsobíte už dlhšie, však?
Áno. Bola som na poste zástupcu generálneho riaditeľa aj predtým, v časti eurokomisie, ktorá sa zaoberá regionálnou politikou. U nás sa tomu hovorí “eurofondy”, čo je samozrejme len finančný nástroj regionálnej politiky. V roku 2010 som si však zobrala neplatené voľno a šla som na pár rokov naspäť do Svetovej banky, kde som už pracovala aj predtým.
Prečo ste sa vrátili späť k práci pre Úniu? Veď práca pre Svetovú banku je lukratívny post.
Chcela som prispieť k spájaniu dvoch svetov, vtedy nových členských štátov a tých starších. A robiť dobré meno Slovensku a východnej Európe. Práve dnes sa ukazuje, ako stále rozdielne vnímané sú tieto dva svety. Niekedy si za toto vnímanie môžeme sami, tým ako sa správame, a niekedy je tam stále nepochopenie aj zo strany starých členských štátov.
Na diplomacii postavila svoju kariéru. Záujmy študentov, startupov a mladých žien presadzuje po celom svete
V štruktúrach EÚ pracujete takmer odo dňa, kedy sa Slovensko zaradilo medzi členské štáty. Vzťah Slovákov k Únii sa však mení. Ako ho vnímate vy?
Myslím, že na Slovensku je Únia vnímaná vcelku pozitívne. Výskumy verejnej mienky to potvrdzujú. Napriek tomu ale dlhodobo pozorujem dosť veľkú mieru mytológie a niekedy aj dezinformácií. Pramení to z nedostatočnej informovanosti, ale aj z pocitu, že Brusel je ďaleko a ho nemáme, ako ovplyvniť. Dá sa povedať, že sme sa nedostatočne vžili do toho, čo vlastne znamená byť Európanom. Jedným z najrozšírenejších mýtov je takzvaný „diktát z Bruselu“. Všetci vieme, že rozhodujúce slovo majú zakaždým samotné členské krajiny. Druhým je mýtus rozpadajúcej sa Únie. Nič také sa nedeje, Európska únia je v pohode (smiech). Prešla si krízami a nemala najlepšie obdobia, to však neznamená, že by s ňou bol koniec. A tretím je fakt, že Slováci berú Úniu ako ďaleké zahraničie, ktoré s nimi nesúvisí. Je to škoda. Práve my totiž tvoríme Európu.
Podľa Kataríny Mathernovej sa často na Slovensku v prípade politiky spoliehame na to, že niekto iný vyrieši situáciu za nás. Foto: Pavol Demeš
Opäť sme mali najnižšiu účasť v eurovoľbách, len 22,74 %. Prečo v momente, keď ľudia reálne dokážu svojím hlasom rozhodnúť o tom, kto ich bude zastupovať, neurobia tak a potom sa odvolávajú na diktát Bruselu?
Ako hovorím, Brusel je ďaleko. U nás sa aj v rámci folklóru hovorí, že politika je panské huncútstvo. Aktívne prebudenie sa a spoločné tvorenie vrcholovej európskej politiky sa u nás ešte len vytvára.
Myslíte si, že fakt, že nechceme prebrať iniciatívu, súvisí s našou históriou?
Určite. Stále sa spoliehame na to, že niekto iný vyrieši veci za nás. Iní rozhodnú.
To by som však čakala od starších generácií. Voliť však často nejdú ani mladšie ročníky.
Nezáujem mladých o politiku je problém nielen na Slovensku. V tomto prípade ide čiastočne o problém vo vzdelávaní, množstvo dezinformácií a propagandu. S určitosťou to však neviem, sama si kladiem túto otázku. Druhá vec je, že mnoho mladých, ktorí o veci verejné záujem majú, odchádzajú do zahraničia.
Je podobná situácia aj v krajinách, ktoré sú v prístupovom procese? Alebo tam ľudia vedia, kvôli čomu majú o Úniu záujem, a čo im dokáže poskytnúť?
Uvedomujú si to. Ale relatívne nízka účasť na eurovoľbách je aj v okolitých krajinách. Hoci. Nie až taká nízka ako na Slovensku. Preto každému hovorím, že ak by Únia skutočne stála pred rozpadnutím tak, ako si to niektorí doma myslia, neexistovali by krajiny, ktoré by do nej chceli vstúpiť. Možno vás to prekvapí, no napríklad aj na Ukrajine vyše 60 % obyvateľstva vníma Úniu pozitívne a svoju budúcnosť vidia v užšom spojení s ňou. Rovnako tak na Balkáne.
Nie je práve na Ukrajine silný vplyv Ruska a tým pádom dezinformovanosť?
Práve tým, že na Ukrajine prebieha vojna s Ruskom, došlo k prebudeniu ukrajinského národného povedomia a politického národa. Niečo, čo sa nedarilo roky, sa odrazu dalo do pohybu. Proti dezinformáciám sa dá totiž bojovať len prepojenosťou a oveľa detailnejším vysvetľovaním.
Máte príklad z vlastnej praxe?
Sama som bola svedkom toho, ako niečo podobné funguje v praxi, keď som v roku 2016 pred voľbami v Gruzínsku hostila najvyšších cirkevných hodnostárov danej krajiny. Ortodoxná cirkev je v Gruzínsku vo všeobecnosti veľmi silná, spoločensky aj politicky, keďže jej verí viac ako 90 % ľudí. Na našom stretnutí sme doslova rúcali mýty a dezinformácie, ktoré medzi nami panovali. Je to totiž jediný spôsob, ako im vysvetliť, že veci, ktoré o Európskej únii počúvajú, nie sú pravda. A ako zase naopak oni môžu nám vysvetliť niektoré nepravdivé informácie o ich krajine.
Podľa Kataríny Mathernovej je úplne najdôležitejšie systémové a kritické myslenie. Foto: Archív K. Mathernová
Práve ortodoxné cirkvi sú totiž v Gruzínsku a jemu podobných krajinách používané ako akýsi vektor pre ruskú propagandu. Či už ide o tematiku LGBTI alebo samotné sobáše homosexuálov. Aj vďaka návšteve Bruselu a nášmu dialógu po návrate domov vydali vyhlásenie, že Gruzínska cirkev podporuje snahu vlády o začlenenie krajiny do Európskej únie a NATO. Preto stále hovorím, netreba sa báť o týchto veciach hovoriť, edukovať ľudí a spájať.
Dalo by sa niečo podobné spraviť už na školách? Ešte predtým, než vôbec dôjde k dezinformovanosti mladých?
Úplne najdôležitejšie je systémové a kritické myslenie. Žiaľ, práve v tomto tkvie problém nášho školstva. Práve jeho kvalita bude pre nás obrovskou skúškou aj do budúcna a rozhodne do veľkej miery o tom, či budeme úspešná krajina alebo nie. Ľuďom treba ukázať, čo sa v Únii deje, aby si sami vedeli utvoriť názor a nepodliehali všetkému, čo počujú. Veľmi ľahko sa dá manipulovať verejná mienka podobnými ľúbivými, šokujúcimi správami, ak verejnosť nemá, odkiaľ čerpať pravdivé informácie.
Kto je podľa vás najviac náchylný podobným správam podľahnúť? Často sa hovorí, že ľudia v Bratislave a ich názory, neodzrkadľujú názorové zaradenie zvyšku Slovenska. Dokonca sa hovorí, že Bratislava Slovenskom ani nie je.
Tento fenomén je v mnohých krajinách, v Európe aj mimo nej, kde buď hlavné alebo tie najväčšie mestá majú iné názory a hodnoty, často liberálnejšie ako zvyšok krajiny. Ja sa pri návštevách na Slovensku pohybujem v istej názorovej bubline, preto je mi ťažko hodnotiť situáciu mimo Bratislavy objektívne.
Spomedzi krajín V4 sme však, dá sa povedať, ešte stále celkom umiernení.
Áno. Ale opýtali ste sa na V4, preto musím zareagovať. Osobne si myslím, že to, že sme v regionálnom zoskupení a navzájom komunikujeme určité témy je dobré a prospešné. Na druhej strane som však toho názoru, že je načase, aby Slovensko zaujalo svoje vlastné miesto a našlo svoj vlastný hlas. Jednoducho preto, že nás od ostatných krajín V4 odlišujú hneď dve veci. Prvou je fakt, že sme v eurozóne. Sme teda zahrnutí v najužšom integračnom zoskupení, aké Únia momentálne má. Sme v jej úplnom jadre, no stále mám pocit, akoby sme stáli na prahu a pozerali sa, prečo nás v tom susediace krajiny nechali samých. Sme krajinou, ktorá si systematicky plní svoje členské kritériá, čo nie je v eurozóne úplným pravidlom. A druhou vecou je fakt, že sme jedinou z krajín V4, ktorá aj v posledných voľbách, či už prezidentských alebo tých do európskeho parlamentu, volila jasne proeurópsky. Akoby sme mali historickú potrebu identifikovať sa sústavne s niekým iným aj napriek tomu, že miera hostility k EÚ je u nás neporovnateľne nižšia ako v ostatných krajinách V4.
Dá sa preto povedať, že ako národ máme silný hlas a názor, len nám trvá dlhšie, kým ho prejavíme?
Áno. Pekným príkladom je aj minuloročná tragédia, vražda Jána Kuciaka. Slováci sú veľmi trpezliví, no potom sa v nás prebudí základný pocit spravodlivosti. Postupne v nás kumulujú veci, až si nakoniec povieme, že takí predsa nie sme a dôjde k neuveriteľnej mobilizácii, ktorá nastala aj v tomto prípade.
Ako toto dianie vnímal Brusel?
Samozrejme, samotná vražda bola obrovským šokom. Vlnu protestov však Brusel vnímal veľmi pozitívne, rovnako ako aj samotné Slovensko. Už len to, že do druhého kola prezidentských volieb šli dvaja jasne proeurópski kandidáti stavia Slovensko do celkom iného svetla. Dá sa povedať, že daný výsledok je dnes v Európe luxus. Ani nehovoriac o tom, že vyhrala žena s liberálnymi názormi a eurovoľby opäť výsledkom potvrdili liberálne smerovanie spoločnosti.
Myslíte si, že sa podobným smerom bude Slovensko uberať aj v budúcnosti?
Verím, že hej, ale bude za to treba ešte zabojovať. Ale myslím si, že to najhoršie sme si odtrpeli za Mečiara a veci sa skutočne otáčajú k lepšiemu.
Katarína Mathernová je od roku 2015 zástupkyňou generálneho riaditeľa riaditeľstva Európskej komisie, ktoré sa zaoberá východnými a južnými partnerskými krajinami a kandidátskymi krajinami. Svoju kariéru po postgraduálnom štúdiu na právnickej fakulte Michiganskej univerzity v USA začala v oblasti advokácie v New Yorku a vo Washingtone. Neskôr pracovala v Svetovej banke, odkiaľ si však vzala neplatené voľno a prišla naspäť na Slovensko pracovať s prvou vládou Mikuláša Dzurindu ako poradkyňa Ivana Mikloša. Do Svetovej banky sa neskôr vrátila ešte na dva roky, no po vstupe Slovenska do Európskej únie sa v roku 2005 stala štvrtým seniorským manažérom z nových členských štátov a jej kariéra sa začala odohrávať v rámci štruktúr EÚ.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
