Ruský líder Vladimir Putin sa tváril otrávene a možno sa iba nudil. Trpezlivo odpovedal na otázky neveľkej skupiny medzinárodných novinárov v reštaurácii skromného hotela v Davose, keď vtom prišla otázka, ktorá ho, ako sa zdalo, podráždila.
Pýtajúcemu sa Američanovi sa lepšie prizrel a prostredníctvom tlmočníka pomaly zareagoval: „Na túto otázku odpoviem o chvíľu. Ale najprv by som sa vás rád spýtal na ten neobyčajný prsteň, ktorý nosíte na prste.“
Majstrovská šikana
Nato sa všetky hlavy v miestnosti pootočili. „Prečo na ňom máte taký veľký kameň?“ Táto poznámka niekoľkých prítomných rozrehotala a novinár, na ktorého prsteň teraz všetci v miestnosti uprene zazerali, sa cítil trápne.
Putin vzápätí nasadil tón strojenej sympatie a pokračoval: „Iste vám nevadí, že sa na to pýtam, predsa by ste si niečo také nedali na ruku, keby ste na seba nechceli pritiahnuť pozornosť.“
V hľadisku sa opäť ozval smiech. Na pôvodnú otázku sa pritom celkom zabudlo. Bol to majstrovský príklad odvádzania pozornosti šikanou.
Článok je úryvkom z knihy komentátora Financial Times, Gideona Rachmana, Vitajte v dobe autoritárov, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Písal sa rok 2009. Putin bol pri moci už takmer jednu dekádu. Práve tu, na Svetovom ekonomickom fóre, som ruského lídra videl naživo prvý raz.
Putinova schopnosť nastoliť okolo seba auru strachu bez poznateľnej zmeny hlasu bola pozoruhodná. Lenže taký bol aj smiech jeho obecenstva.
Napriek násilnosti jeho režimu, čo v nedávnej minulosti demonštroval v Čečensku a Gruzínsku, západní mienkotvorcovia mali po celý čas tendenciu narábať s Putinom ako so zloduchom z rozprávky.
Pôžitok z poníženia
Na ten incident z Davosu som si spomenul o vyše dekádu neskôr – tesne pred ruskou inváziou na Ukrajinu v roku 2022.
Počas stretnutia s najbližšími poradcami v Kremli, ktoré odvysielala aj televízia, Putin so Sergejom Naryškinom, vedúcim zahraničnej spravodajskej služby, takpovediac vytrel podlahu, keď z obávaného špióna spravil koktavého hlupáčika za to, že sa mu nepodarilo správne zopakovať zámienku pre inváziu na Ukrajinu.
Pôžitok, s akým si Putin vychutnal poníženie niekoho iného pred obecenstvom, bol znova obnažený. Lenže tentoraz sa nikto nesmial. Ruský vodca sa predsa onedlho chystal zatiahnuť Európu do najväčšej vojny na európskom kontinente od roku 1945.
SITA/AP
Vladimir Putin sa rád s ľuďmi zahráva. Foto: SITA/AP
Už počas prvých týždňov od vpádu ruských oddielov do krajiny zo svojich domovov ušlo viac ako desať miliónov Ukrajincov, boli zabité tisíce vojakov a civilistov, pobrežné mesto Mariupoľ bolo takmer zrovnané so zemou a obete pochovávali v masových hroboch.
Napriek tomu, že mnoho západných spravodajských služieb dlhé mesiace varovalo, že Rusko sa pripravuje na útok, mnoho skúsených pozorovateľov dlhodobo zameraných na Putina a jeho politiku či už v Rusku, alebo na západe tomu odmietalo uveriť.
Putin bol pri moci vyše dvadsať rokov o oni si mysleli, že ho majú prečítaného. Bol bezohľadný a neváhal použiť násilie, o tom nebolo pochýb, ale hovorilo sa o ňom aj ako o racionálnom, vypočítavom človeku, ktorý je oddaný myšlienke integrácie Ruska do svetovej ekonomiky.
Našla sa iba hŕstka odborníkov, ktorá verila, že by bol schopný takého nedbanlivého hazardu. Pri spätnom pohľade sa ukazuje, že vonkajší svet Putina čítal dlhodobo nesprávne.
Od momentu, keď sa ujal moci, západní politici až príliš často videli len to, čo chceli vidieť, a tie najtemnejšie zákutia putinizmu do veľkej miery odignorovali.
Od rozviedky do Kremľa
Keď Putin po prvý raz zaujal pozíciu ruského lídra, nejestvoval dôvod myslieť si, že na tomto poste zotrvá toľké roky, nehovoriac o tom, že sa z neho napokon stane nový vzor autoritárskeho vládnutia.
Na konci 90-tych rokov minulého storočia, keď sa chaotická Jeľcinova éra blížila ku koncu, Putinovi nástup do najvyššej funkcie uľahčili jeho bývalí kolegovia z KGB.
Vzostup mu odobrili aj najbohatší a najmocnejší ľudia v Rusku, teda oligarchovia, ktorí v ňom nevideli hrozbu. Vnímali ho skôr ako schopného správcu a človeka znamenajúceho pre nich „stávku na istotu“, ktorý neohrozí ich existujúce záujmy.
Pri pohľade zo Západu Putin vyzeral ako relatívne uspokojivá postava. V prvom televíznom prejave z Kremľa, ktorý predniesol na Silvestra 1999 iba pár hodín po prevzatí moci od Borisa Jeľcina, vyslovil sľub, že bude „chrániť slobodu slova, slobodu svedomia, slobodu masmédií, vlastnícke práva, tieto fundamentálne prvky civilizovanej spoločnosti“.
Vladimir Putin má podľa Kremľa ročný príjem len okolo 140-tisíc dolárov. Foto: TASR/AP
Vladimir Putin má podľa Kremľa ročný príjem len okolo 140-tisíc dolárov. Foto: TASR/AP
V marci 2000 vyhral svoje prvé prezidentské voľby, po ktorých s hrdosťou vyhlásil: „Dokázali sme, že Rusko sa stáva moderným demokratickým štátom.“
Ostrieľaní pozorovatelia ruských volieb tvrdili, že celý proces bol starostlivo zinscenovaný. Putin sa takmer ani neobťažoval viesť kampaň. I tak však vtedy zavážilo, že pociťoval potrebu potvrdiť, že Rusko sa stáva modernou liberálnou demokraciou.
O dvadsať rokov neskôr, súc neustále v Kremli, Putin zaujal presne opačný postoj, keď s potešením vyhlásil, že „liberálna idea zastarala“. Tvrdil, že Rusko sa už od Západu nemá čo naučiť. Liberáli „skrátka nemôžu nikomu nič diktovať, tak ako sa o to pokúšali v posledných desaťročiach“.
Na ceste k autokracii
Hoci mu spočiatku používanie liberálnodemokratickej rétoriky vyhovovalo, už jeho prvé kroky vo funkcii prezidenta prezrádzali tvrdý autoritársky prístup.
Hneď v úvodnom roku pôsobenia v úrade začal bezodkladne obmedzovať nezávislé zdroje moci, presadzovať centrálnu autoritu štátu a využívať vojnu na účely posilnenia vlastného postavenia: všetky tieto kroky sa stali charakteristickými črtami putinizmu.
Eskalácia vojny v Čečensku Putina doma vykreslila ako nacionalistického hrdinu obhajujúceho ruské záujmy a ako ochrancu bežných občanov pred terorizmom. Nový prezident už na samom začiatku znepokojil liberálov tým, že znovu zaviedol používanie bývalej sovietskej hymny.
Takisto sa vzoprel niektorým z najbohatších ľudí v Rusku. Tu treba podotknúť, že Vladimir Gusinskij a Boris Berezovskij, oligarchovia, na ktorých sa ako prvých osopil, ovládali nezávislé mediálne organizácie. Do roka od Putinovho nástupu k moci obaja muži ušli z krajiny.
Berezovskij, ktorý Putina podporil v prezidentských voľbách, zomrel za podozrivých okolností v roku 2013 vo Veľkej Británii.
Prázdny prísľub slobody
Putinov úvodný prísľub, že sa postará o ochranu slobody médií, sa ukázal ako prázdny. Niekoľko nezávislých ruských televíznych staníc sa veľmi rýchlo dostalo pod kontrolu vlády. To, že Putin tak promptne dokázal sprísniť kontrolu nad médiami, poslúžilo ako príklad pre ostatných autoritárov na celom svete.
Tempo, akým Putin upevnil svoju moc, zodpovedalo rýchlosti jeho vzostupu v ruskom systéme. Veď len desať rokov predtým, ako sa stal hlavou štátu, zastával v spravodajských službách nižšiu pozíciu – pracoval ako dôstojník KGB v Drážďanoch vo východnom Nemecku.
Táto pozícia nebola obzvlášť oslnivá ani prominentná. Hlavná základňa KGB vo východnom Nemecku mala sídlo v Berlíne; Drážďany boli provinčným mestom.
Ruský prezident Vladimir Putin v kokpite leteckého simulátora pri návšteve leteckej školy Aeroflot pri Moskve, sobota 5. marca 2022. Foto: SITA/AP
Ruský prezident Vladimir Putin v kokpite leteckého simulátora pri návšteve leteckej školy Aeroflot pri Moskve, sobota 5. marca 2022. Foto: SITA/AP
Putinova životopiskyna Catherine Beltonová však naznačila, že mohol mať citlivejšiu a zákernejšiu rolu, než o ňom vypovedá jeho relatívne nízke postavenie, a predložila dôkazy, podľa ktorých udržiaval kontakty s teroristickými skupinami pôsobiacimi v západnom Nemecku.
No ani na kolegov Putin nepôsobil ako mimoriadne rázna osobnosť. „Nikdy sa netlačil dopredu. Nikdy nebol v predných radoch. Vždy bol veľmi milý,“ takto si ho pamätal jeden z príslušníkov východonemeckej tajnej služby Stasi.
Z Drážďan mal Putin možnosť zblízka sledovať rozpad sovietskeho impéria po páde Berlínskeho múru v roku 1989. V známej pasáži svojich pamätí si spomína na pocity beznádeje, keď sa okolo neho rúcala komunistická vláda. Žiadal Moskvu o inštrukcie, „ale Moskva mlčala“.
Putin z paneláku
Pre sovietskeho vlastenca ako Putin malo prísť ešte čosi horšie. Na Štedrý deň v roku 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz a nad Kremľom sa naposledy spustila vlajka s kosákom a kladivom, ktorú nahradila ruská trikolóra.
Putin sa na rozdiel od mnohých iných bývalých a súčasných príslušníkov ruských tajných služieb nenarodil do vládnucej triedy Sovietskeho zväzu. Vyrastal v malom byte v schátranom paneláku so spoločným sociálnym zariadením v Leningrade, najmajestátnejšom ruskom meste, ktoré dnes nesie pôvodný názvov Petrohrad.
Putinovu rodinu hlboko poznačila tragická história mesta, predovšetkým 900-dňové obliehanie nacistami, pri ktorom zomreli státisíce obyvateľov buď od hladu, alebo počas bombardovania mesta.
Jeho otec, tiež Vladimir, slúžil v špeciálnej jednotke napojenej na tajnú políciu, ktorá bojovala za nemeckou líniou. Putinov starší brat Viktor zomrel počas obliehania. Mal len päť rokov.
Donald Trump s Vladimirom Putinom na fotke zo summitu v Hamburgu v roku 2017. FOTO: SITA, AP
Putin na fotke s Donaldom Trumpom zo summitu v Hamburgu v roku 2017. Foto: SITA/AP
Vladimir sa narodil v roku 1952 a vyrastal v prostredí formovanom útrapami a obrovskými obeťami Veľkej vlasteneckej vojny. Už v útlom veku prejavoval silnú oddanosť sovietskemu systému.
Ako tínedžer navštívil miestnu pobočku KGB, pretože sa chcel jednoducho poradiť, aký odbor by mal študovať na univerzite. Paradoxne, odporučili mu štúdium práva. Putin zložil záverečné skúšky v tomto odbore na Leningradskej štátnej univerzite v roku 1975 a okamžite nastúpil do KGB.
V roku 1990, vo chvíľach, keď sa rúcal sovietsky systém, ho povolali z Drážďan do Leningradu. Tam pôsobil niekoľko rokov aj ako zástupca starostu a v roku 1996 sa presťahoval do Moskvy a začal pracovať v Kremli.
Raketový nástup k moci
Jeho prvé zamestnanie navonok nepôsobilo oslnivo: pracoval na oddelení, ktoré malo na starosti správu prezidentského majetku. V skutočnosti však toto oddelenie v Kremli predstavovalo obrovský zdroj kontaktov a výhod. Nasledujúci rok sa Putin stal zástupcom šéfa prezidentskej kancelárie a jeho vzostup na vrchol moci čoskoro začal naberať obrátky.
Ako zdôrazňujú Fiona Hillová a Clifford Gaddy: „Ani nie za dva a pol roka… sa Putin prepracovával do čoraz vyšších funkcií, od pozície zástupcu šéfa prezidentského štábu cez šéfa FSB (nástupkyne KGB), predsedu vlády až po funkciu zastupujúceho prezidenta.“ Prezident Jeľcin na prelome tisícročí odstúpil, čím Putinovi umožnil prevzatie moci.
Pozoruhodná rýchlosť Putinovho vzostupu nevyhnutne podnecuje špekulácie a konšpiračné teórie. Nástup k moci mu nepochybne uľahčili jeho bývalí kolegovia z KGB (neskôr premenovanej na FSB), ktorí schvaľovali jeho odhodlanie obnoviť štátnu moc a rovnako ako on boli rozhorčení z toho, aké nesmierne bohatstvo si v 90-tych rokoch minulého storočia, v časoch, keď sa lacno rozpredával štátny majetok, nahromadilo zopár oligarchov.
Na druhej strane, Putin niektorých z týchto oligarchov – najmä rodinu Jeľcinovcov – ubezpečoval, že ochráni ich záujmy. Na rozdiel od často podguráženého Jeľcina bol abstinent a vyzeral presne ako typ kompetentného správcu, ktorý obnovu poriadku v chaotickej situácii zvládne.
„Bol som najatý“
Valentin Jumašev, Jeľcinov zať a náčelník štábu, o ňom neskôr poznamenal: „Vždy pracoval brilantne. Presne formuloval svoje názory.“
Dal si záležať na tom, aby jeho ambície stať sa nástupcom podľa vzoru iných silných vodcov – Petra Veľkého či Stalina –, ktorí kedysi vládli Rusku z Kremľa, nevyšli najavo. Putin preto často zdôrazňoval: „Som len manažér,“ či „Bol som najatý.“
Po Putinovom udomácnení sa vo funkcii sa do práce pustili aj tvorcovia imidžu. Začali vytvárať obraz silnej osobnosti ruského lídra. Gleb Pavlovsky, jeden z prvých spindoktorov, ktorí mali na starosti doladenie Putinovho imidžu, neskôr opísal ruského prezidenta ako „rýchleho učňa“ a „talentovaného herca“.
Mýtus hrdinu
Do ruských a zahraničných médií sa dostali kľúčové vyobrazenia jeho osoby: Putin na koni, Putin džudista, Putin pri pretláčaní rukou alebo ako sa prechádza s odhaleným hrudníkom po brehu rieky na Sibíri.
Tieto zábery vyvolali množstvo posmeškov zo strany intelektuálov a cynikov. Kremeľskí tvorcovia imidžu si však celkom zámerne brali príklad z hollywoodskych predlôh. Neskôr sa Pavlovsky vyjadril, že ich cieľom bol obraz „Putina dokonale napĺňajúci hollywoodsky koncept hrdinu záchrancu“.
Vo všeobecnosti sa považuje za prospešné, ak obraz vodcu je čo i len trochu prepojený so základnými politickými úmyslami. To, že sa spindoktori zamerali na Putinovu údajnú mužnosť, vhodne ladilo s Putinovým osobným záujmom na obnove národnej sily.
Záber z roku 2017 ukazuje Vladimíra Putina a ministra obrany Sergeja Šojgu na rybačke na Sibíri.
Záber z roku 2017 ukazuje Vladimíra Putina a ministra obrany Sergeja Šojgu na rybačke na Sibíri. Foto: SITA/AP
Jeden z jeho najznámejších výrokov, ktorým v roku 2004 opisoval rozpad Sovietskeho zväzu, znel, že išlo o „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“.
Pri spätnom pohľade sa ukazuje, že toto vyjadrenie malo poslúžiť ako varovanie, že Putin sníva o tom, ako sa jedného dňa všetky alebo aspoň poniektoré z pätnástky nezávislých štátov – kedysi tvoriace súčasť Sovietskeho zväzu – sformujú do jednej politickej entity, ktorej vedenie by sa znova nachádzalo v Moskve.
No až do invázie v roku 2022 dokonca ani tí najvernejší Putinovi podporovatelia myšlienku nepovažovali za uskutočniteľnú.
Článok je úryvkom z knihy komentátora Financial Times, Gideona Rachmana, Vitajte v dobe autoritárov, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
