Kniha „Mozaika Bratislavy: skryté dlažby a obklady“ sa začala predávať vlani na Mikuláša a na Luciu už v predaji nezostal jediný z troch tisícok výtlačkov. Jej spoluautorka, historička Julia Itin, nám porozprávala, ako spolu s fotografom Štefanom Cipárom inšpirovali tisícky ľudí, nech sa v starých domoch občas lepšie pozrú pod nohy.
Mozaiku Bratislavy vydalo občianske združenie Čierne diery a nájdete v nej zábery z približne stovky historických domov v bratislavskom Starom Meste, na Palisádach, v okolí Obchodnej ulice, hlavnej stanice či Blumentálu.
Fotografie dlažieb sú doplnené príbehmi ľudí, ktorí po nich pred sto rokmi kráčali. Z pôvodného nápadu ukázať len estetiku starého Prešporku sa autori posunuli k hlbšej sonde do histórie mesta.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Fotograf Štefan Cipár začal pred desaťročím na Instagrame publikovať fotografie svojho mesta. „Dôvod bol veľmi prostý – mal som dojem, že ľuďom chýba pozitívny pohľad na Bratislavu. Tak som si zaumienil napraviť to,“ povedal nám v staršom interview. V jeho instagramovej mozaike sa z času na čas objavili aj zábery dlažieb či obkladov. Tie zaujali aj historičku Juliu Itin.
„Zbadala som na jeho profile dlažbu, o ktorej som si myslela, že pochádza z domu, kde som bývala. Keďže Štefan záber medzičasom stiahol, tak som mu napísala a postupne sme prišli na to, že nás táto téma oboch veľmi zaujíma,“ hovorí Itin. Ich skutočná spolupráca sa začala pri dlažbe v budove, kde sídli lekáreň Salvator – pri pátraní, či ide o rovnakú podlahu, aká bola na Titanicu.
Podlaha ako na Titanicu
Tak ako je to teda s tou dlažbou z Titanicu?
Naozaj ide o totožný vzor, ale od iného výrobcu. Dlažba na Titanicu je dielom firmy Villeroy & Boch, kým tá bratislavská je od českého výrobcu, firmy Rako. Mimochodom, obe spoločnosti existujú dodnes.
Lekáreň u Salvatora na Panskej. Dlažba z roku 1935 nájdená na chodbe a v priestoroch lekárne. Foto: Štefan Cipár
Lekáreň u Salvatora na Panskej. Dlažba z roku 1935 nájdená na chodbe a v priestoroch lekárne. Foto: Štefan Cipár
Ako to, že používali rovnaký vzor?
Viete, vtedy to s ochrannými známkami bolo iné ako dnes. Išlo o firmu z odlišnej krajiny, preto bolo ťažšie uchrániť si nejaký patent. Navyše, ten vzor je starší, inšpirovaný ešte motívom nájdeným v starovekých vykopávkach. Eugen von Boch bol archeologickým nadšencom a ten vzor, ktorý znovuobjavil, sa stal veľmi populárnym a používal sa na viacerých miestach v Európe.
Vyrábali obklady a dlažby aj nejaké bratislavské firmy?
V Bratislave fungovali skôr továrne na tehly, ale napríklad spomínaná firma Rako (založená v českom Rakovníku, pozn. red.) mala v Bratislave svojich distribútorov, ktorí zároveň dlažby zákazníkom vedeli aj položiť. Spoločnosť Rako mala inak celosvetový dosah. Jej dlaždice nájdete v bazéne v Šanghaji, ale aj v tuneli Holland pod riekou Hudson, ktorý prepája Manhattan a New Jersey. Villeroy & Boch sa zase orientovali skôr na západoeurópske trhy, ale ich obklady nájdeme aj v Petrohrade. Tých firiem bolo, samozrejme, viac.
Dom Franza Fialu na Heydukovej. Dlažba z roku 1905 nájdená na chodbe v pasáži. Foto: Štefan Cipár
Dom Franza Fialu na Heydukovej. Dlažba z roku 1905 nájdená na chodbe v pasáži. Foto: Štefan Cipár
Vy sa v knihe zameriavate na obdobie od druhej polovice devätnásteho storočia do druhej polovice toho dvadsiateho. Prečo práve takéto časové rozpätie?
Zamerali sme sa na obdobie, keď sa už používala modernejšia výroba dlažby – za pomoci parného lisu. Dlaždice sa pred tým, ako sa dali do pece, lisovali, čím sa z nich odstránila vlhkosť, takže boli stabilnejšie a dali sa pokladať aj bez škáry pri zachovaní vysokého hygienického štandardu. Najstaršia dlažba v knihe je z roku 1863, nachádza sa vo Feiglerovom dome na Konventnej ulici. Končíme po druhej svetovej vojne budovou Fakulty architektúry STU od Emila Belluša.
Prístupné len bohatým
Potom už prišla masová výroba?
Povedala by som to tak, že potom sa skončila éra tej vysoko kvalitnej výroby, keď sa dlažba a obklady dávali do interiéru ako súčasť väčšieho konceptu.
Keď sa vrátime do obdobia spred sto rokov a dávnejšie, chceli mať vtedy ľudia to, čo mal sused a čo bolo módne, alebo chceli byť originálni?
Väčšinou sa vyberali vzory z katalógu, ale nebola to žiadna masová produkcia. Vyrábali sa totiž ťažkou ručnou prácou, neraz ženskou, kde sa najskôr pigmentovaný prach natlačil do formy, na to sa dala nefarebná hlina a potom sa to vypálilo. Móda alebo dobový štýl sa v tom určite odrážali.
Za monarchie sa kládli podlahy, ktoré napodobňovali koberce, boli rámované a vzory naozaj imitovali textíliu. V meste nájdeme aj krásnu, akoby budapeštiansku secesiu s kvetinovými vzormi, ale aj jednoduché geometrické vzory, občas i skúpejšie na farby.
Bola takáto výzdoba prístupná len bohatým?
Áno. Ak si pozrieme mená pôvodných majiteľov alebo prenajímateľov domov, kde sa tieto dlažby dodnes zachovali, a porovnáme ich so záznamami o výške zaplatených daní, tak to boli často ľudia z prvej stovky najvyšších platcov daní. Išlo buď o vily v osobnom vlastníctve, alebo o podnikové domy, ktoré mali aj na dlhé roky v prenájme riaditelia tovární, cieľom bolo, aby sídla pôsobili reprezentatívne. Takéto dlažby a obklady k tomu prispievali.
Obytný komplex Unitas na Šancovej. Dlažba z roku 1932nájdená na chodbe. Foto: Štefan Cipár
Obytný komplex Unitas na Šancovej. Dlažba z roku 1932 nájdená na chodbe. Foto: Štefan Cipár
Obklady sa používali tak ako dnes? V kúpeľniach, na toaletách, v kuchyniach, prípadne v spoločných priestoroch bytových domov?
Áno, presne tak. Dlažba a obklady si našli uplatnenie na miestach, ktoré si vyžadovali pravidelnú údržbu a čistenie. Ja som veľmi vďačná majiteľom domov a bytov, ktorí nás nechali nahliadnuť aj na tieto miesta, teda do vlastného súkromia. Bolo nádherné vidieť obklady a dlažby, ktoré vyzerajú veľmi slušne aj po stodvadsiatich rokoch každodenného používania. Aj to svedčí o kvalite ich prevedenia a uloženia.
Unikátna keramika na fasáde
A čo fasády domov?
V Bratislave sme našli najviac desať adries s domami s keramikou na fasáde. Také budovy nájdete napríklad na Grösslingovej ulici, ale prekvapujúco aj na Záhradníckej, ktorá sa vtedy vlastne nachádzala na periférii mesta. Celé fasády obložené krásnym obkladom, ako to poznáme napríklad z Portugalska, v Bratislave však nenájdeme.
Dnes je celkom problém zohnať remeselníkov na položenie podláh či kachličkárov. Bolo to tak aj pred sto rokmi?
V Bratislave mal napríklad distribútor firmy Rako aj svojich remeselníkov. Položiť takú dlažbu, to bol totiž kumšt. Bola hrubá 2,5 aj 3 centimetre. Správne ju narezať a zabezpečiť, aby vzory do seba zapadli, to nemohol robiť každý. Rako preto malo svoje vlastné majstrovské cechy, s kúpou dlažby ste teda často získali aj jej inštaláciu.
Sú bratislavské historické obklady a podlahy v niečom špecifické? Keď ich napríklad porovnáme s viedenskými alebo budapeštianskymi?
V porovnaní s týmito dvomi metropolami je ich u nás najmä oveľa menej. Nemali sme také obrovské nájomné domy, ako napríklad v Budapešti. Tam boli vo výzdobe aj odvážnejší, takú secesiu ako u nich nenájdete nikde inde. V Bratislave nájdete len veľmi zriedka nejaký odvážnejší vzor, v tomto sme boli konzervatívnejší. Oproti Viedni je zase rozdiel v tom, že Rakúšania nie sú poznačení komunistickým narábaním s majetkom, a tak je tam mnoho historických podláh v lepšom stave.
Sprinzlov majer vo Vajnoroch. Dlažba nájdená v ruine majera. Foto: Štefan Cipár
Sprinzlov majer vo Vajnoroch. Dlažba nájdená v ruine majera. Foto: Štefan Cipár
Dokážu majitelia bratislavských domov oceniť historickú dlažbu?
Mám pocit, že čoraz viac ľudí si uvedomuje, že ide o vzácnosť. Ako pekný príklad môžem spomenúť rekonštrukciu budovy bývalej 1. ortopedickej kliniky na Hlbokej. Jej nový majiteľ dal dlažbu vybrať, vyčistiť a položil ju naspäť. Je to ušľachtilé, lebo to zachováva atmosféru stavby.
Prežijú storočia
Mnohé historické dlažby boli odstránené, však?
Áno, ale niekedy majiteľov od toho odradil fakt, že odstrániť takúto kvalitnú dlažbu nie je vôbec jednoduchá vec. My sme napríklad pri pátraní po pôvode dlaždíc v domoch hľadali nejakú uvoľnenú, ktorá by sa dala otočiť, aby sme si prečítali značku výrobcu. Stávalo sa, že sme nenašli jedinú uvoľnenú dlaždicu – po storočí!
Dlažbám a obkladom, paradoxne, pomohli nevyriešené vlastnícke vzťahy. Keď sa reštitúcie naťahujú roky, odkladajú sa tým aj rekonštrukcie, ktoré by mohli historické prvky ohroziť.
Zvyšuje historická dlažba v dome jeho cenu?
To je asi subjektívne, pre mňa určite áno, pretože ja mám veľmi rada pôvodné prvky v starých budovách. Asi som to zdedila po otcovi. Moja rodina pochádza z Odesy, kde otec ako stavebný inžinier zbieral staré zábradlia a iný stavebný materiál a robil s nimi čosi, čo by sme dnes nazvali upcykláciou. Možno preto vnímam hodnotu starého trochu inak.
Ako sa treba o historickú dlažbu starať?
Jej výhodou je, že si veľkú starostlivosť nežiada. Keďže je vysoko kvalitná, na nejaké fľaky sa dá použiť pokojne aj agresívnejší čistiaci prostriedok. Ak majiteľom nehnuteľnosti chýbajú nejaké dlaždice, existujú firmy, ktoré vyrábajú pôvodnou technikou nové kusy – aj s rôznymi bežnými vzormi.
Dokonca aj na Slovensku, neďaleko Banskej Štiavnice, funguje jedna firma, ktorá sa venuje takejto výrobe historických dlaždíc. Riešením však môže byť aj priznať tú stratu a nahradiť dlaždicu inou, s odlišným vzorom alebo aj jednofarebnou. Banku obkladov zatiaľ ešte nemáme…
Banku obkladov?
Áno, taká inštitúcia existuje v Portugalsku. Spomínali sme fasády ich domov pokryté dlaždicami. Keď niekto takýto dom zbúra, odovzdá dlaždice do banky obkladov a tie sa neskôr môžu použiť inde.
Od kachličiek ku skutočným príbehom
Keď sa ešte raz obzrieme do histórie, mnoho domov s historickými dlažbami sa navrhovalo pre ľudí, ktorí boli neskôr za rôznych okolností – často tragických – vysťahovaní. Maďari, Nemci, Židia, Česi… Bola aj toto téma pri dnešnom pátraní?
Ja som sa snažila počas tých troch rokov prípravy knihy skontaktovať sa aj s potomkami pôvodných majiteľov a vo viacerých prípadoch sa mi to podarilo, ale so súčasnými majiteľmi je to téma, ktorú väčšinou zatlačili kdesi do pozadia a nechcú sa tým veľmi zaoberať.
Foto: Štefan Cipár
Foto: Štefan Cipár
Foto: Štefan Cipár
Foto: Štefan Cipár
Vila Wilhelma a Marianne Haerlinových na Fraňa Kráľa. Dlažba z roku 1903 nájdená na chodbe. Vpravo detail z bytového domu pre zamestnancov Zemskej banky na Sienkiewiczovej.
Predpokladám, že príbehy ľudí, ktorí v domoch bývali a bývajú, napokon zmenili aj koncept samotnej knihy.
Áno, najskôr sme chceli so Štefanom vytvoriť iba takú estetickú ukážku starého Prešporku, ale mňa vždy zaujímali aj príbehy tých domov a bola som prekvapená, ako málo sa o tejto téme napísalo. Národný naratív, ktorý sa na Slovensku nejaký čas presadzoval, akoby vytvoril pauzu v záujme verejnosti o architektov, staviteľov a majiteľov domov iných národností.
Nedávno som napríklad natrafila na perfektnú dizertačnú prácu o bývalej krajskej nemocnici na Mickiewiczovej ulici, ale bola len po maďarsky, v slovenčine som o tejto významnej bratislavskej budove niečo podobné nenašla.
Kto z bratislavských staviteľov, o ktorých sa veľa nevie, vás zaujal?
Napríklad Jozef Erdély, ktorý postavil budovy na Laurinskej ulici s barokovými prvkami a celkovo má na svojom konte asi sedemdesiat stavieb v Bratislave. Zomrel v koncentračnom tábore Auschwitz a prakticky sa o ňom nič nevie.
Ako svoj ďalší projekt by som zase rada spracovala biografiu architekta a staviteľa Desidera Quastlera, ktorý v Bratislave postavil viac ako šesťdesiat budov, posielal stavebné plány aj do Palestíny, keďže jeho otec bol veľký sionista. Aj on bol, žiaľ, zavraždený v Auschwitzi.
Bude mať kniha Mozaika Bratislavy nejaké pokračovanie?
Najbližšie, v máji tohto roku, plánujeme výstavu v spolupráci s Múzeom mesta Bratislavy, ku ktorej spravíme aj dotlač knihy. A keďže sme pri našom pátraní prešli takmer tristo objektov, pričom v knihe je ich len sto, je tam potenciál na knižné pokračovanie, ak čitatelia prejavia záujem.
Rozhovor vyšiel v magazíne Forbes vo vydaní z januára 2023. Najnovšie vydanie alebo predplatné si môžete objednať tu.
