Poľská novinárka a aktivistka Anna Alboth roky upozorňuje na situáciu migrujúcich a ľudí na úteku aj menšín.
Anna bola chorá, keď sme spolu telefonovali. „Nemôžem byť chorá, zajtra idem na poľsko-bieloruskú hranicu,“ povedala hneď na začiatku rozhovoru z bytu v Berlíne, kde žije so svojou štvorčlennou rodinou. Poľská aktivistka a novinárka pracuje ako mediálna koordinátorka medzinárodnej organizácie Minority Rights Group International, ktorá sa venuje právam menšín vo svete.
Okrem toho však pôsobí aj v hnutí Grupa Granica, ktoré je aktívne na poľsko-bieloruskom pohraničí, ktorým už niekoľko rokov lesmi prechádzajú migrujúci ľudia do Európy. Alboth tiež píše pre poľské aj zahraničné médiá o migrácii a ľudských právach. Známou sa stala vďaka Občianskemu pochodu na Aleppo, ktorý zorganizovala pred siedmimi rokmi. „Práve dnes mi volali známi zo Sýrie, tamojší investigatívni novinári, ktorí sa po páde Bašara al-Assada dostali k rôznym dokumentom o politických väzňoch a iných nepohodlných ľuďoch. Priatelia mi volali, že našli v dokumentoch moje meno, vraj režim nebol spokojný s tým, že som organizovala pochod,“ vraví.
Vyľakaná z Nobelovej ceny
V roku 2016 chcela Anna ukázať, že akýkoľvek spôsob vyjadrenia nesúhlasu – v tomto prípade s vojnou v Sýrii – je dôležitý. „Chcela som, aby ľudia videli, že ktokoľvek môže konať v rámci svojich možností. Nemusíte byť na pozícii človeka, ktorý robí rozhodnutia, na to, aby ste vyjadrili nesúhlas,“ spomína dnes štyridsaťročná Poľka. Kráčať začala s malou skupinou ľudí z Berlína v decembri, dva dni po Vianociach. O 232 dní boli v Libanone na hranici so Sýriou. Na rôzne dlhú dobu sa k nim pripojilo okolo štyritisíc ľudí, mnohí z nich boli zo Sýrie.
Jedného muža si Anna pamätá veľmi živo dodnes. „Stretli sme ho na Lesbose. Už vedel o pochode, dozvedel sa o ňom, keď bol zatvorený s rodinou v pivnici, našiel to niekde online. Hovoril, že vyšiel z úkrytu, aby dal vedieť aj iným Sýrčanom. ‚Samozrejme, počas vojny potrebuješ najmä vodu, jedlo, lieky, aby si prežil. Dôležité bolo vidieť aj to, že niekomu záleží na tom, čo sa u nás deje,‘ povedal. Dalo mu to silu a nádej,“ spomína Anna.
S rozsievaním nádeje to však nebolo také jednoduché. „Kládla som si otázku, či je vôbec správne dávať ľuďom nádej. My sme nevedeli, či a kedy sa vojna skončí,“ spomína dnes Alboth. Veľa tiež riešila to, že pochod dostal značnú pozornosť, lebo to bolo niečo iné. Pritom v Sýrii boli neustále demonštrácie, veľa organizácií pomáhalo, ale im sa takej pozornosti nedostalo.
„Je správne, že od nich tú pozornosť odvádzame?“ pýtala sa vtedy. „Dnes už mám na aktivizmus iný pohľad. Existujú rôzne jeho podoby: advokačná práca, rôzne rebelské akcie až po profesionálnu prácu. Všetky tieto formy aktivizmu majú rovnakú hodnotu, na všetky je tu priestor. Problém nastáva, keď sa jednotlivé skupiny, ktoré používajú na svoj aktivizmus rozličné nástroje, nerešpektujú.“
Okrem podobných vnútorných dilem zažila Anna počas pochodu kadečo iné – od toho, že sa na sociálnych sieťach objavovali jej fotky, na ktorých držala v ruke vlajku vyjadrujúcu podporu Assadovmu režimu, až po nekonečné konflikty v skupine ľudí, ktorí spolu kráčali. „Myslela som si, že ľudia, ktorí sa k nám pridajú, budú chcieť to isté. Budú chcieť mier v Sýrii, aby ľudia, ktorí tam žijú, mali slobodu a demokratické práva. Ukázalo sa, že aj medzi kráčajúcimi ľuďmi mal každý svoju definíciu slobody.“
Anna pochod iniciovala, a tak bola prirodzene postavená do líderskej pozície. Necítila sa v nej však komfortne. „Neverím síce v štruktúry, v ktorých všetci rozhodujú o všetkom, ale líder musí niesť pozitívne i negatívne dôsledky. Chcela som, aby boli všetci spokojní. Chcela som dať priestor iným ľuďom,“ spomína.
Mnohé konflikty sa jej podarilo vyriešiť a jedna z vecí, ktoré sa naučila, bola, že si musí viac veriť. Nahrala si v tomto duchu aj odkaz – v deň, keď sa rozhodovalo o Nobelovej cene za mier, na ktorú bol Občiansky pochod na Aleppo nominovaný v roku 2018. „Veľmi som sa bála, že tú cenu dostaneme. Bolo by to nefér voči organizáciám, ktoré sa dlhodobo pokúšajú o zmenu. Mala som veľký plán, ako by sme nasmerovali pozornosť k týmto organizáciám. Samozrejme, každý ochranca práv chce dostať Nobelovu cenu za mier, ale ja budem spokojná, ak ju dostanem o tridsať rokov,“ zasmeje sa.
archív Anny ALboth
V to ráno si do správy nahrala aj odkaz o svojich prioritách. Kým kráčala naprieč Európou, doma ju čakal manžel s dvomi dcérami, vtedy vo veku sedem a osem rokov. Dcéry už v minulosti s rodičmi precestovali mnohé zapadnuté kúty sveta a aj počas pochodu sa rodina niekoľkokrát stretla na rôznych miestach, avšak Annina dlhodobá neprítomnosť sa podpísala na spoločnom živote rodiny po jej návrate domov.
„Keď sa ma ľudia pýtali, či to stálo za to, hovorila som im, že uvidím, či to prežije moja rodina. Mesiace sme žili odlišné životy. Ja som okrem toho čelila medzinárodnej propagande. Bola som v úplne inom svete ako môj manžel, ktorý sa staral o choré deti,“ spomína. Mesiace pracovali na tom, aby to rodina zvládla.
V lese
Občiansky pochod na Aleppo Nobelovu cenu za mier nedostal. „Bola to veľká lekcia, vtedy som si sľúbila, že už tak neskočím do veľkého projektu, ktorý nemá žiadnu štruktúru,“ vraví Alboth. Namiesto „nobelovky“ získala prácu mediálnej koordinátorky v medzinárodnej organizácii Minority Rights Group International. Britská organizácia sa venuje predovšetkým ľudským právam menšín a pôvodného obyvateľstva.
archív Anny Alboth
„Začala som pracovať pre organizáciu s 50-ročnou tradíciou, s kredibilitou a skúsenosťami. A so štruktúrou a s pravidlami. Chcela som vidieť to isté, ale z inej perspektívy,“ vraví Anna o práci, ktorú robí dodnes. Organizovala napríklad niekoľko tréningov pre novinárov a novinárky z východnej Európy aj z Afriky, reprezentuje tiež organizáciu na rôznych významných fórach.
„Cítim sa tak trochu ako kultúrna tlmočníčka z Bruselu k ľuďom zdola, ktorí ‚behajú v lese‘,“ povie tak trochu nadnesene. Skúsenosť má z oboch strán, a tak hovorí aj jazykmi, ktorým rozumie každá strana. „Vnímam, že tu chýba dôvera a rešpekt od jednej strany k druhej. Ja im môžem povedať: potrebujete sa navzájom. Vy v Bruseli potrebujete svedectvá od ľudí v lese a vy v lese nikdy nič nedosiahnete, ak sa o tom nebude hovoriť v Bruseli,“ myslí si Alboth.
Keď hovorí o ľuďoch v lese, má na mysli lesy regiónu Podlesia na hranici Poľska a Bieloruska. V roku 2021 iniciovala spolu s ďalšími založenie Grupa Granica – združenia organizácií, ktoré v regióne pomáhajú migrujúcim a ľuďom na úteku.
Migrácia z Bieloruska do Poľska sa zintenzívnila v roku 2021 po tom, ako bieloruský prezident Lukašenko vyhlásil, že už nebude zastavovať nelegálnu migráciu do Európskej únie. Išlo o jeho odpoveď na sankcie, ktoré na jeho režim uvalili krajiny Európskej únie po tom, ako Bielorusko donútilo komerčný let spoločnosti Ryanair k pristátiu, aby mohli zatknúť opozičného aktivistu a blogera Romana Protaseviča a jeho priateľku.
Ľudia z Eritrey, Etiópie, zo Somálska, Sýrie alebo z Jemenu odvtedy prilietajú do Minsku na turistické víza. Odtiaľ ich tzv. facilitátori majú prevádzať k hraniciam a dať im inštrukcie, ako ich prekročiť. Na poľskej strane hranice, ak sa im tam podarí dostať, ich podľa medzinárodnej organizácie Human Rights Watch neraz čaká násilie v podobe zatláčania späť do Bieloruska či fyzických útokov, napríklad bitie obuškami.
Len medzi júlom 2023 a januárom 2024 zaznamenali na hranici 6 070 tzv. push-backov, teda zatlačených migrujúcich ľudí späť do Bieloruska. Podľa Notes from Poland zaznamenali na poľsko-bieloruskej hranici v roku 2024 spolu 30 900 pokusov o jej prekročenie. Poľsko považuje toto konanie Bieloruska za „hybridnú“ vojnu s cieľom destabilizovať EÚ.
Vďaka svojim skúsenostiam s prácou v oblasti migrácie, keď začali ľudia prechádzať z Bieloruska do Litvy, Anna tušila, že niečo podobné čaká aj jej rodné Poľsko. V krajine mala veľké množstvo kontaktov medzi organizáciami, ktoré pôsobia v oblasti ľudských práv. „Zvolala som akési stretnutie starešinov pred bojom,“ spomína Anna. Boli schopní urobiť si plán.
Začiatok bol vďaka tomu dobrý. „Potom sa však veľmi rýchlo veci zmenili a my sme len chodili do lesov a boli sme šokovaní tým, čo sme tam videli. Jedna vec je pracovať s témou migrácie v teoretickej rovine alebo ísť z času na čas do táborov v Grécku či na Kanárskych ostrovoch a iné je, keď sa to deje v tvojej krajine a ty sa cítiš, ako keby si bola v druhej svetovej vojne. Chodili sme po lese s veľkým batohom plným horúcich polievok a nad hlavami nám lietali drony našej vlády,“ spomína si Alboth.
Podľa Human Rights Watch humanitárni aktéri na hraniciach dodnes čelia zastrašovaniu a obštrukciám. Organizácia v rámci svojich štúdií situácie na hranici robila rozhovory aj s dobrovoľníkmi z Grupa Granica, z ktorých vyplynulo, že poľskí pohraničníci ich často zdržujú náhodne a na neustále sa meniacich kontrolných stanovištiach. Jeden zdravotník povedal, že sa stáva, že pohraničná stráž bráni ich práci zdĺhavými, opakovanými kontrolami totožnosti a áut.
Zo štrnástich organizácií je dnes z Grupa Granica hnutie o stovkách ľudí. Anna Alboth nie je na hraniciach neustále. Poučená z organizácie pochodu dnes už kladie väčší dôraz na potreby svojej rodiny. Keď identifikuje, že sa jej pomoc môže v Podlesí hodiť, pomáha. Najčastejšie prepájaním ľudí, hoci aj naďalej chodí rozdávať polievku, ak je to práve potrebné. Alebo vodí do terénu novinárov a novinárky, aby o situácii písali, či donorov, ktorí by mohli pomôcť.
Wikimedia Commons
Nasmeroval ju brat
Počas dvadsiatich rokov jej profesionálneho života jej mnohí vyčítali, že nemôže byť aj aktivistka, aj novinárka zároveň. „Robím oboje. Nie zároveň, nepíšem, samozrejme, o mojich aktivitách, ale myslím si, že každý novinár, ktorý sa venuje ľudským právam, je tak trochu aj aktivista,“ myslí si Alboth. „Napríklad všetci, aj medzinárodní novinári, ktorí sú teraz na Ukrajine, sú proukrajinskí a nikto to neskrýva.“ Novinárčinu považuje za jeden zo svojich nástrojov ku konaniu.
Annu od mladého veku priťahovali témy ľudských práv. Začalo sa to novinárskym workshopom v Helsinkách, pokračovalo to prácou v poľskom denníku Gazeta Wyborcza. Keď sa potom presťahovala z Poľska do Berlína za svojím manželom, získala aj migrantskú skúsenosť. „Som ekonomická migrantka, presťahovali sme sa sem, lebo to bolo jednoduchšie. Viem, aké to je ísť na úrady a nehovoriť poriadne po nemecky či vychovávať deti ďaleko od starých rodičov, ale môj záujem o tému bol už predtým,“ vraví Alboth.
Priznáva, že to, čo ju najviac motivovalo byť takou aktívnou, ako je, bol jej brat. „Môj brat je na vozíku, sám nevie urobiť takmer nič. Slabo mu rozumieť, keď rozpráva,“ popisuje Anna v závere nášho rozhovoru. Odmalička sú si veľmi blízki. „Veľmi skoro som pochopila, že sa z neho ľudia môžu smiať, ale ak mu pomôžem prekladať, čo chce povedať, uvidia ho ako múdreho, zaujímavého. Fungovalo to,“ spomína Alboth, ktorá bola od skorého veku akýmsi mostom medzi svojím bratom a okolím.
Vnímala, že má voči nemu privilégium a využiť ho takto bolo to najmenej. Tak dodnes „tlmočí“ pre zraniteľných ľudí. A potom sleduje ich osudy ďalej.
„Potrebujem to pre moje mentálne zdravie. Potrebujem vedieť, že niekto dostal azyl vo Francúzsku a pozýva ma tam na svadbu. Potrebujem vidieť šťastné konce.“
