„Na to, aby sme boli šťastní, sme si zvykli používať tisíc barličiek – ľudí, peniaze, úspech, slávu, čokoľvek. Strata ma naučila tieto barličky jednu po druhej odhadzovať a žiť prostredníctvom seba – svojich vlastných mentálnych, emočných a fyzických schopností,“ hovorí v podcaste Nevyhorení Janka Pitková, zakladateľka občianskeho združenia Kolobeh života, ktoré pomáha pozostalým.
V rozhovore hovoríme aj o tom:
- aké to je prísť o najbližších,
- prečo je dôležité odsmútiť si každú stratu,
- čo nám dáva kontakt so smrťou,
- aké sú štyri úlohy smútenia,
- ako môže transformovať strata?
Janka Pitková je vyštudovaná etnografka a folkloristka. Vlastná rodinná tragédia ju však priviedla k práci s rodinami, ktoré prišli o jedného alebo viacerých blízkych členov. V roku 2013 spolu s Majkou Demitrovou a Ligou za duševné zdravie založili občianske združenie Kolobeh života, ktoré pomáha rodinám pozostalých vyrovnať sa s ťažkou stratou najbližších. Sama pracuje ako certifikovaná poradkyňa pre pozostalých.
Prejsť si smútkom
Dlhšie som uvažovala nad tým, či otvárať takúto náročnú tému v období medzi sviatkami. No potom mi napadlo, že to je práveže vhodné – mnohí sa práve v týchto dňoch ponárame viac do seba, vyplavuje sa v nás možno aj smútok a tiež spomíname na ľudí, ktorých by sme pri sebe chceli mať a nemáme. Ako to vnímate vy?
Zima má nádhernú moc nás spomaliť. Dlhé tmavé večery nám núkajú šancu viac premýšľať a byť sami so sebou. Je to naozaj dôležité obdobie stíšenia sa a zastavenia, či už akútne smútime alebo si len potrebujeme prejsť nejakou melanchóliou. Predsa pri tom vianočnom stole nám vždy niekto chýba. Preto je obdobie sviatkov spojené so spomínaním na našich zomrelých, či už je to v rámci akútneho smútenia alebo ide o spomienky.
Časť ľudí sa možno obáva, že keď si smútok pripustia alebo sa budú venovať spomínaniu, tak ich to pohltí. Aká je vaša skúsenosť?
Pre mňa je najdôležitejšie dovoliť si každú emóciu a nechať ju cez seba prejsť. Veľa hovoríme o tom, aby si ľudia dovolili smútiť. Nielen teraz, ale hocikedy, keď to tak cítia. Ani radovať sa nemôžeme donekonečna, všetko raz prejde, podobne aj smútok. Veľmi dobre to vedia aj naši smútiaci, keď si prechádzajú celým procesom smútenia po strate blízkeho.
Prichádza to vo vlnách, čo je jedna z charakteristík smútenia. Na chvíľku sa vám uľaví, ale potom znova udrie plnou silou. Ľudí prekvapuje, keď prvýkrát nastane menší odliv, že sa im potom znovu vrátia intenzívne pocity. Fázy smútenia plynú samy, môžeme si len uvedomiť, v ktorej z nich sa nachádzame. Smútkom si však potrebujeme prejsť a postupne ho potrebujeme aj spracovať, pretože smútenie je proces.
Ale naozaj všetko v našom živote raz prejde a toto je veľmi dôležité uvedomenie. Ak sme smutní či melancholickí, dovoľme si nechať to cez seba prejsť. Je to súčasť našej edukácie v Kolobehu života – veľmi veľa hovoríme o tom, aby si ľudia dovolili smútiť.
Čo to znamená?
V prvej fáze smútenia, najmä pri tragických úmrtiach, ktoré sú nečakané, sme často zasiahnutí šokom a popieraním. Je to veľmi náročný mentálny proces pripustiť si, že sa to vôbec stalo. Hlava nás k tomu akoby nechcela pustiť, často odmietame novú realitu. Ak sa to podarí, čaká nás ďalšia dôležitá úloha – vstúpiť do svojho smútku, neutekať od bolesti a nevyhýbať sa jej.
My ľudia sme zvyknutí na bolesť fyzického tela, pri ktorej si zoberieme nejakú tabletku alebo sa inak snažíme uľaviť či pomôcť. No keď bolí duša, keď sa nedá zniesť bolesť psychická, tak je to veľmi, veľmi náročné. Aj tu máme tendenciu okamžite sa bolesti vyhnúť. Ja sama som bola majsterkou v potláčaní. Darilo sa mi to 18 rokov, počas ktorých som si zakazovala myslieť na to, čo sa mi stalo, utekala som do rôznych činností – do práce, práce, nových vzťahov… Často využívame množstvo nevedomých barličiek, vďaka ktorým úplne neprejdeme smútením.
Ofáčovaná rana
Aká bola vaša osobná skúsenosť so stratou?
V jednej sekunde mi zomrela celá moja pôvodná rodina – mamka, ocko, sestra, syn a jediný syn, ktorý sa zachránil, bol v kóme. Pre mňa to bol totálny masaker a taká neuveriteľná bolesť, že som intuitívne pre svoju záchranu začala všetko vytesňovať a zakazovala som si na to myslieť. Bola som úplne nefunkčná a do života som sa postupne preberala len vďaka dvom malým dcérkam.
Neodsmútená strata je ako ofáčovaná rana, ktorá stále bolí a každá spomienka či asociácia ju nanovo otvára. Bráni nám v normálnom živote, vyčerpáva nás, berie nám životnú energiu.
janka pitková
Vyhľadať psychológa alebo nejakú pomoc v 90. rokoch nebolo vôbec bežné a ani som nevedela, na koho by som sa mohla obrátiť. Všetko si to ale na mňa počkalo. Neodsmútená strata je ako ofáčovaná rana, ktorá stále bolí a každá spomienka či asociácia ju nanovo otvára. Bráni nám v normálnom živote, vyčerpáva nás, berie nám životnú energiu. Preto je podľa mňa také dôležité naplno a poctivo si „odsmútiť“ každú stratu.
Ako to prebiehalo u vás?
Po 18 rokoch, počas ktorých som o tom vôbec nerozprávala, som natvrdo nastúpila na rôzne terapie, prešla si samoštúdiom a začala navštevovať pohrebné ústavy a pohreby. Robila som všetko, čomu som sa dlhé roky vyhýbala. Učila som sa o smrti a nastávala pre mňa nová skutočnosť a realita. Bola to transformácia, ktorá ma posunula tak ďaleko, že som išla do Čiech študovať prácu s pozostalými a neskôr založila Kolobeh života.
V našom staršom rozhovore ste mi povedali: „Moja strata ma veľmi zmenila, posilnila a dala mi úplne nový rozmer žitia. Umožnila mi nájsť samu seba a naučiť sa žiť cez seba, nie cez druhých.“ Čo pre vás znamená „žiť cez seba“?
V tom je ukrytých veľa významov, ktoré boli pre mňa nové. V psychológii sa to nazýva transformácia, hľadanie zmyslu. Nádherne o tom píše psychiater Viktor Frankl, ktorý si prešiel holokaustom. Hovorí o tom, že na dne bolesti objavíte svoje zvládacie mechanizmy, všetko to, čo v bežnom živote nemusíte používať a čo, bohužiaľ, nájdete len v nejakej veľkej bolesti.
Aj preto dnes vnímam svoju bolesť ako obrovský dar, lebo vás núti siahnuť si do nepoznaných rezerv a potenciálu, ktorý v nás drieme. Nie každý chce smútením prejsť týmto spôsobom, nie každý v tom vidí zmysel, a je to tak v poriadku.
Janka Pitková založila organizáciu Kolobeh života. Foto: archív Janky Pitkovej
Janka Pitková založila organizáciu Kolobeh života. Foto: archív Janky Pitkovej
Pre mňa to bolo neuveriteľné v tom, že som sa od malička veľmi bála smrti. Už ako dieťa som namiesto hry často riešila tieto filozofické úvahy a premýšľala, čo sa stane, keď raz zomriem. Veľmi ma to desilo. Smrť som už ako etnografka počas štúdia veľmi vytesňovala, bolo to v čase, keď ešte moja rodina žila.
Celý neskorší proces terapií po 18 rokoch ma viedol k tomu, že sa mi doslova začali otvárať jedny dvere za druhými v zmysle približovania sa smrti na všetkých úrovniach.
Naučila som sa tiež žiť cez seba, nie cez druhých. Neprekladať zodpovednosť na iných, akoby boli povinní urobiť ma šťastnou. Žiť prostredníctvom svojich vlastných mentálnych, emočných a fyzických schopností a byť šťastnou bez ohľadu na to, či ma práve v tomto momente niekto v živote sprevádza.
Čo nám dáva kontakt so smrťou
Dokáže nám v tom pomáhať aj väčší kontakt so smrťou – uvažovanie a nevyhýbanie sa tejto téme? Ako nás to vie posunúť?
Ja som o tom z mojej skúsenosti absolútne presvedčená. Smrť prestala byť súčasťou našich rodín, vytesnili sme ju z našich životov za brány nemocníc a hospicov. Nedokážeme ju vnímať prirodzene, ako súčasť kolobehu života. Aj preto mnohí nevieme, ako narábať so smrťou a stratou. Pandémia nám ju vrátila do životov a z toho kolektívneho pocitu bezmocnosti začali vznikať rôzne strachy.
V našej histórii bol veľmi známy kresťanský pozdrav Memento mori, teda Pamätaj na smrť. Aj v našej kultúre, aj vo východnej filozofii sa smrteľnosť a jej každodenné pripomínanie používa ako jedna z najdôležitejších meditačných techník. Už len keď si ráno predstavíme, že toto môže byť náš posledný deň, tak ho prežijeme inak.
Možno sme aj vo väčšom kontakte sami so sebou, keď si dovolíme precítiť aj nepríjemné aspekty života.
Jednoznačne, lebo nás vedú k potenciálu – k našim zvládacím mechanizmom, k tomu, čo môžeme využiť kedykoľvek, keď si raz prejdeme takouto veľkou bolesťou. Potom už vieme a máme skúsenosť, že sa tým prejsť dá.
V našej kultúre, aj vo východnej filozofii sa smrteľnosť a jej každodenné pripomínanie používa ako jedna z najdôležitejších meditačných techník.
Janka pitková
Smútok nás teda učí lepšie žiť?
Pre mňa jednoznačne, je to skúsenosť môjho života. A možno ani nie tak smútok, ako práca s bolesťou, poctivé vstúpenie do svojho smútku a nehľadania prvej pomôcky, čo je často bežné a my za to našich smútiacich nijako neodsudzujeme. My sa im ale snažíme ukázať, že s tou bolesťou sa dá pracovať – je to druhá úloha smútenia, ako ich popisuje psychiater Worden. On po 30 rokoch skúseností pomenoval úlohy smútenia, ktoré sú pre mňa nesmierne inšpirujúce. Na rozdiel od fáz smútenia tu ide o to, že tieto úlohy nás pozývajú aktívne vstúpiť do smútenia.
Štyri úlohy smútenia
Skúsme si ich popísať…
Prvá úloha smútenia je to, čo som už spomínala, teda akceptácia reality. Znamená to, že si vo fáze šoku a popierania začneme pripúšťať, že sa to stalo, prestaneme si klamať, že je náš zosnulý na dovolenke, že len niekde odišiel. Pre mňa osobne je v tejto úlohe smútenia absolútne kľúčový obrad poslednej rozlúčky a kontakt s mŕtvym telom. Aj preto ďalšia časť našej osvety smeruje k obradom poslednej rozlúčky a ich zmysluplnosti.
Kontakt s mŕtvym telom sa nám môže na prvý pohľad zdať morbídny. Aký má význam?
Má to obrovský význam a musím pri tejto spomenúť aj historický kontext. V minulosti bolo telo zosnulého doma tri dni a noci, blízki sa mali šancu s ním rozlúčiť, ukončiť niektoré dôležité veci. Bdelo sa pri ňom dňom i nocou a bol to najzmysluplnejší čas pre ukončenie vzťahu. Pre mŕtvych to bola dôstojná rozlúčka a pre pozostalých presne ten čas, keď si mohli jeho odchod naplno uvedomiť, prijať novú realitu, prejaviť žiaľ. Bol to síce bolestný, ale zdravý začiatok smútenia, vďaka ktorému sa mohol začať celý liečivý proces. Prvá úloha smútenia je okamžite naplnená, pretože tam ani nie je možné dostať sa do tej mentálnej pasce popierania.
Zakladateľky združenia Janka Pitková vľavo) a Majka Demitrová. Foto: archív respondentky
Zakladateľky združenia Janka Pitková (vľavo) a Majka Demitrová. Foto: archív Janky Pitkovej
Aké sú ďalšie úlohy smútenia?
Druhá úloha smútenia je spracovať bolesť zo straty a pracovať s tou bolesťou. Práca spočíva v tom, že vy naozaj použijete celé svoje telo na to, aby ste si začali uľahčovať v bolesti a postupne ju začínate premieňať. Pre mňa ako folkloristku je tým najdôležitejším spev a dych. Často sa aj hovorí „rozdýchaj to“ a to vedomé dýchanie a rôzne dýchacie techniky sú niečo, čo nám vie pomáhať. Ďalším spôsobom môže byť rozprávanie, alebo smútok vykričať, vyplakať, vyspievať, vycvičiť… Tá činnosť nás často ťahá ďalej.
Kým táto úloha sa týka najmä pocitov a nášho tela, tretia úloha je práca mentálna – súvisí s našimi myšlienkami a s tým, ako nás naša hlava nechce pustiť ďalej, ako nám robí rôzne prekážky v tom, aby sme sa pohli. Ide v nej o to prispôsobiť sa svetu bez zosnulého. Je to veľmi zaujímavé v tom, že svet je stále ten istý, ale my sme sa veľmi zmenili. To znamená, že po strate nás nielenže ochromí tá bolesť, keď strácame všetky svoje ochranné masky, do ktorých sme zabalili svoju identitu aj integritu, ale my o ne naozaj aj prichádzame.
Ako to myslíte?
V našom kolobehu je základná cieľová skupina mladý vdovec alebo vdova, ktorí svojou stratou, získavajú úplne novú identitu – prestávajú byť manželom či manželkou. Je to obrovský, náročný mentálny proces. Mnoho našich vdov a vdovcov má problém vyrovnať sa s touto nálepkou. Často ich to veľmi brzdí. Prípadne ženy s jediným dieťaťom, ktoré stratia, majú veľký problém, kým sú. Sú ešte matkami?
Janka Pitková v strede) na jednom z ich pobytov. Foto: archív respondentky
Janka (v strede) na jednom z pobytov, ktoré organizujú pre smútiacich. Foto: archív Janky Pitkovej
Strata integrity zase spočíva v tom, že ak ste boli len na začiatku manželstva, máte pocit, ako keby ste stratili kus zo seba. Je to niečo, čo si musíte vybudovať odznova a prispôsobovať sa svetu, ktorý sa nezmenil. To vy ste sa zmenili. Najväčším problémom a mentálnou prekážkou je tu dovoliť si prestať smútiť.
Je to posledná úloha?
Ešte nás čaká jedna, ktorá ale veľmi súvisí s tou treťou. Ide o to nájsť si rituálne miesto pre spomienku, aby sme mohli pokračovať v našom živote ďalej.
Strata je témou nášho života
Uvažujem nad tým, či sa dajú tieto úlohy aplikovať aj pri iných stratách, ktoré v živote prežívame a môžu byť podobne bolestivé. Pre mnohých ľudí to môže byť rozchod či rozvod…
Áno, jednoznačne. Samozrejme, strata blízkeho je jednou z najbolestivejších, ale my vlastne denno-denne strácame deň svojho života. Témou nášho života je strata – strata mladosti, ilúzií, lásky, práce – od rôznych fyzických vecí až po spirituálne. Preto si myslím, že strata by mala byť hlavným predmetom v škole, mali by sme sa učiť pracovať s tým, s čím sme dennodenne konfrontovaní. Ak sa nenaučíme pracovať s týmito emóciami, strach a s ním súvisiace úzkosti sa budú len prehlbovať.
Mňa osobne fascinuje, ako to majú iné kultúry, ktoré stratu blízkeho a lúčenie prežívajú inak ako my. Baví ma, keď to nie je také morbídne ako u nás, aj keď neviem, či je to úplne vhodné slovo…
Myslím, že je to vhodné slovo a aj mne hneď napadlo. Morbidita slovenských kresťanských pohrebov narobila aj mne osobne nesmierne veľa problémov počas môjho smútenia. Je zaujímavé, že aj kresťanstvo vníma smrť, podobne ako iné filozofie, len ako prechod, ale zaujímavé, že my to nevieme žiť, kým iné kultúry to dokážu. Kdesi asi nastala chyba v programe, to si musíme otvorene povedať.
Tabu okolo smrti z nej vytvára strašiaka. Smútenie sa stáva komplikovanejším, lebo nevieme prijať stratu.
janka pitková
Myslím, že to súvisí aj s odcudzením, keď je všetko delegované na iné služby. Smrť sme tiež prestali vnímať ako vyšší princíp, že je tu niečo, čo nás presahuje. Toto sú podľa mňa tie hlavné mentálne prekážky. Tabu okolo smrti z nej vytvára strašiaka. Smútenie sa stáva komplikovanejším, lebo nevieme prijať stratu.
Ako pomôcť blízkemu, ktorý si prechádza smútkom?
Toto je veľmi veľká téma aj v súvislosti s tým, že v bežnom živote sa sami neradi stretávame s ľuďmi, ktorí nás obrazne povedané ťahajú dole. To veľmi dobre cítime, aj keď sa stretneme s niekým, kto sa stále sťažuje. Podobne to môžeme cítiť aj keď je v našom okolí smútiaci človek, hoci je to trochu iné. Mnohí nevieme, ako takémuto človeku pomôcť, ako s ním komunikovať a často to nahradzujeme klišé „neboj sa, bude dobre“ a podobne.
Robíme to s dobrou vierou len preto, že naozaj nevieme, ako mu pomôcť a jednoducho nič iné v zásobníku nemáme, keďže nás nikto tejto komunikácii neučil. Preto sa tomu venujeme a hovoríme ľuďom, aby prestali používať tieto frázy a radšej šli do autentického správania. Pokojne tomu človeku povedať, že naozaj nevieme, ako sa cíti a spýtať sa, čo potrebuje. Ponúknuť svoju prítomnosť, objatie, tichú účasť, byť tam pre neho ako bútľavá vŕba, aby mohli svoj smútok dávať zo seba von.
Uistiť ho, že sme kedykoľvek pripravený pomôcť. Nechajme ho rozprávať a nič nepodsúvajme. Ponúknime len seba samého, svoju prítomnosť, svoj čas a hlavne objatie. A potrebujeme sa tiež naučiť byť ticho. Je to nádherné umenie, keď neponúkame svoj mozog, osobnosť, svoje skúsenosti, ale ponúkame len svoju prítomnosť. Neponúkame svoju hlavu, ale srdce.
Samozrejme, procesu smútenia treba rozumieť, aby sme vedeli odhadnúť, kedy je prežívanie straty v poriadku a kedy prechádza do komplikovaného smútenia. Prejavuje sa to najmä tým, že človek o seba stráca záujem, zmenili sa jeho zvyky a už nedokáže o ničom inom hovoriť.
Smútok každý spracúva po svojom a každý potrebuje svoj čas. Nechajme im ho. Ten symbolický rok smútenia je prirodzený a veľakrát potrebný. Potrebujeme si „odsmútiť“ prvé Vianoce bez blízkeho, prvé narodeniny a meniny, iné dôležité sviatky až po prvé výročie, aby sme sa mohli posunúť ďalej.
Ako dlho trvá „zdravé smútenie“?
Je to veľmi individuálne. Ja som si dovolila smútiť 18 rokov a dnes je to pre mňa ten najväčší dar, takže asi mi neprináleží hovoriť o nejakých konkrétnych časových odporúčaniach. Každý má právo smútiť, ako potrebuje a ako dlho potrebuje. Je veľmi dôležité, aby ľudia porozumeli smúteniu, jeho dôležitosti, jeho opodstatnenosti, ale hlavne jeho zdrojom, ktoré pred nami mnohokrát ostávajú ukryté. Je dôležité dovoliť si smútiť, nebáť sa a neutekať pred smútkom.
A nemenej dôležité je dovoliť si prestať smútiť. Tak ako sme rozdielni svojimi povahovými vlastnosťami, temperamentom, tak je odlišné aj naše smútenie, ktoré môže mať aj nezvyčajné formy.
Máte na záver povzbudenie pre ľudí, ktorí si práve prechádzajú niečím podobným?
Asi najkrajším povzbudením je, že všetko raz prejde. Naozaj všetko, môžem to povedať z vlastnej skúsenosti. Myslím si tiež, že často sa na dne tej najväčšej bolesti skrývajú najväčšie dary.
Vypočujte si celý podcast
Rozhovor s Jankou Pitkovou si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na [email protected]
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Ďakujeme partnerovi podcastu Nevyhorení, spoločnosti SPP.
