„Chcel som byť pokračovateľom slovenskej populárnej piesne. Preto som nikdy nemal ambície spievať v anglickom jazyku,“ hovorí jeden z najúspešnejších slovenských spevákov Adam Ďurica (35).
Do vôd slovenského šoubiznisu vstúpil vďaka súťaži Superstar, kam sa sám prihlásil ako 16-ročný začínajúci spevák. Odvtedy sa zmenila nielen jeho tvorba, ale aj publikum. Adam je držiteľom ocenenia OTO v kategórii Spevák roka aj Krištáľového krídla za rok 2022.
V rozhovore pre Forbes si zaspomínal na detstvo, prvé hity aj na ľudí, ktorí mu pomáhali rozbehnúť kariéru. Hovorí aj o tom, prečo neuvažuje o vlastnom vydavateľstve, aké koncerty chystá v lete, kedy si uvedomil, že hudobná kariéra nemusí trvať večne, a čo je pre neho najväčšou vzácnosťou.
Prehodnotil svoje priority
Aký bol pre vás rok 2022?
Rok 2022 bol prvým rokom plnohodnotného návratu na koncertné pódia. Na rozbiehajúci sa vlak sa však nastupovalo ťažšie. Hneď po prvých odohraných koncertoch som zistil, že som zadýchaný a nie v takej kondícii, na akú som bol zvyknutý. Človek sa po takom zistení zamyslí, ako sme to mohli v takom tempe všetko v minulosti pri stovkách koncertných termínov a precestovaní tisícok kilometrov zvládať.
Do vašej rodiny pribudol druhý syn. Z tej pozitívnej stránky môžeme povedať, že ste mali viac času venovať sa svojej rodine.
Áno, bolo to presne v období, kedy sme aj na Slovensku zažívali najsilnejšiu kovidovú karanténu. Vtedy sa nám narodil druhý syn a ja som mal možnosť viac času tráviť s celou rodinou a pomáhať manželke už v prvých týždňoch po pôrode.
Potom začali prichádzať otázky, čo bude ďalej, ako dlho bude lockdownové obdobie ešte pokračovať a či budeme mať dosť finančných prostriedkov na zabezpečenie celej rodiny. Nemal som možnosť pracovať, nové termíny koncertov boli v nedohľadne a hudobníci, speváci aj zvukári zostali bez príjmu. Nezostávalo mi nič iné, ako predať naše auto, ktoré sme používali na prepravu na koncerty. Začal som selektovať, čo nepotrebujem a potrebujem.
Keď nemohol koncertovať, venoval voľný čas tvorbe nového albumu a rodine. Foto: Martin Palkovič
Bola chuť skladať nové pesničky?
Pre každého speváka, ktorý zostane na niekoľko mesiacov zavretý doma, bez fanúšikov a koncertov, je to naozaj veľmi ťažké obdobie. Venoval som sa svojej rodine a postupne som začal opäť komponovať a písať nové pesničky. Začal som sa vo svojej tvorbe venovať aj vážnejším témam. Fanúšikovia to aj pocítili, že album Naše hriechy je iný ako tie predchádzajúce. Na jeho nahrávanie som mal neskutočne veľa času.
S odstupom času to hodnotím ako veľmi poučné obdobie. Prišiel som na to, že rodina je pre mňa najdôležitejšia na svete, že zdravie nie je samozrejmosť a mali by sme sa oň starať a šetriť si ho. Uvedomil som si ešte viac, že peniaze boli aj budú, netreba sa báť budúcnosti a občas treba počítať aj s tým, že si možno vyhrnieme rukávy a začneme pracovať v úplne inom prostredí a v inej profesii, na akú sme boli zvyknutí.
Keď si človek povie, že to zvládne, tak sa stáva vnútorne ešte viac silnejší a na ďalšiu neočakávanú situáciu bude pripravený ešte lepšie.
Vyrástol na Žbirkovi a Olympicu
Užívate si svoju rodinu a dvoch synov. Aký bol malý Adam Ďurica a jeho prvý kontakt s hudbou, na ktorý si pamätá?
Za všetko môže môj otec, ktorý mal vždy doma nejakú gitaru a hrával nám legendárne československé hity od Mira Žbirku alebo od skupiny Olympic a rôzne trampské pesničky. Okrem toho bol súčasťou našej rodiny gramofón, pretože otec je veľkým fanúšikom vinylových platní a má doma celkom slušnú zbierku.
S bratom sme vďaka otcovi začali intenzívne vnímať hudbu. Najviac mi z detstva utkvela pesnička Mekyho Žbirku Múr našich lások.
Cítili ste už v tých prvých krokoch, ktorými ste pomaly začali vchádzať do sveta hudby, podporu zo strany rodičov?
Rodičia ma vždy podporovali, ale nezabudli nám pripomenúť aj jednu dôležitú vec. Aby sme všetko nestavili len na jednu kartu. Moja mama, učiteľka, kládla vždy najväčší dôraz na vzdelanie. Rodičia sa snažili vždy rozumne hospodáriť, a keď už bolo jasné, že hudba je mojím najväčším koníčkom, kúpili mi prvú vytúženú gitaru. Takto ma posunuli za mojimi snami ešte viac dopredu a doteraz som im za to veľmi vďačný.
Venuje sa hudbe aj váš brat?
Môj brat je vyštudovaný klavirista. Dokonca mal aj svoju skupinu a ja som v nej účinkoval ako basgitarista. Postupne som chcel od hudby ešte viac, tak som začal hru na gitare zdokonaľovať. Keď som mal šestnásť rokov, sám som si vypísal prihlášku do Superstar a po súťaži sa začala moja spolupráca s hudobným vydavateľstvom.
Z obchodu s hudobninami na pódiá
Na začiatku vašej speváckej kariéry, hneď po prvých hitoch, ste mali viac detských fanúšikov. Ako na toto obdobie spomínate?
Vtedy som to vnímal prirodzene. Teraz, keď už mám svoje deti, vnímam to oveľa intenzívnejšie. Deti sú čisté a veľmi úprimné duše. Niekedy sú až také úprimné, že to môže aj raniť. Pretože nerozmýšľajú, či svoj názor môžu povedať alebo nie. Jednoducho povedia, čo cítia.
Ako tínedžer bol Adam basákom v bratovej kapele. Foto: archív Adama Ďuricu
Ale spomínam si, že v tom čase sa v mojej kariére stalo niečo veľmi zásadné. Dokázal som napísať piesne, ktoré boli viacgeneračné a videl som to aj v hľadisku na mojich prvých koncertoch, na ktorých sa začali stretávať všetky vekové kategórie fanúšikov.
Na youtube máte aktuálne niekoľko miliónov pozretí. Len hity Mandolína, Neľutujem a Zatancuj si so mnou majú spolu viac ako šesťdesiat miliónov pozretí. Čo pre vás tieto čísla znamenajú?
Všetko sa to začalo pesničkou Neľutujem a bolo to obdobie, v ktorom začala moja spevácka kariéra naberať na obrátkach. V tom čase som bol zamestnaný v obchode s hudobninami, ktorý rozbiehali moji kamaráti, vydržal som tam tri mesiace.
Pesničku Neľutujem vtedy začali hrať slovenské rádia. To bol pre mňa neskutočný pocit, keď v aute cestou z práce počujete hrať z rádia svoju pesničku. Pred premiérou v rádiu som celú noc k tejto pesničke strihal lyric video na youtube, ktoré sa tam ešte doteraz nachádza a má tiež zopár miliónov pozretí.
Oficiálny videoklip sme ešte nemali, takže som sa chcel svojim fanúšikom poďakovať aspoň takýmto spôsobom. Po niekoľkých dňoch si moje video pozrelo viac ako stotisíc fanúšikov, to bolo pre mňa neskutočne veľké číslo, pri ktorom som si uvedomil, že sa asi niečo začína diať.
Na koncertoch sa prejaví, ako na tom spevák je
Povedali ste, že nechcete robiť hudbu pre seba, ale pre ľudí. Čo ste tým mysleli? Ako by znela hudba, keby ste ju robili skôr pre seba?
Je to celé o tom, aby som mal dobrý pocit na koncertoch, keď hrám pre ľudí. Aby tam fungovala vzájomná energia a aby sme to s fanúšikmi cítili rovnako a spoločne. Na koncertoch sa prejaví celá pravda, ako to funguje alebo ako by to malo fungovať. Či len sedia a počúvajú, alebo sa chcú so spevákom zabávať a spievať.
Som celým srdcom pesničkár, hovorí Adam Ďurica. Foto: Ondřej Pýcha
U mňa všetky tieto elementy pri koncertovaní fungujú, to je pre speváka najväčšia odmena. Chcem, aby mali ľudia pri počúvaní mojich pesničiek radosť a aby boli šťastní. To však neznamená, že idem proti svojej vlastnej vôli. Ja som celým svojím srdcom hlavne pesničkár a som rád, že to tak ľudia cítia.
Keď napíšete novú skladbu, kto je prvým človekom, ktorého názor chcete počuť?
Je to môj najbližší okruh ľudí, ktorých okolo seba mám: moja manželka, brat, moja skupina alebo ľudia z hudobného vydavateľstva. Tieto názory sú pre mňa veľmi dôležité a za tie roky, čo s Universal Music spolupracujem, to vzájomne veľmi dobre funguje.
Bez manažéra by to nezvládol
Sú speváci, ktorí vydávajú pesničky a albumy pod svojím menom. To znamená, že sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou. Vy patríte do tej druhej skupiny a ste pod ochrannými krídlami svetového hudobného vydavateľstva. Aké bonusy vďaka tomu získavate?
V dnešnej dobe to možno vyzerá tak, že stačí jednoducho nahrať pesničku, nakrútiť videoklip na mobil a umiestniť to na niektorú zo streamovacích služieb. Ja by som to takto robiť nechcel. Hudobné vydavateľstvo mi poskytuje ten najlepší servis, aký môžem na Slovensku dostať.
Keď sa spolu dohodneme, aký nový singel vydáme a ktoré obdobie bude na to najvhodnejšie, tak sa do tohto procesu zapojí hneď niekoľko ľudí a všetko to smeruje k jednému cieľu. Ja môžem zatiaľ svoju energiu venovať hudbe a novým pesničkám alebo koncertom. Našiel som veľmi dobré prostredie na to, aby som všetky svoje veci kvalitne realizoval.
Myslíte si, že jedným z dôvodov, prečo to speváci nechcú skúsiť s oficiálnym hudobným vydavateľstvom, sú financie?
Veľa ľudí sa na to pozerá cez peniaze a nie je tam ochota sa o financie s niekým deliť. Pritom to ani nevyskúšali. Každý spevák potrebuje svojho manažéra. Bez toho to jednoducho nebude fungovať tak, ako by to malo. Neviem si predstaviť, že by jeden človek zvládol odviesť takú skvelú prácu a profesionalitu ako tím ľudí v hudobnom vydavateľstve.
Pre mňa je dôležité hlavne to, čo ľuďom ponúknem, moje pesničky a moje odkazy, ktoré prostredníctvom textov ľuďom odkazujem. Nejde mi o to, aby som sa prezentoval najnovšími módnymi výstrelkami a drahými značkami, alebo aby ma naháňala módna polícia.
Od Ďuďa k Rózsovi
Každý spevák prechádza určitým vývojom. Kde sa momentálne nachádzate vy?
V prvom rade som pesničkár a chcem ponúknuť pesničky, ktoré majú ľuďom čo povedať a majú nejakú výpovednú hodnotu. Hudbu takú, pod ktorou som podpísaný ja, a v takom znení, ako ju cítim. Ide mi hlavne o to, aby som robil predovšetkým hodnotnú hudobnú produkciu, ktorá síce na začiatku možno nemá „wow efekt“, ale ľudia si ju radi vypočujú aj po rokoch.
Medzi takéto skladby môžem zaradiť pesničku Pohľad pre bohov, ktorá patrí v posledných dňoch medzi najhranejšie na Slovensku. A to je obrovským prekvapením aj pre mňa samého. Pretože žijeme rýchlu dobu, v ktorej chce každý všetko a podľa možnosti čo najrýchlejšie. Ja som vydal skladbu, ktorá človeka prinúti aspoň trochu spomaliť a zamyslieť sa. Neočakával som s ňou nejaký výrazný úspech. Opak je pravdou.
Rovnako, ako sa vyvíjajú speváci, vyvíja sa aj hudba. Každý rok sa objavujú nové trendy, nové žánre. Rád experimentujete prostredníctvom hudby?
Ja doslova tieto zmeny a novinky vyhľadávam, aj preto spolupracujem s rôznymi producentmi, z ktorých každý ma na hudbu svoj vlastný pohľad. Zároveň by som chcel zdôrazniť, že nikdy som nič nedosiahol sám. Mám svojich štyroch zásadných producentov, s ktorými pracujem.
Jedným z nich bol Ďuďo z Hexu, na ktorého spomínam takmer každý deň. Práve on stál pri mne, keď sa začínala moja kariéra posúvať dopredu, a do mojich pesničiek a hudby vniesol niečo, čo by iný nedokázal, tak ako on. Naša spolupráca je v mojej kariére naozaj kľúčová.
Pesničky ako Mandolína, Neľutujem alebo Spolu, jednoducho moje najväčšie hity, to sú všetko piesne, ktoré svojou nezameniteľnou spoluprácou producentsky obohatil Ďuďo. Ďalší producent je Matej Turcer, ktorý sa podpísal pod skladbu Jazero, ktorá má úplne iný zvuk ako predchádzajúce pesničky. Výsledkom našej spolupráce je aj úspešný album 30, na ktorom sa nachádzajú ďalšie úspešné hity ako Zatancuj si so mnou alebo Holubička.
Potom sa v mojom živote objavil Laco Rychtárik, s ktorým sme pripravili celý predkovidový album, v ktorom cítiť viac elektronických prvkov a viac vážnejších pesničiek. Produkoval aj duet s Emmou Drobnou, pesničku Naše hriechy.
Momentálne sa začala v mojom hudobnom muzikantskom živote zaujímavá etapa s Oskarom Rózsom, ktorý sa producentsky podpísal aj pod súčasný hit Pohľad pre bohov. Oskarov rukopis tu naozaj cítiť a dodal celej pesničke určitú vážnosť, ktorou len potvrdil to, čo táto skladba chce ponúknuť poslucháčovi. Jednoducho jej dal krídla.
O snahe preraziť v zahraničí
Funguje vaša spolupráca len s producentmi zo Slovenska, alebo sa rysuje aj niečo v medzinárodnom meradle?
Keďže stále viac koncertujem aj v Česku, tak sa už s nejakými producentmi o hudbe rozprávame. Niektoré zahraničné spolupráce mám už za sebou. Napríklad na albume Mandolína sa nachádza pesnička Trest smrti, ktorú produkoval švédsky producent Maurits Carlsson. To je producent, ktorý produkoval celosvetový hit od skupiny The Cardigans – My Favourite Game.
Ako vyzerala táto spolupráca? Nie každému spevákovi sa podarí osloviť svetové producentské meno.
Žiaľ, nemal som tú česť byť osobne v známom nahrávacom štúdiu Tambourine Studios vo Švédsku. Pracovali sme na diaľku, ako to bolo aj v prípade ďalších zahraničných producentov. Všetko sú to veľmi milí, úctiví ľudia a dajú vám najavo, ako si vážia príležitosť spolupracovať s niekým novým.
Zaujímavé je vypočuť si ich názor na našu hudbu, ako ju vnímajú. Je to pre nich nová skúsenosť, nová produkcia a pre nich neznámy spevák. Rovnako to fungovalo aj s kanadskými producentmi The Glowsticks, s ktorými spolupracuje aj Ben Cristovao.
Určite sa tomu nebránim, ale zároveň pripomínam, že moje najväčšie úspechy som dosiahol s ľuďmi zo Slovenska. Pretože keď producent vycíti, čo chcem konkrétnou pesničkou povedať, a zároveň to podporí, potom je to v najlepšom poriadku. Dnešná moderná doba prináša neskutočné možnosti spolupracovať s kýmkoľvek a niekedy to nie je ani nad naše finančné možnosti. Nie je to nedosiahnuteľné, aby som to nemohol vyskúšať.
Ste obľúbený aj preto, že zostávate vo svojich pesničkách verný slovenskému jazyku. Nepremýšľali ste niekedy, že by ste niečo naspievali v angličtine?
Ak sa spevák rozhodne naspievať pesničky v angličtine, mal by si zároveň uvedomiť celú tú obrovskú zodpovednosť. To znamená, na aký hudobný trh sa chce s takou pesničkou dostať a či obstojí vo svetovej konkurencii.
Ja som to vždy cítil po slovensky a obdivoval som všetkých spevákov a skupiny, ktorí zostali verní svojmu rodnému jazyku. Chcel som sa pripojiť k odkazu, ktorý tu vďaka svojim pesničkám celé roky nechávali, a chcel som byť pokračovateľom slovenskej populárnej piesne. Preto som nikdy nemal ambície spievať v anglickom jazyku.
Česi si pýtajú cover Duchoňa
Stále častejšie sa začínate objavovať aj na českých pódiách, niektoré koncerty sú už aj vypredané. Určite sa z týchto úspechov u našich susedov tešíte.
Vnímam to ako obrovský dar a som za to vďačný, že nám naši susedia preukazujú aj takouto formou lásku k slovenskej hudbe a slovenskému jazyku. Že nás pozývajú na koncerty a chcú počuť našu hudbu naživo. To je pre mňa ako speváka veľmi vzácne nastavenie.
Veľa Čechov mi hovorí, aká je slovenčina pre nich príťažlivá a krásna. Sú to pre mňa veľmi pozitívne zistenia a skúsenosti.
Cítite sa na českom pódiu rovnako dobre ako na slovenských koncertoch?
Úžasnou vlastnosťou českých fanúšikov je fakt, že si o spevákovi zistia úplne všetko. Okrem známych hitov si vypočujú a nájdu aj menej známe pesničky. Do svojho repertoára zaraďujem jednu z pesničiek od Karla Duchoňa, známu skladbu Mám ťa rád. Jednoducho som sa rozhodol vzdať poctu nášmu najväčšiemu slovenskému spevákovi takýmto spôsobom. Pesnička sa stala obľúbenou aj v Česku a ľudia ju chcú na koncertoch počuť.
Spomenuli ste, že najdôležitejší je pre vás kontakt s fanúšikmi priamo na vystúpeniach. Na aké jarné alebo letné koncerty sa môžu v tomto roku tešiť?
Momentálne si užívame klubovú koncertnú atmosféru. Čaká nás silné československé koncertné leto, zamierime aj na niektoré letné festivaly. Teším sa na dva špeciálne letné koncerty. Prvý z nich sa uskutoční 29. júna v amfiteátri v Banskej Štiavnici, druhý koncert odohráme 30. júla na Kežmarskom hrade. Zároveň už teraz plánujeme moje doteraz tri najväčšie koncerty s predvianočnou atmosférou.
Spevák s rodinou, ktorá sa nedávno rozrástla o druhého syna. Foto: archív Adama Ďuricu
Vzácne chvíle s rodinou
Čo pre jedného z najúspešnejších slovenských spevákov znamená rodina? Ako sa vám darí spojiť hektický život hudobníka s časom vyhradeným pre svojich najbližších?
Mám skvelú rodinu a úžasnú manželku, ktorá môj život hudobníka dokonale chápe. Vďaka tomu sa vieme vždy dohodnúť, naplánovať si určité veci a zladiť sa. V prípade, že spevák nemá takéto pochopenie, tak to nemôže fungovať.
V rodine cítim veľkú podporu, ale aj oporu. Aj kovidové obdobie mi ukázalo pravé hodnoty, ktoré sú v živote najdôležitejšie. Na prvom mieste je vždy rodina.
Ako si viete spolu najlepšie oddýchnuť?
Máme dve malé deti a aktuálne sme v období, kedy sú každý deň nabité energiou na maximum. Takže našou úlohou je tú energiu niekde vybiť. Našťastie, v pravý čas sa o slovo hlásia aj naši rodičia, ktorí si vnukov veľmi užívajú. Sú to veľmi pekné chvíle, keď oddychujeme všetci spoločne a vymieňame si skúsenosti, ako to čo najlepšie zvládať.
