Päťdesiat miliónov predaných výtlačkov preložených do viac ako päťdesiatich svetových jazykov. Nórsky spisovateľ Jo Nesbø patrí k najpredávanejším svetovým autorom súčasnosti. Preslávil sa predovšetkým sériou detektívok s policajným vyšetrovateľom Harrym Holeom.
Vyštudovaný ekonóm, ktorý sa okrem iného živil ako taxikár či novinár, začal písať v podstate len na skúšku a mal spočítané, že vyžije päť rokov z nasporených peňazí, ak neuspeje.
Nesbø si zakladá na starostlivej príprave pri písaní všetkých kníh a práve fáza zberu materiálu ho vraj na celom procese baví najviac. Jednu takú prípravnú akciu absolvoval v Českej republike minulú jeseň.
Forbesu poskytol už s predstihom exkluzívny rozhovor cez Zoom. Mali sme naň presne dvadsať minút, ktoré sme nesmeli presiahnuť. Spisovateľ si totiž nielen veľmi stráži súkromie, ale aj uvážlivo nakladá so svojím časom. Prezradil, ako sa dostal k písaniu aj prečo na sociálnych sieťach nekomunikuje s čitateľmi.
Strach z výšok lieči horolezectvom
V Českej republike si plánujete okrem iného pozrieť dokument o Adamovi Ondrovi a potom spoločne s ním vyraziť liezť do výšok. Prečo ste sa rozhodli zaradiť si toto do vášho programu?
Lezenie sa stalo mojou vášňou, hoci som s ním začal pomerne neskoro, mal som okolo päťdesiatky. Pritom som pôvodne trpel strachom z výšok, možno preto ma lezenie svojím spôsobom fascinovalo.
Pred rokmi som si dal za cieľ, že chcem liezť na úrovni osem (vysoký stupeň náročnosti, ktorý zahŕňa takmer vodorovné previsy, teraz vraj spisovateľ zvláda úroveň sedem, pozn. autora). A píšem tiež novú knižku o lezení. Tá sa bude do veľkej miery týkať Lynn Hill, americkej horolezkyne a športovej lezkyne.
V rámci príprav na knihu som už bol v USA a trochu som si s ňou zaliezol. Fascinuje ma, že lezci si dajú nejaký cieľ, ktorý sa zdá neuskutočniteľný, a nakoniec ho dosiahnu. Ja zatiaľ nie som schopný liezť na úrovni, ktorú som si sám stanovil, ale som v kontakte s rôznymi špičkovými lezcami, pokúšam sa o to a spovedám ich. Chcem, aby mi odpovedali na nejaké otázky.
Čo vás zaujíma?
Ich motivácia. Pýtam sa ich, prečo lezú a čo je pre nich na lezení také dôležité. Napríklad Adam Ondra bol taký láskavý, že mi venoval čas a poskytol mi na túto tému dlhú odpoveď, už keď som ho oslovil prvýkrát. Odvtedy sme spolu niekoľko rokov v kontakte, ale nikdy sme sa osobne nestretli. Teraz sa prvýkrát uvidíme a budeme spolu liezť v Brne, na čo sa veľmi teším.
S čitateľmi o písaní nehovorí
Je to súčasť prípravy na ďalšiu knižku?
Áno, rozhodne mu chcem položiť niekoľko otázok, ktoré pri písaní využijem. Ide mi o to, aby som sa čo najlepšie vžil do myslenia ľudí, ktorí lezú. Ale tiež sa s ním budem baviť o tréningu a o tom, aké má ciele a čo by mi poradil, aby som si splnil moje vlastné ciele.
Kedy by mala táto vaša kniha vyjsť?
Zatiaľ neviem, nijako sa s tým neponáhľam. Možno o rok, možno až ten ďalší rok. (Rozhovor sa konal v októbri 2022, knižka zatiaľ nevyšla, pozn. ed.)
„Písanie je v podstate svojím spôsobom súkromná záležitosť, kam nechcem ľudí púšťať,“ hovorí „otec“ detektíva Harryho Holea. Foto: Thron Ullberg
Máte mnoho fanúšikov po celom svete a veľkú základňu aj v Českej republike. Snažia sa vás kontaktovať? Píšete si s nimi?
Všeobecne sa snažím nemať kontakt so svojimi čitateľmi, vždy to bolo súčasťou môjho presvedčenia. Dôvodom je fakt, že písanie je v podstate svojím spôsobom súkromná záležitosť, kam nechcem ľudí púšťať. Nikdy preto s čitateľmi nehovorím o tom, čo píšem a prečo to tak píšem, ani o svojich postavách. Hovorím o tom s novinármi, ale nie s čitateľmi.
Fanúšikovia mi, samozrejme, píšu a mám svoje internetové stránky, kde mi nechávajú odkazy. Nikdy tam nechodím, ale od agenta viem, že mi tam píše veľa Čechov, ktorí mi oznamujú názory na moje postavy a knihy.
Keď lokálne funguje globálne
Majú tunajší čitatelia niečo spoločné s nórskymi?
Je to fascinujúce, pretože sa predpokladá, že ľudia v inej krajine budú mať úplne iný pohľad na príbehy a porozumenie textu. Ale nie je to tak. Vyzerá to, že síce píšem lokálne, nesnažím sa knihy nejako približovať masovému publiku, no napriek tomu to funguje globálne.
Píšem veľa o Osle tak, ako ho vidím ja. Vyzerá to však tak, že čím lokálnejšie píšete, tým globálnejšie komunikujete.
Každý na svete sa dokáže stotožniť s mestom, ako je Oslo. Možno to súvisí s našou súčasnou komunitou čitateľov a s tým, že zdieľame toľko kultúrnych podobností. Preto je na svete stále jednoduchšie čítať národnú literatúru.
Nechcel čakať, kým bude neskoro
Zaspomínajte, prečo ste vlastne začali písať. Vraj vás inšpirovala smrť vášho otca, akým spôsobom?
Smrť môjho otca bola skôr tým momentom, keď som sa k tomu rozkýval a zobral odvahu vzdať sa dobre plateného miesta v prospech práce, kde som nemal spočiatku žiadne peniaze.
Môj otec zomrel, keď mal 72 rokov, a jeho snom bolo celý život napísať knižku. Ale nikdy nemal čas si to splniť. V tom momente som si uvedomil, že ak niečo chceme v živote urobiť, nemali by sme to odkladať. Nikdy nevieme, kedy bude neskoro.
Práve v tom momente som si povedal, že ak chcem písať, musím to urobiť teraz. Písať som chcel vždy, vyrastal som obklopený knihami, moja mamička bola knihovníčka a ja som vždy rád čítal. Veľa sme si doma rozprávali príbehy, to bolo vždy dôležitou súčasťou nášho života.
Už vaša prvá kniha Netopier z roku 1997 bola veľkým úspechom. Koľko ste si mysleli, že predáte knižiek, keď ste začali písať prvú stránku?
Prvá kniha bola síce veľmi dobre prijatá kritikou a vyhrala niekoľko literárnych cien, no nemala taký veľký komerčný úspech. Takéto predaje by ma nikdy neuživili. Mal som však niečo našetrené a presne som si spočítal, že z toho vyžijem päť rokov. A keď sa knižky nebudú predávať, vrátim sa do štandardnej práce.
Nikdy som nepremýšľal o počte výtlačkov. V hlave som mal iba ten počet rokov. A moje rozhodnutie stať sa spisovateľom rozhodne nebolo o tom stať sa bohatým.
Naopak, vzdal som sa veľmi dobre platenej práce a privyrábal som si ako novinár na voľnej nohe, aby som mal aspoň niečo. Vedel som, že keby to nevyšlo, tak si po piatich rokoch budem musieť nájsť zase štandardné zamestnanie.
Jo Nesbø // Kongsberg Jazzfestival // Di Derre // 2018-07-04 23:11:46 // Kongsberg, Kongsberg, Buskerud, Norway (NOR) /
Jo Nesbø sa venuje aj hudbe, fotografia je z podujatia Kongsberg Jazzfestival. Foto: Wikimedia Commons/Tore Sætre (CC BY-SA 4.0)
Oslo v knihách nie je skutočné
To sa však nestalo. Celosvetovo ste predali 50 miliónov výtlačkov a milióny ľudí vďaka vám poznajú Nórsko. S nadsadením sa dá povedať, že ste spoločne s ropou najlepším nórskym vývozným artiklom. Vnímate nejako zodpovednosť, že ľudia často poznajú Nórsko a Oslo hlavne vďaka vašim knihám?
Určite nie. Navyše niektorí ľudia by mohli namietať, že vytváram veľmi ponurý obraz Osla a Nórska. A je to pravda. Oslo, o ktorom píšem v knihách, nie je stopercentné a skutočné Oslo. Realite zodpovedá tak 90 percent.
Oslo využívam len na účely svojich príbehov ako taký biotop pre svoje postavy a upravujem si ho tak, aby to bolo výhodné pre mňa a pre moje príbehy, nie pre Oslo.
Fenomén „severské krimi“
Nie ste zďaleka jediný škandinávsky spisovateľ, ktorý je svetovo úspešný v detektívke. Prečo myslíte, že je severské krimi také populárne?
Túto otázku dostávam často a nepoznám na ňu jednoznačnú odpoveď. Možno to súvisí s tým, že v sedemdesiatych rokoch jedna švédska dvojica predstavila v podstate nový druh politickej detektívky s presne opísanými policajnými procesmi. Spisovatelia Maj Sjöwall a Per Wahlöö sú napokon známi ako „pár, ktorý vynašiel severskú detektívku“.
Oni založili tú tradíciu, boli skutoční spisovatelia. Podarilo sa im povýšiť detektívky z kioskového lacného čítania na skutočnú kvalitnú literatúru a dostali ich do klasických kníhkupectiev. Ich knihy boli kvalitné a zároveň populárne a táto kombinácia znamenala veľký posun pre rozvoj žánru.
My ostatní na túto tradíciu svojím spôsobom nadväzujeme. Myslím, že je v Škandinávii rovnako veľa zlých krimi knižiek ako kdekoľvek inde na svete. Ale vychádza ich tu veľké množstvo, takže čisto štatisticky vzaté niektoré z nich musia byť dobré.
Vy osobne čítate ďalších severských autorov?
Áno, čítam. Nečítam toľko detektívok, ale vo všeobecnosti čítam veľa.
Obľúbený autor krimi navštívil v máji 2015 aj Slovensko, v bratislavskom kníhkupectve Martinus diskutoval s čitateľmi. Foto: TASR/Andrej Galica
Čo dodáva príbehom hodnovernosť?
Vo vašich knihách je veľmi detailne opísaná práca polície. Spolupracujete s vyšetrovateľmi a máte napríklad nejakých poradcov?
To nemám. Viem, že niektorí spisovatelia majú svojich stálych poradcov. Raz som napríklad večeral so známym americkým spisovateľom, ktorý má na plný úväzok zamestnaného človeka, ktorý mu robí kompletný rešerš. Pre mňa sú však práve rešerše, zber materiálu a príprava na písanie jednou z najobľúbenejších súčastí práce. Takže si to robím sám.
Mám však nejaké kontakty na polícii a radím sa s ľuďmi. Poznám ľudí, ktorí tam pracovali a sú mi veľmi nápomocní. Veľa toho možno potom nájsť na internete a zistiť čítaním.
Dôležité sú tiež rôzne neformálne informácie, ktoré dodajú témam, o ktorých píšem, potrebnú mieru autenticity. Kvôli nim sa stretávam s ľuďmi na neformálnych rozhovoroch, kde sa toho najviac dozviem.
Dostávate od polície pozitívnu spätnú väzbu? Kontaktujú vás sami?
Áno, stáva sa, že ma kontaktujú. Nič nenamietajú, ja ale nepíšem dokument o policajných procedúrach, je to stále literatúra. Používam to tak, aby to bolo realistické, ale využívam to len na dotvorenie príbehu.
Som rád, že žijem v Nórsku, pretože tu je moja postava Harryho Holea veľmi populárna a ľudia mi radi pomáhajú, niektorí sú priam poctení tým, že sa stanú súčasťou príbehu.
Stotožnenie s postavou
Keď ste spomenuli vašu slávnu postavu detektíva Harryho Holea, do akej miery ste to vy sám? Fyzicky ste si veľmi podobní.
Ja a Harry Hole sme tak zo 73 percent rovnakí. Nechcel som použiť sám seba ako predlohu pre literárnu postavu, na druhej strane je to nevyhnutné. Keď píšete toľko rokov o jednej postave, tak sa bude do istej miery zhodovať s autorom. Myslím, že každý autor píše tak trochu o sebe, aj keď sa tomu snaží vyhnúť. Ale zároveň sme s Harrym v mnohých ohľadoch veľmi rozdielni.
Nie ste len úspešný spisovateľ, darí sa vám aj v hudbe. Boli ste tiež veľmi dobrý vo futbale. Vyzerá to, že vám ide, na čo siahnete. Považujete sa za človeka, ktorý má šťastie?
Určite nie som dobrý vo všetkom, čo robím. Spýtajte sa mojej dcéry.
Mal som šťastie, že mám úspech ako spisovateľ a ako hudobník. Ale myslím, že vo všeobecnosti nemusíte byť najlepší v tom, čo robíte. Dôležité je vedieť k tomu pritiahnuť publikum, a to je o šťastí.
Pre popularitu som nič neurobil, pravdepodobne by som písal rovnako a robil rovnakú hudbu, aj keby to nikoho nezaujímalo. Neprichádzam za ľuďmi a neponúkam sa im, ale ľudia chodia za mnou. V tom mám šťastie. Myslím si pritom, že okolo mňa je mnoho lepších a talentovanejších ľudí, než som ja. Možno však nenájdu pre svoju prácu publikum.
Už ste mnohokrát v živote zmenili prácu. Zoznam toho, čomu ste sa venovali, je skutočne dlhý. Prekvapíte nás ešte raz alebo ste sa našli definitívne v písaní?
Neviem, to by malo byť prekvapenie, nie? Uvidíme, o niečom porozmýšľam…
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Veronika Jonášová.
